K teórii a praxi humanistickej výchovy.
Časť II
6. Výchova charakteru a pestovanie poznania
Etická výchova detí
Povedali sme, že ľudia majú vo všeobecnosti vlohy pre morálne správanie a že tieto vlohy sú zakorenené v našej povahe spoločenských živočíchov. Ak máme prežiť ako druh a ak sa majú udržať ľudské spoločnosti, musíme sa naučiť spolupracovať a žiť podľa základných etických zásad. Toto je zdroj všeobecných morálnych pravidiel, ktoré sú základným kameňom každého ľudského spoločenstva. Tieto morálne príkazy prekračujú hranice rozličných kultúr a sú tak zrastené s ľudskou podstatou, že spoločenstvá založené na náboženstve ich vydávajú za posvätné a božské. Sú spoločným dedičstvom celej ľudskej civilizácie a uznávajú ich rovnako teisti ako ateisti.
Morálne princípy však súťažia vo vedomí ľudského živočícha s inými popudmi: so sebectvom, agresiou, súperením, túžbou ovládnuť iných atď. Mravný jemnocit môže byť zamaskovaný, oslabený alebo potlačený inými pohnútkami. U niektorých jednotlivcov preváži nad morálnym správaním strach, sebeckosť alebo túžba nechať iných trpieť. Ľudské bytosti sú schopné reagovať podľa predošlých skúseností, ktoré zmierňujú vášne a pomáhajú tolerovať a prerokúvať rozdielne názory, diskutovať o nich, prípadne spolupracovať s inými, aby sa dosiahol spoločný cieľ. Vieme, ako to funguje v prírode a pokúšame sa zmeniť beh udalostí, ako nám to radí kritická inteligencia. Takto rozum dopĺňa naše vrodené pudy a slúži nám ako brzdiaca zložka našej povahy. Okrem toho môže rozum zmeniť zvyky, môže vyvolať postupný vývoj etických zásad, ktoré vedú jednotlivcov k dobrému životu tým, že rozširujú ich duchovný obzor za hranice úzkeho okruhu bezprostredných známych a učia ich chápať zodpovednosť voči veľkému spoločenstvu celého ľudstva.
V tejto kapitole sa chcem zaoberať otázkou, akým spôsobom môžeme realizovať morálne pravidlá, pestovať sebazaprenie a rozumom uznať etické zásady. Ako sa dá dosiahnuť stav, že morálne správanie nebude ohrozovať sebectvo, hnev, velikášstvo alebo túžba po moci? V každom z nás bojujú proti sebe negatívne a pozitívne popudy; u niekoho prevládnu sebecké alebo až démonické sklony. Ako má spoločnosť vychovávať inteligentných, pozorných, starostlivých a ohľaduplných ľudí?
Táto ťažká otázka je dôležitá pre každý spoločenský systém. Dejiny nám ukazujú, že ľudstvo sa vždy usilovalo vštepiť cnosti už deťom a učilo ich, ako sa treba morálne dobre správať. Praktické poučenia z bežných skúseností sa bezodkladne odovzdávali deťom. Rodičia chcú vychovať úspešných synov a dcéry; chcú, aby boli schopní osobného rastu, aby mohli uplatniť svoje nadanie; chcú, aby ich deti pochopili potrebu morálnej zodpovednosti a citlivosti pre potreby druhých.
Ako dosiahnuť tento cieľ je otázka, ktorej sa oddávna venovali rodičia, učitelia a svetskí i náboženskí vodcovia. Je to problém, o ktorom sa aj dnes vo verejnom školstve diskutuje – niekde viac, inde menej. Má sa na školách učiť etika? Ak áno, aké majú byť ciele mravnej výchovy? Podľa môjho názoru majú byť dvojakého druhu: po prvé, vypestovať u mladého človeka charakter, aby bol schopný vysloviť a dodržiavať všeobecné morálne pravidlá, a to tak vo vlastnom živote, tak aj v styku s inými; po druhé pestovať schopnosť etického poznávania a chuť zapojiť sa do kritického etického uvažovania a hľadania.
Prvoradý je prvý cieľ; je to proces, ktorý začínajú rodičia uplatňovať už veľmi skoro, pravdepodobne už pri narodení, lebo nežnosť plodí nežnosť; a pravdepodobne len z milovaného dieťaťa, ktoré poznalo lásku, môže vyrásť mravný jednotlivec. Charakter sa začína formovať už kŕmením, kúpaním, hrou, prihováraním sa, odpočinkom. Na rodičovskom záchode sa dieťa učí ovládať svoje základné biologické funkcie. Rodičia mu vysvetľujú, ako sa treba správať pri stole. Deti sa dávajú skoro spať, učia sa krotiť svoje chúťky, nekričať, keď už ich rodičia spia, pred každým jedlom si umyť ruky, čistiť si zuby. Príde čas, keď sa im pridelí upratovanie v dome. Naučia sa upratať si svoju izbu a ustlať si posteľ, neskôr aj kosiť trávu, umývať riad a nakŕmiť psa či mačku. V škole sa učia čítať a písať. Vysvetlí sa im, ako majú správne hovoriť materinským jazykom.
Ide o to, že rozhodujúcim momentom pre ľudské správanie je vytvorenie bežných zvykov. Bezkonfliktné spolunažívanie nie je možné, ak sa nenaučíme ovládať svoje túžby a uskutočňovať svoje plány konštruktívnym a spoločensky odobreným spôsobom. V civilizovaných spoločnostiach sa toto všetko deje podvedome a morálny zácvik musí začať už v prvých mesiacoch výchovného procesu pri raste našich detí.
Niektorí rodičia v tomto poslaní zlyhajú. Ich osobný život môže byť taký rozháraný a nešťastný, že nie sú vstave vychovávať svoje deti láskavým a ohľaduplným postupom. Možno sami boli zneužití a teraz zneužívajú svoje deti, takže takto sa opakuje proces zanedbávania a niekedy aj znásilňovania. Niektorí rodičia sú panovační tyrani a myslia len na vnucovanie svojich pritvrdých štandardov dobra a zla. Nepociťujú ani potreby svojich detí ani zložité odtiene morálnych možností. No existujú morálne vzory, ktoré sú príkladmi dobrého rodičovstva a rád by som načrtol, čo považujem v tomto ohľade za správne. Budem hovoriť o etickej výchove, primeranej 21. storočiu a blízkej budúcnosti po ňom a predpokladám, že spôsob, ktorý opisujem, je aspoň z väčšej časti prijateľný ako pre teistov, tak pre sekularistov.
Veľa sa napísalo o obsahu výchovy na základných a stredných školách. Veľa sa diskutovalo o tom, či sa má na školách učiť morálka alebo náboženstvo, a ak áno, čo sa má presne učiť. Niektorí rodičia sa úzkostlivo obávajú, že by škola mohla podkopať vieru a hodnoty ich náboženskej alebo etnickej skupiny, a preto sa stavajú proti akejkoľvek morálnej výchove na školách. Obávajú sa, že ak sa ich deti vystavia širokej palete pluralistických ideí, budú si klásť otázky o absolútnych pravdách; a to ich pokazí.
Dovoľte mi zamietnuť tieto obavy tvrdením, že každá výchova má aj morálny a etický rozmer; a že keby to tak nebolo, nijaká výchova by si nezaslúžila toto označenie. Často sa prehliada, že školy majú za cieľ zlepšovať tak intelektuálnu, ako aj morálnu stránku povahy žiaka. Je zrejmé, že rozvíjajú intelektuálne schopnosti, ktoré sú ťažiskom učebného programu. Ich úlohou je poskytnúť a rozvinúť vedomosti v rozličných odboroch: v materinskej reči, matematike, dejepise, prírodných a spoločenských vedách, umení, hudbe, literatúre, cudzích jazykoch atď. Ale škola sa snaží sprostredkovať žiakom aj dobré zvyky správania. Tento druh morálneho zácviku začína už v škôlke a pokračuje v prvých ročníkoch základnej školy. Deti sa upozorňujú, aby boli v triede ako-tak ticho, aby nevykrikovali a nevyrušovali. Učia sa, že majú zdvihnúť ruku, ak sa chcú na niečo opýtať, že majú každému zdvorilo odpovedať, že majú byť presní a poriadni, nepodvádzať pri skúškach atď. Poučenia o slušnom správaní a zdvorilom vystupovaní sú neoddeliteľnou zložkou celej výchovy.
Konštatovať, že rodičia a učitelia sa aktívne zapájajú do morálneho zácviku je hádam zbytočná samozrejmosť (truizmus); ale často sa zabúda, že aj zbytočné samozrejmosti sú nakoniec pravdy. Otázka znie: Existujú nejaké smernice, podľa ktorých sa má ísť? Ako som už spomenul, v etickej oblasti sú dva druhy výchovy:
- rozvoj charakteru, ktorý sa dá lepšie nazvať morálnou výchovou, aj keď má aj etickú zložku, keďže sa zaoberá aj objasňovaním hodnôt;
- rozvoj intelektuálnych schopností a kritického etického uvažovania a hľadania, ktorý sa zase dá nazvať etickou výchovou.
Obidva druhy sú vhodné pre rodinu i pre školu, aj keď možno jeden uprednostňovať na úkor druhého. Rozhodne sa má začínať s výchovou charakteru, ale v určitej chvíli je potrebné toto štádium prekročiť a rozvíjať schopnosť etického uvažovania.
Charakter osoby zahrnuje jej všeobecné vlastnosti a sklony. Charakter definuje osobné rysy a zvyky, podľa ktorých jednotlivec koná, prípadne predstavuje jeho príznačné povahové znaky. Tento výraz má teda viacero významov. Spisovatelia a dramatici vykresľujú jedinečné záľuby, rozdielne životné názory a postoje svojich hrdinov ich zvláštnymi zvykmi, myslením a morálnymi vlastnosťami. Výraz osobnosť predstavuje súhrn takýchto charakterových znakov. Medzi ne patria aj čudné chúťky a sklony, napríklad výstrednosť v obliekaní a konaní. Ľudia mávajú veľmi rozdielne povahové črty a osobné záľuby. Ak je niekto čudák alebo nápadný, tiež povieme, že má „charakter“, ale vtedy to myslíme žartovne alebo dokonca výsmešne. O niekom povieme, že je komický, o inom, že je horkokrvný; jeden je pracovitý a seriózny, druhý ľahkomyseľný a dotieravý; jeden je namyslený, druhý bojazlivý; jeden rád odpúšťa, druhý v sebe dusí výčitky. Zisťujeme, že niektorí ľudia asi v živote nič nedosiahli; môžu byť tajnostkárski alebo nesvedomití. Iní sú otvorení, priateľskí a dôveryhodní. Niektorí sú lakomí, iní štedrí.
Výraz charakter môže mať v bežnom morálne hodnotiacom význame aj pozitívny aj negatívny význam. Ak o niekom povieme, že má dobrý charakter, mienime tým, že je spoľahlivý a bezúhonný. Ak na druhej strane vyslovíme slovo charakter ironicky, znamená to, že je prefíkaný, nečestný alebo má iné nežiaduce vlastnosti.
Potleskom schvaľujeme konanie ľudí, ktorí „majú charakter“; znamená to, že sa vedia ovládať a zachovať mieru, že kontrolujú svoje nápady a rozlety fantázie. Môžeme dodať, že majú pevný charakter. O iných zasa zvykneme hovoriť, že nemajú charakter, čo znamená, že sa poddávajú každému vrtochu a chúťke, a že neodolajú nijakému pokušeniu. Statočný a rozhodný charakter ostáva aj v nebezpečenstve pokojný; zbabelca v takom položení premáha strach. U čestného človeka sa dá predpokladať, že bude s inými ľuďmi zaobchádzať spravodlivo; nečestný človek je často vypočítavý. Keď používame výraz charakter, máme na mysli nielen niečie typické črty a pre neho príznačné vlastnosti, ale aj jeho celkovú povahu a tendenciu správať sa určitým spôsobom. Bežne sa používa aj výraz „mať zvyk“ a hovoríme, že niekto má dobré alebo zlé zvyky. Niekto je poriadny, iný je nedbanlivý; jeden je zhovorčivý, druhý je nevľúdny; niekto je dochvíľny, iný je nepresný. Vo všetkých týchto prípadoch sa naše hodnotenie vzťahuje na hlboko zakorenené všeobecné typické znaky nejakej osoby. Ak ju dobre poznáme, obyčajne si ľahko domyslíme, ako sa zachová v nadchádzajúcej situácii. Dá sa predpovedať, čo urobí, lebo jej činy sú pre ňu „charakteristické“.
Občas sa však ľudia môžu správať aj tak, že to nezodpovedá ich charakteru a vyskytujú sa aj prípady, že po prekonaní nejakej krízy alebo po dosiahnutí úspechu sa osobné vlastnosti úplne zmenia. Niektorí ľudia sa napríklad vzdali rodiny aj pôvodného povolania a zrazu začali žiť celkom novým spôsobom života. Verný a obetavý zamestnanec môže naraz zradiť svojho zamestnávateľa. Utláčaná žena môže na všeobecné prekvapenie naraz začať piť a zabávať sa. Alebo doteraz vždy tichý človek môže zlostne vybuchnúť. Niekedy sa ľudské správanie nedá predvídať. Ľudia nerobia vždy to, čo by sme od nich očakávali; slobodné rozhodovanie a nezávislosť môžu viesť k prekvapujúcim činom. Preto ak sa niekedy správajú pre nich necharakteristickým spôsobom, povieme, že ukazujú svoj pravý charakter, ktorý dosiaľ šikovne maskovali.
Charakterové črty a zvyky nie sú naveky nemenné; navzájom sa ovplyvňujú a život i škola ich môžu zmeniť. Nedá sa ľahko zistiť, či je niečí celkový charakter určený geneticky, alebo či je výsledkom pôsobenia okolia. Tak genetické podklady, ako aj vplyvy okolia formujú naše konanie. Záleží na podnetoch prostredia, ako sa vrodené vlohy prejavia. Behaviorista zdôrazňuje skutočnosť, že v sebe budujeme podmienené odpovede a že svoje správanie usmerňujeme do určitých koľají. Niet pochýb, že to závisí od trestu alebo pochvaly nášho sociálneho okolia. Dieťa sa pomerne skoro naučí, že u dospelých ľudí vyvolá vyrušovanie neľúbosť a že za slušné správanie dostane pochvalu. Zvonku prichádzajúce tresty alebo odmeny – či už od rodičov, učiteľov alebo od rovesníkov – sa najprv internalizujú a potom motivujú budúce správanie. Tak si dieťa postupne vytvorí zvyky očakávania a prijateľné spôsoby svojho konania. Prvé roky výchovy a výcviku sú pre rozvoj dobrých zvykov a morálnych cností najdôležitejšie; zaručujú morálnu slušnosť a osobnú dokonalosť.
Ako vštepíme dieťaťu správne správanie? Som toho názoru, že normálni ľudia majú v sebe vrodené tendencie, ktorými sa prirodzene prejavujú morálne slušnosti a pravidlá. Ich prvé základy sa kladú, keď matka a otec dieťa kŕmia, zohrievajú, láskavo objímajú a ochraňujú. Každý deň láskavej starostlivosti je novou príležitosťou na vzbudenie nezištnosti. Ako dieťa postupne rastie a vyvíjajú sa v ňom vzťahy k ostatným členom rodiny, sestrám, bratom a príbuzným, ako aj k priateľom a kolegom v okolitom svete, spoznáva cenu morálnych pravidiel.
Žiaľ, u niektorých jednotlivcov dochádza len k slabému alebo dokonca nijakému morálnemu rastu. Vytvárajúce sa altruistické sklony môžu byť zvedené škodlivým smerom. Ťažko sa dá povedať, ako a prečo sa to stáva. Nedá sa pochybovať o tom, že neláskaví alebo panovační rodičia zohrávajú pri abnormálnom vývoji detí tragickú úlohu. Existujú však aj dôkazy, že psychicky postihnuté osoby, správajúce sa psychopaticky a amorálne, môžu trpieť na chemické alebo nervové poruchy, ktoré môžu byť čiastočne genetického pôvodu. Ak sa má vyvinúť morálne normálna osobnosť, je prinajmenšom potrebné, aby dieťa dostalo dostatok morálnej empatie. Prvým krokom je budovať a rozvíjať charakter, to je vštepovať a posilňovať tie základné črty a vlohy, ktoré považujeme za hodnotné. Pozrime sa teraz bližšie na rozličné modely výchovy k mravnosti.
1. úroveň: Model autoritatívnej poslušnosti
Autoritatívni rodičia veria na prísnu disciplínu. Zdôrazňujú, že existuje absolútne správna a nesprávna, dobro a zlo, a že povinnosťou dieťaťa je poslúchať bez uvažovania o morálnych pravidlách, ktoré sa mu predkladajú. V takej rodine panuje veľká obava, že ak dieťa čo len raz neposlúchne a nebude potrestané, bude z neho zurvalec a výtržník. Na prísne fundamentalistických a staromódnych anglických internátnych školách je prehnutie cez koleno a pár rán na zadok bežne používaná metóda trestu za porušenie pravidiel a na posilnenie disciplíny. Hlavným cieľom je vštepiť dieťaťu pocit, že musí bezpodmienečne poslúchať každé písmeno zákona. Dá sa predpokladať, že strach pred prezradením a trestom, alebo naopak pochvala a odmena za správne konanie, zaisťujú poddajnosť dieťaťa.
Do určitej miery môžeme pochopiť rodičov, ktorí sa obávajú, že ak dajú svojmu dieťaťu prílišnú voľnosť, obráti sa to na zlé: dieťa bude lenivé, začne brať drogy, občas sa dopustí malej krádeže, potom začne žiť voľným pohlavným životom a nakoniec sa z neho stane násilník. Okrem toho sa mnohí rodičia veľmi boja, že by ich dieťa mohlo zavrhnúť ich morálne hodnoty a začať žiť svojím vlastným životom. Takto sa model poslušnosti stáva obranou rodičovskej autority.
Toto vysvetľuje aj zúrivý boj niektorých rodičov a spoločenstiev proti školám. Mnohí konzervatívne založení ľudia sa boja zmien a nepáči sa im, že by ich deti mali dospieť k iným názorom o zásadných otázkach, najmä čo sa týka náboženského presvedčenia, ako majú oni. Spiatočnícki rodičia sa bránia tomu, aby sa ich deti učili evolučnú teóriu, aby sa oboznámili s porovnávacími štúdiami v sociálnych vedách, aby poznali väčšinu modernej literatúry a vôbec morálnu výchovu, lebo sa boja, že ich deti zavrhnú ich úzkoprsé morálne názory plné predsudkov a prevezmú alternatívne spôsoby života. Osobitne to platí pre mnohých veriacich, stotožňujúcich sa s tým, čo považujú za biblické cnosti. Takí rodičia napríklad zásadne odmietajú sexuálnu výchovu v školách, lebo si myslia, že im pokazí dieťa. Pre nich je celý obsah sexuálnej výchovy obsiahnutý v jednej vete: „To nesmieš!“ Myslia si, že ich synovia a dcéry sa majú zdržať pohlavného styku až do manželstva, aj keby ho mali uzavrieť len veľmi neskoro v živote, ak vôbec.
Hromžia aj proti diskusii o hodnotách, lebo sa obávajú, že to ich deti môže priviesť do styku s príslušníkmi iných etnických a náboženských spoločenstiev a ponúknuť im alternatívne životné koncepcie. Osobitne hrozivá je pre nich myšlienka, že by to mohlo viesť k pochybnostiam o večných pravdách, ako sa to stáva pri každom kritickom uvažovaní. Pojem absolútnych právd a neprávd vraj „korumpujú“ situačné etiky. Na radu samostatne myslieť a učiť sa sám rozhodovať, sa potom hľadí s hrôzou, lebo sa s tým spája predstava, že to dáva deťom voľnosť robiť si, čo chcú.
Treba si vážiť túžbu rodičov, ktorí milujú svoje deti, urobiť pre ne to najlepšie. Je však zrejmé, že model autoritatívnej poslušnosti nedosahuje úroveň morálnej dospelosti, lebo správať sa tak, ako bolo zvykom, len preto, že sme nútení tak robiť, nijako nezaručuje morálne správanie. Len vonkajší zdanlivý súhlas s nemennými morálnymi pravidlami zo strachu pred trestom nijako nezaručuje, že niečie úmysly budú skutočne mravné. Okrem toho nám tento strnulý model nepovie, ako sa vyrovnať s mnohými rozpormi, keď sa v spoločnosti vyskytnú rozdielne morálne zásady a hodnoty. Nepomôže jednotlivcovi, ktorý sa naraz nájde v morálnej dileme. Ak niečo spochybní strnulé predstavy stúpenca autoritatívnej morálky, nebude taký človek schopný vyvinúť vhodné mechanizmy; ak bude vôbec vedieť reagovať. Môže tak zaujato plniť príkazy, že pri uvažovaní nebude schopný zaoberať sa podrobnosťami a zložitosťou morálnej voľby. Môže byť natoľko preniknutý potrebou uznávať autoritu, najmä ak je táto sankcionovaná cirkevným alebo zákonným vzťahom, že stratí schopnosť vlastného úsudku alebo voľby.
Určitá poslušnosť voči morálnym pravidlám má svoju hodnotu a rodičia, učitelia a spoločnosť majú niekedy povinnosť upevňovať dodržiavanie základných noriem civilizovanej spoločnosti. Ani o tom niet pochybností, že spoločnosť môže používať odmenu a trest, aby zaistila určité prejavy konformity. Osobitne to platí v prípade nebezpečných zločincov, proti ktorým sa spoločnosť musí brániť. To sú jedinci, ktorí sú geneticky tak založení, predošlým životom tak zatvrdení, že sa správajú sociálne úchylne. V takýchto prípadoch je potrebná všetka sila zákona, aby sa zabezpečili práva nevinných príslušníkov spoločnosti.
Autoritatívna poslušnosť sama osebe však ťažko postačí, pretože takýto spôsob morálnej „výchovy“ – ak sa tento výraz vôbec dá použiť – je vlastne indoktrinácia. Morálny charakter sa takto nedá vypestovať, lebo dieťa len prijíma, čo sa mu podáva a zvyková morálka sa nikdy sama nezlepší. V 1. a 2. kapitole som ukázal, aké sú ťažkosti s takýmto neústupným prístupom k mravnosti. Takéto úzke poňatie môže veľmi poškodiť morálny rast dieťaťa, pretože mu neumožňuje prechod na vyššiu úroveň a dieťa sa stane v morálnom zmysle postihnutým. Práve takíto jedinci konajú, keď dospejú, bezcitne a dopúšťajú sa nemorálnych činov, ba aj zločinov.
Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slovenčiny ju preložil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).
Pozri:
2 odpovede na “Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (7. časť)”
[…] 7. časť […]
[…] 7. časť […]