Sú dva hlavné druhy skeptikov: moderátni a radikálni.
* * *
Moderátni (umiernení) skeptici sa nezaujímajú o súhrn celkových vedomostí. Namiesto toho postupujú od prípadu k prípadu, uvedomujúc si, že previerka každého kúska vedomostí predpokladá jeho porovnanie s nejakým iným prevereným úsekom vedomostí, čo aj len z dôvodu argumentácie.
Naproti tomu celkový skepticizmus nepripúšťa obdobu, a tým je pri hľadaní rovnakou prekážkou ako dogmatizmus. Vedci, technici a humanistickí bádatelia praktizujú nesústavný skepticizmus, ktorý je, na rozdiel od radikálneho (absolútneho), konštruktívny.
Ako inakšie, ak nie porovnaním s nejakou obdobou, možno zisťovať pravdivosť nejakého výroku, účinnosť nejakej metódy alebo správnosť nejakého pravidla? Embryológovia odmietajú možnosť panenského rodenia u ľudí, pretože vedia, že ľudské vajíčko sa nezačne deliť, kým sa nezmocní jednej či viacerých spermií. Skúsení neurológovia odmietajú možnosť telepatie, lebo vedia, že myšlienka, prejav mozgovej činnosti, sa nemôže odlúčiť od mozgu a ísť si svojou cestou. Inžinieri odmietajú možnosť stroja, ktorý by produkoval viac energie, ako spotrebuje, pretože poznajú princíp zachovania energie. A tak to ide ďalej.
Vo všetkých týchto prípadoch platí táto argumentácia: A a B sú vzájomne nezlučiteľné. A bolo potvrdené ako platné alebo aspoň ako pravdepodobnejšie ako B. Preto je potrebné B zavrhnúť, aspoň pre tento čas (dočasne). Kratšie povedané: Prišelca B posudzujeme na podklade dobrých znalostí jeho protivníka A. Takéto postupné hodnotenie sa úspešne uplatňuje všade tam, kde ešte neexistuje celkové vyhodnotenie.
Takže existujú dva spôsoby, ako odmietnuť nejaký výrok alebo pravidlo: s uvedením alebo bez uvedenia dôvodu alebo predpokladu pre pravdivosť, čo aj len z dôvodu argumentácie. Ale odmietať niečo bez uvedenia dôvodu je rovnako dogmatické ako tvrdiť niečo bez uvedenia dôkazu. Inými slovami, absolútny skepticizmus je len jedna z foriem dogmatizmu.
Môžu existovať dva dôvody pre vyslovenie pochybností o nejakom výroku alebo pravidle: empirické alebo teoretické. V prvom prípade sa nejaká myšlienka odmieta pre nesúlad s bežnými empirickými poznatkami. V druhom prípade pre nezlučiteľnosť s hodnoverne preverenou teóriou. V obidvoch prípadoch sa nepriaznivý posudok vyslovuje na základe presvedčivosti určitých poznatkov, o ktorých sa v danej dobe nedá pochybovať. Keby sa nič nepredpokladalo, nič by sa nedalo dokazovať alebo vylučovať. Inými slovami, v konceptuálnom vákuu niet racionálneho pochybovania. Alebo ešte inakšie: od omylu alebo zmaru môžeme byť ušetrení len za cenu kúpy (alebo aspoň výpožičky) určitej pravdy alebo účinnosti, to podľa potreby.
Okrem toho sa v obidvoch uvedených prípadoch počíta so zárukou logiky, t. j. kánonu formálnej platnosti. Skeptici, ktorí sa odmietajú podrobiť logike, sú iracionalisti, lebo odmietajú základné pravidlá racionálnej diskusie. To je prípad postmodernistov, ktorí odmietajú aj vedu. Sú to absolútni skeptici – okrem v ohľade svojich vlastných vyhlásení.
Moderátni skeptici považujú pochybnosť za prostriedok na dopátranie sa pravdy, ak nie celej a definitívnej, tak aspoň približnej a platnej do ďalšieho oznámenia. Moderátni skeptici sú podľa toho metodickí, kým radikálni sú systematickí. Tí prví postupujú po častiach a postupne, tí druhí naraz a náhle. Moderátny skepticizmus poskytuje perspektívu postupného napredovania poznatkov, kým radikálny skepticizmus má za následok okamžitú nevedomosť.
Ako postupujú matematici, vedci, technici a vedecky orientovaní humanisti: globálnym alebo postupným spôsobom? Inými slovami, pochybujú naraz o všetkom a začínajú každý projekt od piky, alebo stavajú na predošlých poznatkoch a pochybujú len o jednej veci naraz? To značí: postupuje pokrok vedomostí revolučne alebo evolučne?
Z našej predošlej diskusie vyplýva, že totálne revolúcie, ako ich vymysleli Thomas S. Kuhn, Paul K. Feyerabend a ich žiaci, sú len výplody ich fantázie. Idey „nemerateľných“ („neporovnateľných“) „paradigiem“ a iracionálnych „paradigmových zvratov“, podobných náboženským konverziám (prestupom z viery na vieru), sú logicky neplatné a historicky falošné. Každý významný objav v jednej oblasti vedy využíval aj poznatky z inej oblasti. A každá teória alebo metóda nahradila súperiacu len vtedy, ak sa ukázalo, že jej je objektívne nadradená.
Tak napríklad starí Gréci použili roztrúsené matematické záznamy egyptských a sumerských roľníckych dozorcov a účtovníkov, ale premenili ich kvalitatívne pridaním všeobecnosti, kontrol, systemizácie – a vzrušenia. Vedecká revolúcia sedemnásteho storočia by nebola bývala možná bez predchádzajúceho oživenia gréckej matematiky. Faraday a Maxwell zdokonalili fyziku obohatiac dedičstvo po Voltovi, Galvanim a Ampérovi. Einsteinova teória špeciálnej relativity bola – podľa jeho slov! – len vyvrcholením Maxwellovej teórie. Darwin založil svoje dielo na poznatkoch Lyella a nespočetných naturalistov a chovateľov. Neodarvinovská evolucionistická biológia je zlúčenie Darwinových výsledkov s genetikou. Molekulárna biológia vyplynula z fúzie genetiky a biochémie. A tak ďalej. V každom významnom objave bola na jednej strane súvislosť a na druhej strane nesúvislosť – práve tak ako v biologickej a sociálnej evolúcii.
Niet pochybnosti o tom, že bez pochybovania nemožno bádať. Ale pochybnosť a kriticizmus sú skôr filtre alebo brzdy ako hnacie stroje. Stroje bádania sú zvedavosť, objavnosť a nápaditosť – objavy do tých čias neznámych skutočností, vyslovenia nových hypotéz, vynájdenia nových metód a nových ľudských výrobkov.
Ak je hlásený nejaký fakt, musí ho niekto kriticky preveriť a pokúsiť sa nezávisle ho zopakovať. Ak bola navrhnutá nejaká hypotéza, metóda alebo výroba, musí to niekto preskúšať. Najprv niečo objav alebo vynájdi, potom to preveruj a skúšaj! A skúška, či je niečo pravda alebo účinné, zahrnuje v sebe predpoklad, že niečo iné platí. V tomto ohľade predovšetkým posudzovanie omylu predpokladá vedomosť (alebo aspoň domnienku) o pravde.
Nijaká skúška sa nedá urobiť vo vákuu, pretože každú skúšku treba najprv naplánovať a potom uskutočniť. A obidve tieto operácie sa zakladajú na určitých vedomostiach, o ktorých sa počas skúšky nedá zapochybovať. Virológovia sa nezaujímajú o fyziku, ktorá platí pri zostavení a fungovaní ich mikroskopu. Podobne sa programátori pri počítačoch nezaoberajú ani matematikou, ktorú používajú, ani fyzikou pevných látok, ktorá je podkladom zostavy ich počítačov. Z toho vyplýva záver, že keďže každá pochybnosť sa vzťahuje aj na určitý súhrn vedomostí, ktoré v danej chvíli nie sú predmetom záujmu, objav každého omylu posilňuje celý rad právd – tých, ktoré fungujú ako obdoby.
Iste sa niekedy stane, že bádatelia alebo praktici na jednom poli použijú nálezy z iného poľa, ktoré sa môžu ukázať byť zlé. Takýmto nehodám sa nedá vyhnúť a, okrem prípadov, keď ide o život, je možná náprava. Nedokazujú, že všetky vedomosti sú možno mylné, ale len táto ich časť – čo aj vinníka nemožno vždy identifikovať vopred.
Radikálni (absolútni) skeptici hlásajú, že si myslia, že nemáme mať vieru – čo je, samozrejme, sebaničivá viera. Naproti tomu moderátni skeptici sú toho názoru, že sa máme snažiť vypracovať a navrhnúť prijateľné hypotézy, čo aj kontraintuitívne (nezmyselné), a že máme byť pripravení zavrhnúť tie z nich, ktoré sa ukážu falošné. Nikto nemôže myslieť, hľadať alebo konať bez toho, že by na niečo veril. Zlé nie je mať nejakú vieru, ale tvrdošijne sa pridŕžať viery, ktorá bola už dávno zamietnutá, alebo ktorú nemožno podrobiť skúške.
Záverom sa dá povedať, že absolútny skepticizmus je logicky neudržateľný a prakticky neplodný. Objavitelia vo všetkých odvetviach života potrebujú rozumný skepticizmus a konštruktívny kriticizmus, a nie nihilizmus, ktorý je vo svojej podstate deštruktívny. Len nezúčastnený divák sediaci doma si môže dovoliť byť absolútnym skeptikom, zatiaľ čo cestovateľ sa vystavuje rizikám neznámych morí.
Radikálny či absolútny skepticizmus nenapomáha získavať vedomosti, ale naopak, je prekážkou pri bádaní. Nie je náhoda, že prekvitá len na fakultách umení a v ich blízkosti. Matematici, faktickí vedci, inžinieri, lekári, právnici, manažéri, politici a iní odborníci s rozsiahlymi vedomosťami sú príliš zaneprázdnení hľadaním pravdy alebo účinnosti, než aby si hoveli v celkovom skepticizme. Vedia, že sa nedá začínať každé ráno úplne odznova, a že je potrebné budovať na základe osvedčených poznatkov získaných v minulosti. Vedia aj to, že ak vidia do ďaleka, je to preto, lebo, ako povedal Bernard de Chartres a opakoval to Newton, stoja na pleciach obrov.
Skrátka a dobre – mierne dávky skepticizmu stimulujú hľadanie pravdy; prehnané dávky ho brzdia. Mal by sa preto zmeniť názov tohto časopisu na Moderate Skeptical Inquirer (Mierne skeptický bádateľ)? Nie, pretože výraz „bádateľ“ sám o sebe vyjadruje skutočnosť, že všetko bádanie sa zakladá na predošlých poznatkoch, nevyhnutných čo len na spoznanie nového problému alebo na naznačenie novej metódy – a takýto skepticizmus je moderátny, a tým aj konštruktívny.
Autor: Mario Bunge.
Mario Bunge je profesorom filozofie na Univerzite McGilla v Montreale v Kanade. Je členom Rady pre vedecké preverovanie tvrdení o paranormálne (CSICOP) a autorom troch tuctov vedeckých kníh o fyzike a filozofii, o. i.: Finding Philosophy in Social Science (Miesto filozofie v sociálnych vedách, 1996), Foundations of Biophilosophy (Základy biofilozofie, 1997) s Martinom Mahnerom), Social Science Under Debate (Diskusia o sociálnych vedách, 1998), Philosophy of Science (Filozofia vedy, 1998, 2 zväzky), The Sociology-Philosophy Connection (Prepojenie medzi sociológiou a filozofiou, 1999) a Dictionary of Philosophy (Slovník filozofie, 1999).
* * *
Prameň: Mario Bunge, Absolute Skepticism Equals Dogmatism, Skeptical Inquirer, 24/4, s. 34 – 36, júl/august 2000.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 19 zo 4. 7. 2000. Preložil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov.
Na koniec článku Rastislav Škoda ešte priložil poznámku:
Krátka správa: Herbálne preparáty ohrozujú zdravie.
Denník Washington Post uskutočnil prvý celoštátny prieskum týkajúci sa možného nebezpečenstva herbálnych (rastlinných) preparátov pre zdravie obyvateľstva, vyvolaný na jednej strane búrlivým rastom priemyselnej veľkovýroby týchto preparátov pre potreby alternatívnej medicíny, na druhej strane skutočnosťou, že americká vláda odmieta uznať potenciálne nebezpečenstvo týchto výrobkov.
„Pribúda dôkazov, že stále vyšší počet Američanov vážne ochorie alebo aj umrie po požití prídavkov do stravy, ktoré sľubujú všetko možné od osobitnej energie po zdravý spánok. Výsledky prieskumu sú veľmi znepokojujúce.“
Guy Gugliotta, Health Concerns Grow Over Herbal Aids, Washington Post, 19. 3. 2000.