Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (3. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Časť II

3. Všeobecné morálne pravidlá

Morálne a etické zásady

Teraz sa zameriam na morálne a etické zásady a na rolu, ktorú hrajú v živote jednotlivca, najmä v jeho vzťahu k iným členom spoločnosti. Hoci obidva tieto výrazy možno v bežnom jazyku použiť ako synonymá, je medzi nimi určitý rozdiel. Etické zásady sa od morálnych líšia tým, že sú výsledkom zámernej premeny, ktorá nastáva po výslovne kritickom uvažovaní a uve­do­me­lom hľadaní. Oboje, teda morálne aj etické zásady, sú však za­ko­re­ne­né v ľudskom správaní.

Existujú všeobecné etické zásady, platné pre všetkých ľudí v každej spoločnosti? Máme povinnosť dodržiavať ich? Inými slovami, vieme vystopovať nejaké všeo­becné morálne pravidlá ľudského správania?

Ako sme si už povedali, naše morálne a etické zásady, princípy, sú všeobecné prima facie smernice pre správanie. Výraz princíp pochádza ety­mo­lo­gicky od la­tin­ského výrazu principium, čo znamená začiatok alebo základ, t. j. prameň, žriedlo alebo pôvod, ale aj prvotnú pravdu. Odvolávať sa na čiesi zásady, principia (princípy), v morálnom zmysle slova znamená potom poukazovať na naj­základ­nejšie normy, ktoré ktosi vyznáva, podľa ktorých žije a ktoré považuje za základ svojho života. Principiálny, zásadový človek má také morálne zásady, za ktorými si stojí, ktoré v prípade potreby bráni a za ktoré, ak má odvahu, vie aj bojovať. Je verný svojmu morálnemu presvedčeniu, ktoré je preňho vodidlom, ako treba žiť. Je spoľahlivý a dô­ve­ry­hodný, ak nie je nad­mieru seba­ve­domý. Možno nesúhlasiť so zá­sa­dami, podľa ktorých žije, ale aspoň možno pred­ví­dať jeho konanie a rátať s tým, že sa bude podľa prijatých zásad správať. Bez­zá­sa­dový človek nemá zábrany a netrápia ho pochybnosti alebo výčitky svedomia, ak prekročí pravidlá slušného a čestného správania.

Jednotlivci, ktorých zásady sa zakladajú na ná­bo­žen­ských morálnych kódexoch, považujú svoje zásady za abso­lútne, bohom dané uni­ver­zálne pravidlá, ktoré sú povinní bez­pod­mie­nečne dodržiavať. Pre ľudí založených kriticky nie je etická zásada nemennou smernicou, nie je to príkaz pre každého a pre každú situáciu, ktorý treba za každých podmienok dodržiavať. Zo zásady vyplýva pre človeka povinnosť, ktorá je skôr pod­mie­nečná ako kategorická; podobá sa skôr predpokladu ako diktátu; možno ju podrobiť kritickej previerke a uvažovať o nej, kým ju aplikujeme na konkrétnu situáciu. To však neznamená, že by bolo prípustné všeo­becné zásady jedno­ducho ne­do­držia­vať. Ak raz v komunite vzniknú a rozšíria sa, neslobodno ich brať na ľahkú váhu alebo opustiť; ak sa už raz v správaní zakorenili, neslobodno ich ignorovať alebo odmietnuť bez príslušného odôvodnenia. Všeobecnú zásadu treba dodržiavať dovtedy, kým sa nenahromadia rozumné dôvody, ktoré dokazujú, že ju treba modifikovať alebo opustiť.

Všetci dobre poznáme morálne pravidlá správania v styku s inými ľuďmi. Mám na mysli také formy správania, ktoré sa všeobecne označujú ako náležité a vhodné. Morálne zásady nám upresňujú, čo to znamená. Zo zásady máme byť napríklad milí. Ale môže sa stať, že niekto využije našu láskavosť alebo zneužije našu štedrosť. Zo zásady máme byť povďační za dobro, ktoré nám činia iní ľudia, ale uznanie pomoci alebo odmena za ňu môžu prísť príliš neskoro. A tak všeo­becné pravidlá ľudského správania sú iba jedna stránka mince, ktorú mravne vyvinuté bytosti uznávajú. Druhou stránkou je sku­toč­nosť, ako tieto pravidlá navzájom súvisia, najmä keď si v niektorej situácii protirečia. Ktoré z nich potom treba dodržovať prednostne? Môžeme napríklad niečo úprimne sľúbiť, no v zme­ne­ných okolnostiach môže byť splnenie sľubu veľmi ťažké a proble­ma­tické, prípadne keby sme sľub splnili, nemohli by sme dodržať inú rovnako záväznú zásadu alebo normu.

Keď uvádzame, prečo sme sa rozhodli niečo urobiť alebo neurobiť, zvažujeme vzťah medzi zásadou a daným prípadom. Utilitaristi zdôrazňujú, že pri uva­žo­vaní, čo by sme mali urobiť, posudzujeme budúce skutky podľa toho, aký prospech nám prinesú, či prispejú k nášmu potešeniu a šťastiu. Ide tu o významný spôsob uvažovania a musíme sa mu bližšie venovať. Vzniká tu totiž nebezpečenstvo, že niektorí stúpenci utilitarizmu, najmä v spoločenských usporiadaniach inklinujúcich k diktatúre, ľahko ustúpia od určitých ele­men­tár­nych a vžitých morálnych zásad, aby dosiahli cieľ, ktorý považujú za väčšie dobro, alebo aby uskutočnili niektoré sociálne opatrenia, ktoré považujú za potrebné.

Morálne zásady sú v určitom zmysle autonómne; nie sú iba nástrojom, ktorý možno podľa ľubovôle použiť alebo zahodiť. Majú svoju vlastnú vnútornú hodnotu a neslo­bodno ich považovať len za prostriedky na do­siah­nutie určitých cieľov; často sú súčasťou týchto cieľov. Môžu existovať ako samo­statné hodnoty, ktoré za­cho­vá­vame kvôli nim samým. Nemôžem si napríklad zaumieniť byť čestným alebo ne­čest­ným len vo vlastnom záujme alebo aj v službe vyššiemu cieľu; čestnosť sama osebe je súčasťou osobného charakteru a na rebríčku ľudských hodnôt má vysoké postavenie. Zásady a hodnoty sa môžu prekrývať, ale nie sú totožné, pretože hodnoty nie sú všeo­becné a ne­vyplý­vajú z nich prima facie pravidlá správania.

Zásadnou otázkou morálnych a etických zásad je ich ontologický základ. Ak nepochádzajú od boha, ani nevzišli z aké­hosi transcendentna, sú potom len dočasnou prchavou záležitosťou? Ak sa týkajú len ľudských záujmov, možno ich beztrestne prekračovať? Čo sa stane, ak sa navzájom dostanú do rozporu? Ako sa dá rozhodnúť, ktorá zásada má vyššiu prioritu alebo legitimitu? Zrúti sa morálka, ak nejestvujú konečné prvotné princípy?

Nemyslím si to. Po prvé, morálne a etické zásady, podľa ktorých žijeme a na ktoré sme viazaní, sú reálne. To znamená, že ľudské činy dokazujú ich centrálne postavenie v ľudskom správaní. V tomto zmysle sú rovnako časťou prírody ako všetky ostatné fenomény. Po druhé, tieto zásady sa vzťahujú na ľudské bytosti, na ich záujmy, potreby a hodnoty. Povedať, že sú relatívne, neznamená, že by boli čisto subjektívne, alebo že by sa dali podľa vôle odmietnuť, alebo z rozmaru opustiť. Znamená to jedno­ducho len toľko, že sú súčasťou ľudského správania a že do popredia vystupujú v medzi­ľudských vzťahoch. Nemá zmysel hovoriť o nich izolovane a abstraktne, oddeľovať ich od ich dôsledkov na ľudské správanie. Dodržiavanie morálnych zásad je v ľudskej civilizácii také dôležité, že zásady sa stávajú zvláštnym druhom objektívnej skutočnosti a sú ne­od­de­li­teľ­nou časťou bio­so­ciál­nej i so­cio­kul­túr­nej oblasti. Majú pri­ro­dze­né a ob­jek­tívne základy.

Objektívny relativizmus

Výraz objektívny relativizmus hádam najlepšie vystihuje onto­lo­gický stav: morálne a etické zásady majú transaktívnu funkciu v tom zmysle, že ľudia navzájom na seba pôsobia vo svojom prírodnom a so­cio­kul­túr­nom prostredí. To však platí rovnako aj pre tzv. tran­scen­den­tálne morálne systémy; aj keď veriaci pripisujú svoju morálku abstraktnému božskému tvorcovi, aj tak sú ich systémy produktom ľudskej kultúry.

Keď používam výraz relatívny, mám na mysli jeho tri významy. Po prvé, morálne a etické zásady sú produktom spo­lo­čen­ského a kul­túr­neho vývoja, počas ktorého vznikla aj pevná sieť inštitúcií. Po druhé, ich význam a sila vzrastajú iba vtedy, keď sa zakladajú na in­he­ren­tných vnútorných náklonnostiach, ktoré sú cha­rak­te­ris­tické len pre určitých ľudí; preto sú vzhľadom na daného jednotlivca relatívne. A po tretie, tieto zásady sú vzťažné (relačné) preto, lebo majú význam a obsah len vtedy, ak sa vzťahujú na ľudí.

Výraz relativizmus používali jeho kritici s prízvukom nesúhlasu, až pohŕdania; pridali ešte časticu len na vyjadrenie obavy, že ak sa budú základy nášho morálneho kódexu považovať za relatívne, značne sa tým oslabia, čo je nebezpečné. Relativizmus si však nesmieme mýliť so sub­jek­ti­viz­mom. Relativizmus sa odvoláva na skúsenosťou potvrdenú skutočnosť, že zásady majú svoje korene v poznatkoch, získaných cieľavedomou ľudskou činnosťou a sú jej súčasťou. Subjektivisti nenachádzajú základ, z ktorého by sa zásady dali hodnotiť alebo kritizovať. Chcem však zdôrazniť, že som presvedčený, že existujú objektívne kritériá – preto používam výraz objektívny. Tak som dospel k pojmu objektívny relativizmus, odlišnému od subjektívneho relativizmu. Ak môže viesť subjektívny relativizmus k úplnému skepticizmu alebo nihilizmu, objektívnemu relativizmu to nehrozí.

Výraz kultúrna relativita zaviedli antro­po­ló­govia na opísanie veľkého počtu zásad a noriem v ľudskej kultúre. Z ich poznatkov vzišiel nový názor, že by sme nemali vnucovať svoje normy iným kultúram – najmä vtedy nie, keď ich študujeme – a že hoci­ktorá sústava noriem je morálne rovnako oprávnená a ži­vo­taschop­ná ako každá iná. Meta­nor­ma­tívna teória s tým nesúhlasí, o tom budem hovoriť neskôr. Hoci zásady sú súčasťou kultúry, neznamená to, že kultúrny relativizmus prijímame v tom zmysle, že by všetky kultúry boli imúnne voči každej kritickej etickej previerke, alebo že všetky dosahujú rovnaký stupeň morálneho vývoja. Aj tu ide o určitý druh objektívnej kultúrnej relativity, odlišný od sub­jek­tív­nej kultúrnej relativity.

Ktoré sú niektoré objektívne znaky relativizmu?

Po prvé, morálne príkazy majú sociobiologický základ; sú zakorenené v podstate ľudského tvora procesom vývoja, ktorým sa tento druh prispô­so­bo­val a prežíval. Ľudské bytosti sú spoločenské tvory a naše ľudské mláďatá potrebujú predĺžené obdobie dojčenia, aby prežili. Už tento fakt viedol k vytvoreniu morálnych pravidiel, ktoré riadia správanie. Ľudskému druhu je vrodená napríklad materská starostlivosť, t. j. inštinktívna snaha rodičov kŕmiť a chrániť svoje mláďa. Iným príkladom je vzťah medzi pohlaviami, ku ktorému patrí láskavý ohľad na predmet milostných návrhov (potešenie z tepla a dotyku, hladkanie, objímanie), ako aj viacero s tým súvisiacich psychologických náklonností. Tieto inštinktívne činnosti nie sú vlastné len ľudskému druhu. E. O. Wilson pozoroval podobné, i keď len zárodkové vzťahy aj u iných spoločenských druhov živočíchov: mravce vedia zahynúť pri obrane svojej kráľovnej a ich vzťah k mravenisku je tak hlboký, že mimo kolónie nemôžu existovať. Samozrejme, pri mravcoch ide o inštinktívne a nie uvedomele etické správanie, ale podobné javy nachádzame aj medzi vyššími druhmi zvierat, napríklad putá súdržnosti medzi opicami, vlkmi, levmi atď., a to tak voči mláďatám, ako aj medzi dospelými jed­not­liv­cami. [1]

Korene morálneho správania a uznanie elementárnych morálnych pravidiel, potrebných v úzkom vzájomnom styku medzi jednotlivcami, sú hlboko zafixované v bio­lo­gickej podstate ľudského rodu. Hoci existujú rozličné druhy morálnych pravidiel v rozličných spoločenských skupinách, niektoré z nich sú spoločné všetkým skupinám; napríklad spomínaný vzťah rodičov k potomstvu alebo vzťah medzi sexuálnymi partnermi. Vzhľadom na to, že jednotlivci majú rovnaké biologické potreby a stretávajú sa s rovnakými problémami prežitia, vyvinuli sa často napriek veľkej kultúrnej rozdielnosti rovnaké normy. Ľudia museli zbierať potravu, poľovať a sadiť rastliny, aby sa uživili, chrániť sa oblečením pred prí­rod­nou nepohodou, brániť sa proti dravcom, ba aj proti drancujúcim kmeňom, vzájomne sa priťahovať sexuálne, rozmnožovať sa a opatrovať starších, ktorí sa už nevládali o seba postarať. Museli vzdorovať nebezpečenstvu i smrti odvážne a s vyrovnanou mysľou. Keďže život staval ľudí pred rov­na­ké úlohy, vyvinuli sa niektoré rovnaké morálne pravidlá. A keďže povaha ľudských bytostí je povahou spoločenských tvorov, hrá podstatnú úlohu skutočnosť, že spoločenstvá vytvárajú v prvom rade určité pravidlá, ktoré upravujú, ako majú členovia spoločenstva žiť a spolupracovať; a vymedzia smernice prijateľného spoločenského správania, takže zmysel požiadaviek sa stáva zrejmým a pochopiteľným.

Morálne zákonníky upravujú medziľudské vzťahy a pomáhajú ľuďom prispôsobovať sa. Možno povedať, že skupiny, ktoré účinnejšie regulujú svoje správanie, majú aj väčšiu schopnosť prežiť, množiť sa a súťažiť s inými druhmi, prípadne ľudskými spoločenstvami a pozitívne prvky, ako aj naučené spôsoby správania prenášajú na svoje potomstvo. Vieme si predstaviť možný scenár v dávnej minulosti, keď sa u našich predkov vynárali prvé náznaky toho, čo nazývam všeobecné morálne pravidlá: buď milý a ohľa­du­plný k členom svojho kmeňa; buď čestný a pravdo­vravný; neubližuj svojim súkmeňovcom a nerob im zbytočne zle; buď priamy, otvorený a dodržuj svoje sľuby atď. Skúškou pravdivosti týchto zásad boli ich dôsledky. Kmene, ktoré si vytvorili takéto pravidlá, mali menej svárov a pre­ží­vali úspešnejšie ako kmene, ktoré si ich nevytvorili. Pre každého je výhodnejšie spo­lu­pra­covať s tým druhým; osvedčuje sa to najmä v praktickej užitočnosti a v dlho­dobých reláciách. Nevzniklo z toho, žiaľ, univerzálne pravidlo, ktoré by prevládlo za každých okolností, lebo naša náklonnosť správať sa morálne musela v našom srdci súťažiť s inými snahami a pokušeniami. No ak má sociálna skupina prežiť, musí jestvovať aspoň akési mini­mum morálnych vzťahov.

Aj u iných druhov živočíchov nachádzame podobné formy morálneho správania, ktoré niekedy vykazujú prekvapujúcu podobnosť s ľudským konaním. Napríklad kačacia matka priam zúrivo bráni svoje káčatká pred ne­bez­pe­čen­stvom. V spoločnostiach niektorých druhov zvierat sa vytvára hierarchický (u domácej hydiny tzv. ďobací) poriadok. V skupinách šimpanzov vládne vedúci samec, ktorý chráni svoje samice pred hrozbami iných samcov, kým ho nakoniec nejaký iný samec predsa len nevyhodí zo sedla, nevypudí zo skupiny a on potom zahynie. Naše so­cio­bio­lo­gické a ge­ne­ticky zafixované správanie má svoj predobraz v prvých náznakoch morálnych vzorcov v skupinách primátov a iných druhov rozšírených rodín. Ide tu o druh biologickej relativity mravnosti, vyvolanej nevyhnutnosťou prispôsobovať sa a prežiť.

Po druhé, ide o vznik sústavy sociokultúrnych pravidiel, ktoré idú oveľa ďalej ako základné biologické príkazy. V ľudskom rode je niekedy dosť ťažko rozlišovať medzi celým radom vyšších sociálnych funkcií a jedno­du­chými so­cio­bio­lo­gickými funkciami, ale na istom stupni vývoja sa naraz vynára zložitý so­cio­kul­túrny systém. S rozvojom jazyka, najmä používaním metafor a symbolov, sa ľudský myšlienkový svet rozšíril a získaná skúsenosť sa mohla zachovať, šíriť a prenášať na ďalšie generácie. Platilo to najmä pre vývoj morálnych pravidiel. Časom sa mravnosť stala zložitým komplexom s početnými jemnými odlišnosťami. Vznikali čoraz vyššie úrovne morálnych pravidiel, vynucované základnými bio­lo­gickými danosťami a potrebami, prípadne bezprostredným významom zákona zachovania druhu. Na úrovni rozvinutej kultúry získava potom mravnosť celkom nový rozmer, pretože sa podrobne rozpracúva a vybrusuje. Zakoreňuje sa do ľudského správania. Ak sa však v jednom kmeni určité morálne pravidlá museli uplatniť, aby kmeň prežil, nemuselo sa tak stať aj v susednom kmeni, hoci sa navzájom ovplyvňovali, a často medzi sebou aj bojovali.

Vtedy sa vyvinul nový stupeň mravnosti: Aj s cudzím človekom v našej krajine máme vychádzať ako s bratom; ak k nám príde cudzinec, nemáme mu ubližovať. Túto novú ušľachtilú morálnu zásadu nachádzame v Starom zákone; vyslovili ju židovskí proroci. Vtedy začali vychádzať prvé zore univerzálnej, vše­sve­tovej mravnosti.

Všetko svedčí o tom, že morálne zásady sú v priamom vzťahu k dosiahnutej úrovni civilizácie. Rozvoj stykov medzi kmeňmi, vrátane výmeny tovarov a obchodovania, mal za následok vznik vyššieho stupňa morálneho povedomia našich predkov. Keď hrozil spor a vojna, bolo cítiť potrebu vypracovať nejaké normy na za­bez­pe­čenie mieru a súladu, lebo v opačnom prípade by nebol možný bezpečný život.

Bolo potrebné prekročiť obmedzené kmeňové morálne zákonníky. Tento fakt ešte dodnes mnohé spoločenstvá celkom nepochopili a práve v tom spočíva veľká tragédia ľudského pokolenia. Národy, náboženstvá a etnické skupiny ešte stále medzi sebou bojujú a sú ochotné použiť aj hanebné prostriedky, len aby získali výhodu. Ale vývoj smeruje univerzálnemu správaniu a oslovuje všetkých ľudí bez ohľadu na ich sociálne a kultúrne pozadie.

Po tretie, vytvorené morálne zásady majú hlboké historické korene; sú produktom ci­vi­li­zá­cie a raz sa stanú spoločným dedičstvom prevažnej časti ľudskej populácie na ze­me­guli. Dobrou ilustráciou tejto témy je odpor proti otroctvu. Raz sa predsa len vynorila morálna zásada: Nezotroč inú ľudskú bytosť, ani keď je inej rasy, ani keď pochádza z chudobou sužovanej vrstvy obyvateľstva, ani keď je príslušníkom takej slabej národnostnej skupiny, že sa neubráni zajatiu a zotro­čeniu. Skutočnosť, že v biblii aj v koráne nachádzame tak málo slov odsudzujúcich otroctvo, ak tam vôbec sú, a že otroctvo bolo bežné a rozšírené u kresťanských aj moslimských národov až ďaleko do devät­nás­teho storočia, jasne dokazuje, že mnohé morálne zásady sa vyvinuli len v nedávnej ľudskej histórii. To isté platí aj o zásade rovno­práv­nosti žien a mužov, ktorá, žiaľ, ešte ani dnes ešte neplatí a nedodržiava sa na celom svete; často sú to len prázdne slová.

Morálne zásady sa vynárajú na určitom stupni historického vývoja ako výsledok kultúrneho a civilizačného procesu. Nesmie ich beztrestne porušovať kmeň, rasa ani národ, a kto ich poruší, toho odsúdi väčšina ľudského spoločenstva. Dnes už morálne zásady významne ovplyvňujú ľudské svedomie. Ak im odopierame nad­pri­ro­dzený alebo božský pôvod, neznamená to, že by nemali hlboké zakorenenie v ľudskej histórii.

Uznanie nejakej morálnej alebo etickej zásady si môže vyžadovať dlhý čas a urputný zápas. Niektoré zásady sa v určitých vývojových štádiách ľudskej histórie považovali za veľmi dôležité a predsa opozícia proti nim bola taká silná, že sa presadili len po dlhých a niekedy aj krvavých bojoch. To znamená, že morálne pravidlá, ktoré pokladáme za potrebné, sa vyhlasujú a platia pre všetkých ľudí, aj keď niekedy len na mini­málnej úrovni; doktrína ľudských práv sa rozvíja pre celé ľudstvo. Morálne kódexy rozličných kultúr nie sú rovno­cenné a do určitej miery je pravda, že niektoré kultúry dosiahli vyšší stupeň etického povedomia ako iné.

Jednou z najrušivejších vlastností ľudského rodu je stranícke nadŕžanie príslušníkom vlastnej skupiny. Za prirodzenú, a dokonca za potrebnú sa považuje náklonnosť voči členom vlastnej pokrvnej skupiny. Osobitnou povinnosťou rodičov je chrániť a živiť svoje deti; táto povinnosť je voči vlastným deťom väčšia než voči cudzím deťom. Ako odplata platia záväzky detí voči rodičom. Niet pochýb, že tento úzky vzťah je výhodný a potrebný pre za­cho­vanie a rast bio­lo­gic­kého druhu. Ten istý favoritizmus platí spravidla aj v rozšírenej rodine: zahrnuje sestry, bratov, starých rodičov, vnukov, bratancov, sesternice, synovcov a netere, strýkov a tety. Takéto správanie má iste nejakú so­cio­bio­lo­gickú funkciu, najmä ak príslušníkov pokrvných skupín spájajú spoločné záujmy a potreby; a navyše žijú v spo­loč­nej lokalite.

Je však povážlivé rozšíriť tento zväzok spolu­pat­rič­nosti na širší okruh spoločnosti, ako je kmeň, národ alebo rasa, ktorej je niekto členom, ale na úkor iných skupín. Je to síce určitý morálny pokrok, pretože to rozširuje záujmový obzor za hranice bezprostredných súkmeňovcov a uvádza jednotlivca do širších spoločenských vzťahov, ale často býva príčinou mnohých ľudských bied skutočnosť, že voči tým, ktorí nie sú členmi našej skupiny, vzniká silná nenávisť, ktorá môže ľahko prejsť do násilia.

Konrad Lorenz zistil, že členovia potkanej kolónie vedia podľa pachu hniezda určiť, s ktorými potkanmi sú pokrvne príbuzní. [2] Voči tým sa chovajú mieru­mi­lovne, kým voči cudzím jed­not­liv­com, ktorí sa zatúlali do ich hniezda z inej kolónie, sú prudko agresívni, odháňajú a zabíjajú ich. Treba dúfať, že v tomto ohľade neexistuje dôsledná analógia medzi správaním ľudí a potkanov. Dejiny však už neraz ukázali, že ľudia sa vedia správať podobne: voči kmeňovo príbuzným mierumilovne a voči cudzím nepriateľsky. Pokrvné príbuzenstvo tu nehrá rozhodujúcu úlohu. Rozsiahle národné štáty so spo­loč­ným kultúrnym dedičstvom vznikli z viacerých pokrvne odlišných skupín, ktoré vnútri štátu pestujú silnú skupinovú súdržnosť, ale do svojho okolia vylučujú jed ne­zná­šan­li­vosti. Príkladom sú krvavé masakry medzi Francúzskom a Nemeckom v troch vojnách i krvavá a dlhá vojna medzi dvoma islamskými štátmi, Iránom a Irakom.

Našťastie existujú aj menej nebezpečné formy skupinového súperenia, napríklad súťaženie medzi športovými klubmi. Futbalové jedenástky z dvoch susedných miest alebo krajín bojujú o víťazstvo alebo slávu a ich fanúšikovia na zápasoch sa často správajú iracionálne, no vojny z toho nebývajú.

V dejinách často na seba narážali záujmy jednotlivých skupín a spo­lo­čen­stiev; preto vznikali morálne pravidlá usilujúce sa regulovať správanie a prekročiť hranice úzkoprsej pro­vin­ciál­nej identity. Išlo a ide o dlho­dobý proces a máme pred sebou ešte dlhú cestu, kým vznikne skutočne mravná spoločnosť v rámci celého ľudstva.

Ľudia si oddávna kladú otázky typu: Je ľudské správanie od prírody agresívne a deštruktívne? Je straníckosť a súdržnosť v rámci vlastného druhu tak hlboko zakorenená, že ju nikdy neprekonáme? Dejiny civilizácie jasne dokazujú ne­po­pie­ra­teľ­ný vplyv etnického cítenia v ľudských záležitostiach; dokazujú však aj to, že etnické cítenie sa dá, aspoň do určitej miery, prekonať. Prísne pravidlá, zakazujúce zmiešané manželstvá medzi roz­lič­nými náboženskými, etnickými alebo rasovými skupinami stratili už v mnohých spoločnostiach platnosť a z toho vzišli nové národnosti a spo­lo­čen­stvá. V tomto zmysle umožňujú nové ekonomické, politické a sociálne štruktúry – najmä však obrovská súčasná mobilita a cestovanie – stretnutia ľudí naj­roz­lič­nejších národov a ná­rod­ností. Navyše životne dôležitú úlohu zohráva kritická etická inteligencia, ako o tom svedčí postupné presadzovanie uznania univerzálnych ľudských práv.

S tým súvisí kľúčová etická zásada: Každý človek má rovnaké právo na slušné zaobchádzanie a každý človek sám osebe má rovnakú dôstojnosť a hodnotu ako každý iný. Táto zásada platí nezávisle od rasovej, náboženskej, etnickej, triednej a národnej príslušnosti alebo sexuálnej orientácie jednotlivca. Existuje súbor (charta) ľudských práv, ktoré sa týkajú dodržiavania základných morálnych princípov. Výraz právo znamená, že všetci príslušníci ľudského spoločenstva majú nárok na uznanie a úctu; a že ich slobody a možnosti im neslobodno odopierať alebo ich porušovať. V siedmej kapitole upresním, ako chápem jednotlivé ľudské práva; zahrnujú nielen etické, ale rovnako aj ekonomické, politické a sociálne práva.

Odôvodnenie etických zásad

Teraz si môžeme položiť otázku: Tvrdíme, že morálne zásady, vrátane všeobecných morálnych pravidiel a doktríny ľudských práv, sa vyvinuli v našom biologickom ľudskom druhu a vzťahujú sa naň a na našu kultúrnu históriu. Ako však určíme, ktoré treba prijať a čo je normou, ktorou ich možno odôvodniť? Je to ťažká episte­mo­lo­gická otázka a uvažovali o nej mnohí filozofi. Dovoľte mi ukázať, čo tu neplatí:

1. Etické zásady sa nedajú odvodzovať z koncepcie boha. Po prvé, otázna je predovšetkým existencia boha. Po druhé, príslušníci rozličných kultúr majú rozličné náboženské predstavy. Po tretie, aj keď pripustíme existenciu boha, nie je to záruka, že na tomto základe vzniknú rovnaké morálne kódexy. Teisti odvodili z náboženstva veľmi početné morálne kódexy, ktoré sa líšia podľa vyznávaného náboženstva. Ako príklad možno uviesť veľkú rozdielnosť názorov na manželstvo a rozvod u židov, kresťanov a moslimov.
2. Etické zásady nie sú samozrejmé a intuitívne isté. Argument intuície je spojený s ťažkosťou, že nie každému sa etické princípy vidia byť samozrejmé. Často sa stáva že to, čo sa považuje za intuitívne samozrejmé, skrýva pod maskou kultúrne postoje, zvyky, obyčaje, názory alebo nekritickú verejnú mienku. Upozornenie na závažnosť samozrejmosti je však celkom oprávnené, pretože etické zásady hrajú dnes v ľudskej kultúre takú životne dôležitú rolu a pripisuje sa im taký veľký význam, že ľudia, ktorí ich znevažujú, alebo neuznávajú ich záväznosť, sa považujú za nemorálnych.
3. Etické zásady nie sú jednoducho len subjektívne citové postoje alebo stavy, ktoré nie je možné kriticky odôvodniť. Existujú dôležité objektívne kritériá hodnotenia etických zásad.

Ako postupovať pri hodnotení a odôvodňovaní morálnej zásady? Už otázka po opod­stat­není znamená pustiť sa do etického hľadania, čo predpokladá istý stupeň objektivity. V procese zvažovania pripadá veľká úloha poznávaniu, ktoré nahrádza číru vieru alebo autoritu. Znamená to, že v určitom zmysle sa stane podstatným prvkom každého záveru racionálna úvaha. Tým, že sa pravidlá a zásady preverujú racionálnym uvažovaním a zisťuje sa ich rozhodujúca zrejmosť, menia sa z nepreverených morálnych predpokladov a zásad na etické zásady overené kritickým uvažovaním. Morálne zásady, ktorými sa riadia naše činy, sú zakorenené v obyčajoch a zvykoch, v pocitoch a prejavoch. Etické zásady už dávno vyklíčili v úrodnej pôde ľudskej skúsenosti a dnes sú dômyselne zalievané a preplievané kritickou inteligenciou.

V procese hľadania netreba začínať od prvopočiatku, ale in re, uprostred samotnej veci, v behu života a v nadväznosti na sústavy pravidiel a noriem, vytvorených v minulosti. Inteligencia mení náhodné pravidlá na odô­vod­nené úsudky, formujúc ich vo svetle rozumu. Táto kontinuita je veľmi dôležitá. Radikálny revolucionár, najmä v ko­rum­po­vanej spoločnosti, by rád zbúral všetky existujúce sociálne štruktúry, považujúc ich za morálne ponižujúce; chcel by hubkou zotrieť bridlicovú tabuľku a začať písať odznova. Dá sa pochopiť odpornosť úplatkárskych, despotických a pokryteckých vlád banánových republík; a môže prísť čas, keď sú nevyhnutné rázne akcie na obnovu sociálnej spravodlivosti. Ani vtedy však nemožno zavrhnúť všetky normy, zásady a hodnoty; to sa môže týkať len niektorých a ostatné treba zachovať ako prejavy kolektívneho etického povedomia príslušného okruhu ľudí.

Môj prvý záver teda je, že ľudstvo, vrátane svojich špecifických spoločností, už má určitý počet zásad, ktoré sa uznávajú a prijímajú ako záväzné. Poznáme ich priority, ich zaradenie podľa zvykového práva, ako aj ich dôsledky v podobe prijateľného spôsobu správania, potvrdeného príslušnými sociálnymi skupinami a neraz dokonca vyhláseného za zákon. Morálne skúsenosti, hodnoty a zásady, ktoré už ľudstvo v priebehu histórie prijalo za svoje, predstavujú východisko morálky.

Neznamená to však, že morálka je nemenná, pretože to, čo je dnes, spočíva na problémoch včerajška a na ich riešení minulými generáciami. V minulosti zodpovedalo morálne správanie vtedajším filozofickým a vedeckým názorom; a ako vtedajšie vedecké a praktické vedomosti mohli byť nesprávne alebo neúplné, a preto boli od tých čias pre­pra­co­vané alebo doplnené, tak aj minulé morálne koncepcie môžu vyžadovať úpravu. Mnohé v minulosti vytvorené morálne zásady, ktoré pomáhali ľuďom vyrovnať sa s vtedajšími problémami, dnes už nie sú účinné, ba dokonca môžu byť škodlivé. Navyše sa vynárajú problémy, s ktorými si starodávne náboženstvá alebo morálky nevedia poradiť. Niektoré staré „pravdy“ už neplatia.

V morálnej oblasti panuje zdanlivá nehybnosť ako v údolí vyplnenom ľadovcom. Niektoré zvyky sa tak zakorenili, že sa len pomaly a ťažko menia. Nejaké morálne zásady sú vždy lepšie ako nijaké, nech by boli ako­koľ­vek staro­bylé; pre za­cho­vanie sociálnej súdržnosti sú vždy dôležité. Nech by už boli bývali akokoľvek úcty­hodné, kostnatejú časom na číre pred­sudky a treba ich posúdiť z hľa­diska súčasnosti a možno aj opustiť, ak sa nimi spoločnosť nemá nechať zotročiť.

Ako a prečo sa máme zmeniť? Myslím, že po prvé kvôli vecnej zrejmosti. Mnohí ľudia si napríklad myslia, že trest smrti je všeobecná morálna zásada zaobchádzania s vrahmi. Svoju mienku podopierajú odvolávaním sa na staré biblické príslovie „Oko za oko a zub za zub“ a vyslovujú ho presvedčivo ako článok hlbokej viery. Názor, že vrahov má štátna moc popravovať, však môže byť podložený aj presvedčením, že vrahov odstraší od ich činov len poprava a keby spoločnosť opustila túto metódu trestu, vzrástol by počet vrážd.

Takúto vecnú otázku možno rozhodnúť, ak je to vôbec možné, len vedeckými sociologickými a psychologickými štúdiami. Vykazujú spoločnosti, v ktorých existuje trest smrti, nižší výskyt vrážd ako spoločnosti, ktoré tento trest neuplatňujú? To je empirická otázka. O odpovedi sa dá špekulovať, ale rozhodnúť sa dá len po pod­rob­nej vedeckej analýze. Tu sa však hneď vynorí druhý kľúčový problém: Či osoba, ktorá schvaľovala trest smrti v domnienke, že to odstraší vraha od zločinu, bude ochotná zmeniť svoj názor, ak sa dokáže, že trest smrti od zločinu neodstraší? A obrátene: Či ten, kto bol proti trestu smrti ako barbarskému a neúčinnému spôsobu zaobchádzania s vrahmi, bude sa dať presvedčiť, aby zmenil svoj názor, ak sa dokáže, že trest smrti preukázateľne odstrašuje od zločinu?

Nepredkladám dôkazy pre a proti. Poukazujem len na význam vecných údajov pri zmenách morálnych postojov. Nechcem tvrdiť, že etické zásady sa dajú odvodzovať z faktov; to by bola forma naturalistického omylu. Chcem len povedať, že pri vy­ná­šaní našich súdov je rozhodujúce rozoznať fakty. Z konštatovania „Tak je to“ sa nedá jednoducho prejsť k záveru „Tak to má byť“. Dokonalé poznanie skutočností nám vždy pomôže rozhodnúť sa múdrejšie.

Ďalší príklad sa týka otázky, či majú mať homosexuáli tie isté práva ako hetero­sexuáli a či má byť napríklad análny pohlavný styk medzi homo­sexuálmi naďalej zákonom zakázaný, ako je to v niektorých štátoch USA a v niektorých iných štátoch. Rozhodujúca tu bude odpoveď na zásadnú vecnú otázku: je homo­se­xu­a­lita podmienená geneticky? Sú tí, ktorí pociťujú náklonnosť k príslušníkom rovnakého pohlavia, takto biologicky uspôsobení, keďže sexuálna orientácia každého jednotlivca je určená už pri narodení? Existujú určité dôkazy, že homosexualita sa vyskytuje aj u iných druhov, čo by mohlo svedčiť o jej genetickom pôvode. E. O. Wilson dokonca hovorí o so­cio­bio­lo­gickej prispôsobovacej funkcii pri vzniku homo­se­xu­ál­nych jednotlivcov v rámci druhu. Nech je jeho názor pravdivý alebo falošný, otázka zostáva: ak sa niektorí ľudia s homo­se­xu­ál­nou orientáciou alebo už narodili, alebo ju získali v takom ranom veku, že nad ňou majú mini­málnu alebo žiadnu kontrolu, je správne, aby ich činy spoločnosť odsudzovala alebo trestala?

Rímskokatolícka cirkev považuje správanie homosexuálov za hriech a žiada od nich zdržanlivosť a bezženstvo. Snaha vyhubiť homosexualitu zákonmi sa zakladá na predpoklade, že títo jednotlivci sa dobrovoľne rozhodli za osobitný štýl svojho života a ešte stále sa môžu rozhodnúť nebyť teplými. Niet pochybnosti, že určitý prvok voľby tu existuje. Každý musí prísť sám na to, ako chce prejavovať svoju sexualitu, nech má akúkoľvek orientáciu; musí sa rozhodnúť, či chce mať voľný pohlavný styk s viacerými partnermi, alebo či chce žiť v monogamii. Za určitých okolností, napríklad v armáde, vo väzení alebo v kláštoroch, môžu byť homosexuálne styky časté aj medzi jednotlivcami, ktorí by inak neboli prejavili náklonnosť k vlastnému pohlaviu. Konečné posúdenie problematiky homosexuality si iste vyžaduje ďalšie vedecké znalosti o jej príčinách. Lebo ak sa potvrdí, že takíto jednotlivci nemôžu zmeniť svoju sexuálnu náklonnosť, bolo by tyranským porušením ich práv ako ľudských bytostí odopierať im črtu charakteru, ktorú považujú za prirodzenú súčasť svojej existencie.

To neznamená, že by spoločnosť nemala regulovať správanie homosexuálov, ktorí otvorene majú styky s viacerými partnermi, najmä ak je tým ohrozené verejné zdravie, alebo že by sa nemala chrániť mládež pred násilným zneužitím. V popredí všeobecného záujmu stoja predovšetkým zdravotné problémy. Vysoký výskyt niektorých nákazlivých chorôb medzi homosexuálmi, ako je napríklad AIDS, aktualizuje aj otázku sociálnej kontroly: treba zavrieť verejné kúpele, kontrolovať alebo zakázať mužskú prostitúciu, alebo nariadiť povinné diagnostické vyšetrovanie a liečbu ako opatrenia na tlmenie tejto choroby? Ak mnohí alebo väčšina homosexuálov nie sú schopní zmeniť svoju sexuálnu orientáciu, mali by sa im priznať rovnaké práva na uspokojenie ich potrieb ako heterosexuálom? Takéto zložité otázky sa dajú riešiť len na základe výsledkov vedeckých výskumov a analýz; rozhodnutia sa nemôžu zakladať len na pocite niektorých jednotlivcov, že homosexuáli sú pre heterosexuálov odpudzujúci.

Druhým dôležitým spôsobom overovania etickej zásady je porovnanie: existuje všeobecný predpis, ako zaobchádzať s ľuďmi, prípadne ako sa správať pri styku s nimi. Ale zásady treba zmeniť, ak sa majú nájsť lepšie. Niektorí ľudia si iste myslia, že existuje, aspoň v predstavách, sústava etických zásad, napríklad zásady spravodlivosti a čestnosti, na ktoré do určitej miery prídeme sami, a že tieto zásady predstavujú normy platné pre všetkých ľudí. To bol Platónov problém v Ústave, keď hľadal ideálnu, utopickú definíciu „dobra“. Myslím si, že v tomto ohľade musíme byť veľmi opatrní, lebo je tu veľké nebezpečenstvo, že sa nám vnúti zaužívaný auto­ri­ta­tívny model vyžadujúci slepú poslušnosť. Opakujem – mravnosť a etické zásady majú byť otvorené voči zmenám, lebo spoločnosť sa stretáva s novými problémami, ktoré sa líšia od minulých. To je dôvod, prečo treba zvoliť taký prístup k niektorým etickým otázkam, ktorý umožňuje pokus a revíziu. Súčasne je však zrejmé, že mnohé existujúce morálne a etické princípy, týkajúce sa všeobecných ľudských problémov a potrieb, ostanú spoločným dedičstvom a morálnym povedomím ľudstva a neslobodno ich zľahčovať, ani ľahkovážne opustiť.

Tretí a najdôležitejší test morálnej zásady sme dosiaľ nespomenuli. Je ním potreba preveriť dôsledky navrhnutých pravidiel správania. Zásady nemôžeme posudzovať jedno­ducho podľa ich obsahu alebo znenia, ani podľa zbožnej viery v ich platnosť. Rozhodujúce je, ako sa osvedčujú v praxi. Tu platí biblické príslovie: Podľa ich plodov ich môžeme najlepšie poznať a posúdiť.

Pohľad na dôsledky je pragmatická skúška, zameraná na praktickú účelnosť a užitočnosť. Niektorá zásada sa môže zdať byť teoreticky dobrá, no ak ju uplatníme v praxi, môže byť konečný výsledok hrôzostrašný. Príkladom nech je myšlienka parti­ci­pačnej demokracie, ktorú schvaľuje mnoho ľudí v súčasnom svete. Etická zásada vyžaduje, aby všetci príslušníci nejakej organizácie mali rovnaký hlas pri určovaní obsahu jej činnosti a spôsobu jej riadenia. Znamená to, že každý má mať rovnaký hlas? Na politickej úrovni sa to zdá byť absolútne čestné, najmä ak ide o ochranu proti autoritatívnym vládam. Právo na nesúhlas s oficiálnou mienkou a zákonné právo na opozíciu predstavuje silnú hrádzu proti diktátorským režimom.

Je však veľmi otázne, či sa môže participačná demokracia zaviesť vo všetkých inštitúciách spoločnosti aj bez hodnotenia jej spôsobilosti. Napríklad hnutie za ne­ob­me­dzenú participačnú demokraciu na uni­ver­zitách a kolégiách v USA vyvolalo na školách všeobecný zmätok a viedlo k zníženiu štandardov výkonnosti. Je samozrejmé, že študenti sa majú zúčastňovať na diskusiách o obsahu činnosti škôl a o učebných osnovách. Nemá sa s nimi zaobchádzať len ako s pasívnymi spotrebiteľmi, ktorí nemajú schopnosť rozumne posúdiť obsah výchovy, ktorá sa im poskytuje. Najmä bystrí študenti vyžadujú možnosť výberu a vysokú úroveň výučby.

Ale uskutočnenie participačnej demokracie bez zabezpečenia schopnosti fakúlt vyhodnotiť obsahovú náplň učebných programov môže viesť k nezmyselným činom s ka­tastro­fál­nymi dôsledkami, ako sme to videli v šesťde­siatych rokoch na via­ce­rých amerických univerzitách.

Ak tu uvádzam overovanie etických zásad ich dôsledkami, nemyslím len na utilitaristickú zásadu najvyššieho možného blaha. Keby sa táto zásada brala doslovne, mohla by mať nepríjemné následky. Môže napríklad väčšina odopierať práva nepoddajným menšinám, ak to bude mať za následok veľmi veľké dobro pre veľmi veľký počet ľudí? Samozrejme že nie, pretože sú určité zásady a práva, ktoré nemožno odopierať, nech by to bolo pre väčšinu akokoľvek priaznivé. Dá sa síce povedať, že hlavnou príčinou, prečo nechceme menšiny zbaviť ich práv, sú negatívne dlhodobé dôsledky a že zásada najvyššieho možného blaha aj tak ostáva konečným testom. Tento argument má určitú hodnotu, ale možno namietať, že druhých neslobodno zbavovať ich práv z nijakých, ani z pragmatických dôvodov.

V každom prípade by som chcel zdôrazniť, že pri overovaní zásady na základe dôsledkov ide vždy o viacero hodnôt a zásad, ktoré si ceníme a chceme zachovať. Ak totiž necháme padnúť jednu jedinú zásadu, môže to ohroziť celú sústavu našich hodnôt a zásad. Naozaj je to tak, že v etických otázkach ide často o široké spektrum hodnôt a zásad; ak ich chceme zachovať alebo zdokonaliť, musíme pozorne sledovať, ako na ne zapôsobí osobitná zásada.

V tomto ohľade je overovanie prostredníctvom dôsledkov aj empirické, pretože dôsledky sa pravdepodobne prejavia v okolitom svete. Pripúšťam, že niekedy by sme sa mohli aj uvažovaním dopátrať, čo sa stane, ak uplatníme nejakú novú zásadu, ale len jej konkrétne praktické preverenie je rozhodujúce. Inokedy nemáme možnosť pustiť sa do preverovacej akcie, lebo by to bolo spojené s príliš veľkým rizikom; vtedy musíme vystačiť s hypotetickou úvahou. Nejaký politický vodca môže napríklad pri úvahách o budúcej politike položiť otázku, čo by sa stalo, keby medzi veľ­mo­cami vypukla atómová vojna. Vyhubila by ľudstvo? Taká úvaha by sa dala ťažko prakticky overiť.

Existuje aj štvrté kritérium na ocenenie hodnoty nejakej zásady, a to je preverenie jej dôslednosti. Kantovým povestným kritériom platnosti etickej zásady bola jej univerzálnosť; kým niečo urobíme, povedal, musíme zistiť, či zásada, v mene ktorej navrhujeme niečo urobiť, sa môže stať všeobecným, univerzálnym pravidlom pre celé ľudstvo. Považoval to však len za formálny logický test. Keby skúšané pravidlo odporovalo čo len časti morálnej sústavy, nesmieme ani pre seba robiť výnimku. Nesmieme napríklad klamať, podvádzať alebo vraždiť, lebo keby sa to stalo univerzálnym zákonom, nedalo by sa žiť morálne.

Kritici poukázali na dve hlavné ťažkosti s týmto Kantovým kritériom: Po prvé, ťažko tvrdiť, že každá mravná norma je absolútna, pretože etickými dôvodmi sa vždy dajú vysvetliť výnimky. To platí najmä vtedy, ak ide o konflikt povinností. Preto sa pravidlá majú chápať len ako všeobecné povinnosti prima facie, a nie ako absolútne príkazy. Či sme povinní v danej situácii niečo urobiť, to závisí od súvislostí. Kantov kategorický imperatív je príliš formálny a prázdny, než aby mohol slúžiť za jedinú smernicu správania. Po druhé, overenie nejakého pravidla neznamená formálnu zhodu s existujúcim morálnym poriadkom, ako si to myslel Kant, ale závisí od konkrétneho preverenia dôsledkov nejakého činu. Ak sa dôsledky považujú za škodlivé pre morálnosť už v empirickom zmysle, rozhodne sa racionálne uvažujúci človek ustúpiť. Kantov kategorický imperatív nám pri etickom rozhodovaní pomôže ako jeden z mnohých činiteľov, ktorý všetky treba brať do úvahy, ale nikdy nie je rozhodujúcim alebo jediným kritériom.

Okrem toho je tu ešte jeden logický test, ktorý je veľmi dôležitý, a to je vnútorná zhoda našich zásad. Nemá sa posudzovať jedna abstraktne izolovaná zásada bez zváženia jej logických účinkov na iné pre nás dôležité zásady. Vždy sa treba pýtať, či nejaká nová (alebo aj stará) zásada neprotirečí iným zásadám, ktoré dodržujeme. Keby to tak bolo, sme pokrytecky neúprimní voči sebe samým alebo pripúšťame dvojaký meter. Ak napríklad stanovíme, že všetci ľudia majú nárok na rovnakú ohľaduplnosť, ale potom z toho vylúčime ženy, obmedzujeme našu definíciu ľudí na mužské pohlavie a je zrejmé, že takto neberieme zreteľ na polovicu ľudstva. V takomto prípade alebo opustíme svoju všeobecnú zásadu, alebo ju vysvetlíme novým spôsobom tak, že jej platnosť rozšírime aj na ženy. Prihliadnutie na vnútornú zhodu je základná metóda hodnotenia, preverovania a rozvíjania morálnych zásad. Uplatňujú ju sudcovia a súdy najmä v demokratických spoločnostiach. Historicky mala veľký význam v bojoch za uznanie nových ľudských slobôd a práv. Okrem vecnosti a dôsledkov je základným kritériom pri hodnotení zásad ich vnútorná zhoda.

Na tomto mieste treba vysloviť varovanie: Pozor na tyraniu zásad! Ak už raz bola morálna zásada vyslovená a potvrdená, niekto ju môže pokladať za tak životne dôležitú pre ľudskú spravodlivosť, že nepripustí žiadnu výnimku z jej platnosti. Za určitých okolností môže prehnaná dôslednosť veľmi sťažiť situáciu, pretože môže narušiť aktuálnu sústavu hodnôt a zásad, ktoré si vážime. Niekedy sa formálna dôslednosť prejavuje ako samo­ľúba namyslenosť a za istých okolností by mohla vyvolať aj morálny fanatizmus.

Pomyslime si len na tie neochvejné morálne zásady, ktoré sa stali najprv heslami radikálnych revolúcií a potom heslami reakčného útlaku. Téza „Všetka moc ľudu“ znie ako univerzálne pravidlo v teórii pekne, ale keď sa uskutočnila v praxi ne­dis­cip­li­no­va­ného davu alebo revolučného tribunálu, viedla ku kruto­vláde.

Rozličné skupiny vystupujúce v mene „práva na život“ vyhlasujú heslo „Všetky potraty sú zlé“ za všeo­becne záväzné, lebo chcú za každú cenu zachovať to, čo považujú za posvätnosť života. Títo ľudia sa stavajú na obranu „života nevinných plodov“, ale sú ochotní povýšenecky oklieštiť právo ženy na slobodu reprodukcie. V mnohých situáciách môže dovŕšenie tehotenstva žene škodiť (napríklad po zná­sil­není alebo inceste), alebo viesť k vážnemu poškodeniu plodu. Krikľúni práva na život sami nechcú v takých situáciách platiť lekárske poplatky, ani prevziať na seba výchovu takých detí; trvajú len na slepej vernosti svojej zásade. Ich odporcovia upozorňujú v tejto súvislosti na sku­toč­nosť, súvisiacu s dôslednosťou pri dodržovaní zásad, že mnohí z tých, čo odmietajú zabíjanie plodov, obhajujú iné formy zabíjania, napríklad trest smrti alebo vraždenie nevinných civilistov v čase vojny.

Ďalšou ilustráciou nesprávneho odvolávania sa na dôslednosť zásad je snaha všeobecne a bez ohľadu na dôsledky aplikovať zásady libertinizmu. Téza „Každý jednotlivec má právo žiť, ako chce“ sa iste javí ako presvedčivé pravidlo pre riadenie nášho správania a myslíme si, že ju treba uznávať. Ak jej však pripíšeme absolútnu platnosť a nepripustíme výnimky, môže v určitých prípadoch škodiť tak jednotlivcovi, ako aj spoločnosti. Pamätám sa na roz­ho­vor so známym libertínom. Trval na tom, že návykové drogy, vrátane heroínu a kokaínu, by mal zákon pripúšťať. Odôvodňoval to tým, že treba zachovávať prvoradosť zásady slobody jednotlivca, podľa ktorej štát nemá nijakým spôsobom upravovať súkromný život jednotlivca alebo skupín.

Položil som mu otázku:

„A čo, keď legalizácia takých návykových drog najväčšmi poškodí znevýhodnenú mládež menšiny živoriacej v chudobe a v gete?“

Odpovedal mi: „Myslím si, že sa poučia. Aj keď to možno bude znamenať stratu celej jednej generácie mladých ľudí.“

Pochopil som, že jeho názor je v súlade s jeho libertínskou filozofiou slo­bo­do­my­seľ­nosti. Myslím si však, že nepripustiac nijakú výnimku stal sa obeťou vlastnej zásady, lebo nebol ochotný posudzovať ju v spojitosti s inými zásadami a hodnotami, ktoré iste uznával; neposudzoval ju podľa jej bezprostredných dôsledkov.

Uzatváram túto časť konštatovaním, že aj keď sa vzdáme nadprirodzenej morálky a aj keď sa nová etika vzťahuje na ľudské záujmy a potreby, nevedie k etickému subjektivizmu. Existuje druh objektívneho relativizmu, na ktorý sa môžeme zamerať a aj sa zameriavame. Existujú objektívne normy etických zásad, ktoré riadia náš život.

Katalóg všeobecných morálnych pravidiel

Existujú nejaké prima facie všeobecné zásady, ktoré presahujú hranice kultúrnej relativity a platia pre všetkých ľudí bez ohľadu na ich sociálne prostredie? Existujú nejaké etické zásady, o ktorých môžeme tvrdiť, že sú objektívne pravdivé a nezávislé od toho, či existuje boh, ktorý by ich bol vyhlásil za záväzné? Tvrdím, že áno, existujú a sú tak podstatné pre ľudské vzťahy, že ich možno cha­rak­te­ri­zovať ako „všeobecné morálne pravidlá“. Všetky súčasné kultúry uznávajú ich význam, lebo predstavujú morálne príkazy, nevyhnutné pre sku­pi­novú súdržnosť a pre­žitie. Jednotlivcov, ktorí ich dodržujú, spoločnosť vyzdvihuje a tých, čo ich znevažujú a prekračujú, odsudzuje a karhá ako nemorálnych, skazených alebo zlých.

Povedať, že určité formy správania sú slušné, obdivuhodné alebo vhodné, kým iné zas neslušné alebo nevhodné, ba dokonca zlé, nie je subjektívny vrtoch alebo vyjadrenie kultúrneho názoru. Myslím si, že je to prejav kultúrnej úrovne morálneho vývoja, ktorý prekračuje kultúrne hranice. V ľudskom správaní panujú ešte stále veľké rozdiely; vedú sa početné polemiky o tom, čo jedni považujú za slušné a iní za neslušné správanie; názory na niektoré morálne javy sa veľmi líšia. Existuje však základné jadro zásad, ktoré sme v ľudskom správaní postupne uznali za záväzné. Tieto pravidlá možno kvalifikovať ako všeobecné; máme na mysli len najzákladnejšie zásady, uznávané širokým okruhom ľudí a ponechávajúc mnohé iné sústavy morálnych zásad otvorené pre ďalšiu kritickú diskusiu. Radšej používam výraz morálne ako etické, lebo si myslím, že spoznanie, že sú to výlučne kladné morálne zásady, ktoré majú riadiť správanie medzi civilizovanými jednotlivcami, sa pevne zakorenilo v priebehu dlhodobého spoločenského vývoja. Tieto zásady podporujú zvyky a obyčaje, sú včlenené do zákonov a v niektorých náboženstvách sa považujú za posvätné.

Hoci morálne pravidlá nepochádzajú z nejakého nadprirodzeného zdroja, niekedy sa považujú za bohom zjavené práve preto, že sú tak veľmi dôležité pre ľudské spoločenstvo. Skutočnosť, že sa im niekedy pripisuje hlas boží, je ďalší dôkaz ich neobyčajne vysokého hodnotenia. V každom prípade majú autentický kognitívny ale nezávislý základ. Možno ich odôvodniť racionálnym uvažovaním a zakladajú sa na praktických etických vedomostiach. Iste vyjadrujú najhlbšiu múdrosť ľudského rodu a spoznať ich môže každý, kto požíva plody stromu poznania dobra a zla. Je zaujímavé, že teisti a humanisti sa rovnako hlásia k morálnym pravidlám. Dokazuje to, že ľudia uznávajú spoločné základné hodnoty nezávisle od svetonázorového presvedčenia, aj keď sa potom rozchádzajú v otázke konečného pôvodu morálky.

Nasledujúci katalóg morálnych zásad nemožno chápať ako rebríček zásad podľa stupňa ich postupnej alebo zostupnej závažnosti. Poriadok, v akom ich uvádzam, je len náhodný, lebo v každej osobitnej situácii môže mať jedna zásada vyššiu záväznosť ako iná. Je potrebné ich všetky považovať skôr za všeobecné smernice, nie za absolútne a univerzálne príkazy. Neznamená to však, že by sa tým ich motivačná sila nejako oslabovala. Rozumný mravný jednotlivec bez náboženského vyznania rozpozná ich dôležitosť úplne rovnako ako bohom intoxikovaný veriaci. Je potrebné ich všetky vymenovať. Etická filozofia nemá byť len meta­teo­re­tickou abstraktnou rozcvičkou, ale má mať normatívne dôsledky na správanie. Predložiť takýto katalóg morálnych pravidiel je osobitne dôležité pre hu­ma­niz­mus, ktorému sa neoprávnene vyčíta, že morálne zásady nemá.

Morálne zásady sa týkajú nášho vzťahu k iným ľuďom v spoločnosti. Mali by len malý význam pre pustovníka, žijúceho osamotene v jaskyni alebo na ostrove. Niektoré by mohli platiť aj pre iné cítiace druhy živočíchov, takže by sa dalo hovoriť aj o právach zvierat. Hoci sú morálne zásady formami sociálneho správania, musia sa zameriavať na jed­not­livca, ak majú byť účinné.

Jednotlivé zásady sa do určitej miery prekrývajú a niektoré sú čiastočne obsiahnuté v iných, no považujem za dôležité definovať a kla­si­fi­kovať každú osobitne. Nasledujúci zoznam nie je úplný; istotne existujú ďalšie zásady, ktoré by sa dali pridať Je iba základnou osnovou na etické správanie a rozhodovanie.

I. Integrita

1. Pravdovravnosť znamená vlastnosť hovoriť vždy pravdu; vierohodne, výstižne a presne vyjadrovať skutočnosť. Táto vlastnosť je základom všetkých ľudských spoločenských vzťahov, lebo ľudia nemôžu žiť a spolupracovať, ak vedome a úmyselne zamlčujú, falšujú alebo zastierajú pravdu. Opakom je klamať, podvádzať.

Je zaujímavé, že táto zásada sa v desatoro osobitne nevyzdvihuje, hoci je tam jeden variant na túto tému:

„„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.“ (Ex 20, 16).“

Ani v Kázni na hore to nie je dôležitá téma. (Mt 5, 1).

Napriek tomu je pravdovravnosť všeobecným morálnym pravidlom, ktoré platí vo všetkých civilizovaných spoločnostiach a prav­de­po­dobne to už tak bolo aj v tzv. pri­mi­tívnych spoločnostiach. Keby ľudia podvádzali jeden druhého, nemohli by sa spoliehať jeden na druhého. Klamstvo znemožňuje ozajstnú komunikáciu. Ak nevieme, kedy máme nejakému človeku veriť, nemôžeme sa spoľahnúť na nijakú črtu jeho povahy.

Ľudia sa môžu rozchádzať v názore, čo je pravda. Môžu mať rozličný názor na nejakú skutočnosť, líšiť sa v jej chápaní a vysvetľovaní jej príčin. Sú však povinní povedať pravdu, ako ju poznajú, alebo ako si myslia, že ju poznajú, bez aké­ho­koľ­vek úmyslu pred inými niečo zatajiť. Človek, ktorý nekoná podľa tejto zásady, je klamár.

Nemyslím tým prípad malého neškodného klamstva, ani morálnu dilemu v situácii, keď je klamať prípustné – keď je to klamstvo nie pre vlastný prospech, ale pre dobro druhého. Platí to najmä vtedy, keď neklamať, t. j. povedať pravdu, by bolo v rozpore s inými, rovnako záväznými morálnymi zásadami. Existujú výnimky z každého všeo­bec­ného pravidla, ale jeho prekročenie musí mať závažný dôvod. Tým sa nepopiera všeobecné ľudské presvedčenie, že pri rovnosti všetkých ostatných činiteľov sme povinní prima facie byť pravdovravní.

V niektorých výnimočných situáciách spoločenského života sa môže vyžadovať čestné slovo, prísaha alebo dokonca podstúpenie skúšky detektorom lži, ak existuje možnosť, že sa tým zaručí pravdovravnosť. Pravdo­vravnosť je základom vedy, filozofie a každej disciplíny súvisiacej s poznaním pravdy. Je podstatným znakom otvorenej a slobodnej spoločnosti, ale niet jej v totalitných a auto­ri­ta­tív­nych režimoch, kde sa vládnuce elity snažia zatajiť chyby a nedostatky, potlačiť nesúhlas a postihovať každý pokus povedať alebo uverejniť pravdu. Takéto klamstvá sú porušením základnej morálnej zásady nielen z hľadiska jednotlivca, ale aj z hľadiska spoločnosti.

2. Dodržať sľub znamená splniť daný záväzok, žiť podľa uzatvorenej dohody. Ak niekto v každo­dennom živote v dobrej viere niekomu niečo sľúbi, je nemorálne porušiť tento sľub. Opakom je zrušiť dané slovo, nesplniť záväzok, zanedbávať povinnosti; byť nespoľahlivý a neverný.

Dať sľub značí prehlásiť niečo voči druhej osobe, ktorá potom očakáva, že sa to v budúcnosti splní, a to buď tým, že sa niečo urobí (napríklad „sľubujem, že vám pôžičku vrátim“) alebo zdržaním sa niečoho („sľubujem, že to nikomu nepoviem“). Je to záväzok, na ktorý sa iní môžu spoľahnúť. Môže byť spojený so slávnostnou prísahou, náboženským sľubom alebo vyslovením záväzku. Ten, kto niečo sľubuje, berie na seba záväzok voči osobe, ktorej niečo sľubuje. Bez toho, aby sa to muselo v sľube vysloviť, je v ňom zahrnuté uznanie, že niekedy sa okolnosti môžu vyvinúť tak nepriaznivo, že sľubujúcemu znemožnia splniť sľub, ktorý dal v dobrej viere.

To sa môže týkať plnenia zmlúv, pri ktorých dve alebo viac strán pristupuje na dohovor alebo dohodu, že všetci súhlasia, že niečo urobia alebo neurobia a že ak niektorá strana nesplní svoj zmluvný záväzok, poruší zmluvu. Existuje nielen morálna, ale aj zo zákona vyplývajúca povinnosť dodržiavať zmluvy, ktoré sme uzavreli slobodne a bez nátlaku. Medzi takéto dobro­voľné dohody patrí služobná prísaha a manželský sľub. Ak niektorá strana takýto sľub vo vážnej veci poruší, nemusí ani druhá strana dodržať záväzky vyplývajúce zo sľubu. Niektorí ľudia dávajú dosť ľahkovážne sľuby, ktoré asi nebudú môcť dodržať. Raz to robia preto, aby sa iným zapáčili, a vtedy môžu byť ich motívy chvály­hodné. Ak však chcú iných oklamať, napríklad predať im nejaký nekvalitný výrobok, alebo sa dohodnúť na zby­toč­nej službe, vtedy sú ich úmysly zlé.

3. Priamosť je vlastnosť byť otvorený, úprimný, bez pretvárky a spo­ľah­livý vo vzťahu k iným, najmä v osobnom vzťahu dvoch osôb. Opakom je neserióznosť, pokryteckosť, faloš, zradnosť.

Priamosť je rozhodujúca pri budovaní dôvery. Je znakom morálnej bezúhonnosti. Priamy človek je otvorený vo svojom styku s inými; nie je neúprimný alebo prefíkaný, šikovne maskujúci iné motívy. Medzi zaľúbenými a pria­teľmi je priamosť prvo­radá vlastnosť, je pred­pokla­dom dôvery. Ak sa nedá dôverovať tomu, čo nám druhý hovorí, potom ťažko s ním spolupracovať na spoločnej úlohe. Prefíkaný človek využíva iných a zneužíva ich na vlastné ciele. Niekedy môže byť dokonca zlomyseľný. Na druhej strane niekedy miera priamosti v ľudských vzťahoch prekračuje svoje hranice. Niekto môže byť v styku s druhými naivný, rezervovaný alebo zdržanlivý. Môže iným príliš dôverovať, prípadne ľahko sa priznávať k svojim citom (až láske), čím odzbrojuje alebo do pomykova privádza druhú osobu, ktorá neopätuje jeho city. Priamosť je veľmi dôležité ohnivko v ľudských stykoch; máme povinnosť správať sa priamo, ale nemusíme každému pri prvej príležitosti otvárať svoje vnútro.

4. Čestnosť je vlastnosť správať sa k iným ľuďom statočne, poctivo a slušne. „Čestnosť je najlepšia zásada“ je porekadlo, ktoré sa často cituje, ale nie vždy sa podľa neho koná. Ak sa nikomu nedá dôverovať, padajú všetky spoločenské zámery. Opakom je nečestnosť, nespoľahlivosť, faloš; byť podfukár alebo podvodník.

Výraz čestnosť predpokladá predovšetkým absolútny zákaz používať nečestné prostriedky na dosiahnutie materiálnej výhody. V ľudských stykoch je dôležité môcť sa spoľahnúť na niečie slovo. Ak niekto niečo povie a potom sa vykrúca a robí niečo celkom iné, tomu chýba statočnosť. Ak popri tom ešte sleduje skryté ciele, snažiac sa podviesť alebo oklamať druhého, potom mu nemožno dôverovať. Nečestnosť je odlišná od neúprimnosti, hoci sa tieto dve chyby charakteru čiastočne prekrývajú. Nečestnosť je spojená so zámerom získať nejakú materiálnu výhodu; nečestný človek je pripravený dopustiť sa podvodu; za určitých okolností vie kradnúť a zradiť. Jeho správanie si nezaslúži úctu a veľmi skoro stratí dôveryhodnosť a našu úctu. Pokušenie byť nečestný pochádza z túžby po možnom zisku alebo prvenstve. Nečestní ľudia sa pretvarujú, intrigujú, sú nespoľahliví a ochotní klamať a rušiť sľuby. Naopak, čestný človek hovorí vždy pravdu a pokiaľ len môže, plní svoje zmluvné záväzky. Poctivosť v stykoch s ľuďmi je prvoradou vlastnosťou pre tých, čo si chcú zachovať dobré meno. Ak sa o niekom rozhlási, že je podvodník, zničí to jeho kariéru.

V hospodárskej oblasti patrí medzi zhubné formy nečestnosti predaj skazeného tovaru, klamanie spotrebiteľov a ich okrádanie. V politike je opakom čestnosti rodinkárstvo a úplatkárstvo.

II. Dôveryhodnosť

1. Vernosť je vlastnosť zachovávať spolupatričnosť, lojálnosť a oddanosť. Táto zásada sa týka osobných pút medzi priateľmi, príbuznými a v spoločenstve. Opakom je nevera, zrada, vierolomnosť a sklamanie dôvery.

V ľudských vzťahoch si budujeme putá spoločných záujmov, uznávame rovnaké hodnoty a sme zameraní na podobné ciele, pre ktoré sme ochotní aj tvrdo pracovať. Očakáva sa, že ak sa niekto prihlásil do spolku dvoch alebo viacerých osôb a má z toho osoh, bude naďalej tomuto spolku oddaný. Nemal by sklamať dôveru – najmä nie pre svoj vlastný zisk alebo inú výhodu – ak nemá na opustenie zásady presvedčivé ospravedlnenie. Naša povinnosť zachovať vernosť sa zakladá na našich predošlých záväzkoch, ktoré musíme zodpovedne dodržiavať.

Vernosť je prvoradou zásadou v dobrom manželstve, kde si partneri preukazujú navzájom dôveru a lásku. Platí aj medzi súrodencami, medzi rodičmi a deťmi a medzi inými členmi rodiny. Vernosť je aj puto, príznačné pre pria­teľ­stvo; verní priatelia držia spolu v dobrom i v zlom. Vernosť znamená stálosť záväzkov a trvalosť zväzkov, nie nejakú vrtošivosť alebo detské správanie. Týka sa nielen medzi­ľudských vzťahov, ale aj pomeru jednotlivcov k udalostiam, k vlastným zásadám, ku skupine určitých ľudí alebo k národu. Nejde tu o slepú poslušnosť alebo fanatickú oddanosť; vernosť si je vedomá zodpovednosti. Je to zrelý záväzok, a nie chabosť, kolísavosť a nespoľahlivosť. Nech je niečí vzťah k jednotlivcom v skupine aký­koľ­vek, očakáva sa od neho, že skupinu ako celok nesklame. Princíp vernosti, spolupatričnosti a solidarity treba rozšíriť na čoraz širšie oblasti ľudskej pospolitosti, aj keď jeho pôvod spočíva v naj­in­tím­nejších medzi­ľudských vzťahoch.

Ak človek alebo skupina, ktorým sme verili, prestúpi závažnú morálnu zásadu (t. j. napríklad oklame alebo spácha vraždu), potom je prípustné vypovedať im vernosť v mene vyššej zásady.

2. Spoľahlivosť je vlastnosť byť hodný dôvery a zodpovedný. Význam hodno­ver­nosti v medzi­ľudských záležitostiach sa všeobecne uznáva. Opakom je nedôveryhodnosť, nezodpovednosť, nespoľahlivosť.

Spoliehame sa na druhých ľudí, že urobia, čo sľúbili urobiť, kvôli čomu sme ich zamestnali alebo čo sme im prikázali. V spoločnosti zastávajú jednotlivci rozličné postavenia a pri bežnej deľbe práce sa od nich očakáva, že čestne splnia svoje povinnosti a úlohy. Rodičia zodpovedajú za správnu výživu svojich detí a za sta­rostli­vosť o ne. Učitelia majú na starosti výchovu mládeže. Ľudia vo verejných službách majú plniť svoje úradné povinnosti. Očakávame, že robotníci, úradníci, lekári, právnici, správni úradníci atď., sú hodní našej dôvery a svedomite si plnia povinnosti. Ak sú nespoľahliví, leniví a ľahostajní, ak s nimi nemôžeme rátať, a to najmä ak prisľúbili, že niečo urobia, sú prinajmenšom nezodpovední a právom ich možno kritizovať. V ľudských vzťahoch sa dôvera obmedzuje len na niekoľko málo vybraných osôb; ak nás sklamú, potom s nimi budeme ťažko môcť spolu­na­žívať alebo spolupracovať. Ne­zod­po­vedná práca si zaslúži pokarhanie. Ak niekto dostal nejakú zvláštnu povinnosť, je povinný splniť ju, alebo otvorene oznámiť zodpovednej osobe, že to nemôže urobiť.

III. Láskavosť

1. Dobrá vôľa znamená mať šľachetné úmysly a cnostnú povahu; vyžarovať dôveru. Je dôležité, aby sme pri svojich stykoch s inými ľuďmi prejavovali kladný postoj aj k tým ľuďom, ktorým táto vlastnosť chýba a aby sme aj voči nim dali najavo svoje dobré úmysly. Opakom je zlo­my­seľ­nosť, zákernosť, nepriateľstvo, nedôvera, podozrievavosť.

Táto zásada znamená, že o iných máme myslieť a hovoriť dobre, že im máme priať dobro a že sa nemáme usilovať uškodiť im. Navrhujem, aby sme si o iných mysleli vždy len to najlepšie až dovtedy, kým sa neprejavia ako nestatoční darebáci; aj vtedy máme u nich hľadať a nachádzať nejakú inú cnosť, čo by ich vykúpila. Ak je to možné, máme sa vždy usilovať povedať o iných niečo dobré; máme skôr chváliť ich dobré stránky, ako kritizovať ich chyby. Máme byť radi, keď niekto má úspech a byť spokojní, keď je niekto šťastný. Nemáme jasať nad biedou iných. Máme preukazovať starostlivosť, záujem alebo aspoň pozorný ohľad na potreby iných.

Protikladom dobrej vôle je zlomyseľnosť, to je priať ľuďom, aby sa blamovali alebo až znemožnili, aby nemali úspech vo svojich snahách, alebo dokonca aby utrpeli škodu. Desiate prikázanie hovorí, že nemáme nadmerne túžiť po tom, čo patrí inému. Medzi ľudské chyby, ktoré sa veľmi ťažko potláčajú, patrí závidieť, čo niekto má a žiarliť na to, čo dosiahol, čoho je schopný alebo čo mu patrí. Tieto vášne môžu postihnutého priamo zožierať, ničiť každý jeho dôverný vzťah a brániť mu v učení, práci a normálnom živote. Ak sa závisti ponechá voľné pole, môže zničiť jednotlivcov i celé národy. Zásada dobrej vôle je ochota dovoliť iným žiť a nechať ich žiť. Ten, kto má dobrú vôľu, neodopiera iným právo na šťastie alebo úspech len preto, že ich sám nemá. Namiesto toho verí, že iných stretne to najlepšie. Človek s ozajstnou dobrou vôľou musí, žiaľ, neraz zistiť, že jeho úmysly si zle vysvetľujú práve zlomyseľní ľudia; hoci myslí všetko úprimne, druhí ho obžalúvajú z prefíkanosti, ktorou sami trpia.

Opakom dobrej vôle je aj nenávisť, ktorá môže viesť k výbuchom zožierajúcej búrlivej zlosti medzi nepriateľmi, opustenými milencami, bývalými priateľmi alebo súperiacimi protivníkmi. Hoci je celkom normálne súťažiť s protivníkmi v športovom zápolení, v obchodnom podnikaní alebo v čase vojny, vždy treba zachovať určitý stupeň čestnosti a zdvorilosti voči svojmu súperovi. Ak niekto prehrá, má sa to stať s určitým pôvabom; neslobodno zanevrieť alebo zatrpknúť. Pomsta ako forma správania je úplne nesprávny a neprípustný spôsob konania. Neslobodno hľadať pomstu a chcieť donútiť iných platiť za ich výhry alebo za naše nešťastné prehry.

Zvláštna forma dobrej vôle, všeobecnejšia ako jej prejavy na osobnej úrovni, je dobroprajnosť ako láska k ľudstvu a túžba zvýšiť celkový súhrn ľudského šťastia. Prejavuje sa filantropizmom, šľachetnými činmi, humanitárnou pomocou a podporou užitočných projektov.

2. Nerobiť zle iným ľuďom je zásada, ktorá zakazuje škodiť alebo ubližovať iným ľuďom. Súvisí s dobrou vôľou a zakazuje poškodzovať iné osoby, čo však neznamená, že by z toho vyplývala povinnosť robiť im dobre. Opakom sú zlé alebo zlomyseľné činy.

Zásada nerobiť zle iným ľuďom zahrnuje nasledujúci dôležitý výpočet zákazov, bez ktorých sa nemôže zaobísť nijaká civilizovaná spoločnosť. Kto na ne neberie ohľad, prehrešuje sa proti naj­základ­nejším zásadám mravného správania. Týkajú sa nielen príslušníkov nášho najužšieho okolia, kmeňa alebo národa, ale všetkých ľudí, všetkých mužov a žien, nech sú akejkoľvek národnosti. Sú to zásady bratstva, žiaľ, sústavne porušované v časoch vojny, keď spravidla prestávajú platiť všetky pravidlá slušného správania:

Nezabíjaj iné ľudské bytosti.
Nespôsobuj im fyzické násilie alebo telesnú bolesť.
Neber im proti ich vôli potravu, ochranu, šatstvo a iné veci, potrebné pre život.
Nebuď k nim krutý, zlovoľný a pomstivý, neodplácaj krivdu zlom.
Nikomu neubližuj a nikoho netrestaj neľudsky; ani toho, čo vážne prekročil tieto zásady.
Nikoho nemuč telesne, ani zbytočne psychicky netráp a netýraj.
Nedopusť sa únosu a neber rukojemníkov, ktorých by si držal v zajatí proti ich vôli.
Nezastrašuj nevinných hrozbou smrti alebo ublíženia na tele.
Neznásilňuj (pozri aj stať o sexuálnom súhlase o niečo ďalej).
Neohováraj, neosočuj a neznevažuj; nepoškodzuj ničiu dobrú povesť.
Nepoškodzuj iných klebetami a zne­va­žu­jú­cimi pletkami; nešír nepravdivé reči.
Nezneužívaj deti, bezmocných, slabých alebo telesne postihnutých, ktorí nie sú schopní postaviť sa na odpor alebo brániť sa.
Neubližuj z pomsty a nedopusť sa krvnej pomsty alebo inej odplaty za utrpené príkorie.

3. Nepoškodzovať súkromné a verejné vlastníctvo znamená brať ohľad na veci, ktoré patria iným ľuďom alebo spoločnosti. Ľudia majú právo vlastniť veci, ktoré nadobudli čestne a nemajú sa báť, že im ich niekto ukradne alebo ulúpi. Opakom je lúpež, krádež, odcudzenie.

Vo všetkých spoločnostiach, ktoré pripúšťajú súkromné vlastníctvo, sa krádež oprávneného vlastníctva považuje za zločin alebo priestupok, ktorý sa trestá podľa zákona. Najkrajnejší prípad krádeže je lúpež, pri ktorej sa používa násilie alebo zastrašovanie, siahajúce až k hrozbe smrťou alebo poškodením na tele, aby sa majiteľ svojho vlastníctva vzdal. Krádeže a rabovačky v čase vojny bývajú spojené s drancovaním a plienením, často v obrovskom rozsahu. V krajných prípadoch dochádza k spustošeniu a znivočeniu celých oblastí. Stáva sa aj, že banditi olupujú cestujúcich, piráti prepadajú kvôli koristi, únoscovia vymáhajú výkupné alebo podpaľači zlomyseľne ničia cudzie vlastníctvo.

Kradne sa obyčajne potajomky a v neprítomnosti obete, ale aj vtedy je krádež, samozrejme, neprípustná. Inou formou krádeže je úmyselne oklamať obeť o to, čo jej právom patrí.

Keď hovoríme, že treba rešpektovať vlastníctvo iných, máme na mysli majetok, získaný právom, a nie nezákonne pochybnými prostriedkami.

Zásada nekradnúť sa obdobne rozširuje na verejné vlastníctvo. Aj tu sa zakazuje sprenevera, poškodenie, zneužitie alebo zanedbanie spoločného vlastníctva nejakej skupiny alebo združenia, prípadne verejného majetku štátu.

4. Sexuálny súhlas znamená mať dobrovoľný pohlavný styk so vzájomným súhlasom obidvoch partnerov. Platí tu zásada nepoškodiť, týkajúca sa súkromného sexuálneho správania dospelých. Opakom je znásilnenie, vynútená sexuálna poddajnosť, zneužitie alebo sexuálne obťažovanie.

Znásilnenie je porušením práva na osobnú slobodu a civilizovaná spoločnosť ho odmieta priam s hrôzou. To znamená, že sexuálny styk musí závisieť od vzájomného súhlasu oboch stránok: neslobodno použiť fyzické násilie alebo silou prinútiť niekoho telesne obcovať. Sem patrí aj zastrašovanie alebo hrozby na vynútenie čo aj neúplného vniknutia do ktoréhokoľvek telesného otvoru. Dá sa uvažovať o tom, či to platí aj pre manželských partnerov. V minulosti to pre nich spravidla neplatilo a ak manžel nútil svoju ženu k pohlavnému styku, ne­po­va­žo­val sa za násilníka; dnešné ženy hlásajú, že pojem znásilnenia treba natoľko rozšíriť, aby ich chránil aj pred surovými manželmi, najmä ak v dvojici došlo k odcudzeniu.

Táto zásada obsahuje uznanie, že sexuálny súhlas sa výslovne netýka detí, ktoré ešte nemajú vek, potrebný na vedomý súhlas (pozri ôsmu kapitolu o súkromí). Použitie sily alebo násilia na do­siah­nutie sexuálneho styku s deťmi, zneužitie detí, platí ako osobitne zakázané a aj tvrdo­hlaví kriminálnici ho považujú za naj­ohav­nejší zločin, ktorý sa vo všetkých civilizovaných spoločenstvách prísne trestá.

V súčasnosti sa veľa hovorí o jednej pomerne rozšírenej forme sexuálneho súhlasu, a to o tom, či má spoločnosť povoliť súkromné nemanželské homosexuálne vzťahy. Pohľadom do histórie zistíme, že mnohé spoločnosti upravovali to, čo považovali za úchylné formy sexuálneho správania, t. j. ho­mo­se­xu­a­litu, prosti­túciu, análny alebo orálny pohlavný styk (či už medzi hetero- alebo homosexuálmi), ako aj sa­do­ma­so­chiz­mus (záľuba v ukrutnostiach pri pohlavnom styku), aj keď je veľmi ťažké kontrolovať rôzne formy pohlavných stykov, keďže sa spravidla odohrávajú v súkromí.

Rozšírená zásada sexuálneho súhlasu povoľuje všetky typy sexuálnych vzťahov medzi dospelými partnermi, ak s nimi súhlasia a zakazuje štátu vstupovať do spálne a prenasledovať niektoré varianty pohlavných záľub. Vynára sa aj problém, či má štát upravovať sexuálne vzťahy medzi dospelými členmi rodiny (bratia, sestry, tety a strýkovia) a či môže zakázať niektoré formy sa­do­ma­so­chiz­mu, ak partneri navzájom súhlasia. Tieto prejavy sexuálneho zamerania nepatria spravidla medzi všeobecné morálne pravidlá a roz­ší­renie zásady sexuálneho súhlasu aj na ne je len otázkou novšieho vývoja.

5. Dobročinnosť zahrnuje milotu, sympatiu, nezištnosť a súcit. Prejavom dobro­činnosti je urobiť dobrý skutok, pomáhať skutkom alebo radou, byť ľudo­milom, dávať dary. Je to pozitívna túžba pomáhať iným, zlepšovať ich život, roz­de­ľo­vať milodary a príspevky, zmierňovať biedu a šíriť šťastie. Opakom je zlo­vôľa, ubližovanie, sebectvo, skúposť.

Dobročinnosť si zasluhuje najvyššie uznanie. Niektorí ľudia majú také obmedzené prostriedky, že im neostáva veľa na rozdávanie. Ale žičlivý človek zíde aj zo svojej cesty, aby mohol urobiť dobrý skutok. To si vyžaduje súcit s potrebami iných. Znamená to, že uznávame oprávnenosť pocitov iných ľudských bytostí a chceme pre nich urobiť všetko, čo je v našich silách. Nemusí to byť drahé, stačí napríklad uvoľniť miesto v preplnenom auto­buse alebo vlaku, pomôcť slepému prejsť cez cestu, ponúknuť pomocnú ruku ranenému, potešiť zarmúteného. Ide o to, aby sme podľa možností urobili všetko pre zmier­ne­nie niečej biedy alebo trápenia, a ak je to potrebné a možné, aby sme sa oňho postarali, prípadne prispeli k jeho opatere, výchove, radosti a šťastiu. Mnohí ľudia zistili, že je príjemnejšie dávať ako dostávať, a že radosť z dobrého skutku je väčšia ako potešenie zo sebeckého užívania.

Niektorí moralisti hlásajú, že zásada dobročinnosti, t. j. robiť dobre iným, je menej záväzná ako zásada nerobiť ľuďom zle a neškodiť im. V rámci rodiny však príbuzní majú povinnosť pomáhať iným členom rodiny v ťažkých situáciách, a ak je to možné, poskytnúť im prostriedky na úspešné hospodárenie. Čím dobrovoľnejšie sa to deje, tým väčšmi to uspokojuje; čím väčšmi to uspokojuje, tým je to ľahšie. Medzi priateľmi a príbuznými sa nezištnosť všeobecne očakáva a každý odsudzuje sebecké správanie. V núdzi voláme na pomoc najprv tých, ktorých máme radi, aby nám venovali čas, prípadne aj peniaze. Kristovo napomenutie „Milujte sa navzájom!“ je naj­kraj­ším prejavom tejto zásady. Morálny človek uznáva, že ak sedíme okolo stola, ani jeden z nás by si nemal pýtať jesť; malo by byť samo­zrej­mé, že si každý odkrojí svoj krajec chleba.

Dobročinnosť má dva aspekty. Po prvé je to pohnútka ochotne pomáhať zmierňovať bolesť, trápenie alebo nedostatok; pohnútka pre tých, čo majú možnosť pomôcť. Po druhé je to pozitívna snaha zvýšiť sumu celkového dobra, ktoré možno v živote vôbec dosiahnuť, a tu sa vynorí aktuálna otázka, po akú hranicu sa má táto zásada dobročinnosti rozšíriť: má sa týkať všetkých ľudí? Teda aj hladujúcich v Afrike a chorých v slumoch Ázie? Alebo len nás a nám rovných?

Štát môže vydávať zákony na ochranu jednotlivcov pred ublížením od iných; podvod a násilie sa považujú za zlé činy a trestajú sa. No hoci štát takto môže ovplyvňovať negatívne správanie, nemôže vyvolať obetavosť u tých, čo tento cit nepoznajú. V niektorých štátoch existujú daňové popudy k dobro­voľným príspevkom na dobro­činné účely, čo veľmi prispieva k pod­po­ro­vaniu dobro­činnosti. Zásada nerobiť zle sa všeobecne považuje za príliš významnú, než aby sa ponechala v súkromných rukách, a preto je tu štát stále pripravený zakročiť. No zásadu dobro­činnosti možno ovplyvniť len veľmi ťažko.

IV. Slušnosť

1. Vďačnosť je vlastnosť cítiť a prejaviť vďaku, t. j. priateľské a hrejivé pocity voči tomu, čo nám urobil dobre. V ľudských vzťahoch je veľmi dôležité ukázať ocenenie preukázanej láskavosti. Opakom je nevďačnosť, zanedbanie vďaky.

Mnohí ľudia radi rozdávajú dary alebo preukazujú priazeň a podávajú pomocnú ruku tomu, čo ju potrebuje a po nej volá. Nevyžadujú za to náhradu, odmenu, ani nič iné, ale privítajú jedno­duchý prejav ocenenia. Ten, čo niečo dostal, by mal prejaviť svoju vďačnosť poďakovaním alebo uznaním zaviazanosti za poskytnutú pomoc. Možno raz v bu­dúc­nosti môže nejako vrátiť tú láskavosť alebo nejako poslúžiť. Tí, čo sú nevšímaví alebo zábudliví voči tým, ktorí im preukázali pomoc a konajú tak, ako keby mali na tú pomoc nárok, sú nevďační a necítia, čo pre nich iní urobili. Ak sa má v dobrej spo­loč­nosti dobro­činnosť roz­rastať, treba ju podporovať prejavmi uznania. Sú, žiaľ, aj prípady, keď pomoc prichádza neskoro, niekedy ju sprevádza očividná skúposť a inokedy nestačí; vtedy sa nemusí uvažovať o uznaní. No tam, kde má pomoc morálnu hodnotu, zaslúži si povďak. Uznanie má byť dôstojné, bez ohýbania chrbta a poníženosti; nepatrí sa, aby to dobrodinec vyžadoval.

2. Zodpovednosť znamená povinnosť skladať účty za svoje správanie. Všetci sme pevne presvedčení, že ak sa niekto dopustil zlého činu, ktorý niekoho iného vážne poškodil (najmä ak ide o zabitie, krádež alebo znásilnenie), nesmie ostať nepotrestaný. Opakom je nezodpovednosť.

Zásada zodpovednosti sa zakladá na myšlienke, že ak niekto niekomu ublížil, nesie za to zodpovednosť a vyžaduje sa od neho, aby skladal za svoj čin účty. Keby vážny morálny prečin ostal nepotrestaný, považovalo by sa to za nespra­vod­livosť. Okrem toho panuje presvedčenie, že keby zločinci obišli bez trestu, zrútil by sa sociálny poriadok. Obete, ich príbuzní a spoločnosť sa zločinom cítia byť natoľko dotknutí, že kým verejnosť nedostane uspo­ko­ju­júce vysvetlenie, morálne pohoršenie ďalej vzrastá.

V hraničných situáciách zohráva určitú rolu aj túžba po pomste, keď poškodený chce odplatiť svoje utrpenie, bolesť alebo materiálnu stratu rovnakou mierou, aby sa trest vyrovnal spáchanému skutku. Uloženú pokutu možno považovať za trest; v morálne vyspelej spoločnosti sa často používa na odstrašenie od možných morálnych priestupkov. Takto sa spoločnosť snaží chrániť pred problémami a, pokiaľ je to možné, napraviť páchateľa. Ukrutné a mimo­riadne barbarské alebo ponižujúce tresty sú však v civilizovanej spoločnosti neprípustné.

Jednou z foriem uplatňovania zásady zodpovednosti je požiadavka odškodného. Keď sa dokáže vina a najmä, ak išlo o úmyselné oklamanie s cieľom získať vlastný prospech, platí povinnosť nahradiť spôsobenú škodu. Ak niekto niekomu ublížil alebo poškodil jeho majetok, môže poškodený uplatňovať nárok na odškodné.

Civilizované správanie je snaha vypracovať spoľahlivé normy správania, ktoré umožňujú určiť, kedy sa pravidlá zachovávajú a kedy prekračujú; a v prípade viny siahnuť po spravodlivom uplatnení zákonných opatrení. Pri poľahčujúcich okolnostiach alebo pri prvom previnení sa priestupky posudzujú zhovievavejšie. S tým súvisí aj potreba odpúšťať a po určitom čase zabudnúť, ako aj požiadavka vzdať sa odplaty a pomsty, najmä ak previnilec uznáva svoju chybu, ľutuje svoj čin alebo vidieť, že sa zo svojich omylov poučil. V takýchto prípadoch je lepšie odpustiť, neostávať neoblomný a po určitom čase prijať späť do spoločnosti previnilcov, ktorí sa polepšili.

3. Spravodlivosť je slušnosť, nestrannosť, úsilie zachovávať pravdu. V civilizovanej spoločnosti sa všeobecne uznáva, že spravodlivosť musí zvíťaziť, aj keď môžu byť značné rozdiely v jej chápaní. Opakom je nespravodlivosť, neslušnosť, straníckosť.

V najjednoduchšom význame sa spravodlivosť týka len dôsledkov činov, t. j. potreby potrestať za zlé činy a odmeniť za zásluhy. K tomu pristupuje zásada zodpovednosti a zachovávania pravdy.

Zásada spravodlivosti zahrnuje aj pojem spravodlivej odmeny za vykonané dielo alebo preukázanú službu. Patria sem aj normatívne štandardy na rozdeľovanie vecí a služieb v spoločnosti. Ľuďom patrí slušná pláca za dobre vykonanú každo­dennú prácu. Príjmy a bohatstvo majú byť spravodlivo rozdelené medzi tých, ktorí ich vytvorili; na druhej strane si ľudia majú zaslúžiť, čo dostávajú. To všetko sa má odohrávať na základe zásady nestranného hodnotenia. V de­mokra­tickej spo­loč­nosti sa vyvinuli aj iné prejavy spravodlivosti: zákonnosť, rovnosť a sloboda. Všetci jednotlivci sú si pred zákonom rovní a nesmú sa domáhať osobitných výsad alebo ochrany na úkor ostatných príslušníkov spoločnosti.

Moderná demokratická zásada predpisuje považovať všetkých ľudí za rovných: každý človek ako ľudská bytosť má rovnakú hodnotu a dôstojnosť ako všetci iní. To isté platí o zásade slobody a o možnosti dosiahnuť osobné šťastie bez zasahovania iných do vlastných záležitostí. V modernej spoločnosti vznikli nové myšlienky hospodárskej rovnosti. Zásada spravodlivosti splodila presvedčenie, že rasovú, náboženskú, etnickú alebo sexuálnu diskrimináciu treba trestať. A vynárajú sa ďalšie otázky: Má spoločnosť pomáhať tým, čo nevládzu pracovať? Je potrebné zabezpečiť základné potreby telesne a duševne postihnutých? Má spoločnosť pomáhať tým, čo sa nie vlastnou vinou nevedia o seba postarať? Spor medzi ka­pi­ta­liz­mom a so­cia­liz­mom nás privádza ďaleko nad základné morálne pravidlá, k oveľa zložitejším koncepciám ľudských práv a rovnosti príležitostí a zárobkov. Spra­vod­livosť zahrnuje aj výzvu riešiť spory zmierlivou dohodou. To znamená, že máme spoločne rozmýšľať a nesiahať unáhlene k násiliu.

4. Tolerancia (znášanlivosť) znamená chápajúce porozumenie a veľko­dušnosť. Požiadavka vzájomnej tolerancie jednotlivcov a národov, líšiacich sa názormi, spôsobmi, hodnotami alebo vierou, sa stala základnou metódou dosahovania mieru a súladu v ci­vi­li­zo­vanom svete. Opakom sú pred­sudky, prehnaná pobožnosť (bigotnosť), nenávisť, diskri­mi­nácia, malo­dušnosť.

Jednou z veľkých chýb mnohých ľudí je ich náklonnosť odoprieť a nedať rovnaké práva jednotlivcom a skupinám s inými názormi a obyčajmi, a to už aj v rámci jedného spoločenstva, keď nesúhlasíme so spôsobom života alebo názormi niektorých jeho členov. Môže sa to však týkať aj celých iných skupín, spoločenstiev, kultúr, rás alebo národov, ktorých zvyky a obyčaje sú nám cudzie. Môžeme neschvaľovať ich predstavy, názory alebo normy a myslieť si, že ich viera je falošná, čudná alebo nesprávna. Nemáme však znehodnocovať a zakazovať hodnoty a názory, odlišné od našich. Niekedy z nich máme strach a považujeme ich za ne­bez­pečné pre našu spo­loč­nosť. Ako keby sme cítili, že ak pripustíme ich nekontrolované šírenie, ohrozí to naše obľúbené hodnoty; takto vzniká túžba utláčať iných.

Tolerantný človek nemusí súhlasiť s inými členmi svojej spoločnosti, ale nemá sa snažiť umlčať ich. Vie, že je jeho morálnou povinnosťou pripustiť aj nezvyčajné prejavy iných spôsobov života. Tolerovať niečo neznamená nevyhnutne to schvaľovať; znamená to len toľko, že nechceme rozdielnosť zakázať zákonom, ani násilím vykoreniť. Tolerancia neznamená ani úplnú povoľnosť (permisívnosť). Otvorená a plu­ra­lis­tická spoločnosť povolí určitú mieru slobody do tých čias, kým tí, ktorým sa táto sloboda poskytuje, nebudú chcieť zbaviť iných ľudí tých práv, ktoré si oni sami vyžadujú. Tolerancia vôbec neznamená, že „všetko je dovolené“ a že neexistuje možnosť kritiky.

Tolerancia sa týka širokého spektra záležitostí, napríklad morálnych a náboženských presvedčení a ich prejavov alebo etnických obyčajov. Nepripúšťa nijakú diskrimináciu z rasových, náboženských, hospo­dárskych, sociálnych alebo sexuálnych dôvodov. Pochopiteľne, týka sa aj filozofických, vedeckých a politických názorov.

Znášať sa s niekým znamená mať v určitej úcte jednotlivcov a skupiny, s ktorých názormi nemusíme súhlasiť. Dodržiavame však pravidlá hry a pripustíme im určitý stupeň slobody viery, záujmov a konania. V biblickom zmysle tolerovať cudzinca vo svojom strede znamená uvedomiť si, že raz aj ja môžem byť cudzincom v inom kraji a budem tam očakávať rovnakú mieru sympatie. Tolerancia je základná humanistická cnosť. Novodobí humanisti vždy bránili právo neveriacich a kacírov na nesúhlas s panujúcim názorom a vystu­po­vali proti nátlaku prispôsobiť sa. Je to zovšeo­bec­nená morálna zásada a prejav morálnej kultivovanosti.

5. Spolupráca je účasť na činnosti, smerujúcej k súladu, pokoju a sociálnej spravodlivosti. Pre za­cho­vanie sociálneho poriadku je veľmi dôležité zachovať mier a pria­teľské vzťahy medzi jednotlivcami jednej spoločnosti, medzi jednotlivými skupinami a medzi štátmi. Opakom je neschopnosť alebo nechuť spolupracovať s inými na zábrane alebo obmedzení vojenských konfliktov, rozvadenosť, ne­do­ro­zu­menie, spor, nezhoda, nepriateľstvo.

Základné pravidlo žiť v mieri a nesiahať po násilných prostriedkoch na dosiahnutie cieľov uznávajú v podstate všetci ľudia a všetky štáty. V praxi ho, žiaľ, príliš často porušujú. Mali by sme sa všetkými silami snažiť vyriešiť spory zmierlivou dohodou. Nezhodám a sporom sa dá predísť rokovaním, ale siahnutie po zbraniach a násilie je v medziľudských vzťahoch naďalej bežné. Morálna zásada hovorí, že by sme sa mali vystríhať násilia a nevnucovať vlastnú vôľu iným jednotlivcom a národom. Napadnúť silou tých, s ktorými nesúhlasíme, znamená rozpad všetkých ľudských hodnôt. Ak sa nám pokojné riešenie problémov vymykne z rúk, vedie to k zabíjaniu alebo aspoň k ohrozeniu životov jednotlivcov, prípadne k ničeniu majetku. Proti nepriateľskému prepadu sú sebaobranné opatrenia dovolené.

Vojny sú síce bežným javom, ale vôbec nie sú najlepším alebo najúčinnejším spôsobom riešenia sporov. Útok alebo strach pred ním vedú k odvete a nabádajú k preventívnym úderom. Plodia silnú nenávisť proti nepriateľovi a budia prudkú túžbu po pomste. Ľudia rozpútali vojny z naj­roz­lič­nej­ších príčin: kvôli územnej rozpínavosti a finančným výhodám alebo koristi, kvôli šíreniu svojho presvedčenia, prípadne obráteniu pohanov alebo barbarov na pravú vieru, kvôli údajnej pomoci ľudstvu alebo odstráneniu tyranov a zloduchov. Dôsledky násilia, prejavujúce sa utrpením a biedou, sú často obrovské.

Mali by sme prekuť meče na pluhy, hovorí sa v Starom zákone. „Nastav mu druhé líce“, pridáva Nový zákon. Ale židovsko-kresťanské národy beztrestne prekračovali obidva príkazy. A na korán sa odvolávali tí, čo ospravedlňovali džihád alebo svätú vojnu na Strednom východe.

Zásada spolupráce nás zaprisaháva, aby sme našli vhodné riešenie našich sporov, aby sme sa zo všetkých síl pokúšali vyjednávať a hľadať kompromisy, prijateľné pre obidve sporné strany. Rozhodnutie o tom, kto je v práve, je významnejšie ako bojová zrážka. Žiaľ, ľudia často podpisujú mierové výzvy a súčasne sa púšťajú do vojny.

Za určitých okolností môže byť vojna spravodlivá. Osobitne je to pravda pri obrannej vojne. Ospravedlniť útočnú vojnu je veľmi ťažké, napríklad ak ide o presadenie politických cieľov nejakého vodcu, o zmocnenie sa vlády nad určitou zemepisnou oblasťou alebo o hro­ma­de­nie bohatstiev. Sú situácie, keď sa nedá dosiahnuť dohovor s do­by­va­teľ­skou armádou alebo vyhrážajúcim sa agresorom. Treba však rokovať a hľadať kom­pro­mis, t. j. dohodu, pri ktorej obidve strany pristúpia na menej, ako pôvodne chceli. Vojna a násilie majú byť len poslednou možnosťou. Len v situáciách zrejmého a akútneho nebezpečenstva a na seba­obranu je prípustné použitie primeranej sily. Základné pravidlo morálnej slušnosti prikazuje spolu­pracovať, kým sa len dá, tolerovať odlišné názory iných ľudí a vyjednávať. Či je to naozaj vždy možné, to sa ukáže, ale malo by to byť pravidlom aj cieľom správania.

* * *

Hoci je uvedený zoznam všeobecných morálnych pravidiel dobrý a ako taký aspoň v hrubých črtách vo väčšine ci­vi­li­zo­va­ných štátov aj uznávaný, závisí od konkrétnych okolností a rozličných sociálnych situácií, ako sa uplatňuje v každo­dennej praxi. Každému je jasné, že v každo­dennom živote sa všetky pravidlá slušnosti nedodržiavajú. Nikto nie je dokonalý. Všeobecné zásady len vyslovujú normy slušného správania, no nezaručujú, že ich bude každý dodržiavať. Z toho, že sa v každo­dennom živote vyskytuje toľko konfliktov, je zrejmé, že jednotlivci pomerne často prekračujú stanovené normy a zásady. To však nesmie oslabiť našu povinnosť uznávať ich záväznú povahu a pokiaľ je to možné, usilovať sa podľa nich aj žiť.

V niektorých spoločnostiach sa v predošlých rokoch dostali do popredia všeo­bec­ného záujmu viaceré nové etické zásady; o niektorých sa už veľa diskutovalo, niektoré sú ešte stále pred­metom sporov. Všetky sú produktmi kritickej humanistickej morálky.

Patrí sem napríklad doktrína o ľudských právach, právo na súkromie, ekologický záujem o životné prostredie, príkaz zachovať bohatstvo rastlinných a ži­vo­číš­nych druhov na našej planéte, naše záväzky voči budúcim po­ko­le­niam, potreba prekročiť hranice národností a potreba rozšíriť naše etické presvedčenie na celé svetové spoločenstvo.

---

[1] – WILSON, E. O., Sociobiology: The New Synthesis (Sociobiológia: Nová syntéza), Cambridge: Harvard University Press 1975.
[2] – LORENZ, Konrad, On Aggresion (O agresii), New York: Harcourt, Brace & World, 1966.

Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).

Pozri: úvod, 1. časť alebo 2. časť.