Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (6. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Časť II

5. Zodpovednosť

Výraz zodpovednosť sa dá použiť aspoň v troch význa­moch. Po prvé sa týka osobnej spo­ľah­li­vosti. Ho­vo­ríme, že zod­po­vedný človek je spo­ľah­livý a dô­ve­ry­hodný, že mô­žeme rátať s tým, že urobí zve­renú prácu dobre a že splní prebrané zá­väzky. Po druhé sa tento výraz po­u­žíva v sú­vis­losti so skla­da­ním účtov. Ak po­va­žu­jeme ne­ja­kého človeka za zod­po­ved­ného, vieme, že ho za jeho činy budeme chváliť alebo karhať a že spo­loč­nosť má právo aj po­tres­tať ho, keby vy­ko­nal niečo zlého. O týchto dvoch význa­moch sme už ho­vo­rili.

V tejto kapitole budem hovoriť o treťom význame vý­razu zod­po­ved­nosť, ktorý ne­sú­visí s dvoma prvými. Pýtam sa: akú zod­po­ved­nosť, zá­väzky a po­vin­nosti má človek voči sebe samému, voči ľuďom vo svojom naj­bliž­šom okolí, voči spo­loč­nosti, ktorej je sú­čas­ťou a na­ko­niec voči ce­lému ľud­stvu?

Zodpovednosť voči sebe samému

Na čo myslíme, keď povieme, že človek je zod­po­vedný voči sebe sa­mému? Je ne­po­chyb­né, že existujú cha­rak­te­rové cnosti, ktoré sa tý­kajú osob­ného života človeka. Ne­máme povedať, že každý by mal robiť všetko, čo je v jeho silách, aby svoje dobré vlastnosti zušľach­ťo­val a roz­ví­jal? Nemá povin­nosť robiť veci, ktoré sa týkajú napríklad jeho zdravia – chrá­niť svoje fy­zické a du­ševné zdravie? Ne­máme povedať, že by mal roz­ši­ro­vať svoj okruh ve­do­mostí, že by mal roz­víjať svoje kri­tické mysle­nie a svoje inte­lek­tu­álne schop­nosti a seba­ovlá­danie? Nemal by sa za­po­jiť do ne­ja­kej tvo­rivej čin­nosti a bu­do­vať si svoje životné po­vo­lanie? Má hľadať rozumné uspo­ko­jenie svojich se­xu­ál­nych túžob? Má si nájsť dobrú mo­ti­váciu, aby nepre­mrhal svoje nadanie? Má roz­víjať svoje este­tické vní­ma­nie a zá­ľuby? Všetky tieto otázky sú­visia s osob­ným hod­no­tením a voľ­bou. Dospelý človek uznáva svoju zod­po­ved­nosť za za­cho­vanie a zdo­ko­na­ľo­vanie vlastnej osob­nosti a bude sa usi­lo­vať byť zdravý a múdry.

Čo však, ak niekto chce premárniť svoje nadanie v ne­čin­nosti? Čo, ak nechce pra­covať? Čo, ak dáva prednosť chvíľ­ko­vým po­te­še­niam, ak radšej vy­chut­náva dnešok a ne­stará sa o zaj­traj­šok? V slo­bod­nej spo­loč­nosti mu za­ru­ču­jeme právo robiť, čo chce. Nikto nesmie roz­ho­do­vať za dru­hého: každý človek má mať právo ísť svojou cestou do tých čias, kým ne­škodí dru­hému. Právo na ne­ob­me­dzené súkromie je dávna li­ber­tínska zásada. No proti takým jed­not­liv­com sa dá hlasne pro­tes­to­vať. Spo­mí­nam si na dia­lógy, ktoré som mával s mlá­de­žou a vy­so­ko­ško­lákmi. Hovoril som im, že základom osobnej zod­po­ved­nosti je v prvom rade pre­zie­ra­vosť: potrebné je myslieť na dlho­dobé ciele, nie na mo­men­tálne výhody. Správ­nosť tohto názoru potvr­dzuje skú­se­nosť. Keď má človek trid­sať­päť, šty­ridsať alebo päť­de­siat rokov, môže ľutovať, že pre­már­nil svoje prí­le­ži­tosti, keď mal osem­násť, dvad­sať alebo dvad­sať­päť rokov; nikdy však nie je ne­skoro učiť sa na vlast­ných chybách a istotne nie je nikdy ne­skoro učiť sa nové veci a ur­čo­vať si nové ciele.

Môžeme niekomu povedať, že má mravnú povin­nosť rea­li­zo­vať svoje mož­nosti? Rodičia usta­vične na­po­mí­najú svoje deti a uči­te­lia sa sna­žia vštepiť im ich povin­nosti: buď pria­teľský, čisti si zuby, daj pozor pri jedle, staraj sa o svoje zdravie, vyuč sa za niečo, čítaj, koľko len môžeš, daj pozor, za koho sa vydáš, alebo oženíš, hľadaj a nájdi si dobrú prácu, naplánuj si ro­zum­nú kariéru. Ale mladí ľudia často ne­po­čú­vajú takéto výstrahy; neraz dajú pred­nosť plach­teniu po sied­mich moriach, stanú sa ná­dej­nými umel­cami v paríž­skej pod­krov­nej izbičke alebo sa pri­hlásia za dobro­voľ­níkov pre koz­mický výskum; v kaž­dom prí­pade búriac sa proti kon­ven­čným zvy­kom a bur­žo­áz­nym hod­no­tám. Treba uznať, že je niečo prí­ťaž­li­vého v roz­hod­nutí robiť výskum a vzru­šu­jú­ceho pri pl­není svojich snov a usku­toč­ňo­vaní svojho osudu. Nemáme mať ná­mietky proti veľkej cti­žia­dosti, ak mladí majú vyhliadky rea­li­zo­vať svoje am­bície. Majú právo sami si vybrať, čím chcú byť a ako chcú žiť. A ak budú mať úspech vo svojej ne­zvy­čaj­nej voľbe, máme uká­zať náš obdiv a hrdo sa poch­vá­liť: „Môj syn, šam­pión v bi­liar­de“ alebo „moja dcéra, poetka“. Mimo­riad­nym mysliam ne­smie­me pri­ka­zo­vať bežné spo­lo­čen­ské normy, ale musíme im do­vo­liť a umož­niť hľa­dať a nájsť si vlastnú cestu. Len tak sa rodia dobro­družné objavy a to je bohatá živná pôda, na ktorej rastie pokrok. Ale nech je to ako­koľ­vek, čo urobiť vtedy, keď syn alebo dcéra nechce robiť jedno­ducho nič, len márni čas le­ňo­še­ním a po­da­rom­nici? Čo robiť, ak je špi­navý, lenivý, za­há­ľač a hlu­pák? Máme plné právo vy­čí­tať mu to, ak s ním žijeme pod jed­nou strechou. Ale čo, ak žije a upadá ďaleko od nás? Čo robiť, ak nie je schopný udržať si zamestnanie a pes­to­vať ro­zumné medzi­ľudské vzťahy? Čo robiť, ak je v očiach spo­loč­nosti na­ozaj­stným na­nič­hod­níkom alebo mi­zer­ným po­va­ľa­čom?

Zo spoločenského hľadiska nás sklamal, to je isté. Cítime, že predsa má určitú zod­po­ved­nosť voči ľuďom okolo seba, ku kto­rým má vzťah a ktorí ho majú často radi. Ale aké je vlastné hľa­disko toho mla­dého člo­veka? Po­vie­me asi, že je zod­po­ved­ný sám za seba podľa svojich vlastných potrieb a že­la­ní, cie­ľov a zá­me­rov – nech sú aké­koľ­vek. Žiaľ, mnohí ľudia v ži­vote zly­hajú a ich existencie sú potom smutné až tra­gické. Je však možné, že ich vývoj už tak zdeptal – možno po­chá­dzajú z roz­há­ra­ných rodín, možno trpia na ne­jakú osla­bu­júcu cho­robu, možno sa z nich stali pi­jani a nar­ko­mani – a je im ťažko alebo až ne­možné zmeniť sa. No v ur­či­tom zmysle a pri ko­neč­nom roz­bore aj takí ľudia majú ešte stále určitú mož­nosť napraviť sa a ur­čitú zod­po­ved­nosť voči sebe samým. Veď naj­základ­nej­šou osobnou povin­nosťou kaž­dého človeka je byť tým, čoho je kto schopný, vy­užiť svoje na­da­nie a rea­li­zovať svoje schop­nosti.

Schopnosti bývajú, pochopiteľne, mno­ho­raké a všetky sa spra­vidla nedajú uplatniť. Má sa niekto stať ma­te­ma­ti­kom alebo huslistom, slávnym mi­len­com alebo mocným šéfom, špor­tov­com alebo obchod­níkom, bo­jov­ní­kom za mier alebo vedcom? Všetko vy­ža­duje námahu a sústre­denie; a deň má tak málo hodín! Nie každý bude raz Leonardo da Vinci. Okrem toho záleží aj na ná­ho­de a šťastí, čo z nás bude. Sami sa však môžeme roz­hod­núť, či sa oplatí sle­do­vať určitý zámer, alebo či by bolo lepšie pustiť sa iným smerom. Naše roz­hod­nutia sa kopia jedno na druhé a na­ko­niec blo­ku­jú naše mož­nosti. Mohlo by to teraz byť s nami inakšie, keby sme sa boli vtedy inakšie roz­hodli, išli inou cestou, vy­u­žili inú mož­nosť? Iste, ale v ži­vote sa nedá ísť späť. Stále by sme si mali pri­po­mí­nať, že nech ro­bíme čo­koľ­vek, máme povin­nosť siahať po ur­či­tom stupni do­ko­na­losti našich činov a nášho spô­sobu života; mali by sme byť hrdí na to, ako žijeme a spo­kojní s tým, čo sme už do­siahli. Mystik môže ne­sú­hla­siť a snažiť sa uniknúť, dávať pred­nosť spánku v ru­žo­vých záhradách a ne­chá­vať svoje tvo­rivé vlohy ležať úhorom, skryté a ne­vy­u­žité. Je tu ešte aj pô­žit­kár­sky li­ber­tín, ktorý radšej šnupe ko­kaín, ako by sa mal niečo učiť. Kto sme, aby sme nie­komu mohli po­ve­dať, že zlyhal, že roz­haj­dá­kal svoj ka­pi­tál, že pre­már­nil svoje vro­dené vlohy ne­uspo­ria­da­ným ži­vo­tom alebo ich nechal prách­ni­vieť v zá­haľ­čivej biede a ne­čin­nosti, prípadne v már­nom hľa­daní nirvány alebo spásy?

Máme byť ostražití, ale nemáme za­ka­zo­vať; musíme byť citliví na jemné roz­diely v spô­sobe života, na rôz­nosť názorov a zá­merov, na ši­rokú paletu záujmov a chúťok. Pro­me­te­ovskí muži a ženy by nemali chcieť na­nu­co­vať štan­dardy tvo­rivej do­ko­na­losti jed­not­liv­com, ktorých to ne­za­u­jíma, alebo ktorí nie sú schopní ísť za vy­so­kými cieľmi. Možno máme povin­nosť upo­zor­niť, že niekto by nemal márniť svoje vlohy, nech sú aké­koľ­vek, a že na­miesto toho by mal robiť niečo, na čo stačí. Ale ak naša rada narazí na hlu­ché uši, ostáva toho málo, čo by sme ešte mohli alebo mali urobiť. Ak však niekto má deti, musí ich učiť usi­lo­vať sa byť vý­bor­nými a sia­hať po všet­kom, čoho sú schopní. Jeden spôsob prístupu je vy­vo­lať záu­jem a presved­čiť. Pri vzdo­ro­vitých žiakoch možno pomôže pod­ne­co­vanie chuti niečo vedieť. Nie­kedy sa dajú za­sadiť se­mienka mož­nosti aj do zastra­še­ných myslí a po čase sa ukážu plody. Môžeme sa po­kúsiť mo­ti­vovať a pod­ne­covať snahu mladých rásť, zlep­šovať a zdo­ko­na­ľo­vať sa. Môžeme však len uka­zo­vať cestu; ak niet vlastných pod­netov, ne­mô­žeme ich stvoriť. Iná stra­tégia je povedať:

„Keby si sa o to pokúsil, páčilo by sa ti to.“

Myslím si, napríklad, že ak nejaký mladý človek nemá rád fran­cúzsky syr, Bartóka alebo T. S. Eliota, pri­chá­dza o niečo. Ak raz ochutná, za­čuje alebo pre­číta niečo o ta­kých­to veciach, naučí sa ceniť si ich ako vzácne po­te­še­nia. Dá sa naučiť mať rád dobroty sú­čas­ného života, ak sa do nich vži­jeme – tvo­rivú prácu, šport, cesto­vanie, dobro­družstvo, hudbu, poéziu, filozofiu alebo vedu.

Zodpovednosť voči iným

Ak nevieme jednoducho a vo všet­kých prí­pa­doch určiť povin­nosti jed­not­livca voči sebe samému, iste mô­žeme trvať na tom, že každý má zod­po­ved­nosť voči iným ľuďom a nikto nemá právo ga­va­lier­sky ju nebrať na ve­do­mie. Etické otázky sú tu v popredí záujmu, lebo sa týkajú vzťahu jed­not­livca k iným ľudským bytostiam. Na roz­lič­ných úrov­niach spo­lo­čen­ských vzťahov sa sústavne vy­ná­rajú nové povin­nosti. Každý jed­not­livec má určitý počet záväzkov, ktoré musí plniť; vyplý­vajú z jeho vzťahov k iným ľuďom a z jeho pre­doš­lých povin­ností.

1. Rodičovské povinnosti. Zo zá­sady sú rodičia zod­po­vední za vý­chovu svojich detí. Majú mo­rálnu povin­nosť zaobstarať im potrebnú potravu a šat­stvo a chrániť ich zdravie; musia im umožniť učiť sa. Ne­môžu bez­trestne zne­u­ží­vať alebo za­ned­bá­vať svoje deti. Väčšina rodičov práve z lásky k nim rada robí všetko, čo je pre dieťa naj­lep­šie. No nie­ktorí rodičia za­ned­bá­vajú svoje po­vin­nosti a za­slú­žia si morálne od­sú­denie.

Rodičovská láska má pôvod čiastočne vo vro­de­ných inštinktoch, ktoré máme spo­ločné s inými druhmi ži­vo­čí­chov, ale čiastočne aj v akul­tu­rácii. Medzi die­ťa­ťom a mat­kou je puto, ktoré vzniklo, keď matka po­cí­tila, že jej plod sa hýbe a kope. Keď sa dieťa na­rodí, putá sa zo­sil­ňujú vôňou, do­ty­kom, po­hľa­dom a dych­te­ním die­ťaťa po ma­minej od­po­vedi na jeho potrebu jedla a tepla. Všetky zmysly dieťaťa sa ozý­vajú pri do­tyku matky alebo otca a tento vzťah intímnej zá­vis­losti po­kra­čuje počas celej vý­chovy die­ťaťa. Rodič má právo vy­cho­vať svoje dieťa tak, ako sám po­va­žuje za dobré. Je však zod­po­ved­ný za riadnu sta­rostli­vosť o dieťa. Spo­loč­nosť má povin­nosť chrániť deti, ktoré ich rodičia vedome za­ned­bá­vajú alebo im do­konca škodia. Práva, ktoré sa za­ru­čujú rodičom, sú v pria­mom vzťahu k im­pli­cit­nému súhlasu, že rodičia berú na seba príslušné povin­nosti. Keby to tak nebolo, môže spo­loč­nosť rodičom odňať ich právo vy­cho­vá­vať svoje deti.

Toto asi nie je miesto na pod­robné vy­me­nú­vanie ro­di­čov­ských povin­ností voči deťom. Nech stačí, ak povieme, že rodičia musia uspo­kojiť všetky potreby die­ťaťa späté s jeho pre­žitím a rastom. Majú sa po­kúsiť prispieť aj k in­te­lek­tu­ál­nej, este­tickej, so­ciál­nej a mo­rál­nej vý­chove svojich detí, všte­po­vať im vlastným príkladom a pra­xou mo­rálne pra­vidlá a pesto­vať v nich cnosti. Na dru­hej strane aj deti majú svoje práva a ro­dičia ich nesmú po­ru­šo­vať. Oso­bitne zdô­raz­ňu­jem, že deti majú právo na ve­do­mosti a kul­túrne obo­ha­tenie. A tu vzniká prob­lém, ako hod­no­tiť re­zo­lútnu snahu auto­ri­ta­tív­nych rodičov chrániť svoje deti pred vy­sta­vením od­lišným ná­bo­žen­ským a sve­to­ná­zo­ro­vým systémom – zrejme zo strachu, aby sa „ne­po­ka­zili“. Mnohí rodičia chcú, aby ich detí mali to isté ná­bo­žen­stvo a sve­to­názor, ako majú oni, čo je po­cho­pi­teľné. Nech to však nikdy nie je na úkor in­di­vi­du­ál­nosti! Mladý človek nesmie obe­tovať alebo po­tlá­čať nie­ktoré svoje vlohy len preto, že sa to nepáči jeho rodičom. Rodičia, ktorí ľúbia svoje deti, pri­pustia, aby ich sy­novia a dcéry žili podľa svojich vlastných predstáv a pováh. Naj­lepšia cesta k sa­mo­stat­nosti v živote je nájsť si sám svoju cestu. Mo­rálne zod­po­vední rodičia si majú priať inte­li­gen­tných, dospelých synov a dcéry, nie ro­botov, čo splnia každé ich želanie. Rodičia nemajú chcieť sfor­movať svoje deti na svoj obraz – ani keď veria, že boh tak stvoril ich.

2. Detské povinnosti. Aj deti majú záväzky a povin­nosti voči svojim rodičom. V de­sa­tore čí­tame: „Cti otca svojho i matku svoju“ a je to jedna zo základných ľud­ských povin­ností. Syn alebo dcéra, ktorí sa ne­sta­rajú o svojich rodičov, sú ne­mo­rálni, a to vo väč­šine spo­loč­ností, ak nie vo všet­kých. Nevďačné dieťa je ostrejšie ako zub hada, ho­vorí Shakespeare. Ak otec a matka sú povinní urobiť všetko, čo vládzu, aby sa ich dieťa malo dobre, potom aj dieťa – počas detstva, mlá­de­nectva a vôbec po celý život – má sú­bežné povin­nosti. Mnohé z nich sa týkajú mo­rál­nych pra­vi­diel: byť oddaný a verný svojim rodičom; byť prav­do­vravný, čestný, dô­ve­ry­hodný; dodr­žia­vať sľuby dané rodičom; byť vďačný za to, čo pre nás ro­dičia uro­bili; a uká­zať túto vďač­nosť. Samo­zrejme platia aj povin­nosti nerobiť zle: ro­di­čom ne­smie­me ni­ja­kým spô­so­bom ani vyhrážať sa, ani ubli­žo­vať. Oso­bitne sa zdô­raz­ňuje povin­nosť láska­vosti: máme byť nezištní, obe­taví a hľa­dieť na ich záujem a dobro. Ak oni majú povin­nosť chrániť a živiť nás, máme aj my rov­nakú povin­nosť voči nim, najmä keď sme starší a máme mož­nosť robiť to. Týka sa to najmä rokov, keď rodičia zostarnú alebo ocho­rejú. Prečo by mali byť zá­vis­lí len od štátu, prečo by sa mal len štát sta­rať o ich zdravie a ži­vo­by­tie? Prečo by to ne­malo byť povin­nosťou aj ich detí? A to v prvom rade! Takto to bolo v ce­lých de­ji­nách našej rasy a takto by to malo byť aj dnes.

Či už má alebo nemá jednotlivec nejakú osobnú zod­po­ved­nosť voči sebe samému, na­príklad chrániť svoje zdravie a pesto­vať svoje na­da­nie, istotne má ne­jakú zod­po­ved­nosť voči rodičom. Nesmie skla­mať ich dôveru. V ro­dine môžu vzniknúť spory o tom, čo robiť, najmä ak sa líšia názory rodičov a detí na bu­dúce po­vo­lanie alebo ži­vot­ného partnera. Zod­po­vedný rodič poučí a po­radí, ale nechá svojho po­tom­ka, aby sa rozho­dol sám. V mi­mo­riadne krí­zo­vej si­tu­ácii zachra­ňuje. Netrvá na tom, aby sa stalo to, čo si sám praje. V ur­či­tej chvíli má mladý človek od­po­ro­vať a ne­po­čúv­nuť svojich rodičov, najmä keď sú ne­ro­zumní a on bráni svoju samo­stat­nosť. V nie­kto­rých krí­zo­vých situáciách môže byť spor taký tragický, že riešenie nebude ľahké: ak sú rodičia príliš nároční, sebeckí alebo príliš „chránia“ svoje deti.

Dieťa má urobiť všetko, čo môže, aby sa páčilo svojim rodičom; má im pomáhať, ak potrebujú pomoc; ale raz treba pretrhnúť pupočnú šnúru. V nie­kto­rých situáciách majú deti pomáhať svojim rodičom; majú obetovať čas a pe­niaze, aby im pomohli, ak sú chorí. Ale kde treba urobiť čiaru? Poznám prípad jedného mladého muža, ktorý sa zriekol svojej lásky, neoženil sa a žil tak, aby sa mohol starať o svojho starého chorého otca. Aj druhý mladík cítil takú hlbokú povin­nosť pod­po­rovať svojich rodičov, že si nikdy ne­za­ložil vlastnú rodinu. Je šťastie, že so­ciálna sta­rostli­vosť, domy dôchodcov a sta­ro­bince za­bez­pe­čujú pomoc v kri­tic­kých si­tu­á­ciách. No rodičia by nemali byť de­tinskí vo svo­jich po­žia­dav­kách na od­da­nosť a obe­ta­vosť svojich detí.

V každom prípade platí, že dieťa musí cítiť zod­po­ved­nosť voči svojim rodičom a plniť detské povin­nosti s láskou a od­da­nosťou.

3. Manželské povinnosti. Každý má právo uzavrieť man­žel­stvo s osobou, ktorú si vy­berie, vstúpiť s ňou do dobro­voľ­ného zmluvného zväzku a žiť s ňou, po­die­ľa­júc sa na spo­loč­nom ma­jetku a vlastníctve a sle­du­júc rov­naké ciele; každý partner má právo zrušiť svoje záväzky voči dru­hému partnerovi.

Manželský vzťah nemusí byť potvrdený cirkvou alebo štátom, aby bol eticky platný. Dvaja dospelí, ktorí sa rozhodli žiť spolu ako muž a žena, ako dôverní spo­loč­níci alebo mi­lenci, na základe vzá­jomnej do­hody a na ur­čitý čas, tvoria man­želský zväzok. Podstatný je tu vzá­jomný súhlas bez aké­ho­koľ­vek násilia alebo ne­čestných hro­zieb a bez toho, aby man­želský zväzok do­hodli rodičia alebo niekto iný bez sú­hlasu dotknutých strán. V sú­hlas­nom man­žel­skom vzťahu majú obi­dvaja partneri voči sebe určité záväzky a povin­nosti. V prvom rade je dô­le­žité dodr­žia­vať mo­rálne pra­vidlá. Ak má niekde svoje miesto sluš­nosť, tak je to rodina: medzi se­xu­ál­nymi partnermi a spo­loč­níkmi, medzi rodičmi a deťmi. To zna­mená, že tento vzťah sa musí zakladať na oprav­di­vosti a čestnosti, ver­nosti a spo­ľah­li­vosti. Ak si čle­novia rodiny ne­dô­ve­rujú, ne­môžu žiť v har­mo­nickom zväzku.

Jednou z najspoľahlivejších so­ciál­nych usta­no­vizní je mo­no­ga­mia, lebo zaisťuje uspo­ko­jenie se­xu­ál­nych potrieb v tr­va­lom a bez­peč­nom prostredí. Chráni účastníkov pred vášňami strachu, žiar­li­vosti a zá­visti, ktoré vstu­pujú do hry, ak sa na scéne objaví súper, sú­ťa­že­nie a ne­is­tota.

„Srdce má svoje príčiny, ktoré rozum nepozná,“ povedal Pascal.

Toto platí aj pre náš osobný život. Ak v ňom niet pút lásky a mi­loty, potom ťažko nejaký vzťah pretrvá dlhšie. Nie­ktoré vzťahy môžu byť čisto se­xu­álne a za­čali sa divou túžbou po u­ko­jení se­xu­ál­nej vášne. Je pravda, že aj ero­tické uko­jenie patrí medzi ži­votne dô­le­žité potreby člo­veka a jeho význam by sa nemal zni­žo­vať. Ale čisto ro­man­tické se­xu­álne vzťahy často od­znie­vajú s časom a vekom. Vytrženia prvých po­hlav­ných stykov často ustu­pujú únavným a nud­ným stret­nu­tiam. Kvety ro­man­tickej mla­dosti časom vädnú, no môžu ich nahradiť hlbšie a trvác­nejšie citové vzťahy. Hoci je se­xu­álna prí­ťaž­li­vosť spra­vidla veľmi potrebným korením úspeš­ného man­žel­ského zväzku, sama osebe ne­stačí; sú aj iné záujmy a potreby, ktorým sa má v man­žel­stve vy­ho­vieť.

Existuje celý katalóg morálnych zod­po­ved­ností v man­žel­stve a každý partner ich s ob­ľu­bou zdô­raz­ňuje tomu druhému – nie­kedy aj hašte­ri­vým a vy­čí­tavým tónom. Prvo­radá je cnosť ver­nosti. Man­žel­stvo sa roz­padne, ak sa v ňom udo­mácni trvalá ne­vera, ak jeden partner sústavne klame, pod­vá­dza alebo čo len skla­máva toho druhého. Ani jeden pomer nie je do­ko­nalý a dvaja partneri nemusia mať rov­naké se­xu­ál­ne po­žia­davky. Tam, kde je se­xu­álna zhoda, tam je povin­nosť jasná: zo zá­sady ne­možno, ba ne­slo­bod­no za­blú­diť inde. No môžu byť vý­nim­ky. Ľudia majú len ľudské po­vahy; občas sa môže pri­ho­diť ne­jaká avan­túra alebo pomer s nie­kým iným a man­žel­stvo môže dobre po­kra­čo­vať. To však nijako ne­ospra­ve­dl­ňuje ne­veru, lebo ak sa dvaja majú radi a po­hlavne si vy­ho­vujú, majú všeo­becnú prima facie povin­nosť ne­po­rušiť svoje samo­zrejmé aj vy­slo­vené sľuby.

Iná vec je, ak si stránky v man­želstve po­hlavne ne­vy­ho­vujú úplne, keď jedna sa môže cítiť druhou málo uspo­ko­jená. Napriek tomu môže partnera ľúbiť a tešiť sa z po­hlav­ného styku, no môže si priať o niečo viac. Nechcem tu brániť ne­veru, ale roz­mýš­ľam o man­žel­skom zväzku a hľa­dám vý­cho­disko pre ur­čité situácie. Sú ženy pohlavne chladné (frigidné) a muži pohlavne ne­mo­húci (im­po­ten­tní); je sa­mo­zrejmé, že by mali zájsť k se­xu­o­ló­govi alebo do man­žel­skej poradne a hľa­dať tam riešenie svojich problémov. Je prav­de­po­dob­né, že v ta­kýchto prí­pa­doch môže muž aj žena partnerovi ku­ri­zo­vať, za­líš­kať sa, po­kú­siť sa ho presvedčiť a na­ko­niec aj do­viesť k po­hlav­nému styku. Na dru­hej strane hrozba a ná­silie môžu viesť len k zhorknutiu man­žel­ského vzťahu, ako sa to stalo medzi Soamesom a Irenou v Galsworthyho Ságe rodu Forsytovcov.

Už sme spomenuli prípad Lady Chatterleyovej. Jej manžel nebol schopný milovať, lebo v 1. sve­to­vej vojne utrpel zra­ne­nie a stal sa im­po­ten­tným. No bol tu záhradník. Lady bola žena s nor­mál­nymi se­xu­ál­nymi potre­bami a váš­ňami. Mala znášať od­rie­kanie po celý život? Hoci mala svojho muža rada a sta­rala sa o neho, po­va­žo­vala za mo­rálne prí­pustné mať pomer s iným. Jed­not­li­vec má právo voliť, čo urobí a nikto ne­môže po­ve­dať vopred a zau­jato, že je to ab­so­lútne zlé alebo ne­ospra­ve­dl­ni­teľné. Ak sú ero­tické potreby pod­statné pre šťas­tný život, potom je to tvrdá „me­di­cína“ blo­ko­vať ich po celý život a mnohí ľudia to ne­znesú – aj keď nie­ktorí, čo žijú v bez­žen­stve, na­príklad ka­to­lícki kňazi, nie­kedy velebia chvá­ly­hod­nosť zdržan­li­vosti. Žena môže byť tehotná a ne­schopná mať pohlavný styk, muž môže byť na dlhej slu­žob­nej ceste alebo chorý a tu sa môže na scéne zjaviť ne­ohlá­sený bý­valý milý; takže existujú po­ľah­ču­júce okol­nosti, ako ich dra­ma­ti­zujú po­četné ro­mány a filmy. V nie­kto­rých spo­loč­nos­tiach vznikli alter­na­tívne rie­šenia – prosti­tútky na uli­ciach, prosti­tútky na te­le­fónne za­vo­lanie, mi­lenky. Istotne by bolo menej prosti­tútok, keby každé man­žel­stvo posky­to­valo úplné uspo­ko­jenie. Ľudia si vždy budú želať žiť v man­žel­stve, lebo man­žel­ský vzťah ako prí­da­vok k sexu zaisťuje aj iné spo­ločné záujmy a hod­noty: spo­ločný život za­ne­cháva spo­mienky, ktoré sú príliš pekné, než aby sme ich zradili alebo za­budli; sú tu pre­žité roky a spo­ločné bý­va­nie, spolu sme sa ra­do­vali a spolu sme trpeli, a najmä, sú tu deti a prí­buzní, ktorých máme a má­me ich radi. Man­žel­stvo ako také a ro­dina, s ním spo­jená, pod­statne prispieva k zá­klad­nej dreni ľud­ských hod­nôt, ktoré treba chrániť a za­cho­vávať.

Takže musíme milovať a ctiť si svojich man­želov a svoje man­želky, ale či ich máme poslú­chať, to je iná vec. Posluš­nosť sa nemá týkať iba ženy. Vo väč­šej časti dlhej histórie nášho druhu muži utlá­čali ženy a nú­tili ich plniť prí­kazy. V do­mác­nosti má svoje povin­nosti žena, ale takisto ich má muž; v post­mo­der­nej mestskej a tech­no­lo­gickej spo­loč­nosti majú obi­dvaja svoje eko­no­mické úlohy. Muž nemá mať nad­vládu nad svojou ženou. Žena je slo­bodná a samo­statná osoba, rovná mužovi v dôstoj­nosti i hod­note a patria jej tie isté práva ako mužovi. Man­žel­ský pár má spolu plniť domáce povin­nosti, ako je upra­to­vanie, nákupy, opravy, za­rá­banie na ži­vo­bytie, va­renie a vý­chova detí; jeden alebo obi­dvaja si majú vybrať, čo budú robiť a za čo budú zod­po­vední. V rov­na­kej miere sa to týka aj ne­zo­so­bá­še­ných partnerov, žijú­cich spolu, civilne zo­so­bá­še­ných dvojíc a všet­kých iných dohôd spo­lu­žitia. V ohľade ma­jetku a služieb panuje v man­žel­stve a v ro­dine rov­no­stár­stvo, pre­tože obi­dvaja majú rov­naké právo po­u­ží­vať všetko podľa svojich potrieb. Dvaja, čo sa majú radi, majú rozho­do­vať o všet­kom spolu a ak treba, majú si navzájom robiť ústupky. V nie­kto­rých man­žel­stvách je jedna stránka pa­no­vačná, na­nu­cu­júca vždy svoju vôľu, kým druhá je ľa­ho­stajne ne­čin­ná, vždy ochotná pri­spô­so­biť sa. Možno je to mo­men­tálne ideálny pár; ale pa­sív­nej stránke ostáva do bu­dúc­nosti jej právo za­cho­vané a druhá stránka nikdy nesmie byť hluchá k jej pria­niam a po­trebám.

Ak je nejaké pravidlo, ktoré treba v man­žel­stve dodržiavať, potom je to zásada, že ne­do­ro­zu­menia sa majú pre­de­ba­to­vať a rie­šiť do­ho­dou. Máme stále zod­po­vednú úlohu po­sú­diť potreby partnera a po­kúsiť sa nájsť modus vivendi (spôsob dobrého spo­lu­na­ží­vania). Dlhá skú­se­nosť naučí každého, že ak má man­žel­stvo ostať ži­vo­ta­schopné, treba vedieť ustúpiť, ne­chovať dlho hnev a ne­roz­ču­ľo­vať sa; a ak sa to raz stalo, treba sa ospra­ve­dl­niť, od­pustiť a za­bud­núť; po­boz­kať a po­me­riť sa; nebyť na­toľko zatvrdilý alebo prchký, že sa o prob­léme nedá ho­voriť. Každá stránka má zod­po­ved­nosť ne­pod­ľah­núť sebec­kosti, ale má pre­ja­vo­vať dobro­my­seľ­nosť a oh­ľa­du­plnosť.

Ani jedno manželstvo nie je dokonalé a v každom sú dobré a zlé obdobia. Ale ak stojí za to, aby sa udržalo, potom má mať každý partner pocit zod­po­ved­nosti voči druhému. Nedá sa všetko dať alebo všetko brať. Ak man­žel­stvo zlyhá, je vý­cho­diskom rozchod alebo rozvod; ani jeden z týchto stavov nie je v pod­state zlý alebo hriešny; je to rozumná cesta zo zlej situácie. Som toho názoru, že vždy treba urobiť všetko, čo sa len dá, aby sa man­žel­stvo udržalo pri ži­vote, lebo rozvod je bolestná a rušivá zá­le­ži­tosť. Ak sú však man­žel­ské spory ne­rie­ši­teľné, ostáva je­di­nou pri­ja­teľ­nou alter­na­tívou žiť od­de­lene alebo rozísť sa natrvalo; raz v bu­dúc­nosti sa môže každá stránka znovu vydať alebo oženiť.

Existujú aj iné usporiadania pohlavných vzťahov, ktoré sa medzi ľuďmi vy­vi­nuli: poly­gamia, bi­gamia, homo­se­xu­álne vzťahy, sku­pi­nové man­žel­stvá, man­žel­stvá na skúšku, otvo­rené man­žel­stvá. Prebral som len mono­gamný he­te­ro­se­xu­álny vzťah; ak je však aj v iných vzťa­hoch pod­kladom mo­rálne puto, platia aj tam po­dobné zásady srdeč­nosti, dôvery, čestnosti, spo­lu­práce a ro­ko­vania. Ak majú byť man­žel­ské zväzky – nech sú hocaké – ži­vo­ta­schopné, pred­po­kla­dajú uznanie zod­po­ved­ností a povin­ností, vyplý­va­júcich z mi­nu­lých dohôd a sú­čas­ných a bu­dú­cich zámerov.

4. Širšia rodina. Máme zodpovednosť aj voči iným členom rodiny, najmä ak máme to šťastie, že máme rozvetvenú rodinu. Myslím na sestry a bratov, starých rodičov, tety a strýkov, bra­tancov a sester­nice, ako aj prí­buz­ných z man­že­lovej a man­žel­kinej strany. Vzá­jomný vzťah medzi sestrami a bratmi je jeden z naj­užších a naj­vre­lej­ších, aký ľudstvo pozná a spo­číva na ňom značná časť ľudskej ci­vi­li­zácie. Hoci aj medzi sú­ro­den­cami môže dôjsť k roz­tržke, všeo­becne sa očakáva, že putá vernosti medzi nimi pre­tr­vajú po celý život; pev­nejšie sú len ro­di­čovské a man­žel­ské zväzky. No existujú aj iné rodinné putá, dô­le­žité pre život. V pri­mi­tív­nych spo­loč­nos­tiach zahrnoval kmeň všetkých členov pokrvne prí­buznej sku­piny. V sta­bil­ných spo­loč­nos­tiach dospievajú jed­not­livci tak, že poznajú všetkých členov širokej rodiny.

Na tomto mieste bude možno užitočná moja osobná ži­vo­to­pisná poznámka. Láska k mojim rodičom, bratom a sestrám bola sprvoti na prvom mieste, ale potom sa rýchlo pre­niesla aj na iných prí­buzných našej roz­siahlej ro­diny. V se­ver­nom New Jersey mala rodina môjho otca sedem bratov, jednu sestru a nie­koľko tuctov bra­tan­cov a sester­níc. Rod mojej matky, usídlený spo­čiatku v New Yorku, mal päť sestier a dvoch bratov. Poznal som matku svojho otca, bola to silná a pa­no­vačná žena, ktorá rázne viedla svoj klan. Môj otec bol naj­mladší syn, jej mi­lá­čik, a tak mala pre nás vo svo­jom srdci veľmi teplé miestečko. Aj moji starí rodičia z ma­mi­nej strany pre­cho­vá­vali voči svojim po­četným deťom a vnu­kom veľkú lásku a až úzkostlivú sta­rostli­vosť. Na starú mamu sa pa­mä­tám ako na oča­ru­júce ste­les­nenie dobrej nálady a na starého otca ako na zho­vor­či­vého a us­mie­va­vého muža s pi­vár­skou hruďou a bruškom, ktorý sa dožil 92 rokov a stále mal v kú­tiku úst malú cigarku. (Volala sa „Medzitým“. Raz som ju vzal do úst a ocho­rel som už od jej pachu.)

Obidvom rodinám záležalo na živých prí­bu­zen­ských vzťahoch. Keď už synovia a dcéry odrástli, rozhodli sa – hlavne na po­pud môjho otca – uspo­ra­dúvať „rodinný krúžok“. Dlhé roky sa stre­tá­vali raz do me­siaca, vždy v ne­deľu, „aby sa rodina udržala pokope“. Tak sme ako deti dobre spoznali všetkých prí­buz­ných a čoskoro sme sa stre­tá­vali nie­len na týchto po­se­de­niach, ale aj pri svad­bách, na pohre­boch a pri iných prí­le­ži­tos­tiach. Zblí­ženia a pria­teľ­stvá z týchto rokov mi boli veľmi milé a pretrvá­vajú do dnešných dní. Žiaľ, ani nás neobišla mobilita modernej spo­loč­nosti a väčšina mojich príbuzných sa od­sťa­ho­vala na juh, deti sa rozpŕchli po ce­lých Spojených štátoch a ví­dame sa zriedka, skoro iba na pohre­boch. Vlastne všetci moji strý­kovia a tety už pomreli. Skon­čili na dvoch roz­lič­ných cin­to­rínoch – jeden s vy­so­kými pom­níkmi a s me­nom Kurtz nad vyše päť­de­sia­timi hrobmi, druhý v inom kraji a s me­nami mojej matky, Lasserovci. Ostávajú pri­po­mien­kou veľkých roz­vet­vených rodín, ktoré je v tejto postin­dustriál­nej mestskej spo­loč­nosti čím ďalej, tým ťažšie udržať pospolu.

Rád si spomínam na tieto morálne zväzky s každým a každou z mojich strýkov a tetiek, ktorí ma ob­jí­mali a boz­ká­vali pri kaž­dom príchode a od­chode. Hoci som sa pri boz­ká­vaní červenal od ucha k uchu, páčilo sa mi to. Každý z mojich príbuzných bol osobnosťou, mal svoje cha­rak­te­ris­tické hodnoty a vlastné názory. Každý mi posielal na na­ro­de­niny pozdrav alebo darček a ja som sa im odplácal pocitom morálnej oddanosti. Nariekal som si s nimi a utešoval som ich, keď mi opi­so­vali svoje malé a veľké bolesti aj žiale, a smial som sa s nimi, keď mi rozprávali nejaký žart alebo keď som sa hral s ich deťmi, mojimi bra­tan­cami a sester­nicami. Strýkovia aj tety so zá­ujmom sledovali moju životnú dráhu a boli hrdí na to, čo som dosiahol.

Aké krásne to všetko bolo, aké bohaté na uda­losti a vďačné na spo­mienky! Akéto boli plodné semená pre sluš­nosť a mo­rálne pra­vidlá, ktoré klíčili, opatro­vaním rástli a roz­kvi­tali. Aj s bra­tan­cami som sa veľmi zblížil a vy­vi­nuli sa medzi nami pocity spo­lu­pat­rič­nosti – ale aj zod­po­ved­nosti. Ak sa pritrafila choroba alebo úmrtie, povedalo sa milé slovo, potešilo sa. Na na­ro­de­niny a svadbu sa posielal dar. Ak bolo možné, pomohlo sa, od­po­rú­čalo sa zamestnanie, požičali sa peniaze; ak bol niekto v núdzi – hneď, nebolo potrebné pýtať sa dva­krát. Ak oni trpeli, trpeli sme aj my. Ak sa oni radovali alebo mali úspech, aj my sme boli veselí a ja­sali sme.

Tieto etické zväzky sú v dejinách rodu hlboko za­ko­re­nené; zradiť ich je ne­mys­li­teľné. Morálne pravidlá sa ro­zo­hrá­vajú v naj­jem­nejšej forme v úzkom kruhu blízkych: brat s bratom, sestra so sestrou, žijú v kon­takte, majú sa radi, majú po­dobné názory, spo­ločný pohľad do bu­dúc­nosti. Aj zväzky medzi sy­nov­cami a strý­kami, tetami a ne­te­rami sú mocné: ako keby nás via­zala nejaká ro­dová žila a vtlá­čala nám pečať hlbokej úcty k de­dič­stvu našich predkov. Je to azda preto, že sa na seba po­ná­šame, že máme po­dob­né črty? Žeby nás toto od­li­šo­valo od druhých? Moji prí­buzní sú ku mne slušní, ja som im verný a je mojou povin­nosťou vracať im ich pozor­nosť a lásku. Tieto morálne zásady sú hlboko vryté do nášho ve­do­mia, aj keď sa nedajú presne de­fi­no­vať.

Vyskytli sa aj malicherné žiarlivosti a zá­visti, nie­kedy aj hašte­renia alebo hádky, spory a sú­pe­renia. Napriek tomu existuje v ro­din­nom kruhu puto oča­ká­vania zá­väz­nosti, ktoré sa hlboko preciťuje. Je potrebné vyjsť v ústrety a pomôcť prí­buz­nému, najmä ak to potrebuje, lebo je v núdzi. „Nie som hádam strážcom svojho brata?“ Sku­točne – môžeme povedať, že tu má svoje korene naša celkom prvá mo­rálna zod­po­ved­nosť: voči rodinnému kruhu a jeho zvykom, a oso­bitne voči našim rodičom, bratom a sestrám. Túto zásadu možno síce roz­šíriť, ale od iných členov spo­loč­nosti ne­možno oča­ká­vať, že pre nás urobia toľko, ako my robíme pre svo­jich príbuzných. Jeme a ži­jeme pospolu, spolu osla­vu­jeme svadby a po­vý­šenia, spolu plačeme pri cho­ro­bách a na pohreboch. Aké pevné sú zväzky spo­lu­patrič­nosti, za­lo­žené na spo­loč­nom smútku a ra­dos­tiach! Hoci sú naše povin­nosti voči bra­tan­com a tetám dosť záväzné, ne­vy­ža­dujú od nás toľko, ako povin­nosti voči rodičom alebo deťom, sestrám alebo bratom. Slabnú hádam po­vin­nosti tak, ako slabnú krvné putá? Čo sme schopní urobiť pre Kro­váka v Afrike alebo pre iného človeka kdesi v diaľke? Veľmi málo pri po­rov­naní s tým, čo robíme pre čle­nov našej malej sku­pinky a čo sa zakladá na bez­pro­stred­nom dôvernom vzťahu!

5. Priatelia. Morálna oddanosť nemá závisieť len od našej bio­ge­ne­tickej príbuznosti. Man­želov a man­želky si dnes vy­be­ráme z iného ro­do­vého zosku­penia, aj keď putá prí­ťaž­li­vosti a lásky boli vo svojich prvo­po­čiat­koch bio­se­xu­álne. To sa nedá povedať o pria­te­ľoch, a predsa aj o nich máme hlboký a trvalý záujem, spo­jený s mo­rálnou oddanosťou a sila týchto pocitov je skoro taká istá, ako voči našim príbuzným. Tu sa vynára sku­točná skúška etického záväzku: Vieme ho roz­šíriť aj za okruh našej blízkej rodiny na cu­dzinca, aby sa nám stal pria­te­ľom?

Počas života sa človek zoznámi v roz­lič­ných situáciách s mno­hými ľuďmi. Nie­koho spoznáme iba zbežne, hoci sa s ním vídame len prí­le­ži­tostne a letmo. Pri stret­nutí s ním slušne pozdravíme, možno len jedno­duchým „Servus!“, „Haló!“ alebo „Dobrý deň!“ Spôsoby slušného správania sú dôležité a je potrebné byť zdvorilým. Takíto ľudia ešte nie sú priatelia, ale aj k nim sme občiansky slušní. Nie­koho môžeme spoznať len nakrátko, povedzme ako spo­loč­níka na ceste vlakom alebo za letu, a skoro naňho zabudneme. Iných spoznáme na pra­co­visku – v kan­ce­lárii, v to­várni, v škole; vytvorí sa určitý vzťah, ktorý je spra­vidla len kon­ven­čný. Ak pracujeme spolu na jednom mieste, dodržiavame základné prejavy slušnosti: napríklad pri ko­hú­tiku s pitnou vodou dáme prednosť druhému, pri vý­ťahu sa netlačíme dopredu, ale s úsme­vom uvoľ­níme miesto tým, čo sa ponáhľajú. Pri kaž­do­den­ných prob­lémoch bežného života je to všetko pre­potrebné.

Na druhej strane byť niekomu priateľom znamená osobitný morálny vzťah medzi dvomi alebo via­ce­rými osobami, založený na čestnosti. Ne­ho­vo­rím o bez­výz­nam­ných kon­ven­čných spo­je­nec­tvách alebo o takých, čo sa zakladajú na uži­toč­nosti, ale o pria­teľ­stvách, ktorých základom je sku­točná úcta, obdiv a cit. Priateľ je druh, ktorého sme si vyvolili za tr­va­lého spo­loč­níka, s ktorým chceme byť stále spolu, ktorého prítomnosť vyhľa­dá­vame. Priateľstvo pred­po­kladá dôverné zblíženie. Verný priateľ je zdrojom radosti a uspo­ko­jenia. S po­citom spo­lu­patrič­nosti pre­ží­vame smiech, dôvtip a ra­dosť z toho, že sme spolu. Skutočný priateľ zachováva vernosť voči druhému, je srdečný, čestný a úprimný. Môžeme sa naňho spoľahnúť, že bude s nami držať v dobrom i v zlom. Je spo­ľah­livý a dô­ve­ry­hodný, ne­pre­tva­ruje sa a ne­vy­statuje sa. Ozajstne sa zaujíma o dobro pria­teľa, pociťuje smútok pri jeho nešťastí alebo ťažkostiach a je šťastný pri jeho radostiach a úspechoch. Nikdy by pohnútky svojich činov nezneužil, a nikdy by nezneužil druhého kvôli nejakému nečestnému zisku. Otvorene prejavuje dobro­my­seľný postoj a trvalú snahu pomôcť.

Takto je priateľstvo prvý veľký krok jednotlivca von z bio­lo­gic­kých pokrvných rodinných vzťahov, krok smerom k cu­dzin­covi a po­kro­če­ním v bu­do­vaní vlastného morálneho sveta. Je to začiatok citlivého ohľadu na dobro druhých, tmel, ktorý nás spája s inými ľudskými bytosťami mimo nášho vnú­tor­ného prí­bu­zen­ského kruhu. Verný priateľ rád pomôže, podá pomocnú ruku, opustí svoju cestu a do­konca vie niečo aj obe­to­vať; a to bez pý­ta­nia a nikdy to neľutuje. Má cit pre po­vin­nosť a koná nezištne. Toto sú zod­po­ved­nosti a po­vin­nosti, ktoré máme voči pria­teľom. Ob­ja­vu­jeme ich žijúc a pra­cujúc medzi nimi a sle­dujúc tie isté záujmy a ciele ako oni. Naučíme sa, že nesmieme klamať alebo zle hovoriť o pria­te­ľoch: robiť tak by zna­me­nalo po­pre­tŕhať putá ver­nosti. Pria­teľ­stvo má svoju vnú­tornú hod­notu samo osebe, ale potvrdzuje ho jeho úloha pri zvy­šo­vaní ceny spo­loč­ných skú­se­ností a po­zi­tív­nych ziskov, ktoré prináša zúčastneným stránkam.

Jeden aspekt priateľstva, ktorý sa často prehliada, je jeho zvy­čajne ne­po­hlavný cha­rak­ter. Pria­teľ­stvo môže existovať aj medzi mužom a ženou, ale vtedy máva ro­man­ticko-se­xu­álne pod­far­benie. Priateľské zväzky môžu byť veľmi silné napríklad medzi spo­lu­bo­jov­níkmi a spo­lu­žiakmi. Ak majú pretrvať, musia obsahovať aj citové väzby medzi dvomi alebo via­ce­rými osobami. Ak je cit priateľstva veľmi silný, hovorí sa niekedy o pria­te­ľoch, že sa majú radi v tom naj­lepšom zmysle slova, že totiž k sebe pre­cho­vá­vajú hlboký vzájomný cit lásky a vernosti, že každému z nich leží na srdci dobro a úspech toho druhého.

Rozhodujúci je tu pojem biafekcionality – náklon­nosti medzi dvomi osobami. Nemali by sme si ho mýliť s bi­sexu­a­li­tou, t. j. schop­nosťou se­xu­álnej náklon­nosti k obi­dvom pohlaviam. Z hľa­diska priateľstva nie je dôležité pohlavie druhej osoby, ale dotyčný človek. Preto by sa dal použiť aj výraz bi­per­so­nálnej náklon­nosti, t. j. schop­nosti mať úzky vzťah k ľu­bo­voľ­nej druhej osobe, či už mužského alebo ženského pohlavia a úprimne chcieť, aby bola šťastná, t. j. úprimne ju ľúbiť. To je naj­vyšší stupeň morálneho priateľstva, možno naj­vyšší prejav duchovného agapé (ne­te­les­nej lásky, opaku erotickej lásky). Dá sa ísť ešte ďalej, lebo môžeme mať priateľské city k via­ce­rým osobám a potom sa dá hovoriť o pana­fek­cio­na­lite (náklon­nosti ku všetkým), keď niekto pre­kročí všetky hra­nice bio­lo­gic­kého určenia alebo se­xuál­nej prí­ťaž­li­vosti a do­siahne stav pan­per­so­nálnej alebo pa­no­ra­mickej nezištnosti. Nie každé priateľstvo dosiahne túto úroveň, ale ak ju dosiahne, potom je to mimo­riadne zošľach­ťu­júca skúsenosť. Človek môže mať veľa priateľov a cítiť k nim náklonnosť na roz­ličnej úrovni. Takýto stav patrí medzi naj­vyššie štádiá ľudskej lásky a ak sa dosiahne, je pravým pokladom.

Praktickou skúškou našich etických zásad je naša odpoveď na otázku, ako vieme preniesť naše náklon­nosti za po­merne úzke hranice okruhu našich príbuzných a pria­te­ľov na iných ľudí a cu­dzin­cov medzi nami alebo aj inde.

6. Vzájomné vzťahy v malých sku­pi­nách. V kaž­do­den­nom živote spoznáme mnoho ľudí a máme s nimi do či­ne­nia či už v pra­cov­nom, súkromnom alebo ná­hod­nom styku. V našom konaní je impli­citne zahrnutý celý rad zod­po­ved­ností. Hoci mnohých z našich susedov sotva poznáme, všeo­becná slušnosť nám hovorí, že nesmieme, napríklad, vysýpať smeti na trávnik pred ich domom, alebo púšťať si hlasnú hudbu neskoro v noci, a to keď už nie z iných dôvodov, tak preto, aby nám oni nerobili to isté. Presnejšie sa to dá povedať tak, že naše postavenie, zamestnanie a každo­denná činnosť nám prinášajú rad povinností, zakla­da­júcich sa na našej mi­nu­losti a plá­noch bu­dú­cej spo­lu­práce s tými, s ktorými sme v ak­tív­nom styku.

Učiteľ má voči svojim žiakom celý rad presne de­fi­no­va­ných zod­po­ved­ností: musí robiť svoju prácu naj­lepšie ako vie, pri pre­nose vedomostí musí byť presný, musí byť roz­vážny a sve­do­mitý, musí sa starať o zve­rené deti, musí v nich vedieť vzbudiť túžbu po ve­do­mos­tiach a dô­le­ži­tých zručnostiach. So za­mest­naním sú spojené záväzky a po­vin­nosti, ktoré učiteľ plní alebo neplní.

Obdobne to platí aj o iných ľuďoch, s ktorými sa stre­tá­vame a každé zamestnanie má svoje osobitné zod­po­ved­nosti. Zarazí nás, ak nám obchodník vydá menej, najmä ak sme stáli zákazníci, ak nám auto­bus ujde pred no­som alebo ak sestrička v ne­moc­nici nechce počúvať náreky o na­šich bolestiach.

V spoločnosti platí plno záväzkov a po­vin­ností. Úlohy, ktoré vy­ko­ná­vame pri deľbe práce, nesú so sebou nut­nosť niečo dokázať a každé zasta­venie v našom živote má svoje príslušné povin­nosti. Nie sú len jedno­ducho alebo prvotne etické; môžu byť eko­no­mické, ak pra­cu­jeme v pod­niku, továrni, úrade, skupine alebo v ne­ja­kom inom kolektíve. Všade musíme robiť prácu, za ktorú nás platia. Ak ne­pra­cu­jeme dobre, môžu nás nahradiť, prepustiť, alebo aspoň ne­po­výšiť. So všet­kým ide súbežne náš zmysel pre zod­po­ved­nosť. Sme povinní plniť úlohy a služby, ktoré nám pridelili naši nad­ria­dení, a to s pri­me­ra­ným úsilím. Môže sa stať, že sa nám práca zne­páči a hľa­dáme si nové zamestnanie. Tu vstu­pujú do eko­no­mickej oblasti niektoré všeo­becné mo­rálne pravidlá, napríklad čestnosť a zod­po­ved­nosť. Ak nám chýbajú, naši spo­lu­pra­cov­níci to skoro zistia a ne­budú chcieť s nami spo­lu­pra­co­vať. Zamestnávateľ má voči zamestnancom po­vin­nosť platiť im slušnú mzdu a pri­pra­viť im dobré pracovné podmienky.

Aj v iných odvetviach hospodárskeho života máme plniť svoje odborné povinnosti. Či je niekto lekár alebo právnik, podnikateľ alebo obchodník na burze, od každého sa niečo očakáva. Existujú etické normy, ktoré platia pre jed­not­livé zamestnania: etické kódexy pre le­károv a pre práv­nikov, etika kvality a bez­peč­nosti výrobkov, etika obcho­do­vania. Spo­lu­pra­cov­níci, zákazníci a ku­pu­júci majú právo žalovať nás za ne­po­zor­nosť, omyl alebo klamstvo, za ktoré nesieme zod­po­ved­nosť. Naše zod­po­ved­nosti vyplý­vajú z čin­ností, ktoré vy­ko­ná­vame. Mäsiar nesmie predávať pokazené mäso, ale my mu musíme zaplatiť, ak nám poskytol úver. Aj lekár má voči pacientom špeciálnu zod­po­ved­nosť, ale keď nám pred­loží účet, máme po­vin­nosť zaplatiť mu.

V spoločnosti vznikajú pre nás mnohé ďalšie zod­po­ved­nosti a po­vin­nosti. Ak napríklad niekde horí, cítime po­vin­nosť te­le­fo­novať hasičom a ak sa ich hneď ne­do­vo­láme, aj sami pomáhame hasiť, ak môžeme. Ak sa stane nehoda a niekto je v ne­bez­pe­čen­stve života, voláme políciu alebo záchranku; a kým príde pomoc, hľadíme, ako by sme postih­nu­tému mohli pomôcť. Život v spo­loč­nosti vytvára v nás zmysel pre spo­lu­patrič­nosť, ktorý ide oveľa ďalej ako naše špe­ci­fické zmluvné povinnosti. Môže sa nás dotýkať aj to, či predseda alebo členovia školskej rady plnia svoje povin­nosti, a do­konca aj to, ako ich plnia a ako vyzerá ich činnosť. Môžeme sa dobro­voľne zapojiť do rôz­nych orga­ni­zácií a pod­po­rovať svoj­po­mocné spolky, ak ich po­va­žu­jeme za dô­le­žité: diev­čen­ský skauting, plá­no­vané ro­di­čov­stvo, miestny sym­fo­nický orchester alebo spo­loč­nosť na och­ranu zvierat.

Nesiahajú však naše morálne povinnosti ešte ďalej a ne­tý­kajú sa aj ľudí, ktorých mo­men­tálne vôbec ne­po­známe? Je tu ten tra­gický prípad Kitty Genovesovej, mladej ženy, surovo za­vraž­de­nej na ot­vo­re­nom dvore v zá­hrad­nej štvrti v Qeens v New Yorku. Raz neskoro v noci kri­čala o pomoc, keď ju napadli. Desiatky susedov počuli jej volanie, no nikto ne­pri­šiel na po­moc a ani sa neu­nú­val volať políciu. „Nechcel som sa do ni­čoho zapliesť“ bola ich žalostná vý­ho­vorka, keď stáli pred tvárou zhro­ze­ných spo­lu­ob­čanov. Masová spo­loč­nosť sa stáva neo­sob­nou, bez­tvár­nou a vzďa­ľuje sa človeku, no či nie sme si strážcami svojich bratov a ne­máme povin­nosť pomôcť tým, čo volajú v núdzi a ne­šťastí o pomoc? Etické zod­po­ved­nosti vyjadrujú hlboký zmysel pojmu spo­loč­nosť. Sú hlboko za­ko­re­nené v našej ver­nosti dobru spo­loč­nosti, v ktorej sme vyrástli a ktorá je našou oporou.

Viac ako národ

Náš zmysel pre etickú zodpovednosť môže zahrnovať všetkých, čo sú tej istej národnej, národ­nos­tnej alebo ná­bo­žen­skej prísluš­nosti ako my; s nimi sa cítime byť osobitne spriaznení. Táto skutočnosť platí najmä v plu­ra­lit­nej spo­loč­nosti, kde sa jed­not­livec bez ťaž­kosti iden­ti­fi­kuje so svo­jimi jazykovo alebo rasovo príbuznými druhmi. Rozho­du­júcim etickým testom je však odpoveď na otázku, či a do akej miery sme ochotní rozšíriť naše chápanie morálnej spo­lu­patrič­nosti aj na tých, čo žijú mimo našej bez­pro­stred­nej skupiny alebo spo­loč­nosti, prí­padne sú inej národ­nosti, prípadne rasy. Keďže morálne pravidlá sa rodia v malých alebo rodinných skupinách, môžeme položiť otázky: Vieme pre­kro­čiť hranicu nášho kmeňa, rodu, národ­nosti alebo rasy? Hlá­si­me sa do šir­šej spo­loč­nosti ľudstva? Ak cítime zod­po­ved­nosť za skôr dô­verné oblasti života, týka sa to vo vše­o­bec­nosti aj ľudstva ako celku? Početné hrozné príklady z dejín ľudstva nám ukázali, ako ťažko sa vyvíjal zmysel pre spo­lu­patrič­nosť. Prudké a kruté me­dzi­kme­ňové, me­dzi­sku­pi­nové a me­dzi­ná­rodné sú­pe­re­nia a voj­nové konflikty pra­vi­delne zachva­co­vali ľudstvo ako mor. Ale je človek naozaj taký, že aj keď pozná morálnu oddanosť a spo­lu­patrič­nosť v rámci rodiny, rodu alebo úzkeho spo­lo­čenstva, prakticky je preňho ne­možné roz­šíriť tieto pocity na väčší okruh?

Určite je pravda, že v obmedzenom rozsahu priamych osobných stykov majú jed­not­livci dobré em­pi­rické a pragma­tické dôvody na do­držia­vanie pravidiel hry: sú ne­vy­hnutné pre pre­žitie. Je tu však súčasne vrodený pud agresie, ktorý sa prejavuje nenávisťou alebo aspoň ne­pria­teľ­stvom voči ne­po­krvným rodinám alebo cudzím skupinám? Sústavné krvavé do­by­vačné a obranné vojny akoby pod­po­ro­vali toto ne­ra­dostné vysvet­lenie. Ľudstvo nebolo dosiaľ schopné roz­riešiť kliatbu vojny. Ani ja nemám na to nijaké ľahké recepty. Ne­mô­žeme si byť istí, či ľudia raz celkom premôžu svoju náklonnosť viesť vojny.

Aj úctyhodné náboženstvá poznali tento problém. Hlásali ideál bratstva pod patro­ná­tom boha. Mi­sio­nári šírili „dobrú zvesť“ biblie a koránu po celom svete a obra­cali ľudí na svoju vieru. Po­zi­tívny dôsledok sa pre­javil nie­kedy tým, že sa občas po­da­rilo zrútiť bariéry a naozaj sa otváral pohľad do sveta; takto sa na celom svete zovšeo­bec­ňo­vali aj hospo­dárske, vojenské, po­li­tické a ve­decké vplyvy. Tieto ten­den­cie roz­ši­ro­vali pojem vše­ľudskej rodiny: robili z nej rodinu národov, nielen moju rodinu.

Nanešťastie súčasne s rozvojom celo­sve­to­vého po­ve­do­mia sa vytvárali mo­censké bloky a do­chá­dzalo k po­li­tic­kým, hospo­dárskym a vo­jen­ským rivalitám. Osobitne rozkladné boli náboženské tradície. Namiesto budovania mostov stavali hradby, najmä keď boli bojovné a ich príslušníci tuhí veriaci. Fun­da­men­ta­lis­tickí kresťania a mosli­movia veria, že len ich spo­lu­ve­riaci pre­kro­čia brány nebeské, a židia boli presvedčení, že sú boží „vy­vo­lený národ“. Odtiaľ pochádza úsilie obrátiť na svoju vieru, vylúčiť zo svojho stredu alebo odsúdiť všetkých, čo ne­pri­jí­majú dog­ma­tickú vieru. V takých situáciách nemá miesto humanistická cnosť zná­šan­li­vosti. Náboženské fanatizmy ľudstvo skôr roz­de­ľujú, ako zjed­no­cujú.

Zásadné otázky znejú takto: Nie sme každý jeden občanom sve­to­vého spo­lo­čen­stva? Ne­máme každý jeden etickú po­vin­nosť a zod­po­ved­nosť voči ľudstvu ako celku; a ne­pre­vy­šuje tento záväzok naše pro­vin­čné zá­väz­nosti?

Svetové spoločenstvo

Do určitej miery je ťažšie odôvodniť širšie etické po­ve­do­mie ako našu mravnú zod­po­ved­nosť na nižšej úrovni sku­pi­no­vých vzťahov. Dnešok je však cha­rak­te­ri­zo­vaný tým, že nám mocné sily vnu­cujú novú celo­sve­tovú mo­rálnu uve­do­me­losť.

Po prvé skoro vymizli medzi­sku­pi­nové ri­va­lity, aj keď sú miestami za­ko­re­nené v po­krvných zväzkoch pomerne úzkych rodinných skupín, lebo sa vytvorili roz­siahle štátne útvary s pevným systémom zákonov a ve­rej­ného poriadku. Nebolo to vždy ľahké a aj vo veľkých štátoch ešte pre­bie­hajú národ­nostné spory. Len niektoré moderné samo­statné štáty sa vyvinuli tak, že na obrov­ských roz­lo­hách majú po­četné národné, rasové alebo ná­bo­žen­ské celky, ktoré žijú v mieri. Napríklad bývalý Sovietsky zväz mal na svo­jom území skoro dvesto národ­nostných skupín. Veľa ich majú aj Spojené štáty americké. Na ich počiatku pri­chá­dzali do veľkých miest skupiny prisťa­ho­val­cov a uličné boje medzi orga­ni­zo­va­nými bandami Írov, Nemcov, Židov, Poliakov atď. boli na den­nom poriadku. Za sto rokov tieto spory pohasli, občianstvo sa stalo rov­no­ro­dej­ším a rozho­du­jú­cimi sa stali nové občianske cnosti namiesto náro­do­vectva starej vlasti. Treba dúfať, že podobný proces postihne aj Afričanov, Ázijčanov a Hispáncov pri asi­mi­lácii do ši­ro­kej spo­loč­nosti. Takýto na­cio­na­lizmus pozdvi­huje malé skupiny na vyššiu úroveň vlaste­nec­kého cítenia a zod­po­ved­nosti.

Po druhé bola v raných obdobiach ľudských dejín ko­mu­ni­kácia pomalá a cesto­vanie ťažké. Väčšina ľudí žila a zomrela na tom istom mieste ako nespo­četné generácie ich predkov. Zvyky a oby­čaje nie­lenže ostá­vali pevné a me­nili sa len pomaly, ale príbuzné pokrvné skupiny vytvárali podobné národ­nostné alebo rasové typy. Naproti tomu dnes máme skoro neo­hra­ni­čené mož­nosti mo­bi­lity a cesto­vania; a vskutku okamžitú možnosť ko­mu­ni­kácie. Ako sa spo­loč­nosti integrujú, pri­búda rasovo, národ­nostne a ná­bo­žen­sky zmie­ša­ných man­žel­stiev. A tak sa roz­de­le­nie sveta na jasne de­fi­no­vané národ­nostné oblasti alebo izo­lo­vané rasové celky postupne nahlo­dáva a vznikajú nové zmiešané rasy. Rasisti síce tvrdia, že deti zo zmie­ša­ných man­žel­stiev „špinia“ rasovú po­klad­nicu národa, ale opak je pravda: pod­po­rujú a po­sil­ňujú ju a pri­tom sa narúša sústava sta­ro­dáv­nych príslušností. V Ame­rike, Austrálii, Kanade a inde sa uzatvárajú manželstvá medzi Škótmi, Írmi, Angli­čanmi, Nemcami, Židmi, Poliakmi, Talianmi, černochmi, Špa­nielmi, Ázij­čanmi a Indmi. Zo zväzku čer­no­chov a be­lo­chov sa rodia mulati, a keď sa berú Ázijčania a Eu­ró­pania, ich potomkovia sú Euro­ázij­čania – vzni­kajú úplne nové rasové celky. Podobné procesy sa odo­hrá­vajú aj v eu­róp­skych štátoch, ktoré už nie sú „biele“, no ani nikdy neboli biele ako ľalia, lebo vždy sa sem sťahovali robotníci z bý­va­lých kolónií a roz­ru­šo­vali rasové bariéry.

Po tretie, a to je naj­prekva­pu­jú­cejšie, kul­túry sa rýchlo mie­šajú a pre­be­ranie cudzích prvkov postupuje veľmi rýchlym tempom. Vedecký výskum, tech­no­ló­gia a in­dus­tria­li­zá­cia, rov­nako ako západné pred­stavy o de­mo­kra­cii a vše­ľud­ských hod­no­tách, už dávnejšie zasiahli aj viaceré ázijské štáty. Dnes platia podobné pred­stavy o pra­cov­nej etike a ma­te­riál­nych hod­no­tách v Ja­pon­sku, Saudskej Arábii, Paríži, Keni, Lon­dýne aj v Los Angeles. Okrem toho rastie na zá­pade záujem o ázijské kul­túrne hod­noty. Takto vzniká po prvý raz sve­tová kul­túra, v ktorej neostáva miesto pre od­de­lené a roz­dielne zákutia izo­lá­cie. Hoci ešte existujú roz­ličné jazyky, už dávno rastie zrejmá potreba spo­loč­ného sve­to­vého jazyka, aby sme sa mohli lepšie do­ro­zu­mie­vať. Dá sa po­ve­dať, že angličtina sa udo­mác­ňuje vo všetkých oblastiach a na­hrá­dza aj fran­cúz­štinu ako jazyk diplo­ma­tických služieb a vzde­la­ných vrstiev, keď chcú hovoriť ponad štátne hranice.

Po štvrté, rovnako významná je skutočnosť, že sú tu mocné hospo­dárske sily, pô­so­biace na ce­lo­sve­to­vej úrovni. Už niet izo­lo­vaných veľkých štátov alebo oblastí, ktoré by samy vládali rozvinúť svoje hospo­dárske možnosti bez zá­vis­losti od sve­to­vého obchodu alebo svetových trhov. Rozsiahle nad­ná­rodné zdru­ženia a kon­glo­me­ráty spolu s veľ­mo­cami a ich glo­bál­nymi záujmami vytvorili jed­notný trhový priestor. Už sa nijaká oblasť nemôže oddať nádeji, že v izo­lá­cii vyrieši svoje hospo­dárske problémy. Ne­zamest­na­nosť, pro­duk­ti­vita práce, ka­pi­tá­lové inves­tície, de­ví­zové hospo­dá­renie a tech­no­lógia – to všetko má svetový rozsah.

Ale svet sa stále skladá – a to je dosť zne­po­ko­ju­júce – z ne­zá­vis­lých su­ve­rén­nych štátov, z ktorých každý má svoje vlastné zákony. Potreba určitej nad­štátnej po­li­tic­kej auto­rity a akýsi systém celo­sve­to­vých zákonov sa stáva na­lie­ha­vej­ším, ako bol ke­dy­koľ­vek. Dvad­siate sto­roč­ie videlo rozpad tra­dič­ných im­pe­ria­lis­tic­kých ko­lo­niál­nych ríš. Vedecká prie­my­selná re­vo­lúcia umožnila kedysi európskym štátom zma­po­vať sedem morí, ovládnuť mnohé časti sveta a tak vytvoriť roz­siahle ríše. Oslo­bo­dzo­vacie vojny boli po­kro­kové, lebo oslo­bo­dili národné a ná­rod­nostné skupiny od cudzej nad­vlády a nie­kto­rým národom umožnili do­siahnuť určitý stupeň samo­ur­čenia a samo­stat­nosti. Súčasne však vznik nových národných štátov po 2. sve­to­vej vojne vy­volal vo svete veľa ne­po­ko­jov. Zmysel pre potrebu zjed­no­tenia záujmov národných štátov viedol k vzniku oblastných aliancií, napríklad Eu­róp­skeho spo­lo­čen­stva a bý­va­lej Rady vzá­jom­nej hospo­dárskej pomoci. [1] Stále aktu­ál­nej­šou sa stáva staro­nová myš­lienka: Nemáme vlastne všetci po­vin­nosť a zod­po­ved­nosť voči celo­sve­to­vému spo­lo­čen­stvu?

Je jasné, že máme povinnosti a zod­po­ved­nosť voči štátu, v kto­rom žijeme. Ako občania Francúzska, Japonska, Holandska alebo Argentíny môžeme hovoriť spo­loč­ným jazykom, mať spo­ločné de­dič­stvo a rov­naké pred­stavy o hod­no­tách. Vlaste­nectvo a šo­vi­nizmus bývali mocné sily aj v mo­der­nom svete a viedli k mno­hým strašným vojnám. Mnohí Ame­ri­čania verejne vyzná­vajú od­da­nosť ideálom Dekla­rácie ne­zá­vis­losti a Ústavy; pociťujú ako výsadu byť ame­ric­kým občanom, a to či už na­ro­de­ním alebo na­tu­ra­li­zá­ciou. A tak na jednej strane poly­et­nické, na druhej strane na­cio­na­lis­tické presvedčenia sú bežné sku­toč­nosti moderného života. No našou po­vin­nosťou je stať sa sveto­občanmi. Ak sa to raz stane, čo to bude znamenať? Nemáme zod­po­ved­nosť voči tomuto ideálu? To je predsa méta obrodnej a kog­ni­tív­nej humanistickej etiky! Zdô­raz­ňu­jem to preto, lebo samo­zrejme máme takúto zod­po­ved­nosť, ktorá vo všetkých smeroch pre­vy­šuje naše nižšie lojálnosti. Je ňou naša po­vin­nosť zachovať budúcim ge­ne­rá­ciám zdravé ži­votné prostredie. S tým súvisí aj zod­po­ved­nosť za och­ranu ľudských práv všade na svete, pokiaľ je to v našich silách. Etika humanizmu, ak má nejaký zmysel, musí byť svojím roz­sahom celo­sve­tová (pla­ne­tárna). Je rozdiel medzi vzťahmi v malých skupinách, kde sa rodia vše­o­becné mo­rálne pra­vidlá a po­cho­penie osobnej zod­po­ved­nosti, a medzi ši­ro­kými celo­sve­to­vými súvislosťami. V bu­dúc­nosti sa ukáže, či sú ľudia schopní urobiť tento veľký krok. No prvo­radou úlohou dneška ostáva prebudiť v ľuďoch globálne etické povedomie.

Prečo mám byť morálny?

Ostáva nám rozriešiť ešte jednu dôležitú otázku v oblasti malo­sku­pi­no­vých vzťahov, a preto sa vrátim k prvotným základným po­vin­nos­tiam a pýtam sa: „Prečo mám byť morálny?“ Na čom sa zakladajú moje záväzky a po­vin­nosti voči mojim spo­lu­ob­ča­nom? Túto otázku nástojčivo kladú humanistom na jednej strane veriaci (teisti) a na dru­hej strane skeptici. Teisti hlásajú, že majú vy­rie­šený problém po­vin­nosti: máme dodržiavať morálne predpisy, lebo to pri­ka­zuje boh. To po­va­žujú za o­dô­vod­nenie morálnych povinností, a to má pre nich nor­ma­tívnu silu. Trvajú na tom, že bez tohto základu by nebolo dôvodu byť morálnym a nebolo by roz­dielu medzi dobrom a zlom. Takto sa na­tu­ra­listom a hu­ma­nistom pri­pisuje zdanlivá roz­pa­čitá ne­istota, keď teisti tvrdia, že ak si od­mys­líme boha, zrušíme dôvody pre mrav­nosť.

Už sme hovorili o slabinách tohto pred­po­kladu. Dôkazy, že boh existuje, ne­pre­sved­čujú. Takéto presvedčenie sa v ko­neč­nom roz­bore zakladá len na viere. Postaviť etiku na bohu zna­mená posunúť po­chy­bo­vanie ešte o krok dozadu a vôbec sa tak pri dô­vo­dení ne­do­sta­neme do­predu. A tu treba pri­po­me­núť, že mnohí, čo hlá­sajú vieru v boha, zaned­bá­vajú svoje morálne povinnosti a pre­hre­šujú sa proti morálnym zásadám. Je isté, že viera v boha sa vždy a všade ukázala ne­do­sta­toč­nou zárukou morálneho správania.

Aj strach pred trestom a nádej na odmenu je sotva etickým dôvodom pre do­dr­žia­vanie božích prikázaní. To iba maskuje základný egoizmus: byť mravným z vy­po­čí­ta­vosti. Teistov dôvod je v ur­či­tom zmysle ne­mo­rálny, lebo zabúda na mo­rálne sve­do­mie a obracia sa na au­to­ritu, čím sa vyhýba samot­nému obsahu morálneho príkazu. Teistická mravnosť je ne­pri­me­raná, lebo morálna po­vin­nosť je sama osebe tak dôležitá, že sa ne­po­tre­buje od­vo­lávať na pred­po­klady. Povzbu­dzo­vať naše morálne cítenie od­vo­lá­va­ním sa na ešte pod­stat­nejšie nie morálne dôvody zna­mená klamať naše naj­vnú­tor­nejšie morálne pocity.

Stojíme pred touto výzvou: Môžeme odôvodniť zod­po­ved­nosť ňou samou, len etickými dôvodmi a teda bez po­moci niečoho od skú­se­nosti nezávislého alebo pred­po­ja­tého? Etickí skeptici po­pie­rajú túto možnosť. Hľadajú „poslednú“ príčinu morálneho správania, ale ju ne­na­chá­dzajú. Sú­časne sú však kritickí aj voči teistickým po­ku­som odô­vod­niť zod­po­ved­nosť a ne­vi­dia vzťah medzi bohom a našou po­vin­nosťou; ich námietka znie, že teista ne­do­ka­zuje nevyhnutný cha­rak­ter povinnosti. Preto ostávajú ne­pre­sved­čení a od­mie­tajú názor, že božie pri­ká­zania sú morálne záväzné.

Ale skeptik obracia tú istú zbraň aj proti etickému na­tu­ra­lis­tovi a hu­ma­nis­tovi, keď pri­po­mína, že nechápe, ako môže niekto odvodiť „máš (po­vin­nosť)“ od „je to tak“ bez veľkého skoku v ar­gu­men­to­vaní. Pre „máš“ vy­ža­duje naj­prv pre­misu a potom ne­vy­vrá­ti­teľný dôkaz. Tvrdením, že nič takého ne­na­chádza, pod­dáva sa aké­musi osobnému zúfalstvu. Do­ne­ko­nečna kladie otázku „Prečo?“ a nikdy ne­náj­de hľa­daný dôkaz, neuspo­kojí ho nijaká odpoveď. Stále len vzdychá: „Prečo je to dobré?“ a „Prečo je to povinnosť?“

Dovoľte mi pristúpiť k tomuto problému s ďalšou otázkou: „Čo vlastne znamená táto otázka?“ A dovoľte mi hneď sa priznať, že pre mňa má tra­dične for­mu­lo­vaná otázka „Prečo mám byť morálny?“ len málo zmyslu. Ak sa to chápe ako vše­o­becná uni­ver­zálna otázka, ťažko si pred­staviť, aká odpoveď by mohla byť pri­me­raná; neviem do­konca, či tejto otázke možno ro­zu­mieť. Okrem toho mi táto otázka mas­kuje uta­jené „hľa­danie istoty“, ako by bol povedal John Dewey, keď sa nič po­dob­ného nedá nájsť. [2]

Navrhujem, aby sa táto otázka kládla špe­ci­fic­kými výrazmi:

„Prečo mám splniť tento záväzok alebo túto po­vin­nosť?“

V takomto prípade je tu konečne kon­krétny vzťah a teda aj urču­júca od­po­veď.

„Prečo mám vrátiť peniaze, ktoré som si po­ži­čal od pria­teľky?“ „Prečo mám byť čestný k svo­jim zá­kaz­ní­kom?“ „Prečo nesmiem okradnúť sta­renku na rohu ulice?“

Každá z týchto otázok má vzťah k nie­čomu; na každú sa viaže rad úvah a prí­čin, ktoré sú v kon­krét­nej situácii rozho­du­júce.

Pozrime sa bližšie na prvú otázku. Pred­po­kla­dajme, že vám pria­teľka požičala peniaze, keď ste ju o to po­pro­sili a že teraz ich pýta nazad, lebo ich potrebuje. Toto je kon­krétna po­žia­davka, máte obdobnú po­vin­nosť vyhovieť jej. Spra­vidla sú vecné dôvody dosta­ču­júce a ni­jaký slušný človek sa nebude o ne prieť. Isteže, možno sa pýtať: „Prečo by mali ľudia platiť svoje dlhy?“ Keby niekto predsa len po­lo­žil túto fi­lo­zo­fickú otázku, asi by sme sa zasmiali a ču­do­vali, či si z nás robí žarty alebo či mu chýba zmysel pre mrav­nosť, ba či nie je chorý. Možno sa jeho vývoj zastavil na det­skom stupni morálneho cítenia a naozaj mu chýba kog­ni­tívny morálny názor; ešte vážnejšie by bolo, keby mu úplne chýbal citlivý ohľad na po­treby a záujmy iných. To by zna­me­nalo, že je morálny anal­fa­bet. Aj tak by sme však mali vytrvať a po­kú­siť sa presvedčiť ho. Ako to urobiť? Ide predsa o to, že tu platia vše­o­becné pra­vidlá skupiny prima facie a mo­rálne pra­vidlá, ktoré sa človek naučí zo skú­se­nosti. Pra­vidlo „Dodržuj svoje sľuby“ je po­sil­nené ďalším pravidlom „Plať svoje dlhy“ a obi­dve sa hodia na u­ve­denú situáciu. Samo­zrejme, môžeme vyzdvihovať význam týchto vše­o­bec­ných zásad: keby sa zásady sústavne po­ru­šo­vali, nikto by v bu­dúc­nosti nikomu nič ne­po­ži­čal a po­ži­čia­va­niu by bol skoro koniec. Keby ľudia ne­do­dr­žia­vali svoje sľuby a uza­tvo­rené dohody, nedalo by sa v bu­dúc­nosti nikomu dô­ve­rovať. Ľudia by si prestali veriť, a to by bola pre ľud­ské vzťahy ka­ta­strofa.

V tomto štádiu uvažovania sa odvoláme na dru­ho­stup­ňové pred­po­kla­dové pra­vidlo vyššieho stupňa vše­o­bec­nosti. V spore s mo­rálnym skeptikom, ktorý si kladie otázku, či naozaj má takúto povinnosť, najprv sa ho spýtame, či si tie peniaze naozaj požičal. Ak povie, že áno, dostane ďalšiu otázku – či súhlasil s tým, že požičanú sumu vráti. Ak aj teraz odpovie áno, vyslovíme záver: „To je dostatočný dôvod, aby si požičané peniaze vrátil.“ V tejto situácii je jeho záväzok posilnený sku­toč­nos­ťou, že k svojmu pria­teľ­skému vzťahu pridal ďalšiu špe­ciálne platnú po­vin­nosť. Isteže, môžu existovať po­ľah­ču­júce okol­nosti a môže ich uviesť: možno nemá peniaze, a keďže je v núdzi, dúfa, že pria­teľka s vrá­te­ním dlhu počká; keďže mu je pria­teľka, asi mu túto láska­vosť urobí. Alebo si možno sama od neho v mi­nu­losti niečo po­ži­čala a ne­vrá­tila to. Iste sa dá vše­ličo povedať a malo by to stačiť. Netreba sa od­vo­lávať na boha alebo meta­fy­zi­kov, aby roz­rie­šili túto morálnu dilemu. V prípade potreby sa však dá uviesť argument druhého stupňa, t. j. etická zásada: „Ľudia musia svoje dlžoby platiť.“ Ako sme videli, táto zásada nie je absolútna; je to len pod­mie­nečná vše­o­becná po­vin­nosť, lebo jej môžu pro­ti­re­čiť iné zásady a po­tom sa od spla­tenia dlžoby alebo dodr­žania sľubu môže upustiť. Stane sa napríklad, že nemám peniaze na vrá­tenie, lebo som ich dal inému pria­te­ľovi, postihnutému ťažkou chorobou a vo veľkej núdzi. Dlžobu treba vrátiť – ale čo, ak existuje nejaká vyššia povinnosť, alebo ak treba urobiť niečo ešte lepšieho. Je pri­naj­men­šom prav­de­po­dobné, že sa občas vyskytne konflikt povinností.

Aj tak však môžu teisti a skeptici spojiť svoje sily a spustiť na mňa:

„Ale prečo vôbec dodržiavať nejaké etické zásady? Prečo ich všetky ne­od­mietnuť? Prečo veriť na mrav­nosť? Dokážte mi, že sa niekto má správať morálne.“

Tieto vety sú také staré ako filozofia. V Platónovej Ústave sa Glaukón a Adei­man­tus pýtajú Sokrata:

„Môžete dokázať, že spravodlivosť, mravnosť a cnosť sú skutočne samy osebe dobré, a nie z in­štru­men­tál­nych alebo uti­li­tár­nych dôvodov, keďže, ako vieme, vedú k šťastnému životu a na niečo slúžia?“

Ako odpovedám na túto otázku? Opakujem, že v bež­nom živote sa táto otázka zvy­čajne nekladie, lebo tu ide o kon­krétne po­vin­nosti, ktoré vyplývajú z našej so­ciál­nej si­tu­á­cie, z našich nárokov a z po­žia­da­viek na nás; z našich pre­doš­lých záväzkov a našich budúcich plánov. Kto položí túto otázku, toho zaujímajú tie naj­hlbšie korene mo­rál­neho života. Také otázky sa rodia v zú­fa­lých ľuďoch, ktorí sa vzpierajú existu­jú­cemu po­riadku a ve­dome od­mie­tajú všetky normy vše­o­becnej sluš­nosti. Alebo ich môžu klásť štu­denti fi­lo­zo­fie, ktorí hľa­dajú v epi­ste­mo­lógii záruku pre súhrn práv, po­vin­ností a zá­väz­kov.

Treba rozlišovať medzi príčinou a mo­tí­vom. Dajú sa uviesť argu­menty pre ur­čité mo­rálne sta­no­visko. Tie však môžu, ale ne­musia mať psy­cho­lo­gickú silu dosta­ču­júcu na rozhod­nutie jed­not­livca, ktorý môže stále opa­ko­vať svoju otázku: „Prečo byť morálnym?“ Keď sa to takto opakuje, poviem, že táto otázka nemá zmysel, ak sa jej nedá obsah vyslo­ve­ním ne­ja­kej špe­ci­fic­kej po­žia­davky. Morálne pravidlá, dobro, právo, po­vin­nosti, zod­po­ved­nosť a zá­väz­ky sa za­kla­dajú na pre­doš­lých zá­vis­los­tiach a spo­ľahli­vosti jed­not­livca a na jeho mieste v kon­krétnej sieti spo­lo­čen­ských vzťahov: ako rodič, dieťa, mi­le­nec, priateľ, zákazník, prak­tický lekár, učiteľ, pro­fe­sio­nálny špor­to­vec atď. Všetko závisí od našich osobných vzťahov k iným ľuďom a od nášho posta­venia a úlohy v danej spo­lo­čen­skej sústave. Tu platia a re­zo­nujú vše­o­becné zásady typu prima facie a bežné mo­rálne pra­vidlá. Ozý­vajú sa v našom sve­domí: treba byť spo­ľah­livý, nekradnúť, nespô­sobiť druhému bolesť, byť milý a ná­po­mocný. Prečo? Lebo žijúc spolu s inými zisťu­jeme, že musia byť nejaké pra­vidlá, ktoré riadia oča­ká­vania a po­vin­nosti. Tieto základné morálne pravidlá sú vazelínou, ktorá umož­ňuje har­mo­ni­záciu spo­lo­čen­ských stykov. Každé z týchto pravidiel testu­jeme podľa jeho dôsledkov. Ich odmietnutie by viedlo k chaosu a ne­po­riadku.

Aj tu môže niekto namietať: „Ale prečo by sa mňa mali týkať nejaké har­mo­nické spo­lo­čen­ské vzťahy?“ Po­nú­kam mu dve odpo­vede. Po prvé preto, lebo je to vo vlastnom záujme kaž­dého jed­not­livca, pre­tože naozaj všetko, čo si kto v ži­vote praje, sa týka aj iných ľud­ských bytostí. Preto je potrebné prispô­sobiť sa a aj pria­teľ­stvá sú potrebné. Sú to inštru­men­tálne a pragma­tické úvahy a ro­zumný človek ich príjme z čisto pre­zie­ravej opatrnosti. Rozumne uvažujúci človek sa postaví do úlohy nestran­ného po­zo­ro­va­teľa a uzná platnosť väčšiny morálnych úvah, teda aspoň tých, čo sú prima facie. Vše­o­becná nie je hneď platnou po­vin­nos­ťou a to, čo treba urobiť, to závisí od uváž­li­vého vy­hod­no­tenia všetkých či­ni­te­ľov v danej si­tu­á­cii.

Po druhé, etika sa nemôže zakladať len na se­bec­kých po­žia­dav­kách. Keby to tak bolo, zme­nili by sme sa všetci na ma­chia­ve­listov, šikovne vy­u­ží­va­jú­cich mrav­nosť na svoje vlastné be­zo­hľad­né ciele a schop­ných ned­bať na ňu za zme­ne­ných okol­ností. Etický život má však dô­le­ži­tejší význam: mo­rálne vedomie je za­ko­re­nené v našej pod­state ľudských bytostí. Existuje vro­dená zá­vis­losť urči­tých vzťahov, za­lo­žená na so­cio­bio­lo­gic­kých pod­netoch a kul­túrnom vývoji, čo sa pre­ja­vuje v našom citovom živote. Vo vše­o­bec­nosti máme, alebo by sme mali mať priateľský ohľad na dru­hých. Naše konanie motivuje spo­lo­čen­ský, nie­len náš osobný záujem. Milenci spon­tánne cítia em­pa­tický záujem jeden o dru­hého. Medzi pria­teľmi sa v prie­behu družných stykov a na pod­klade spo­loč­ných záujmov vytvorí ne­ziš­tnosť. Dobrá matka pre­ja­vuje ob­di­vu­hodnú láskavú sta­rostli­vosť o svoje deti. Vážime si mäsiara, pekára aj svietnikára.

Ak niekto nevidí, že má povinnosti a zod­po­ved­nosť, je morálne slepý a niečo mu chýba. Nie­ktorí ľudia nikdy ne­po­cho­pia ma­te­ma­tiku a ťažko chápu geo­me­trické poučky. Mô­žeme sa po­kú­siť naučiť ich lo­gicky uva­žo­vať, no ak ne­pre­javia po­cho­penie, myslím, že sa nedá robiť nič iné, než pokus viac­krát opa­ko­vať. „Ak a = b a b = c, potom a = c“ je cel­kom jed­no­du­chá de­duk­cia a pred­po­kla­dáme, že ju nor­málny žiak raz po­chopí; kom­pli­ko­va­nej­šie ma­te­ma­tické rov­nice nie sú prístupné každému.

Podobne sa dá uvažovať aj pri otázkach každo­den­ného života, keď sa pokúšame vysvetliť samo­zrej­mosť výroku o ne­ja­kom fakte. Ak opi­su­jeme niečo veľmi jed­no­duché, musíme dosiahnuť súhlas. „Vonku prší“ je tvrdenie, ktoré sa dá pre­veriť jed­no­duchým po­hľa­dom z okna. O prav­di­vosti zlo­ži­tej­ších hy­po­téz a teórií sa dá disku­to­vať; možno uva­žo­vať, či sú dôkazy dosta­ču­júce, ale neplatí to vtedy, ak ho­vo­ríme o nie­čom, čo nám sprostred­kú­vajú naše zmysly. Po­dobne sa dá uvažovať aj o dôkaze ele­men­tárnej mravnej zod­po­ved­nosti. Ak dieťa alebo dospelý človek nechápe, že nesmie klamať alebo ne­zmy­selne nie­komu uškodiť, potom mu morálne niečo chýba (oby­čajne na zá­klade du­šev­ného alebo te­les­ného poško­denia); chýba mu základné morálne po­cho­penie, ne­vy­hnutné pre spo­lo­čen­skú kom­pa­ti­bi­litu. Tu sme sa dostali do sle­pej uličky, lebo máme do či­ne­nia s oso­bou, ktorá má nízky M. Q. (morálny kvocient) – nech je to už z akých­koľ­vek dôvodov.

Zmätok a problémy v ľudských záležitostiach vznikajú aj tým, že morálne vedomie nie je rov­no­merne rozlo­žené. U nie­kto­rých ľudí sa vy­vi­nulo len čiastočne a zahrnuje len úzky okruh naj­bliž­ších prí­buz­ných alebo blízkych pria­teľov. Etickým popudom kon­ku­rujú v mysliach nie­kto­rých ľudí iné pod­nety a po­ku­šenia.

Nech nám stačí vymenovať na­sle­du­júce teo­re­tické pred­po­klady:

1. Morálne správanie je neodde­li­teľná súčasť našej pod­staty ako spo­lo­čen­ských tvorov.
2. Morálna motivácia je z väčšej časti len mož­nosť (po­ten­cia­lita), ktorá sa vyvíja iba v priaz­ni­vých okol­nos­tiach. Existujú štádiá morálneho rastu.
3. Morálny vývoj sa niekedy zastaví, niečo ho zabrzdí, alebo ho zne­možnia iné vplyvy.
4. Existujú odchýlky od noriem morálnej em­patie; spô­so­bujú ich aj sub­tílne bio­lo­gické, psy­cho­lo­gické alebo so­cio­lo­gické príčiny.
5. Od zrodu schopnosti poznávať a pre­ží­vať spo­lu­patrič­nosť závisí, či sa morálne city a spo­lo­čen­ské záujmy roz­vinú.

Lawrence Kohlberg, Jean Piaget, A. H. Maslow a iní pe­da­go­gickí psy­cho­ló­govia tvrdia, že existujú vý­vo­jové štádiá, ale možno disku­tovať o tom, či naše dnešné štádiá zod­po­ve­dajú ich roz­de­le­niu. Pred­kladám nasle­du­júcu ana­lýzu vývojových fáz mladého človeka. Po­do­tý­kam, že vývoj nemusí byť u každého jed­not­livca rov­naký (podrob­nosti pozri v 6. ka­pi­tole.) V prvom rade ide o to, či a prečo u nie­kto­rých ľudí chýbajú ne­skor­šie vý­vo­jové štádiá.

Detská nemorálnosť. Také osoby nemajú vnútorný cit pre správne a ne­správne. Pre­ží­vajú dni ako neustále po­te­še­nie, skoro ako deti; nie sú schopné alebo odmietajú prispô­sobiť sa druhým. Nemajú morálne vedomie. Toto štádium platí len pre du­ševne chorých alebo ťažko postihnutých ľudí, ktorí sa nedajú včleniť do spo­loč­nosti. Keďže určitý stupeň so­cia­li­zácie sa zvy­čajne do­siahne, ostáva len veľmi málo jed­not­livcov na tomto stupni vývoja.

Poslušnosť voči pravidlám. To je štádium, v ktorom sa vyvíja morálne správanie, založené pri­márne na pri­spô­so­bení sa pra­vid­lám a zvy­kom, ktoré vnucujú a po­sil­ňujú so­ciálne prí­kazy – asi tak, ako sa vy­cho­váva a k čis­tote v dome pri­vyká psíča. Každé porušenie pravidla sa prísne trestá. Morálny kódex sa vštepuje dovtedy, kým sa v mysli zakotví úplná poslušnosť, rov­na­júca sa posluš­nosti zákonu. Za spl­ne­nie po­vin­nosti sa dáva odmena, za jej obí­de­nie sú tresty. Vzťah medzi učňom a uči­te­ľom je ako vzťah pod­ria­de­ného k vrch­nosti. Veľká časť ná­bo­žen­skej morálky nikdy ne­pre­koná toto auto­ri­ta­tívne štádium. Ako dieťa musí každý prejsť týmto učebným štádiom, ak si má osvojiť základné morálne pravidlá.

City náklonnosti voči iným ľuďom. V nor­mál­nom jedincovi sa vyvíja zvnú­tor­nený záujem o potreby iných ľudí v jeho okolí. Vytvára sa ohľad na mo­rálne pravidlá a že­lanie dodržovať ich. Prejavuje sa to v me­dzi­o­sob­ných vzťahoch, napríklad medzi milencami a pria­teľ­mi. U nie­kto­rých jedincov sú tieto pocity oslabené alebo potlačené, niekedy im dokonca chýbajú, a to najmä vtedy, ak sa ich psy­cho­lo­gický vývoj oneskoril a ich základné potreby ostali ne­uspo­ko­jené. Morálne cítenie je nor­ma­tív­nym výrazom spo­lo­čen­skej podstaty ľudských bytostí. U na­ru­še­ných osobností je nízke alebo chýba, a potom sa u nich len ťažko dá sti­mu­lo­vať mo­ti­vácia pre e­tické sprá­va­nie. Vyvolať city náklon­nosti už počas ranej výchovy dieťaťa je naj­lepší podnet na po­stupný rast mo­rálnej prí­chyl­nosti v ne­skor­šom živote.

Etika sebectva. Rozhodnúť o tom, čo treba urobiť, možno aj len z hľa­diska vlastného prospechu. Eticky založený človek uvažuje ra­cio­nálne o dô­sled­koch svojich činov a predsa môže urobiť vý­nimku zo vše­o­becných mo­rálnych zásad – najmä ak si myslí, že to ne­vyjde najavo. Len málo­kto vie úplne odolať také­muto po­ku­šeniu. Iní takto hrešia veľmi často a myslia pritom len na vlastný osoh. Rozhodnutie potlačiť svoje túžby a radšej sa po­die­ľať na spo­loč­ných cie­ľoch môže vy­chá­dzať aj z uvá­že­nia možných dlho­do­bých výhod. V ta­kýchto prí­pa­doch je sebec ochotný dodržať etické pravidlá, lebo jeho prvo­radý cieľ je trvalé vlastné šťastie. Dokonalosť sa často chápe ako cesta k naj­vyš­šiemu možnému osobnému blahu. Kto takto rozmýšľa, tomu spravidla chýba mravné cítenie voči iným ľuďom a býva zameraný pre­do­všet­kým na svoju osobu. Nemusí to tak byť vždy. Rozhodnúť sa vo vlastnom záujme pre vlastný prospech ne­zna­mená vždy ne­do­statok mo­rál­neho záujmu o druhých.

Jednota morálneho cítenia a ro­zum­ného sebectva. Na tejto úrovni existuje skutočný pocit empatie a lásky­plný záujem o dru­hých. Lásku k rodine, skupine, kmeňu alebo národu možno zo­sú­la­diť s vlastným záujmom. Človek túži, aby jeho spo­lo­čen­ská sku­pina prospe­ro­vala, aj keď nie­kedy na úkor iných skupín. Žičlivosť tu vyrastá z postojov, pod­lo­že­ných skú­se­nos­ťami a citmi.

Humanistická etika. Rozvinutý etický systém zahrnuje záujmy širokej spo­loč­nosti na tak­mer celo­sve­to­vej úrovni. Je schopný preniesť sa ponad záujmy malých spo­lo­čen­stiev a má tieto znaky:

• dodržiavanie všeobecných etických zásad, ktoré ne­možno po­ru­šiť bez do­sta­toč­nej prí­činy;
• vnútorný cit morálnej náklonnosti a láska­vosti; snaha ne­u­blí­žiť bez potreby iným ľuďom;
• rozum riadi správanie na základe pojmov do­ko­na­losti; do ur­či­tej miery sa pri­púšťa se­bec­tvo, ale musí tu byť aj zá­u­jem o dobro skupiny;
• okrem toho je tu etické vedomie potreby rozšíriť mravné správanie za hra­nice vlastného úzkeho okruhu do šir­šej ľud­skej spo­loč­nosti. Jeho poslaním je zaistiť pre­ži­tie a šťastný život sve­to­vej spo­loč­nosti a ce­lého ľudstva.

---

[1] – Aj to už však patrí m­inu­losti a dnes sa v tieni USA kryšta­li­zujú oblastné hospo­dárske aliancie EÚ (Európska únia), ARENA, ASEAN a iné. Otázny je vývoj SNŠ (Spo­lo­čenstva ne­zá­vis­lých štátov pod ve­de­ním Ruska), Číny a moslim­ského sveta. (Poznámka pre­kla­da­teľa Rastislava Škodu.)
[2] – DEVEY, John, The Quest for Certainty, Hľa­danie istoty, New York: Minton Balch, 1929.

Knihu Zakázané ovocie – Etika hu­ma­nizmu na­pí­sal významný hu­ma­nista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Hu­ma­nism (1988).

Pozri: úvod, 1. časť, 2. časť, 3. časť, 4. časť alebo 5. časť.