K teórii a praxi humanistickej výchovy.
Časť III
7. Ľudské práva
Čo sú ľudské práva?
Ak vykročíme do sveta, začne sa etika týkať problémov, s ktorými sme sa v našich malých pospolitostiach nestretávali. Pýtame sa: Existujú práva, ktoré majú všetci ľudia a ktoré musí rešpektovať každá civilizovaná skupina vo svetovom spoločenstve? Presahujú tieto práva hranice jednotlivých národných štátov a kultúrnych oblastí a platia pre všetkých ľudí? Ak existujú, ako sa znášajú s etickými zásadami a so všeobecnými morálnymi pravidlami?
Výraz právo sa stal veľmi obľúbeným v kritickom etickom hľadaní najmä od čias Kanta. Mám v úmysle prebrať len jeden jeho špeciálny význam, a to predpoklad, že všetci ľudia majú isté slobody a výsady, ktoré sú neodňateľné a ktorých platnosť nemožno zrušiť. Práve tento význam práva sa dá často veľmi ťažko presadiť. Ešte dobre, že postmoderný svet až vášnivo vyžaduje, aby ľudské práva uznávali všetci ľudia a aby ich presadzovali všetky vlády. Na tomto základe sa môže každý jednotlivec, ktorý si myslí, že jeho práva boli porušené, oprávnene odvolať proti spoločnosti.
S pojmom práva úzko súvisí pojem nárok: Osoba (alebo skupina osôb), ktorej bolo odoprené niečo, čo považuje podľa práva za svoje, volá po náprave tejto nespravodlivosti; ak to treba, aj prostredníctvom súdneho rozhodnutia. Právo je v tomto zmysle nerozlučne spojené s požiadavkou, ktorá siaha tak ďaleko, že spoločnosť alebo dokonca celé ľudstvo má povinnosť rešpektovať tento nárok, ktorý je viazaný na ľudské svedomie.
Mám na mysli etické alebo morálne práva alebo nároky, ktoré môže uplatňovať jednotlivec voči svojim spoluobčanom. Okrem toho existujú zákonité nároky, spojené so zákonnou ochranou na podklade zákonných opatrení. Tak napríklad občan má právo na zákonite nadobudnutý majetok. Ak má toto zákonité oprávnenie, nemožno mu majetok odňať bez spravodlivého súdneho konania, prípadne bez dokázateľnej príčiny. Podobne existuje rad iných práv, ktoré zákony vyslovene uznávajú – právo na štátne občianstvo, hlasovacie právo, právo uzatvárať dohody atď. Mnohé z nich sú špecifické a závisia od znenia zákonov a od ich právneho výkladu. V rámci zákonodarstva sa práva, výsady, oprávnenia a nároky na ochranu vyhlasujú zákonmi a každý má právo domáhať sa zákonnej ochrany svojich práv. V občianskych procesoch môže poškodený vymáhať náhradu škody od toho, kto jeho práva porušil.
Existujú aj mimo rámca systému zákonov etické práva, ktoré sa týkajú jednotlivcov ako osôb, t. j. sú im samou podstatou vlastné? Môžeme napríklad povedať aspoň to, že všetci ľudia sú si rovní, a to v tom zmysle, že všetci sú ľudia? Môžeme povedať, že jedným z prvých základných ľudských práv je uznanie, že všetci ľudia majú rovnakú dôstojnosť a rovnakú hodnotu? A že túto skutočnosť musí rešpektovať celé svetové spoločenstvo? Toto právo dnes uznáva so všetkými dôsledkami každá demokratická spoločnosť, ale ešte pred poldruha storočím neplatilo pre černochov, s ktorými sa narábalo ako s hnuteľným majetkom a nemali takmer nijaké ľudské práva.
Môžeme sa spýtať aj takto: existujú základné neodňateľné ľudské práva, platné pre všetky ženy a všetkých mužov, starých i mladých a bez rozdielu etnickej alebo rasovej príslušnosti, prípadne hospodárskeho alebo sociálneho pozadia? Sú neodňateľné v tom zmysle, že ich nemožno zrušiť bez výslovného súhlasu postihnutej osoby?
Ak aj existujú také práva dnes, iste neboli v priebehu dejín uznávané vždy a všade. Naopak, celý vývoj civilizácie je úporný boj ľudskej rasy za ustanovenie takých práv a za dohľad nad ich dodržiavaním. Ani biblia ani korán neobsahujú nijaké učenie o ľudských právach. Pojem inherentných ľudských práv je len nedávny objav. Všetko, čo nájdeme v náboženskej literatúre, sú len božie prikázania, naše záväzky voči bohu a naša povinnosť poslúchať ho. Niet však súvzťažných nárokov ľudí voči bohom, niet možnosti volať niekoho na zodpovednosť za všetko zlo na tomto svete, niet odvolania sa proti krivdám pred bohmi. Všetky morálne dobrodenia obsiahne človek od boha len na základe jeho názoru na milosť a milosrdenstvo, ale nikde niet zmienky o tom, že sa s nami bude zaobchádzať slušne a že naše práva sa budú rešpektovať. Grécki a rímski bohovia porušovali aj to, čo považujeme za minimálne práva, napríklad netrestať príliš kruto a kresťanský boh je ochotný uvaliť večné zatratenie na všetkých, čo nežijú podľa jeho prikázaní alebo jednoducho v neho neveria. To isté platí o Jahvem a o Alahovi. Okrem toho bohovia niektorých náboženstiev sa opisujú ako bytosti dosť náladové pri rozhodovaní, koho spasiť a koho nie, takže je jasné, že tí veru sotva budú rešpektovať ľudské práva. Osobitne pripomínam, že biblická literatúra neodsudzuje otroctvo, že ženu udržuje v postavení slúžky svojho manžela a deti indoktrinuje vo viere otcov, často im berúc právo učiť sa. Ak sú práva dané bohom, ako hlásajú aj niektorí dnešní obrancovia starej viery, prečo to trvalo náboženskému svedomiu tak dlho, kým ich uznalo a prečo ich nenachádzame aj v biblických prameňoch? Je isté, že nijaké práva neexistovali v rajskej záhrade, kde Adam a Eva nemali voči všemocnému bohu absolútne nijaké práva, takže ten ich vyhnal z raja bez súdu za to, že jedli zakázané ovocie.
Možno by sme mali zaujať celkom iný postoj a pridať sa na stranu tých, čo hovoria, že všetky práva sú ľudskej povahe vrodené a inherentné, no ich uznávanie závisí od stupňa rozvoja rozumu. Doktrína ľudských práv, tak výrečne podaná Thomasom Jeffersonom v Deklarácii nezávislosti (1776), uvádza, že určité práva sú „samozrejmé“, „evidentné“, že „všetci ľudia sú od narodenia rovnakí“, že „pri narodení im dal Stvoriteľ určité neodňateľné práva“, vrátane „práva na život, slobodu a hľadanie šťastia“. Žiaľ, opäť sa stalo to, že nie všetky rasy a národy považovali tieto návrhy za samozrejmé. Až po dlhých bojoch sa podarilo vynútiť od vládcov ich uznanie a pre otrokov v Spojených štátoch amerických začali platiť až po krvavej občianskej vojne. Čo sa stane s ľudskými právami, ak vynecháme z našich úvah boha, prírodný zákon a samozrejmosť? Stratia sa alebo budú živoriť na vratkej pôde? Aké sú ich epistemologické podklady? Existujú aj iné zdroje ľudských práv?
Výraz ľudské práva predstavuje dvojstranný aktívny vzťah (transakciu). Nevzťahuje sa na ľudí v abstraktnej izolácii, ale na ľudí v procese aktívneho sociálneho pôsobenia. Na jednej strane je požiadavka alebo nárok jednotlivca alebo skupiny, ktorá si myslí, že bola vynechaná, že je utláčaná, znevýhodňovaná alebo okrádaná a žiada, aby sa jej práva rešpektovali. Takéto požiadavky sú zakorenené v historickej skúsenosti nespočetných generácií mužov žien, čo žili a umierali za svoje zásady a ktorí sa usilovali presadiť uznanie svojich práv. V tomto zmysle niekto najprv povie, že má určité neodňateľné práva. Čo na to druhá strana transakcie? Vznesený nárok musia uznať všetci, ktorí ho počujú a veria, že majú povinnosť pridať sa na stranu výzvy a napraviť nespravodlivosť.
Dráma morálneho pokroku je stále sa rozrastajúci boj nárokov na právo. Vedú ho najprv malé, neskôr veľké skupiny ľudí, od na prvý pohľad nerozumného protestu spurného jednotlivca alebo niekoľkých disidentov až po väčšinu, ktorá nakoniec dá svoj súhlas. Bez zmyslu pre pocit, že právo máme rešpektovať, by to nemalo podklad. Právo si vyžaduje aj nárok, aj pocit povinnosti; toho, kto sa niečoho dožaduje, aj toho, kto jeho nárok akceptuje. Či je to vyvlastnený roľník alebo továrenský robotník, utláčaná žena alebo človek s čiernou farbou pokožky, bezmocné alebo opustené dieťa, postihnutý chlapec alebo dievča, homosexuál, chorý, bezmocný alebo všetkými opustený – panuje presvedčenie, že všetky tieto ľudské bytosti majú nárok na slušné zaobchádzanie, a že ich práva treba rešpektovať.
Takto je pre ľudské práva ontologicky charakteristické, že vnikajú v priebehu ľudských vzťahov; nedajú sa od nich odlúčiť. Podobne ako etické zásady, aj práva sú preskriptívne a normatívne. Sú to pravidlá, ktoré určujú, ako sa majú jednotliví ľudia navzájom správať. Vyrastajú z neustáleho procesu vznášania požiadaviek a ich akceptovania, takže nie sú to prázdne alebo abstraktné pojmy. Nie sú to vždy ešte ani hotové, dobre premyslené práva, ale v podstate je to stále ešte len tvorba práva, právo v stave zrodu. Dožadovať sa nejakého práva nemá zmysel na opustenom ostrove, kde stroskotaný námorník žije sám; jeho práva ožijú v tej chvíli, keď pripláva loď s inými ľuďmi. Práva sú potenciálne vlastnosti určitých vzťahov, závislé od iných aktuálnych vzťahov, a tým sú funkčné a vzťažné. Posilňuje ich to, že sú zakorenené v historických snahách civilizácie uskutočniť ideály slobody, rovnosti, spravodlivosti a slušnosti, a to v ustanovizniach, ktoré ľudia na tento účel vytvorili. Ich záväznosť o nič neznižuje fakt, že ich dosiaľ udržovala pri živote, prípadne rozvíjala len viera a odhodlanie, vízie a ideály niekoľkých málo ľudí. V rovnakej miere to platí o umení, vede, filozofii a náboženstve: všetky sú produktmi tvorivej ľudskej vynaliezavosti. Ako sme už povedali, ich vzťah k ľudskej kultúre ich nijako nerobí subjektívnymi alebo náladovými.
Ľudské práva nemajú a nepotrebujú nadprirodzeného tvorcu, aby boli záväzné, celosvetové a všeobecné. Ak náboženstvo dodatočne niečo posvätí, znamená to vziať jednu polovicu ľudskej skúsenosti a podporiť ju druhou. Aj keď niektorých veriacich môže tento ontologický stav ľudských práv sklamať, treba trvať na tom, že ich obsah je vonkoncom humánny, čo ich nerobí o nič menej morálne záväznými. Majú všetku silu, zápal a oduševnenie, aké vedia v ľudskom správaní vyvolať ideály.
Ak ľudské ideály, etické zásady a ľudské práva takto vznikajú, ako sa dajú testovať? To je už iná otázka, lebo ako som už povedal o iných etických normách, posilňuje ich stupeň oddanosti a vernosti, ktoré nás k nim viažu. Najsprávnejšie je testovať ich na základe dôsledkov, práve tak ako etické zásady. Povedať, že toto je ľudské právo, znamená jednoducho povedať, že:
- je to nárok, ktorý vznášame ako ľudia a
- ak má byť naozaj považovaný za opodstatnený a spravodlivý, máme tým väčšiu povinnosť rešpektovať a dodržiavať ho.
Prečo? Myslím si, že predovšetkým pre dokázateľný negatívny výsledok jeho porušenia. Skúška sa zakladá na dôsledkoch, lebo práva stanovujú účinné pravidlá riadenia spoločnosti. Majú empirické odôvodnenie, lebo stanovujú najúčinnejší spôsob, ako žiť a pracovať v spoločnosti; prekračujú hranice kultúr, lebo ako ľudia máme spoločné problémy a potreby. Preto majú tak biogenický, ako aj sociogenický základ. Ale keďže civilizácia je koniec koncov globálna, vynorili sa ľudské práva ako morálne svedomie ľudstva ako celku. Uznávanie doktríny ľudských práv má výrazný účinok na ľudskú svedomitosť a tie spoločnosti, spravidla demokratické, ktoré ich rešpektujú, umožňujú lepšie prejavy morálnych pravidiel a úplnejšiu realizáciu hodnôt, či už individuálnych alebo sociálnych, odlišných alebo podobných. Ľudské práva sú teda preto takými centrálnymi piliermi civilizovanej spoločnosti, lebo sa k nim hlásime pre ich podstatu – a nielen jednoducho preto, že sú osožné pre spoločné dobro. Pri ich odôvodňovaní sa síce vyskytujú pragmatické a utilitaristické stanoviská, ale spravidla sa cenia pre svoju vnútornú hodnotu.
Všeobecné morálne pravidlá sa vynorili v rámci vývinu medziosobných vzťahov na niektorom stupni ľudskej histórie a teraz sa ich platnosť rozširuje, čím sa dostávame na novú úroveň morálneho povedomia. Doktrína ľudských práv je najrozvinutejšou súčasnou predstavou o základných zásadách etiky. Dnešné práva sa netýkajú len toho, čo sa v definovanom právnom systéme uznáva za správne zo zákonných dôvodov, ale zahrnujú celé ľudstvo celej svetovej spoločnosti. Uznanie všeobecných ľudských práv je výsledkom revíznej morálnosti v jej snahe odhaliť nové zásady. Do toho zapadá úprava zvykovej morálnosti kritickým etickým hľadaním a tvorbou novej globálnej etiky.
Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slovenčiny ju preložil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).
Pozri: