Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (5. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Časť II

4. Excelsior (Stále vyššie)

Etika dokonalosti

Etická dokonalosť

Ústredná otázka znie, či existujú normy etickej do­ko­na­losti. Možno dávať do pro­ti­kladu a po­rov­ná­vať taký veľký počet záľub a hod­no­tení a roz­hod­núť sa pre nie­ktoré? Možno po­su­dzo­vať roz­ličné spô­soby života a po­u­ží­vať v tejto sú­vis­losti výrazy lepší a horší? Ak áno, na akom základe?

Po prvé, je potrebné uvedomiť si, že každé hod­no­te­nie sa zakladá na po­rov­ná­vaní; je po­rov­ná­vacie. Dá sa nájsť len nie­koľko ab­so­lút­nych no­riem a aj tie sa vzťa­hujú len na ur­čitú sku­pinu ľudí, prí­padne na ich vý­kony. Mô­že­me zostaviť napríklad ta­buľ­ku ľah­kých atlétov zo sku­pi­ny bežcov a sko­ka­nov. Pri­tom be­rieme do úvahy v prvom rade vy­ni­ka­jú­cich atlétov týchto dis­cip­lín. Mô­žeme začať tak, že sa naj­prv pozrieme na olym­pij­ské rekordy. Len tí, čo vytvorili nové re­kordy alebo získali zlaté me­daily, ako Roger Bannister, Fanny Blanken-Koenová, Paavo Nurmi alebo Rafe Johnson, sa kva­li­fi­kujú do sú­ťaže do­ko­na­losti na tomto poli. Do­ko­na­losť je teda výslovne re­la­tívny pojem, ktorý sa po­u­žíva na ozna­čenie ľudí, ve­nu­jú­cich sa ur­či­tej čin­nosti, a to na po­rov­nanie ich schop­ností a vý­ko­nov. Ho­vo­rili sme o špor­to­vej do­ko­na­losti; o etickej do­ko­na­losti platia ana­lo­gické postupy.

Iný test dokonalosti je trvácnosť vý­konu. Naj­viac na nás ne­za­pô­sobí oje­di­nelý úspech, aj keby bol taký významný, že ho hodno zazna­me­nať, ale trvalé vý­ko­ny počas dlh­šieho ob­do­bia. Zázračné dieťa, ne­raz neo­by­čaj­ný talent, môže skoro za­pad­núť a už nikdy o ňom ne­po­ču­jeme. Nie každý je Yehudi Menuhin, ktorý hral vir­tu­ózne po celý život. A tak ho­vo­ríme, že Wordsworth a Whitman sú veľkí básnici, že Mies van der Rohe a Frank Lloyd Wright sú veľkí archi­tekti, že Einstein a Newton sú veľkí vedci. Takýchto jed­not­liv­cov po­va­žu­jeme za gé­niov v špe­ciál­nych oblas­tiach ľudského úsilia, v kto­rých ich dielo zna­me­nalo nové objavy. Ich diela alebo objavy boli vše­o­becne uznané ako vy­ni­ka­júce, špič­kové alebo je­di­nečné; prí­padne boli aj ve­rejne osla­vo­vaní. Vy­ža­duje do­ko­na­losť ve­rejné uzna­nie? Ve­li­kánov po­va­žu­jeme za do­ko­na­lých nie preto, lebo sa im dostalo uzna­nia, ale pre vnú­tornú hod­notu ich diela, ktoré svedčí o tvo­ri­vosti, no­vá­tor­stve a ob­jav­nosti. Sú po­zo­ru­hodní, lebo pre­vý­šili naše oča­ká­vania a zna­me­najú pre ľud­stvo vý­ni­močný prínos.

Musím dodať, že mnohí tvoriví ľudia sa do smrti ne­do­žili uznania a ich do­ko­na­losť a tvo­ri­vosť sa vo svete stala známou až do­da­točne. Napríklad vo Van Goghovi po celý život nikto ne­vi­del génia a Nietzscheho ne­ná­vi­deli ako zlo­ducha.

Niet pochýb, že niektoré formy dokonalosti sa dajú merať asi tak, ako keď nie­koho pri skúške znám­ku­jeme. Hod­no­tiaci pro­ces je často kva­li­ta­tívny a vy­jad­riť jeho výsledok čísli­cami je ťažké, ale do­ko­na­losť sa zablyští ako vy­brú­sený krištáľ a oslepí nás svojou trblie­ta­vou krásou. Normy etickej do­ko­na­losti sú úmerné úrovni na­da­nia a vý­ko­nom osoby, ktorej ich pri­pi­su­jeme. Niekto nemusí byť géniom, ani prie­kop­ní­kom, ale pri práci s ma­te­ri­á­lom, ktorý má k dis­po­zícii, môže vy­ka­zo­vať obdi­vu­hodný druh do­ko­na­losti. Keď sa za­me­ria­vame na do­ko­na­losť, chcel by som ešte zdô­raz­niť, že ne­máme na mysli len úzky okruh vybranej elity. Úroveň nie­čieho ži­vo­ta nesmieme po­su­dzo­vať podľa jeho povesti alebo posta­ve­nia, či je génius alebo významný vy­ná­lezca, alebo či prispel k zlep­šeniu sveta.

Dokonalosť je vzťažná norma, ktorá sa dá apli­ko­vať na jed­not­livca len za jemu vlastných okol­ností, t. j. s pri­hliad­nu­tím na jeho osobné vlastnosti, na bio­lo­gické a en­vi­ron­men­tálne fak­tory v jeho živote a na so­ciál­ne prostredie, v kto­rom žije. Ušľachtilý život, o ktorom ho­vo­rím, má dôstoj­nosť a veľ­kosť, ktorá sluší nielen kráľom a pre­zi­den­tom, ale aj ľuďom naj­niž­šieho spo­lo­čen­ského posta­venia. Do­ko­na­losť sa zjaví všade, kde je har­mónia v rôzno­ro­dosti a sy­metria. Aj pri utrpení, bo­les­tiach, nepriazni osudu a tra­gé­diách – a možno práve preto – sa oplatilo a opláca žiť. Taký človek ne­musí žiť v stave po­tup­ného ne­ús­pechu a skla­ma­nia; môže tvoriť výborné veci. Aj jeho život je vzácny, a to pre neho samého a pre jeho okolie. Ne­musí na­ma­ľo­vať Monu Lisu, aby vy­ni­kol; stačí, ak vy­ma­ľuje svoj byt. Ani ne­mu­sí postaviť pom­ník; stačí, ak sa so záuj­mom zlep­šuje vo svo­jom po­vo­laní. Človek môže pre­ja­vo­vať vy­so­ký stu­peň ume­lec­tva a ši­kov­nosti, aj keď žije len v skrom­ných pod­mien­kach.

Úplnú dokonalosť nedosiahne nikto; všetci ľudia majú svoje sla­bosti. Ale nap­riek ľud­skej ob­me­dze­nosti a ich po­va­ho­vým chy­bám sa vždy niekde pre­javí vo­ľačo cenné. Na dobrý ľudský život sa treba dívať ako na zázrak, ako na niečo krásne a nád­her­né, ako na ute­šený orech alebo moc­ného leva. Musíme uvážiť, čo zna­me­ná byť ľud­skou by­tos­ťou, a nie mylne pred­po­kla­dať, že člo­vek má byť géniom alebo svätcom – veď všetci sme len ľudia.

Vráťme sa k otázke: v akom zmysle je rozumné ur­čo­vať normy do­ko­na­losti pre etické hod­noty? Mô­žeme tu po­u­ží­vať vý­razy vy­ni­ka­júce vlastnosti a veľ­ké zásluhy? Áno, mô­žeme. Hod­no­tíme, po prvé, druhy hodnôt, ktoré má niekto rád a ktoré ho na­bá­dajú k čin­nosti; po druhé, jeho životný štýl; a po tre­tie, jeho vzťah k ľu­ďom v jeho blízkom okolí. Za­o­be­ra­júc sa etickou do­ko­na­los­ťou ur­čitej osoby nemám na mysli jed­no­du­cho jej hlavné zamestnanie alebo po­vo­la­nie, nech sú ako­koľ­vek dô­le­žité a uspo­ko­ju­júce pri rea­li­zácii dobrého života, ale myslím na cel­kový súhrn hod­nôt a zásad, ktoré hrali ne­jakú úlohu v ce­lom jej živote. Niekto môže byť veľ­kým fy­zi­kom a žiť zlým ži­vo­tom, veľkým ma­te­ma­ti­kom a ne­ve­dieť naštar­to­vať auto, cit­li­vým bás­ni­kom a pri­tom strašným man­že­lom. Nechcem sa za­me­rať len na časť člo­veka, muža alebo ženu, ale na celý život vyspe­lej osob­nosti. Ktoré zložky ži­vo­ta nás opráv­ňujú po­ve­dať, že niekto je vzorný člo­vek alebo že je schopný ur­čitej šľa­chet­nosti? Ktoré sú tie ob­di­vu­hodné vlastnosti, tie znaky do­ko­na­losti a vý­bor­nosti, ktoré na seba sami upo­zor­ňujú?

Humanisti vidia úspešnosť života v dobrom žití a v do­sia­hnutí určitej trošky (modicum) šťastia. Pre jed­not­livca je šťastím v nie­čom obstáť a do­sia­hnuť plné roz­vi­nutie svojej osob­nosti. Život človeka je ako ume­lecké dielo. Sme za­po­jení do tvo­ri­vého pro­cesu dávať našim plánom a pro­jek­tom formu a uspo­ria­danie, jed­notu a har­mó­niu. Máme zmesi farieb roz­lič­ných od­tie­ňov, tvarov a foriem a umiestňu­jeme ich na plátno. Náš život je sčasti naše vlastné dielo. Výsledok vy­plýva z našich vo­lieb a činov počas mnohých rokov a de­sať­ročí. Je ko­nečný pro­dukt naše vlastné dielo? Sme schopní pospájať jed­not­livé časti, usku­toč­niť svoje plány a sny, a tak dať akýsi druh jed­noty a sú­dr­žnosti nášmu svetu? Nie každý vie vy­tvo­riť maj­strov­ské dielo, vy­bu­do­vať si po­zo­ru­hodnú kariéru alebo čo len viesť príkladný život. Mnohí ľudia zly­hajú. Ich život bol da­romný, pre­mohol ich strach a bo­jaz­li­vosť, utá­pali sa roky v žiali. V džungli života si nikdy ne­ve­deli nájsť vlastnú skrýšu. A tak sú od­sú­dení nie­len osu­dom (aby sme sa vy­jad­rili me­ta­fo­rou), ale aj vlastnou neschop­nosťou urobiť „veľké“ veci; nemám na mysli oča­ká­vania spo­loč­nosti, ale ich vlastné túžby. Koľko bolo neúspechov v po­vo­laní, koľko rozpad­nu­tých man­žel­stiev, koľkí žili v ml­čan­livom zú­fal­stve?

Mohol niekto žiť inakšie? Áno, aspoň do určitej miery. Ale ak je to tak, potom ako a v akom zmysle? Ak sa meria podľa osobných cieľov, zahrnuje naplnený etický život pojem do­sia­hnu­tia a do­kon­če­nia nie­čoho, t. j. ve­do­mé spoznanie, že sme svetu nie­čím prispeli, aj keď len skromne; že sme pre­ja­vili svoje na­da­nie a že sme uro­bili niečo podľa vlastných predstáv uži­toč­né a pro­duk­tívne. Schop­nosť uro­biť niečo také vy­vo­láva pocit radostného a tvo­ri­vého života, slušného, ná­dej­ného a vzru­šu­jú­ceho. Do ur­či­tej miery môže do­sia­hnuť šťastie skoro každý človek, ale zá­leží na tom, čo robí. Zá­visí to od toho, či sme schopní uspo­ko­jiť svoje základné potreby, ale aj od toho, či sme schopní pre­ja­viť čino­rodé na­da­nie v ne­ja­kej oblasti, ktorú sme si zvo­lili.

Isteže, vyskytujú sa aj veľké tragédie, ne­pred­ví­dané ne­ho­dy a pohromy. Nie­koho dlávi ťarcha kaž­do­den­ných uda­lostí a bez vlastnej viny nie je schopný viesť uspo­ko­jivý život. Neraz aj náhoda hrá v ži­vote kľú­čovú rolu: byť na správnom mieste v rozho­du­júcej chvíli, alebo nebyť na zlom mieste v zlom čase. Nap­riek tomu zá­leží od nás, čo sa nám stane, od toho, ako od­po­vieme na výzvu, či bu­deme konať ro­zum­ne, ako si naplá­nu­jeme život, pre čo sa roz­hod­neme, s kým sa bu­deme stre­tá­vať, čo nás bude zau­jí­mať, na čo za­me­riame svoju čin­nosť, na čo sa cítime po­vo­laní, aké zamestnanie si vy­be­rieme, ako sa bu­deme vedieť prispô­so­biť, na­koľko bu­deme vytrvalí aj pri ne­priaz­ni­vom vý­voji a ako bu­deme rea­go­vať na nové mož­nosti v no­vých si­tu­á­ciách.

Tvrdím, že niektoré klasické náboženské modely etiky sú v hl­bo­kom zmysle slova ne­ľud­ské, a ako také pra­me­ňom bezodnej biedy a ne­šťastia. Mám na mysli také etické systémy, ktoré učia, že šťastie je v utiahnutí sa z tohto sveta: nie­ktoré formy bud­hizmu pri­ka­zujú potlačiť všetky túžby, ak chcete vkročiť do stavu po­koj­nej nir­vány; a nie­ktoré formy kresťanstva sa sústre­ďujú na spásu na dru­hom svete. Naproti tomu pro­me­te­ovský ideál je výzva bohom a osudu, roz­hod­nutie zaujať bo­jovný postoj a vlastným pri­či­ne­ním obšťastniť náš svet. Pre­tože ži­jeme mimo raja a okú­sili sme za­ká­zané ovocie, potre­bu­jeme od­vahu vzdo­ro­vať ne­priazni. Na tom bola posta­vená celá ľudská kul­túra; to je výsledok našich nádejí a vnuknutí, našej predsta­vi­vosti a našich ohromných mož­ností, nášho pevného roz­hod­nutia usku­točniť naše naj­krajšie predstavy. Súhrn a pod­statu tvo­ri­vého života vy­jad­ruje hrdinská cnosť: odmietnuť uznať porážku a od­hod­lane tvo­riť nový svet, v kto­rom sa raz predsa len usku­toč­nia naše pred­stavy.

Kľúč k dokonalému životu nie je v jed­no­du­chom vy­ho­vení našim potrebám, ani v plnení po­žia­da­viek našej pri­ro­dze­nosti, ale v pre­vý­šení toho všetkého sko­kom vpred a v usku­toč­není odvážnych cieľov. Etická ušľach­ti­losť sa naj­lepšie preu­káže prvým kro­kom do ne­známa, ktorý sa všetci ostatní boja urobiť, za­pá­le­ním sviečky, aby sme ne­hab­kali v tme a otvo­re­ným úsilím do­sia­hnuť nové obzory. Tvo­rivý človek je schopný exis­ten­čnej voľby, chce zvládnuť svoj osud, pokiaľ je to len možné, sníva o no­vých ho­ri­zon­toch a hľadá sily, ako to všetko usku­toč­niť. Ne­ba­nuje za mi­nu­los­ťou, ani ho ne­o­hu­ruje prí­tom­nosť, ale všetku energiu za­me­riava na do­sia­hnutie kraj­šej bu­dúc­nosti. Neslní sa v Bytí, ani sa ne­za­bára do Ni­čoty, ale dychtí vkročiť do veľ­ko­le­pého pro­cesu Stá­va­nia sa, lebo to je dy­na­mický kľúč k ži­votu.

Keď píšem tieto riadky, nezastieram pred sebou mož­nosť urči­tého skep­ti­cizmu voči ich obsahu, pre­tože vyzdvi­hujem ži­vot­ný štýl, platný v ur­či­tých kul­túrach, no nie vo všet­kých. Opí­saný ideál platí najmä v sú­čas­nom ame­ric­kom a eu­róp­skom živote; osla­vujú sa tvo­riví vedci a umelci, pod­ni­kaví ob­chod­níci a sta­vi­telia, úspešní šťastlivci. Ale nie všetky kul­túry mali takéto za­me­ra­nie; nie­ktoré mali iné ideály, na­príklad ná­bo­žen­ský pokoj a du­chovné uvoľ­nenie. Je to, čo ja tu predsta­vujem, uni­ver­zálne v tom zmysle, že by vy­jad­ro­valo ľud­ské pred­stavy šťastia, spo­ločné všetkým kul­túram? Nie všetci jed­not­livci vo všetkých po­vo­la­niach sú schopní do­siah­nuť vy­so­ké ciele. Ale ja ho­vo­rím, že sa to týka všet­kých. Naozaj aj pi­sá­rok v kan­ce­lá­riách a ro­bot­níkov na far­mách alebo v to­vár­ňach, kto­rých úde­lom je práca, po­ne­chá­va­júcu len málo miesta na tvo­ri­vosť? Je pravda, že nie­ktorí jed­not­livci sa nad­chý­najú pre dobro­družný život, kým iným je milšie po­hod­lie a bez­peč­nosť. Je ideál, ktorý som opí­sal, prístupný len tvo­ri­vej elite?

Tieto námietky sú vážne, lebo ak sú opráv­nené, je pú­tavý na­pí­navý život pre­ja­vom mojej osobnej zá­ľuby (alebo aj fy­zic­kého vzhľadu) a kým pre mňa je vzru­šu­júcim a zošľach­ťu­júcim, pre iných môže zna­me­nať stres a únavu. Dá sa tu niečo ob­jek­tívne odô­vod­niť alebo je to len otázka vkusu? Vidí sa mi, že nie­ktoré z týchto výhrad sú opráv­nené. Možno ho­vo­rím len k tým jed­not­liv­com, ktorí majú pro­me­te­ovsky nespú­tanú po­vahu a vedia nájsť veľ­kosť v riskan­tnom a na­má­ha­vom živote. Na pod­poru svojej ar­gu­men­tácie uvádzam, že pri po­hľade na celú ľudskú vý­vo­jovú drámu zistíme, že kľú­čovú rolu hybnej sily ci­vi­li­zácie hrala tvo­ri­vosť a že každý člo­vek môže prispieť k tvo­ri­vému vý­voju, aj keď nie­kedy len málom. Nezlom­ného ľudského ducha cha­rak­te­ri­zuje sila tvo­ri­vosti, t. j. sku­toč­nosť, že ľudia ne­ve­dia byť ne­činní, ale vedia vypäť všetky sily na zdo­lanie diania a zvrátiť jeho prie­beh vo svoj prospech. Človek je sta­vi­teľ, od prí­ro­dy je pra­co­vitý a tvo­rivý. Ochotne súhla­sím s tým, že potre­buje po­ria­dok, har­mó­niu, pô­ži­tok z bez­pro­stred­nej skú­se­nosti a z času na čas uvoľ­ne­nie a od­po­či­nok od lo­poty každo­den­ného na­má­ha­vého života. Aj tak však tvo­rivá čin­nosť a pred­stava úspechu sú v ľud­skom druhu hlboko za­ko­re­nené pudy; sú to žriedla jeho veľ­kosti a inšpi­rácie, umož­ňu­júce pre­kro­čiť hra­nice ľud­skej pri­ro­dze­nosti a bu­do­vať ci­vi­li­záciu. Mnohí teisti bro­jili proti takýmto im­pul­zom; chcú nás chrániť pred ne­isto­tami a výz­vami bež­ného života sľubmi posmrt­ného života a spásy vo večnej bla­že­nosti. Ale ak odo­pie­rajú člo­veku právo na tvo­rivé dobro­druž­stvo, ostá­vajú ne­ľudskí a sú ne­pria­teľ­mi se­ba­re­a­li­zácie.

Excelsior

Mal by som byť presnejší. V čom spočíva etická do­ko­na­losť? Nie je to jed­no­ducho len ra­dos­tný život plný po­te­šení, je to skôr život tvo­ri­vých výsledkov. Dajú sa načrtnúť vlastnosti a cha­rak­te­ris­tiky takého do­ko­na­lého ži­vota? Myslím, že výraz excelsior (stále vyššie) dobre vy­sti­huje stav tvo­ri­vého sna­ženia. Nikto ne­môže do­sia­hnuť stav úplnej do­ko­na­losti, ale existujú jej stupne; nie­ktorý z nich musí každý človek pre seba ob­ja­viť a zau­jať. Výraz excelsior po­u­ží­vam preto, lebo mám na mysli kon­krét­ny em­pi­ric­ký stav, ktorý sa dá do­sia­hnuť teraz a tu. Ne­treba čakať na nir­vánu alebo spásu na dru­hom svete.

Po prvé, musíme rozlišovať také stavy do­ko­na­losti, ktoré sa tý­kajú jed­not­livca a jeho snáh o osobný vý­kon a ne­o­by­čaj­ný úspech. Po dru­hé, exis­tujú do­ko­na­losti, ktoré sa tý­kajú jed­not­livca vo vzťahu k iným ľuďom v rámci spo­loč­nosti. Nikto ne­môže do­sia­hnuť stav ešte vyššej do­ko­na­losti bez po­dielu na spo­loč­ných hod­no­tách.

I. Vlastná dokonalosť

1. Autonómia. Medzi naj­vyš­šie ľud­ské do­ko­na­losti patrí schop­nosť člo­veka sám si ria­diť svoj vlastný život. To zna­mená ochotu prevziať zod­po­ved­nosť za vlastnú bu­dúc­nosť a spoznať, že na­ko­niec každý sám má roz­hod­núť, ako chce žiť a čo od ži­vota oča­káva. Život v spo­loč­nosti síce vy­ža­duje sku­pi­nové roz­hod­nutia o spo­lu­práci, ale pre­tože máme len jeden život, ne­mali by sme s ním za­ob­chá­dzať már­no­tratne od­mie­ta­ním vlastného roz­ho­do­vania alebo zriek­nu­tím sa tejto mož­nosti a pre­ne­chá­va­ním iným, aby roz­ho­do­vali za nás. Auto­nómna osoba má zmysel pre vlastnú ne­zá­vis­losť. Sama si ur­čuje smer a sama si vládne. Jej auto­nó­mia je potvr­de­ním jej slo­body.

Môže človek kontrolovať svoj vlastný osud? Môže zmeniť alebo pre­sme­ro­vať uda­losti? Alebo je tak uspô­so­bený ne­o­sob­nými si­lami, že ne­môže robiť nič iné ako pod­dať sa im? Za naj­väč­šie ne­šťastie v ži­vote po­va­žu­jem, ak niekto odovzdane pri­jíma svoj osud, je ochotný zriek­nuť sa svojej slo­body a od­mieta sám si zvoliť svoje základné záujmy. Teisti po­ni­žujú moc člo­veka, keď tvrdia, že sami o sebe nie sme nič a vo všet­kom zá­vi­síme od boha. Tvrdia, že ne­mô­žeme robiť nič iné ako plniť božie prí­kazy, že ne­mô­žeme pre­ko­nať tra­gický osud ľud­ského rodu a že je­diné rie­še­nie je bož­ská spása.

Humanisti nesúhlasia s týmto pe­si­mis­tic­kým ná­zo­rom a psy­cho­lo­gic­kým ústupom a navr­hujú po­zi­tívnu alter­na­tívu. Mô­žeme si po­ra­diť so ži­vot­nými prob­lé­mami. Len mu­síme brať svet rea­lis­ticky, tak, ako ho vi­díme, a ne­u­tie­kať sa k ne­ja­kému my­to­lo­gic­kému bož­stvu s prosbami o po­moc. Len keď naplno roz­vi­nie­me svoje schop­nosti, mô­žeme dúfať, že pre­ko­náme ne­prí­jem­nosti, spory a tra­gé­die. Musíme chcieť urobiť všetko po­treb­né na po­cho­pe­nie prí­rod­ných pro­ce­sov a na ich nasme­ro­va­nie podľa našich potrieb. Ak máme mať úspech, mu­síme mať určitú dávku seba­dô­very, že vieme roz­li­šo­vať, že naše skutky pri­nesú ovocie a že na­ko­niec sa aspoň po­kú­sime niečo urobiť.

Autonómia je osobná sloboda, roz­ší­rená na kon­trolu uda­lostí, ktoré ovplyv­ňujú naše životy. Ne­mám na mysli mož­nosť ovplyvniť pria­te­ľov, iných ľudí alebo celú spo­loč­nosť okolo nás, ale len kon­tro­lo­vať náš súkromný život a ak­cep­to­vať ho ako roz­ví­ja­júci sa pro­jekt. Človek si musí po­ve­dať:

„Ja som stredobodom voľby a roz­ho­do­va­nia, ja sám sa musím roz­hod­núť, čo chcem urobiť zo svojho života. Uká­žem, čo si myslím, a ak to bude možné, po­kú­sim sa niečo uro­biť.“

Na to treba odvahu, a to nielen odvahu byť, ale aj od­vahu stať sa. Na to treba sme­losť a vervu.

Opakom tohto prístupu je pri­spô­so­bi­vosť, ústup­či­vosť a v kraj­nom prí­pade ustrá­cha­nosť a roztra­se­nosť. Koho to postihne, ten prehral skôr, než sa pustil do boja. Sú ľudia, čo si myslia, že ne­môžu uro­biť nič iné ako pod­dať sa osudu a jeho fúriám. Ale človek s au­to­nóm­nym, se­ba­ve­do­mým a hrdým sve­to­ná­zo­rom od­mieta vzdať sa bez boja. Auto­nómna osoba má od­vahu, energiu a dosť silnú vôľu, aby alebo včas prestala, alebo časom vy­hrala.

Autonómia nie je proti­spo­lo­čen­ská a otvo­rená de­mo­kra­tická spo­loč­nosť pod­po­ruje rast auto­nóm­nych osob­ností. Naj­lepšia spo­loč­nosť je taká, kde ľudia radi berú na seba zod­po­ved­nosť za seba sa­mých a ro­zumne sa roz­ho­dujú. Auto­nó­mia ne­zna­mená, že ne­bu­dem spo­lu­pra­co­vať so svojou ženou, prí­padne man­že­lom, so sestrou alebo bratom, s matkou alebo otcom, s ko­le­gami alebo spo­lu­ob­čanmi. A keďže sám som auto­nómny, viem rešpek­to­vať iné osoby s ich rov­na­kým právom na au­to­nó­miu.

2. Inteligencia. Klasickí filozofi veľmi zdô­raz­ňo­vali pod­statnú úlohu ro­zumu pre dobrý život. Pri­tom pod­ce­nili význam vro­de­ných a emo­cio­nál­nych roz­me­rov ľudskej skú­se­nosti. Aristoteles vy­me­no­val päť in­te­lek­tu­ál­nych cností, o kto­rých si myslel, že pri­spie­vajú k ra­cio­nál­nej do­ko­na­losti: fi­lo­zo­fická múd­rosť, vedecký dôkaz, in­tu­i­tív­ne po­cho­pe­nie, ume­nie a prak­tické ve­do­mosti. No naše inte­lek­tu­álne schop­nosti sú oveľa zlo­ži­tej­šie a širšie ako tento vý­po­čet. Na inom mieste som ka­ta­lo­gi­zo­val dvad­sať­jeden takýchto in­te­lek­tu­álnych vlastností, od abstrak­tnej in­te­li­gen­cie a lo­gic­kých schop­ností na jednej strane až po tech­nické ve­do­mosti, ume­leckú vir­tu­o­zitu a me­cha­nickú zruč­nosť na druhej strane. [1] Už Aristoteles teda vní­mavo roz­poz­nal výz­nam prak­tických ve­do­mostí pri etic­kej voľbe. Človek môže mať vy­ni­ka­júce inte­lek­tu­álne schop­nosti a vy­ka­zo­vať významné inte­lek­tu­álne úspechy v jednej oblasti, ale nemať ich v iných oblastiach. Ne­náj­dete človeka, čo by mal všetky inte­lek­tu­álne vlohy. Z hľa­diska etického života je naj­dô­le­ži­tej­šou vlastnosťou prak­tická kri­tická inte­li­gencia. Zdravý rozum alebo vro­dená múdrosť nám umož­ňujú riešiť dilemy života a správne voliť. Na­zý­vam to aj dobrým úsudkom pri hod­no­tení alter­natív a rozum­nom roz­ho­do­vaní.

Či je táto schopnosť darom bohov (t. j. vrodená), alebo je to produkt skú­se­nosti, ktorý sa dá pestovať vý­cho­vou a tré­nin­gom, o to sa už fi­lo­zofi preli. Prečo vedia nie­ktorí ľudia trafiť priamo do čier­neho, ako to už býva, a urobiť v ur­či­tej si­tu­ácii to, čo treba, kým iní sú da­rom­níci, čo sa na nič ne­ho­dia? Úbohí hlu­páci, stále sú zaple­tení do ne­ja­kého nešťastia a nikdy sa ne­ve­dia správne roz­hod­núť. Prak­tická múd­rosť je asi výsledkom oboch zložiek, vlôh aj tré­nin­gu; máme šťastie, že sa vieme učiť, a tak zlep­šo­vať svoje schop­nosti pustiť sa do kri­tic­kého mys­lenia a vy­u­ží­vať ho v bež­nom živote. V tomto zmysle mám na mysli pre­zie­ravú inte­li­gen­ciu, t. j. schop­nosť plá­no­vať, usku­toč­ňo­vať pro­jekty a roz­ho­do­vať sa až po uváž­li­vom po­sú­dení situácie. Treba zvážiť, čo by alter­na­tívne rie­še­nie stálo a aké by malo dôsledky. V pro­cese voľby sa takto stáva pod­stat­ným po­cho­penie. Etika do­ko­na­losti je pod­lo­žená našou schop­nosťou vyslo­vovať kom­pe­ten­tné úsudky, ktorých pred­po­kla­dom je vedieť, čo je dobré a čo zlé.

Ale buďme radšej čestní, keď hovoríme o tejto do­ko­na­losti. Nikto nie je úplne do­ko­nalý a aj naj­ro­zum­nejší človek občas pod­ľahne vášni. Istotne je správne raz sa za­mi­lovať, držať palce miestnemu klubu alebo roz­jariť sa na hos­tine. Inte­li­gen­cia pred­sta­vuje ideálny model, ktorý spo­číva v po­rov­naní hod­nôt a zásad, ako aj vo zvá­žení sú­pe­ria­cich ná­ro­kov v danej si­tu­á­cii. Kri­tická etická inte­li­gen­cia nie je ani čisto for­málna, ani čisto abstraktná. Jej obsah je kon­krétny: ne­slo­bod­no sta­vať rozum do pro­ti­kladu s túž­bou. Nejde tu o poznanie s cie­ľom potlačiť túžby, ako si to pred­sta­vo­vali starí stoici, pre­tože každá mo­ti­vácia skrýva v sebe naše hlboké priania a je svojím obsahom hlboko bio­psy­cho­lo­gická. Motívy, v ktorých splý­vajú naše túžby a ro­zumné úvahy, sti­mu­lujú nás k čin­nosti, a nie len k myš­lien­kam. Po­cho­pe­ním sa dá do­sia­hnuť len určitá rov­no­váha medzi roz­lič­nými fázami našich psy­cho­lo­gic­kých im­pul­zov. In­te­li­gen­cia je bio­lo­gický stav. Nie je to votrelec, je to intímna časť celej našej psy­cho­lo­gickej sústavy, no aj tak len jeden prvok v pre­fe­ren­čnom pro­cese hod­no­tenia. Aj tak však môžeme povedať, že in­te­li­genciu musíme po­va­žo­vať za do­ko­na­losť, lebo tým, že neraz hrá roz­ho­du­júcu rolu pri sna­hách o zmenu úmyslov a záujmov, prispieva k lep­šiemu životu. Je pod­statná (esen­ciálna), lebo je naj­úpl­nej­ším vý­ra­zom toho, čím sme ako ľudské bytosti.

Intelektuálne činnosti sú bohatým pra­me­ňom po­te­šenia a obo­ha­tenia. Iste je to tak pri ve­dec­kom výskume, pri hľa­daní ve­dec­kého vysvet­lenia, čo sa deje v prí­rode, pri histo­ric­kom bádaní, pri fi­lo­zo­fic­kých úvahách atď. Mnoho ľudí zasvätilo celý svoj život inte­lek­tu­álnym prob­lémom a od­me­nou im bolo silné za­dosťu­či­nenie. Ale už Aristoteles zistil, že človek potrebuje aj oddych, ak má nor­málne pre­bie­hať čin­nosť mysle. Každý človek je schopný istého stupňa inte­lek­tu­álnej akti­vity, či je to už chodiť do školy, čítať knihy, po­čú­vať pred­nášky, alebo po­kú­šať sa nájsť to, čo mu vy­ho­vuje. Ľudí fasci­nuje lúš­tenie há­da­niek a skla­danie puzlov; na­pí­navé hry skú­šajú našu vytrva­losť dopátrať sa rie­šenia. Človek je zve­davý tvor, ktorý baží po poznaní. Nie­ktorí ľudia tak dychtia po dobrej infor­mo­va­nosti, že o ur­či­tých veciach čítajú všetko, čo im príde pod ruku. Veľa cestujú, stre­tá­vajú sa s no­vými ľuďmi, chodia na výstavy a pred­nášky. Takéto pre­javy inte­lek­tu­ál­neho záujmu pou­ka­zujú na sku­toč­nosť, že ve­do­mos­tiam pri­pi­su­jeme veľmi veľkú váhu, a to jed­nak pre ich významnú úlohu v na­šom živote, jednak ako zdroj po­te­šenia.

3. Sebaovládanie je veľmi dôležitá cnosť, ktorú treba roz­ví­jať. Sú­visí s in­te­li­gen­ciou a dobrým úsudkom, ale ide ešte ďalej. Týka sa oblastí túžob a vášní. Keď niekto nevie ovládať svoje city a usmer­ňo­vať svoje úsilia na kon­štruk­tívne ciele, mrhá svojou ener­giou a pre­márni ju na ne­pro­duk­tívne a bez­vý­sledné čin­nosti. Vysta­vuje sa ne­bez­pe­čen­stvu, že sa ho zmocní ne­jaká po­sad­nu­tosť, napríklad pre­je­danie sa, a bude jesť do vy­čer­pania, alebo nym­fo­mánia, a ne­kon­tro­lo­va­teľne pod­ľahne sexu. Seba­ovlá­danie treba pestovať vý­cho­vou a cvi­čením; tak sa dosiahne umier­ne­nosť pri uspo­ko­jo­vaní vlastných túžob. Seba­ovlá­danie umož­ňuje tvorivo zamerať všetko úsilie na do­sia­hnutie vy­tý­če­ných životných cieľov; vy­ža­duje inte­li­genciu a prak­tické ve­do­mosti; spája nápad a že­la­nie. K cel­ko­vej cha­rak­te­ris­tike osob­nosti prispieva väčšmi ako seba­poz­nanie. Zahrnuje silu vôle a pevné roz­hod­nutie vytrvať.

Nedisciplinovaný človek sa stáva ľahkou korisťou každého ne­pred­ví­da­ného nápadu a chúťky; ovládnu ho ná­ru­ži­vosti a zá­vis­losti. Nie­kedy ho úplne oslepí túžba po sexe, jedení, pití, drogách alebo bez­cen­ných zá­bav­kách, ktorým sa bez rozmyslu pod­dá. Preto je seba­ovlá­danie pre vyspe­lých jed­not­livcov naj­hlav­nejším vodidlom, umož­ňu­júcim im odo­lávať zvodom chvíľ­kových po­ku­šení v prospech dlho­do­bých cieľov. Môže mať podobu stoického zrieknutia sa, ale obsahuje aj schop­nosť vzdo­ro­vať ne­prí­jem­nostiam a roz­hod­nutie pre­ko­nať ťaž­kosti. Vôbec nezna­mená ne­tešiť sa zo života alebo vzdať sa túžob. Rôzne že­la­nia treba len dať na váhu a po­roz­mýš­ľať, ktoré by sa nám mali vyplniť. Úspešný život sa dá viesť len vtedy, keď máme pod kon­tro­lou a usmer­ňu­jeme von­kajšie uda­losti a sú­časne sme sa naučili zvládnuť vlastné vnú­torné pohnútky, aby nám nevládli.

4. Sebavedomie. Etika dokonalosti vyžaduje aj určitý stupeň pri­me­ra­ného seba­ve­domia. Stále sa nám zdô­raz­ňuje, že musíme rešpek­tovať iných ľudí, star­ších ľudí, zákony a brať ohľad na všet­kých, čo sú od nás závislí. To môže byť dobré a správne, ale nie­ktorí pri­tom za­bú­dajú, že tiež majú právo na ten istý stupeň po­zor­nosti a ohľa­du­plnosti, aký sami preu­ka­zujú iným.

Zameranie na sebavedomie možno prehnať, ak niekto pre­ce­ňuje svoju hod­notu. To sú ego­tisti (čo si myslia, že sú viac ako iní) a ego­isti (čo si myslia, že im patrí viac ako iným). Tých nemám teraz na mysli; ich záujem o seba samých pre­rástol ro­zum­nú mieru a spo­loč­nosť má právo odmiet­nuť to a brániť sa proti nim; takíto ľudia sa neraz sprá­vajú detinsky a trpia veli­káš­stvom a seba­chválou.

Protipólom tohto stavu je nedostatok seba­istoty a slabý pocit vlastnej iden­tity. Ak nie­koho jeho okolie sústavne zne­va­žo­valo, povedzme, že ho roz­ka­zo­vační rodičia a uči­telia nad­mieru kri­ti­zo­vali, ten sa na­ko­niec vzbúri a ne­poslú­cha ani najopráv­ne­nejšie prí­kazy spo­loč­nosti, alebo sa, naopak, utiahne do ústrania a stratí úplne pocit ne­zá­vis­losti; jed­no­ducho sa prispô­sobí tomu, čo sa od neho oča­káva. Som presvedčený, že štu­den­tov stredných škôl veľmi a bytostne zau­jí­ma, či sú takí nadaní ako ich spo­lu­žiaci. Zlé alebo prie­merné známky, prí­padne nespo­koj­nosť ro­di­čov môžu v nich vy­vo­lať veľkú skľú­če­nosť a začnú sa obávať, že v živote neuspejú.

Niektorí jednotlivci bez sebadôvery sa veľmi skoro vzdajú. Žiaľ, takým sa bude veľmi ťažko šťastne žiť, pretože im bude chýbať aj ne­pa­trná seba­úcta a viera vo vlastné vlohy a schop­nosti; a ne­budú vedieť myslieť na to, čo by mohli do­sia­hnuť, alebo kam sa do­pra­co­vať. Nie­kedy sa jed­not­livci bez seba­istoty stávajú vysta­to­vač­nými a vy­si­ľujú sa da­rom­nými po­kusmi získať poch­valu od iných na­miesto toho, aby mysleli na to, čo chcú v živote do­sia­hnuť. Opa­kom se­ba­dô­very je malo­my­seľ­nosť, ktorá môže u nie­kto­rých jed­not­liv­cov na­toľko na­ru­šiť oce­ňo­vanie vlastnej osoby, že sa len stále kri­ti­zujú za svoje omyly a po­rážky – do­konca aj za svoju neschop­nosť stať sa slávnymi. Stá­vajú sa z nich per­fek­cio­nisti, ktorí nikdy nie sú spo­kojní s úlo­hami, ktoré si pred­sa­vzali vy­ko­nať, alebo so spô­so­bom, ako ich vy­rie­šili. Nikdy ne­do­siahnu vnú­torný pokoj. Nie­kedy sa úplne vzdajú boja a skončia v tichom zú­fal­stve, hľa­da­júc po­koj­ný prístav, ktorý by im za­bez­pe­čil čo len trochu tepla a po­koja. Napriek slovným prísľubom otvo­re­nosti, to­le­rancie a roz­diel­nosti, ako aj zdô­raz­ňo­vaniu oso­bit­nosti panuje v našej kultúre zdrvu­júci tlak prispô­sobiť sa, ktorý nijako ne­pod­po­ruje seba­ve­domie.

Nikto nemôže mať úspech vo všetkom, čo v živote pod­nikne. Človek sa pokúša urobiť to naj­lepšie v nádeji, že aj z po­rážky sa poučí. Ale komu chýba seba­dô­vera, ten sa nevie zmieriť s ne­úspe­chom. Vyčíta ho sebe samému. Hoci pri­púšťa po­ľah­ču­júce okol­nosti tým, čo okolo neho strosko­tali, nevie ich priznať aj sebe samému. Má rád iných, ale nevie mať rád sám seba. Oso­bitne kres­ťan­stvo po­sil­ňuje takéto pocity vlastnej viny, keď vy­ža­duje cnosti, aké sa na zemi vôbec nedajú do­sia­hnuť, na­prí­klad do­ko­nalú cnosť, a potom prísne trestá svojich ve­ria­cich, že to ne­do­siahli.

Humanistova odpoveď per­fek­cio­nistovi znie takto: ste jediná osoba, s ktorou máte žiť po celý život, od za­čiatku až do konca. Musíte sa teda po­ko­nať sám so sebou, ra­do­vať sa sám so sebou a myslieť si dobre sám o sebe. Dúfam, že poznáte svoje cnosti a chyby, ale si myslím, že si máte priznať si aj určité po­ľah­ču­júce okol­nosti. Z toho však ne­u­su­dzujte, že nie ste zod­po­vedný za svoje omyly, ak ste niečo uro­bili alebo ne­u­ro­bili, alebo že by ste sa ne­mali usta­vične sna­žiť o zlep­šenie.

Určité sebavedomie je nevyhnutné pre vy­bu­do­vanie vlastnej iden­tity a postupný rast ne­zá­vis­losti. Hrdosť na seba nie je hriech. Vtie­ravo po­ní­žená po­kora nesvedčí slo­bod­nému auto­nóm­nemu človeku, schop­nému vo svete niečo do­ká­zať a vy­ža­du­jú­cemu zaslú­žený rešpekt.

5. Tvorivosť. Tvorivo čino­rodá osoba pred­sta­vuje naj­vý­reč­nejší prejav ľudskej slo­body: schop­nosť svoj­ráz­nosti. Tvo­ri­vosť je úzko spätá so sa­mo­stat­nosťou a se­ba­ve­do­mím, lebo ne­zá­vislá osoba má istú pred­stavu o svojej sile. Ne­pod­dáva sa pre­káž­kam, na ktoré v ži­vote na­razí. Je schopná vy­mys­lieť a usku­toč­niť niečo nové. Vie nové mož­nosti nie­len rýchlo po­cho­piť, ale aj ťažiť z nich.

Tvorivosť má veľa rozličných podôb. Zväčša sa myslí na ori­gi­nál­neho vedca, ktorý posúva do­predu hra­nice ve­do­mostí, robí veľ­ko­lepé ob­javy, alebo navr­huje ne­jakú novú a smelú teóriu. Potom to môže byť hybná sila, ktorá dáva veľ­kému umel­covi alebo so­chá­rovi schop­nosť pre­tvo­riť surový prí­rod­ný ma­te­riál do no­vých foriem podľa svojich tvo­ri­vých pred­stáv. Básnik, spi­so­vateľ a hu­dobný skla­da­teľ po­u­ží­vajú ako ma­te­riál reč a har­móniu a tkajú úchvatné diela, ktoré nás nad­chý­najú. Po­dobne vy­ná­lezca alebo in­ži­nier vy­na­chá­dza nový nástroj, stroj alebo za­ria­de­nie. Štát­nici navr­hujú nové ústavy, sta­vi­telia bu­dujú nové to­várne, ob­ja­vi­telia sa plavia po ne­zma­po­vaných moriach, kon­ti­nen­toch alebo ga­la­xiách – všetci pre­ja­vujú tvo­rivé im­pulzy. Opa­ku­jem však, že tvo­ri­vosť sa ne­týka len vý­ni­moč­ných géniov, ale aj všetkých jed­no­du­chých ľudí, ktorí pre­javia vlohy pre no­vá­tor­ské sprá­vanie.

V určitom zmysle slova má všetok organický život tvorivé rozmery. Prvé spojenie vajíčka a spermie, oplodnenie, a potom následný proces tvorivého rastu ilustrujú tvorivosť, ktorá je vlastná organickej hmote. Všade, kde existuje učenie a prispôsobovanie životných foriem okolitému prostrediu, je istý stupeň tvorivosti.

Činorodosť je jednou z určujúcich vlastností ľudského rodu. Ni­komu úplne ne­chýba, lebo je ne­vy­hnutná na pre­ko­nanie proti­ven­stiev a na pri­spô­so­be­nie sa pod­ne­tom pro­stredia. Existujú však stupne tvo­ri­vosti; azda naj­lepšie sa to uka­zuje vo ve­dome ria­de­ných te­le­o­no­mic­kých akti­vitách. Tvo­ri­vosť zahrnuje tak schop­nosť po­cho­piť ako aj pred­sta­vi­vosť. Vystu­puje na scénu vždy, keď sa myseľ snaží riešiť nejaký problém pred­lo­že­ním alter­na­tív­nych mož­ností a vi­di­teľ­nou sa stáva pri spra­cú­vaní starých ma­te­riálov novým spô­so­bom. Je kľú­čo­vým pod­ne­tom pri vy­tvá­raní kul­túry. Keďže každá osoba je je­di­neč­ná, pre­ja­vuje sa tvo­ri­vosť v jej idio­syn­kra­tickom sprá­vaní sa v tom, ako sa učí zdo­lá­vať prob­lémy a pri­spô­so­bovať sa kaž­do­den­nému svetu oby­čaj­ných ľudí.

Stupne dokonalosti existujú aj vo vzťahu k tvorivosti. Niektorí ľudia vedia lepšie odhaľovať nové možnosti ako iní. Prekypujú novými myšlienkami, majú plodnú predstavivosť. Žiaľ, niekto môže byť kreatívnym géniom v jednej oblasti nadania alebo prejavovať vynikajúce schopnosti a dosahovať pozoruhodné výsledky v určitom životnom období, no nemať nijaký tvorivý názor mimo tejto oblasti alebo pre celý ostatok svojho života. Preto sa nemáme zameriavať na ohraničenú tvorivosť v určitej danej oblasti, ale na tvorivý život vo všeobecnosti, charakterizovaný prístupom plným vzrušenia a očakávania.

Pasívny človek má sklon k pri­spô­so­bi­vosti (kon­for­mizmu); je ná­chylný k ob­rad­nosti a býva po­sad­nutý dodr­žia­vaním pred­pisov. Ako bytosť ovlá­daná zvykmi nechce alebo nie je schopný po­kú­siť sa o niečo nové. Od­po­ruje zmenám alebo no­vo­tám. Naproti tomu tvo­rivý člo­vek je zdrojom dôvtipných ná­pa­dov. Je plodný, neustále vzru­šený a nad­chýna sa novými myš­lien­kami, náčrtmi a plánmi. Jedna forma tvo­ri­vosti je však prob­le­ma­tická, a to, keď sa z člo­veka, ktorý mal spo­čiatku výborné nápady, stane blúz­nivý rojko, ktorý nikdy ne­usku­toční svoje myš­lienky. Čino­rodo tvorivý človek dokáže vytrvať. Je to nielen človek myšlienok, ale človek činov, schopný sny usku­toč­niť. Idey musia mať reálny základ, aby boli účinné. Veľkí tvor­covia histórie nie­lenže mali ná­hod­né záblesky po­cho­penia, oni ich vedeli aj pre­javiť, dať im potrebnú formu a za­sadiť ich do sku­toč­nosti. Boli schopní nielen počatia alebo pochopenia vo svojom vnútri, ale dokázali priviesť na svet svoje plody. Takto zahrnuje tvo­ri­vosť pokra­ču­júci proces or­ga­ni­zácie a rea­li­zácie. Mnohí tvoriví ľudia nie sú na pred­ných frontoch vedy a ani inakšie ne­prispie­vajú k pok­roku spo­loč­nosti. Nemusia mať ani oso­bitné vlohy. Vo svojich oblastiach sú však čino­rodí: vy­na­chá­dzajú nové recepty a varia nové jedlá, na­novo za­ria­dia miestnosť, vysadia sad, opravia strechu, pestujú kone alebo pred­ná­šajú v kurzoch. Ne­ho­vo­rím teraz o pse­udo­tvo­ri­vosti alebo o poparte, ktoré sledujú len chvíľ­kové roz­mary módy, ale o na­ozaj­stných tvo­ri­vých pre­ja­voch. Tvo­rivý človek dô­ve­ruje svojej sile a svo­jim mož­nos­tiam; a s výzvami života sa stre­táva so seba­isto­tou a so zá­pa­lom.

Tvorivosť treba povzbudzovať v mladosti a pes­to­vať a šľachtiť po celý život. Žiaľ, má aj svoje ne­dostat­ky. Čino­rodí ľudia často vy­vo­lá­vajú závisť a žiar­li­vosť, a pre­tože neraz konajú ne­pred­ví­da­teľne, môže byť život s nimi ťažký. Keď sa im umožní vyliať zo seba všetok zápal a nad­šenie, stanú sa nie­kedy pre po­čú­va­jú­cich únavní.

Z hľadiska spoločnosti je pre využitie tvorivosti naj­dô­le­ži­tejšie jej uplat­nenie v práci. Nie­ktoré druhy práce sú nudné a otupné, ale čino­rodá osoba si vie každú prácu urobiť vzru­šu­júcou; práca je ne­od­de­li­teľ­nou súčasťou jej bytosti a spre­vádza rieku života ako prejav trvalého záujmu. Otupnosť sa dostavuje najmä vtedy, keď prostriedky ne­sú­visia s cieľom a jed­not­livec dostáva prí­kazy, ktoré preňho nie sú zau­jí­mavé. Otrok alebo ne­voľ­ník nemá vlastné myš­lien­ky, nesmie ich mať, alebo aspoň nesmie svoje vlastné nápady usku­toč­ňo­vať. Takáto práca je potom me­cha­nická a otupná ako bif­ľo­vanie. Tvorivej činnosti sa naj­lepšie darí v slo­bod­nom prostredí, kde si ľudia sami usmer­ňujú svoje úsilie na vlastné ciele. Pri bež­nej deľbe práce však môže byť nie­kedy ťažké povoliť uzdu čino­rodej osobe, hýriacej nápadmi. Človek potrebuje pra­co­vať, aby si za­ro­bil na ži­vo­bytie a táto práca môže byť nudná, ale treba ju robiť. Práve preto je vytvá­ranie mož­ností pre tvo­ri­vosť priamo na pra­co­visku také dô­le­žité. Ale ak to nijako nie je možné, stá­vajú sa pre jed­no­du­chých ľudí o to dô­le­ži­tej­šími prejavy tvo­ri­vosti vo voľ­nom čase. Tvorivý človek je v kaž­dom prípade vy­na­lie­zavý a vie si po­radiť so ži­vot­nými prob­lé­mami jed­nak na zá­klade svojej pred­sta­vi­vosti, jed­nak v snahe do­sia­hnuť to, čo si zau­mie­nil.

6. Motivácia. Niektorí ľudia robia všetko s veľ­kou chuťou. Sú stále pri­pra­vení robiť pro­jekty bez straty času a nikdy im ne­na­padne prácu od­kla­dať. Sú vy­na­lie­zaví v mys­lení aj činoch. Iní sú leniví a ne­efek­tívni. Ako by nikdy nemali dosť energie ani záujmu voľačo urobiť, a ak niečo robia, vy­na­kla­dajú na to čo naj­menšiu námahu. Sú málo mo­ti­vo­vaní, a preto aj málo vý­konní. Nechcú vy­nik­núť. Radšej si v záhrade po­le­žia, ako by ju mali vyplieť alebo niečo za­sa­diť, ako by mali vyjsť von a pustiť sa do nie­čoho iného. Pri­pa­dajú nám, akoby ute­kali zo zhonu kaž­do­den­ného života.

Naproti tomu motivovaný človek sa sám púšťa do všetkého. Má odvahu, vytr­va­losť a chuť niečo urobiť. Ne­štíti sa mu zašpiniť si ruky a uro­biť všetko, čo treba, aby sa dielo do­kon­čilo. Platí staré príslovie:

„Ak potrebujete dať niečo urobiť, po­žia­dajte o to za­ne­práz­dne­ného člo­veka.“

Lenivý človek nikdy nedosiahne úspech, lebo mu chýba roz­hod­nosť a odhodlanie.

Existuje ešte jedna výborná vlastnosť, ktorá cha­rak­te­ri­zuje dobre mo­ti­vo­va­ného člo­veka: vedieť zaob­starať všetko, čo bude treba na do­sia­hnutie vy­tý­če­ného cieľa. Taký človek je samo­statný a dis­cip­li­no­vaný, seba­ve­domý a tvo­rivý, vy­na­lie­zavý a pri­spô­so­bivý. Okrem toho dokáže do­sa­hovať svoje ciele, nech sú aké­koľ­vek. Nie­ktorí ľudia sa od­ťa­hujú a nechcú vidieť úlohy, ktoré nemajú radi a ktoré im niekto pri­de­ľuje; sú šťastní len ak robia to, čo majú radi. Škoda, že nie­ktorí ľudia majú taký malý okruh, a aj to len ob­me­dz­ených záujmov. Nielen pri práci, ale aj pri zá­bave vidieť, že majú slabú pred­sta­vi­vosť. Cha­rak­te­ri­zuje ich nízky stupeň mo­ti­vácie. Nikdy nenájdu seba samých. Nemajú pohnútky. Nikdy ne­vy­niknú v za­mestnaní – pre­tože pre nich práca je práca, nie po­vo­lanie.

Dobre motivovaný človek je vždy v niečom od­bor­níkom alebo znalcom a robí svoju prácu so za­u­ja­tím a cie­ľa­ve­dome. Na­vyše ho výsledok uspo­ko­juje a vy­vo­láva v ňom určitú hrdosť. Neúspešný smoliar vyšiel ako človek na mi­zinu. Ľahko sa nudí, a to zna­mená, že aj sám je nudný. Rea­guje ako dieťa a zdá sa, že chce len „mať sa dobre“. Keďže ne­môže uviesť nijaký prínos pre svoj vlastný život, ani nijaký výsledok čino­rodej a od­me­ne­nej práce, ostáva ne­vyspelým a bude mať zrejme zní­že­ný pocit seba­dô­very. Dobre mo­ti­vo­vaní ľudia sú spo­ľah­liví, lebo sa od nich dá oča­ká­vať, že svoju prácu do­kon­čia. Ne­mo­ti­vo­vaní leňosi sa oddá­vajú nude a sú ne­roz­hodní; v kraj­ných prí­pa­doch končia ako po­va­ľači.

7. Optimizmus. Žiť plným životom zna­mená do značnej miery mať kladné pred­stavy o bu­dúc­nosti. To zna­mená byť opti­mis­tom, t. j. veriť, že život môže byť dobrý a roz­ma­nitý; ba, že sa dá ešte aj zlepšiť a zdo­ko­naliť. Opakom je záporný postoj (ne­ga­ti­vizmus), pe­si­mizmus a tra­gický pocit, že život je ťažký, že sa veci ne­dajú zmeniť a napraviť, a že všetko bude ešte horšie. Vždy sa zdalo ne­mož­ným dobyť Bastilu útokom. Takýto postoj je ma­lo­dušný (de­fe­tis­tický) a skľu­ču­júci (depre­sívny).

Optimista berie život ako výzvu. Vidí v ňom prí­le­žitosť. Chcel by robiť mnoho vecí a vše­ličo vyskúšať. Mimo­riadne šťastie sa nedá dosiahnuť bez ur­či­tého zmyslu pre vlastnú silu a bez schop­nosti riešiť vlastné problémy. Kladný postoj opti­mistu je dô­ver­čivý, lebo do bu­dúc­nosti sa pozerá s veľ­kým oča­ká­va­ním. Opti­mista máva dobrú náladu, rád sa smeje a býva veselý. Ak máme seba­ve­domie, určitú tvo­ri­vosť a sme mo­ti­vo­vaní, náš okruh pôsob­nosti sa roz­ši­ruje a chuť hľadať, skúšať a mo­der­ni­zovať rastie. Opti­mista má sklon vidieť po­zi­tívnu stránku vecí: za­me­riava sa na dobro v ľuďoch, nie na ich chyby. Podľa neho je život vzru­šu­júci, obzor neohra­ni­čený a deň má dosť hodín, aby sa dalo urobiť všetko, čo chceme.

Pesimista je naveky zameraný na tra­gické stránky života. Sužujú ho všetky problémy sveta a ne­vidí ich rie­šenie – hlad, utrpenie, bolesť a smútok. Je ustra­šený a bojí sa, čo o ňom ľudia povedia. Je pre­nik­nutý odmie­ta­vosťou, ochro­mený strachom a radšej ustúpi, ako by urobil čo len krok do­predu.

Optimista a spoločenský človek s kladným postojom povie, že život je radostný; že je tu množstvo zázračných vecí, ktoré treba urobiť; toľko zámerov, ktoré nám kývajú a volajú nám, že život je plný veľkých prísľubov a prí­le­ži­tostí: že nech máme teraz aké­koľ­vek ťaž­kosti, všetko sa čoskoro napraví a zlepší. Opti­mista nikdy ne­pre­padne pocitom vlastnej bez­moc­nosti, ale vždy je presved­čený, že ľudské úsilie bude ko­ru­no­vané úspechom, že do­ká­žeme zmeniť tento svet na lepší, v ktorom sa oddá žiť. Každý nový zvrat uda­lostí berie ako sľubnú prí­le­ži­tosť, ako skvelú vyhliadku na úspech. Plný oča­ká­vania, s nad­šením a ochotne pri­jíma nové výzvy. Pre­ky­puje chuťou do ži­vota, chce bo­jovať, zví­ťaziť a tak dosiahnuť nové vrcholy tvo­rivej radosti.

8. Zdravie. Na stupnici dokonalosti vysoko, ak nie na prvom mieste, stojí pevné osobné zdravie. Možno je vyzdvi­ho­vanie zdravia v tejto sú­vis­losti zby­točné (truizmus) – a fi­lo­zofi ho často pre­hlia­dali – ale každý rea­lis­tický pohľad na šťastie musí vy­chá­dzať z pred­po­kladu zdravia. Ak má niekto žiť a ak má žiť dobre, musí mať pri­me­rane dobré zdravie. Ak je niekto vážne postihnutý, chorý, alebo má stále bolesti, nie je schopný dobre fun­govať ani urobiť všetko, čo si želá, hoci treba hneď po­ve­dať, že mnohí ľudia vy­ko­nali vo svojom živote veľmi veľa napriek vy­si­ľu­júcim bo­les­tiam a fy­zic­kým postihom. Ak má niekto slabé zdravie, má sa aspoň pokúsiť urobiť to naj­lepšie, čoho je schopný. Je zau­jí­mavé, že mnohí zapri­sa­haní ateisti žili dlho a po­merne zdraví. Ba mnohí ostali vý­konní až do svojej smrti. John Dewey pokra­čo­val vo svojom vý­ni­moč­nom diele až do veku deväť­de­siat­tri rokov a Bertranda Russella, ktorý zomrel, keď mal 97 rokov, zatkli za de­mon­štrá­ciu proti ató­movej bombe v deväť­de­siatke.

Ak chceme zdravo žiť, musíme dodržiavať nie­koľko zásad. Oso­bitne dô­le­žité je, že zdra­votná vý­chova je významnou časťou vý­chovy našich detí, ktoré treba už od útleho veku pou­čo­vať o ich tele. Všade majú byť ľahko prístupné potrebné ve­decké ve­do­mosti, t. j. infor­mácie:

1. o správnej výžive;
2. o význame každodenného cvičenia pre udr­žanie fy­zickej a men­tálnej svie­žosti;
3. o spôsoboch, ako sa vyvarovať zby­toč­ného roz­ču­ľo­vania a ako sa uvoľniť a od­po­činúť si;
4. o striedmosti v životných ra­dostiach.

Všetko to patrí do oblasti preventívnej medicíny. Pre hu­ma­nistov je za­ned­bá­vanie alebo zneu­ží­vanie tela ne­mo­rálne, najmä ak ide o za­há­ľač­ské radosti pô­žit­kár­stva, rov­nako ako keď niekto premrháva svoje nadanie v nude a le­ni­vosti. To zna­mená, že treba od­sú­diť aj dro­govú zá­vis­losť, pre­je­danie sa a al­ko­ho­lizmus – pre­tuč­ne­nosť alebo je­denie a pitie s cieľom zbaviť sa pocitov úzkosti.

Skúška, či je nejaký čin dobrý alebo zlý, sa od­víja od jeho dôsledkoch. Kedysi sa v le­kár­stve kládol dôraz na správnu diag­nózu a účinnú liečbu choroby, keď sa už vyskytla; hoci je to na­ďalej ži­votne dô­le­žité, dnes sa rov­nako hod­notí potreba ve­do­mostí o tom, ako pred­chá­dzať ohro­zeniu zdravia a ri­zi­kám ocho­renia. Dnes vieme, že nad­merné uží­vanie alko­holu, cho­les­te­rolu a faj­čenie sú pre zdravie ne­bez­pečné; a iba šia­le­nec si nevšíma va­ro­vania. V kaž­dom prí­pade je každý osobne zod­po­vedný za svoje zdravie. Naše telo je naj­cen­nejší ma­je­tok, čo máme a sme zod­po­vední nie­len za to, aby sa ne­zne­u­ží­valo a aby sa robili opatrenia na jeho ochranu, ale aj aby sa pristúpilo k pri­me­ranej liečbe, ak už došlo k ocho­reniu.

Dobré zdravie je nielen fyzický a bio­lo­gický stav, ale má aj zá­važný psy­cho­lo­gický rozmer. Psy­chické poruchy sú pohromou ľudskej exis­ten­cie; sú bežným pra­me­ňom úzkosti a skľú­če­nosti, biedy a ne­šťastia. Pod­statná je vždy liečba celej osob­nosti, aj keď niet pochýb, že mnohé du­ševné choroby majú svoj pôvod v bio­che­mic­kých po­ru­chách lát­kovej výmeny. Psy­chiatria hľadá prí­činy maniackych depresií, roz­dvo­jenia osob­nosti (schi­zo­frénie) a iných de­bi­li­tu­júcich ocho­rení. Ešte sa presne nevie, ktorý z po­čet­ných liekov alebo ktorý spôsob psy­cho­te­rapie je pri liečbe men­tálnych alebo emo­cio­nál­nych du­šev­ných chorôb naj­účin­nejší. Ťažké prípady du­šev­ných chorôb (psy­chóz) môžu mať bio­che­mické prí­činy a vtedy sa nedá chorému veľmi pomôcť po­ho­vorom, no jeho rodina z toho môže mať osoh. Také choroby sú svojou roz­klad­nosťou tra­gické, keďže postihnutý nemá mož­nosť brániť sa jed­no­du­chým pre­ja­vom sily svojej vôle.

Dôležitým faktorom v otázke zdravia je uspo­ko­jo­vanie psy­cho­se­xu­ál­nych potrieb. Zvy­šuje uko­jenie fan­tázií pohlavného pudu a vy­hý­banie sa ich potlá­čaniu schop­nosť ra­do­vať sa zo života? Vidí sa mi, že od­po­veď je áno, čo aj, samo­zrejme, opatrné. Nie je nijako jed­no­duché navrhnúť jed­notný model se­xu­ál­neho vy­žitia sa, pre­tože chute a roz­koše sú veľmi roz­ma­nité. Roz­ličné osoby sa „rozdráždia“ roz­lič­nými fan­tá­ziami. Čo po­va­žuje jeden za ču­dáctvo alebo hrubosť, môže byť vzru­šu­júce pre iného. Richard von Krafft-Ebing, ktorý koncom 19. sto­ro­čia ka­ta­lo­gi­zo­val „úchylné“ (deviantné) sexuálne zvyky, ve­no­val celú ka­pi­tolu nohe ako pohlavnému fetišu. Bez toho, že by som sa hlbšie zao­be­ral touto zlo­žitou otázkou, chcem len kon­šta­to­vať, že schop­nosť ukojiť pohlavnú žia­dos­ti­vosť, vrcho­liacu orgaz­mickým uvoľ­nením, zdá sa byť dô­le­žitým fak­to­rom pod­po­ru­júcim zdravie.

9. Radosť zo života. Francúzske výrazy joie de vivre (radosť zo života) a bon vivant (bonviván, sveták, labužník, pôžitkár) tiež úzko súvisia s ra­dos­tným životom. Stále len práca a ni­jaká hra nemôže byť začiatok a koniec života. Po­zi­tívny sve­to­názor, ktorý je taký veľmi dôležitý, sa za­me­riava v prvom rade na bu­dúc­nosť. No prí­tomná chvíľa má tiež svoju vnú­tornú hod­notu, a preto musíme aj bez­pro­stred­nosti priznať jej význam. Schop­nosť viesť radostný život je teda ďalšia dô­le­žitá do­ko­na­losť, ktorá sa pre­ja­vuje v he­do­nickej a ero­tickej oblasti. Vedieť vychutnať po­te­šenie bez pocitu prehnanej hanby alebo po­mys­lenia, že je to niečo zlé, je po­zi­tívna cnosť. Mám na mysli len také ra­dosti osobného života, ne­vin­ného a spon­tán­neho, ktoré nikoho neu­ra­zia a ni­komu neu­blí­žia.

Mnohí moralisti vykázali pôžitky hedonizmu, ero­tizmu a bon­vi­ván­stva zo svojho mo­rál­neho sveta. Teisti hlasne od­mie­tali telesné radosti a od­su­dzo­vali pohlavné roz­koše. Tým prezra­dili svoju he­do­nickú a ero­tickú fóbiu, ktoré sú vo svojej pod­state pre­ja­vom duševnej choroby. Od­mie­tanie pô­žit­kov sa vy­jad­ruje via­ce­rými vý­razmi: od­rie­kanie (aske­tizmus), seba­za­prenie, potlá­čanie pohlavného pudu. Neschopnosť vy­chut­návať dobroty života je hlo­da­júca psy­cho­lo­gická choroba, vedúca k neu­ró­zam a zú­fal­stvu.

Existuje široká paleta radostí, ktorým by sme sa mali tešiť, lebo sú súčasťou zdravého života. Prvé sú tie, čo uspo­koja naše základné potreby: jesť, piť a sex. Nad nimi stoja vy­vi­nuté ra­dosti, t. j. mo­rálne, altru­istické, inte­lek­tu­álne, este­tické a do­konca du­chovné či du­ševné radosti. Kto sa vie ra­do­vať zo života, ten nájde po­te­šenie v ce­lom rade čin­ností: rád sa zúčastní na hos­tine, s chuťou si vypije, po­mi­luje sa, pre­číta si knihu, cestuje, počúva hudbu, agi­tuje za ne­jakú myš­lien­ku, špor­tuje, venuje sa poézii alebo umeniu – veru, každá z týchto čin­ností stojí za ná­mahu. [2] Treba však dať pozor, lebo vy­ží­vanie sa v he­do­nis­tických ra­dos­tiach na úkor iných čin­ností a do­ko­na­lostí odvádza od dob­rého života. Ne­ná­sytník a opilec, návštevník nočných štvrtí, nar­ko­man a li­ber­tín robia veľmi zle, keď sa za­me­ria­vajú na chvíľ­kové pô­žitky ako na je­diný cieľ života. Upriamiť sa len na zmyslové a ľú­bos­tné pô­žit­kár­stvo je de­tin­skosť a na­rúša to osob­nosť, najmä ak to pre­hluší iné tvo­rivé čin­nosti. Pô­žit­kár je väzňom svojich len na ra­do­vánky za­cie­le­ných prianí; ovláda ho vnú­torný tyran.

Musíme ísť cestou medzi oboma krajnosťami: na jednej strane teistická morálka zatra­cuje telesné radosti a vy­hla­suje vojnu pri­ro­dze­ným po­te­še­niam, na druhej strane ne­mo­rálne pô­žit­kár­stvo sa vzdáva každej seba­kon­troly a robí z nás korisť našich chúťok. No človeku sa ne­môžu splniť všetky jeho fan­tázie. Seba­ovlá­danie a umier­ne­nosť sú znaky osobnej vyspe­losti. Na stup­nici hod­nôt v živote dospe­lého človeka má po­merne vysoké posta­venie uko­jenie se­xu­ál­nych potrieb, čo zna­mená spra­vidla rozkoš orgazmu a se­xu­álne uvoľ­nenie. Bežnou me­tódou pohlavného uspo­ko­jenia je seba­uká­janie, t. j. vy­vo­lanie se­xu­ál­neho vzru­šenia dotý­ka­ním sa a tre­ním vlastných pohlavných orgánov (mastur­bácia alebo onánia). Boz­ká­vanie sa, petting (láskanie), se­xu­álna pre­do­hra a na­ko­niec pohlavný styk sú plným pre­ja­vom pohlavnej túžby (libida), lebo sa týkajú iných osôb.

Niet pochýb, že sila pohlavnej vášne súvisí s ne­vyhnut­nou potrebou každého ži­vo­číš­neho druhu roz­mno­žovať sa. U ľudí však roz­mno­žo­vanie už nie je prvo­radou prí­činou sexu; hlavným mo­tívom je túžba dosiahnuť rozkoš z vyvrcho­lenia (orgazmu) a po­sil­nenie pocitu lásky a ci­tovej dô­ver­nosti. Tieto veci sa nesmierne skom­pli­ko­vali, lebo rozsah čin­ností, ktoré pri­ná­šajú pohlavné rozkoše, je veľmi široký; nie je do­konca jed­no­duché určiť, čo je „nor­málne“ alebo „pri­ro­dzené“. Iste je jednou z naj­väčších ľudských slastí ro­man­tická láska. Pri de­tin­skej (in­fan­tilnej) forme lásky chce jed­not­livec mať alebo vyu­ží­vať inú osobu len ako nástroj svojho pohlavného uspo­ko­jenia. Inten­zívna psy­cho­se­xu­álna žia­dos­ti­vosť môže dohnať mužov aj ženy k zlobe a zú­fal­stvu, najmä ak láska nie je opä­to­vaná, ako v opere Carmen, ale ino­kedy môže byť naj­vďač­nejšou formou splnenia túžob. V ur­či­tom zmysle ne­dospeje jed­not­livec úplne do tých čias, kým nie je schopný prežiť nejakú formu ro­man­tic­kého zväzku s inou osobou, kým sa ne­za­ľúbi.

Je mužom vrodené mnohoženstvo (polygamia) a treba sa teda zmieriť s pro­mis­ku­itou? Ľudstvo už dávno okú­silo na vlastnej koži, že sú­pe­renie žiar­livcov o se­xu­álnych partnerov môže vy­volať dlho­dobý voj­nový kon­flikt. Inšti­túcia man­žel­stva na pod­klade mono­gamie s mož­nosťou roz­vodu ako poistným ven­tilom je citlivým rie­še­ním tohto prob­lému. Pohlavná rozkoš sa síce dá vy­vo­lať samotným fy­zic­kým aktom, ale člo­vek skoro zistí, že naj­väčšmi uspo­ko­juje citová väzba medzi partnermi, najmä ak sa tento vzťah zakladá na oprav­di­vosti a dô­vere. Pohlavné uko­je­nie je úpl­nejšie, ak sa do­sa­huje v partnerskom ľú­bos­tnom vzťahu.

Láska má dve stránky. Po prvé pomáha usku­toč­niť naše naj­hlbšie potreby, že­la­nia a túžby, najmä potrebu byť mi­lo­vaným inou ľudskou bytosťou. Po druhé, ak máme nie­koho radi, pra­jeme mu, aby bol šťastný svojím spô­so­bom, a to pre jeho vlastné dobro a nie pre naše možné výhody. Vzá­jomná láska je aj se­xu­álna, aj ne­zištná (altru­is­tická).

10. Estetické hodnotenie. Medzi naše schop­nosti plne sa tešiť z dob­rého života patrí aj schopnosť vedieť oceniť jemnejšie zložky života, než ako nám ich sprostred­kujú zmysly a umoc­ňuje rozum. Výrazom estetický sa opisujú po­te­šenia, ktoré posky­tujú múzické umenia (maľba, so­chár­stvo a hudba), poézia, divadlo alebo li­te­ra­túra. Schop­nosť vedieť oceniť krásu veľmi obo­ha­cuje život. Žiaľ, nie­ktorí jed­not­livci nikdy ne­na­do­budnú ani len záujem po­ro­zu­mieť ume­lec­kému dielu. Ostanú hluchí na zvuky, slepí na farby a ne­za­in­te­re­so­vaní; nikdy ne­nájdu pôvab v kla­sickej hudbe, umení, li­te­ra­túre alebo di­vadle. Zmysel pre es­te­tické hod­noty je dôsledkom vý­chovy, a preto majú rodičia obozna­movať s nimi svoje deti už v po­merne útlom veku.

Hodnotenie krásy predpokladá istý rast a rozvoj osobnosti: človek obdivuje prirodzenú krásu žiarivého západu slnka alebo peknej ženy, ale to nevyžaduje cvik. Vrcholné umelecké diela však vyžadujú určité vypnutie mysle. Naučiť sa čítať vyžaduje vynaložiť potrebné úsilie už v mladom veku, ale aký úžasný zdroj zadosťučinenia a radosti je to potom pre človeka, ktorý rád a veľa číta!

Estetická citlivosť sa nemusí obmedzovať na umenie, lebo záľuby možno pestovať aj v iných oblastiach – mať rád pochúťky, ktoré ocení najmä labužník, pestovať exo­tické druhy kvetov, venovať sa móde oblie­kania. Kto má cit, môže pridať este­tický tón skoro každému pred­metu ľudského záujmu. Znalec jemných vín vie rozoznať od­tiene, ktoré po­te­šia jeho chu­ťový zmysel. Jed­no­duchý roľník ne­musí vedieť vy­me­novať roz­diely medzi vínami značiek šablis a bordeaux, ale môže mať citlivú a šťastnú ruku pri pesto­vaní víťazných závodných koní alebo výstavných psov.

II. Dokonalosť vo vzťahu k iným ľuďom

Dosiaľ sme hovorili o dokonalosti zameranej v prvom rade na jed­not­livca. Ale ako ľudia sme spo­lo­čenské tvory a medzi naj­vyššie ľudské hod­noty patria tie, ktoré sú za­me­rané na dru­hých: to sú do­ko­na­losti etic­kého vývoja. Hoci o nich bu­deme ho­vo­riť až teraz, ni­jako to ne­zna­mená nejaké po­ra­die; mo­rálny alebo etický vývoj musí stáť na sa­mom vrchole stup­nice hod­nôt a kto ho nemá za sebou, tomu chýba niečo podstatné.

Často vidíme, že niektorí ľudia sú voči mo­rál­nym pra­vid­lám slepí, ako nie­ktorí nie sú telesne zdraví a iným chýba zdravý rozum. Preto sa o nich dá po­ve­dať, že sú mo­rálne postihnutí. O tom, či to za­prí­či­nili spo­lo­čenské pod­mienky a vplyvy okolia alebo ne­jaké bio­lo­gické ne­do­statky, či sa mo­rálne pra­vidlá dajú pesto­vať alebo naučiť, sme už čiastočne ho­vo­rili a ešte sa k tomu vrá­time, keď bu­deme v 6. ka­pi­tole pre­be­rať mravnú výchovu. Je prav­de­po­dobné, že žiaden človek nie je úplne bez ta­kýchto schop­ností, veď inakšie by bol ako divé zviera. Sklon zdru­žo­vať sa do spo­lo­čen­stva (so­cia­bi­lita) je sú­čas­ťou nášho bytia a ur­čuje našu po­vahu. Mrav­nosť je potom asi len otázkou stupňa. Všetci mu­síme byť členmi ne­ja­kej spo­loč­nosti. Postaviť sa mimo nej by bolo sebec­kos­ťou, autizmom alebo pustov­níc­tvom. Náš jazyk, symboly a me­ta­fory, kto­rými sa do­ro­zu­mie­vame, sú pre­javmi medzi­ľud­ských vzťahov, pro­duk­tmi kul­túry a súdrž­nosti; sú transakčné. Ci­vi­li­začná zložka morálnosti je takisto sú­čas­ťou nášho dneš­ného bytia, ako je ňou naše bio­lo­gické vystro­je­nie. Potre­bu­jeme, napríklad, lásku a sta­ros­tli­vosť iných ľudí (rodičov, prí­buz­ných, mi­len­cov), ak máme rásť a roz­víjať sa. Sú­časne musíme sami mať nie­koho radi a spo­zná­vať jeho potreby a sny, naučiť sa družne žiť a spo­lu­pra­co­vať s ním. Ne­stačia nám však ro­di­čia a se­xu­álni partneri, pria­telia a ko­le­govia, s ktorými sa vieme sto­tož­niť. Ako plne vyspelé mo­rálne by­tosti potre­bu­jeme byť, v šir­šom zmysle, pria­teľmi každej jednej osoby v našej spo­loč­nosti a mimo nej. Tak vzniká druh mo­rál­nej do­ko­na­losti, ktorá dozrieva postupne s roz­vo­jom našich etických vlastností.

Keďže našu spoločenskú prirodzenosť cha­rak­te­ri­zujú pre­do­všet­kým morálne pra­vidlá, musí ich človek vstrebať do seba (inter­na­li­zovať) ako hod­noty, aby boli účinné. Hod­noty a zá­sady sa prekrý­vajú, lebo za­cho­vá­vaním všeo­bec­ných pra­vi­diel robíme z nich časť celej našej pre­fe­ren­čnej štruk­túry a učíme sa vážiť si ich ako také. Stá­vajú sa pre nás mo­rál­nymi cnosťami, podľa ktorých žijeme.

Hodnoty potom nie sú len súkromná sa­mo­vrava alebo svoj­rázna pre­fe­ren­cia. Nie sú ani se­bec­kým pre­ja­vom túžob. Vy­jad­rujú našu účasť na spo­loč­ných zá­me­roch a cie­ľoch. A hoci mu­síme rešpek­to­vať súkromie kaž­dého, medzi naj­vyš­šími hod­no­tami na­chá­dzame také, ktoré sa týkajú vyslo­vene iných, prí­padne si vy­ža­dujú spo­lu­účasť iných; to sú mo­rálne pra­vidlá, ktoré sa stanú časťou nášho cha­rak­teru a nášho bytia.

Nasledujúci zoznam etických dokonalostí nie je úplný, ale vy­me­núva tie, ktoré tvoria jadro nášho etického sprá­vania. Veľmi úzko súvisia s mo­rál­nymi sluš­nos­ťami, ktoré sme pre­be­rali v 3. ka­pi­tole.

1. Integrita. Tento pojem zahrnuje celý rad morálnych pra­vi­diel. Človek, ktorý má túto do­ko­na­losť, je morálne bezúhonný a neska­zený. Môžeme rátať s jeho stá­losťou.

– Taký človek je pravdovravný a ne­bude nikdy klamať ani pod­vádzať.
– Dodržiava svoje sľuby, pokiaľ je to len možné, ne­ruší do­ho­dy, plní zmluvy a platí svoje dlhy.
– Vo vzťahoch k iným je priamy a nikdy ich nesklame; ne­pozná pokry­tec­tvo ani dvoj­tvár­nosť.
– Koná vždy čestne, nepodvádza, nekradne a ne­hľa­dá ne­kalé vý­ho­dy.

2. Dôveryhodnosť.

– Človek s touto vlastnosťou zachováva vernosť pria­te­ľom, prí­buz­ným a spo­lu­pra­cov­níkom, ktorí si to zaslúžia; ne­zra­dí ich zá­sady alebo hod­noty pre vlastný záujem a bez ro­zum­ného dô­vodu.
– Je oddaný, vie­ro­hodný a zod­po­vedný; mô­žeme sa naňho spo­ľahnúť.

3. Žičlivosť

– Taký človek má vľúdnu povahu a v každej si­tu­á­cii dobrú vôľu. Ne­koná z postranných pohnútok, ne­pozná zlé úmysly, ani zastie­rané záujmy. Spra­vidla žičí iným len to naj­lep­šie; teší ho, keď sa im darí a je šťastný, keď sú aj oni šťastní.
– Nepozná zlomyseľnosť, škodo­ra­dosť ani ne­ná­visť. Nie je žiar­livý, zá­vis­tli­vý, nevra­živý ani zatrpknutý. Ne­po­ci­ťuje nikdy zlobu, zlosť ani pomstivosť. Ne­pre­cho­váva ne­ná­visť. Nechce úmy­selne poško­diť ani inú osobu, ani jej zá­ko­nitý ma­je­tok, vlastníctvo alebo rodinu.
– Na nikoho nevplýva násilím, ani nikoho nechce se­xu­álne ovládnuť; se­xu­álne vzťahy zakladá na do­bro­voľ­nom súhlase.
– Je prajný, dobrácky, sympatický, ohľa­du­plný, po­zorný a sú­citný. Vše­možne sa usi­luje znížiť zby­točné utrpenie a bo­lesť iných. Podľa svojich mož­ností dáva dary. Usi­lu­je sa byť nezištný. Je milý, zho­vie­vavý a rád po­máha. Preu­ka­zuje pria­teľ­stvo a náklon­nosť. Oso­bitne je citlivý na potreby slabých, bez­moc­ných, opuste­ných, chu­dob­ných a postihnu­tých. Ne­pre­ce­ňuje tých, čo majú moc, silu, po­vesť alebo posta­venie.

4. Čestnosť

– Človek s touto vlastnosťou je vďačný ľuďom, ktorí mu po­mohli a zaslúžia si jeho po­ďa­ko­vanie. Otvo­rene ocení dobre vy­ko­nanú ro­botu, významný čin alebo poskyt­nutý dar. Nie je pomstivý a ne­pozná ma­li­cher­nú žiar­li­vosť alebo závisť.
– Na tom istom základe má vieru v určitú zod­po­ved­nosť. Verí, že od tých, čo sa do­pustia ne­mo­rál­nych činov alebo nie­koho poškodia, treba žiadať zlo­ženie účtov. Má teda zmysel pre to, čo je správne a ne­správne; i v styku s inými sa snaží byť podľa mož­ností spra­vod­livý. Drží sa hesla quid pro quo (každému, čo mu patrí) a jeho cieľom je súlad a po­ria­dok. Necíti k ni­ko­mu zatrpknutosť, ne­hľa­dá od­platu, ochotne od­pustí a za­bud­ne.
– V stykoch s inými ľuďmi sa snaží za­cho­vá­vať zásady spra­vod­li­vosti, ako sa mu v danej si­tu­ácii javia. Chce zaob­chá­dzať s kaž­dým s rov­na­kou úctou a váž­nos­ťou. Usiluje sa byť nestran­ným, ne­za­u­ja­tým a od­me­ňo­vať zásluhy.
– Dobromyseľný človek je tolerantný voči iným ži­vot­ným štý­lom a uznáva právo iných byť inak­šími. Hoci nie­kedy ne­sú­hlasí s hod­no­tami, zá­ľu­bami, názormi, vyzna­ním alebo prak­ti­kami iných, ba môže ich po­va­žovať aj za ču­dácke alebo ne­prí­stojné, pri­púšťa ich, ak ni­komu ne­ško­dia ani sa ne­pre­sa­dzujú násilím. Kaž­dému priznáva tie isté práva, aké vy­ža­duje pre seba. A hoci nie­kedy kri­ti­zuje alebo presviedča, nikdy ne­za­ka­zuje, neo­čier­ňuje, ne­vy­smieva sa, ne­pod­ce­ňuje, ani ne­po­tláča iné životné štýly, iné názory alebo iné systémy hod­nôt.
– Vo svojich vzťahoch k iným ľuďom slušný človek nikdy ne­siaha po pro­stried­koch do­nu­co­vania, moci alebo sily. Je mie­ru­mi­lovný a hľadá spo­lu­prácu. Pri spor­ných otázkach sa usi­luje vy­jed­ná­vať a hľadá takú do­hodu, aby všetci mohli žiť v po­koji. Žije v duchu čestnosti a ro­zum­nosti.

---

[1] – KURTZ, Paul, The Transcendental Temptation: A Cri­tique of Re­li­gion and the Pa­ra­nor­mal (Trans­cen­den­tálne po­ku­še­nie: Kri­ti­ka ná­bo­žen­stva a pa­ra­nor­mál­na), Buffalo N.Y.: Pro­me­theus Books, 1986; op. cit. na s. 10, s. 63 – 64.
[2] – KURTZ, Paul, Exu­be­rance: The Phi­lo­sophy of Happi­ness (Bu­ja­rosť: Fi­lo­zo­fia šťastia), Los Angeles: Wilshire Books, 1977, kap. 5 a 6).

Knihu Zakázané ovocie – Etika hu­ma­nizmu na­pí­sal významný hu­ma­nista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Hu­ma­nism (1988).

Pozri: úvod, 1. časť, 2. časť, 3. časť alebo 4. časť.