Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (2. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Časť I

2. Etické hľadanie

Dva druhy mravnosti

Z našich doterajších úvah vyplynulo, že existujú dva druhy mravnosti. Po prvé mravnosť spočívajúca v posluš­nosti voči príkazom, údajne odvodeným od nad­pri­ro­dze­ného ná­bo­žen­ského zdroja a po druhé mravnosť za­lo­že­ná na roz­voji kritického ra­cio­nál­neho hľadania a po­cho­pe­nia.

Aj keď teologické morálne systémy celkom iste plnia dôležité psy­cho­lo­gické a so­cio­lo­gické funkcie, pretože ľuďom vštepujú morálne cnosti a udržujú určitý sociálny poriadok, predsa len mravnosť, ktorá ustrnie na tomto vývojovom stupni, je pri­mi­tívna a za­os­talá. Musíme sa pozdvihnúť na vyššiu úroveň mravného vývoja. Bude zaujímavé opísať celú históriu kritického etického hľadania, lebo z toho vyplynie, čo vlastne vývoj mravnosti znamená. Veľa sa môžeme naučiť z diel psychologických teoretikov, ktorí identifikovali jednotlivé štádiá morálneho vývoja, najmä u detí. [1] Podľa ich záverov možno označiť tých, čo trvajú na posluš­nosti voči ne­me­ni­teľ­ným morálnym pravidlám, za mo­rál­ne postihnutých.

Výrazy mravnosť a morálka pochádzajú z latinského mores, čo je množné číslo od mos, a znamená obyčaj, zvyk, spôsob správania sa a ko­na­nia. Tradičné pravidlá správania sa, vžité postupy a ne­pí­sa­né zákony riadili spo­loč­nosť ľudí žijúcich pospolu od prvo­po­čiat­kov. Každá spo­loč­nosť považuje určité formy správania za dobré, správne a spra­vod­livé, inak povedané cnostné, a iné formy za zlé, mrzké a ne­správ­ne, iným slovom za ne­mo­rál­ne. Tieto morálne postoje sú hlboko za­ko­re­ne­né a sta­rostlivo sa vštepujú všetkým členom spoločnosti už v mladosti. Princípy mravnosti preberajú deti predo­všetkým od rodičov a učiteľov, ktorí odovzdávajú ďalej svoj morálny kódex prevzatý od pre­doš­lých generácií. Správanie, ktoré sa považuje za dobré, sa posilňuje poskytovaním odmien. Ne­mo­rál­ne sprá­va­nie má za následok trest. Vyvolané reakcie vytvárajú zvyky očakávania, viery a životnú prax najprv v jednej generácii, aby sa potom pre­niesli do ďalšej. Pre vy­tvo­renie základov morálky sú roz­ho­du­júce prvé roky života dieťaťa, ale proces sociálnej akul­tu­rácie pokračuje aj v staršom veku. Dá sa povedať, že kostru súdržnosti komunity tvorí určitý súhrn hodnôt a pravidiel, ktoré táto spoločnosť chce vyznávať, plniť a za­cho­vá­vať. V mi­nu­losti napríklad kresťanstvo odsúdilo niektoré formy sexuálneho správania ako hriešne, iné zas schválilo ako cnostné a z toho sa vyvinul sociálny poriadok podporujúci tieto postoje. Podobne aj židovstvo, islam a budhizmus majú svoje princípy dobra a zla. Prijaté morálne princípy a hodnoty sa vyzdvihujú, oslavujú a zasväcujú, kým zatracované zákazy sa zdôrazňujú hrozbami sankcií, izoláciou jednotlivca, trestami, vylúčením zo spo­loč­nosti až vyhnanstvom, ba dokonca aj smrťou. Náboženstvo a zákony podporujú tento morálny kódex a sú ním presiaknuté a ovplyvnené. K sta­bi­li­te sociálnej skupiny prispieva vyhlasovať určité základné morálne hodnoty za po­svätné alebo bohom vnuknuté, ako to robia veriaci, a pod­po­ro­vať základné poňatie akceptovaného morálneho správania sprísnením zákonných predpisov.

Antropológovia a sociológovia neraz poukázali na kul­túrnu re­la­ti­vi­tu sociálnych zvykov a veľké rozdiely v ich praktizovaní v rozličných častiach sveta. Príslušníci primitívneho afrického kmeňa Azandov veria, že niektorí členovia ich spoločnosti sú čarodejnice, schopné ne­po­zo­ro­va­ne škodiť svojim súk­me­ňov­com. Preto usporadúvajú roz­ličné obrady, pôsobiace proti zlým silám čarodejníctva a používajú pritom aj magické lieky. [2] Západná kresťanská spoločnosť zavrhuje takúto vieru ako staro­dávnu poveru, hoci sama je neraz ochotná konať magické obrady, ako sú napríklad omše, kde sa je mäso a pije krv Kristova – či už je to len symbolicky u protestantov alebo za pred­po­kladu trans­substan­ciácie (prepodstatnenia) u katolíkov. Náboženské viery a ich praktiky sa veľmi líšia, a to aj pokiaľ ide o obradné rúcha, liturgiu a iné obyčaje. V nie­kto­rých spo­loč­nos­tiach sa považuje za ne­prís­tojné, aby si muž strihal bradu, v iných sa nepatrí chodiť neoholený. V prísnych moslimských spoločnostiach ženy zhrešia, ak na ve­rej­nosti ukážu svoju tvár, v západnej spo­loč­nosti sa po­va­žu­je za pre­piato cudné, ak si zakrývajú kolená. V nie­kto­rých spo­loč­nos­tiach sa homo­se­xu­a­lita zavrhuje ako odporná a prísne sa trestá, v iných sa viac alebo menej toleruje. V nie­kto­rých spo­loč­nos­tiach sa bozk na ve­rej­nosti odsudzuje, v iných sa pripúšťa ako vhodný prejav priateľstva alebo zaľúbenosti.

V relatívne stmelenej a izolovanej sociálnej skupine možno dodržať súbor jasne de­fi­no­va­ných a do­konca aj strnulých sociálnych noriem. Tých, čo sa ne­pod­ro­bia, možno izolovať za zatvorené dvere a väčších previnilcov možno trestať. Je však jasné, že do ne­ko­nečna sa to nedá robiť. Sociálne zmeny prebiehajú postupne a bez prestania; neraz vymierajú celé populácie v dôsledku hladu, vojny, moru alebo chorôb. Keď sa morálka starých odovzdáva mladým, nemá už ten istý zmysel a tú istú silu, ako keď ju starí preberali. Okrem toho dochádza k vzájomnému ovplyv­ňo­vaniu medzi sociálnymi skupinami. Cestovatelia po ďalekých krajinách sa stretajú s cudzincami a sú najprv zhrození ich zvláštnosťami. Postupne sa dovážajú a vyvážajú nové myšlienky a nové, raz užitočné, inokedy ľúbivé zvyky: tak, ako sa v procese obchodovania dovážajú a vyvážajú tovary a služby. Za takýchto okolností sa stáva pre niektorú sociálnu skupinu ťažké zachovať úplnú vernosť všetkým svojim doterajším morálnym zásadám. Osobitne to platí vo vojne, keď sa jeden národ snaží dobyť cudzie územia alebo zničiť iné národy. Inokedy dochádza k početným manželstvám medzi roz­diel­nymi skupinami a jedna kultúra môže asimilovať alebo absorbovať druhú. Vzájomné prepletanie a pre­be­ranie názorov a praktík je ne­vyh­nutné. V tomto procese môžu zaniknúť alebo sa prenikavo zmeniť aj veľmi stabilné morálne kódexy. Existuje však trvalá snaha fixovať morálny kódex, a to najmä na strane náboženských a ide­o­lo­gic­kých pro­pa­gan­distov, ktorí sú proti rýchlym zmenám, ba niekedy vyžadujú návrat k starým hodnotám. Rímsko­ka­to­lícka cirkev sa snaží upevniť staré tradície svojho učenia a mnohí vplyvní cirkevní hodnostári sa stavajú proti modernizačným snahám niektorých jed­not­liv­cov. Vo via­ce­rých súčasných islamských štátoch fun­da­men­ta­listi zvrhli modernistické vlády, ktoré vraj prestúpili korán. V každom prípade sa začína etické hľadanie vtedy, keď sa zdvihne hlas proti starej morálke, alebo keď sa táto morálka začne rúcať. Niektoré staršie obyčaje a morálne pravdy zrazu očividne úplne ne­vy­ho­vujú novým spo­lo­čen­ským pod­mien­kam. Keď sa kon­fron­tujú s ro­dia­cimi sa alter­na­tív­nymi systémami, naraz sa ozýva volanie po zmene, reformácii alebo do­konca re­vo­lúcii.

Jednu z najdramatickejších ilustrácií tohto javu na­chá­dza­me v Platónových dialógoch. Veľkí sofisti, medzi nimi Protagoras, Kalikles a Trasymachos, sa v nich stretli so Sokratom. Sofisti boli potulní učitelia, putujúci krajinami okolo Stre­do­zem­ného mora, a tak ľahko spo­zo­ro­vali, ako sa tu všade od seba líšia kultúrne a morálne názory a praktiky. Videli, že každá obec-štát – Sparta, Kréta, Trója, Atény, Syrakúzy – po­va­žuje vlastné tra­dície za bohmi posvätené a lepšie ako všetky ostatné. Boli všetky rovnako platné? Keby boli, potom by boli proti­re­čivé morálne princípy a hod­noty súčasne aj pravdivé aj falošné. „Je človek ‚mierou všetkých vecí‘?“ pýtal sa Protagoras. A ak je to tak, je mravnosť jedno­ducho to, čo vyhovuje jednotlivcovi alebo spoločnosti? Platónove dialógy obsahujú veľkú diskusiu o konvencii a podstate. Je mravnosť len otázkou kon­ven­čnej dohody, ako sa zhodli sofisti, alebo má svoj základ v sa­mot­nej povahe vecí, ako tvrdili Sokrates a Platón? Videli sme už, že Platón v snahe rozriešiť tento rozpor, postuloval existenciu večných foriem, ideí.

Pre mňa je najdôležitejšia skutočnosť, že pri tejto príležitosti vychádzajú zorničky kritického etického hľadania. Začali to Sokrates a sofisti, keď spochybnili posvätné kravy helénskej kultúry. Sokrata odsúdili Aténčania na smrť, lebo sa postavil proti vládnucej pravo­ver­nosti. Kľúčovým bodom v jeho prípade je zásadný odklon od kon­ven­čnej mravnosti a príklon ku kri­tic­kému etickému uva­žo­va­niu. Platónove Dialógy sú odrazom procesov pre­bie­ha­júcich v tom čase v celej helénskej ci­vi­li­zácii. Jedi­nečné bolo, že zaužívané kódexy (vrátane prevzatých náboženských doktrín) sa už ne­pri­jí­mali ako prvotné zdroje morálneho správania. Gréci začínali pociťovať potrebu preveriť rozumom zaužívané názory na to, čo je dobré alebo spravodlivé.

V nasledujúcej generácii Aristoteles definoval etiku a založil na nej samo­statnú oblasť uvažovania. Dobro definoval ako cieľ, ktorý človek môže dosiahnuť. Označil ho ako pocit blaženosti, eudaimónie, šťastia. Po­kra­čo­val opisom jeho hlavných cha­rak­te­ris­tických čŕt a naznačil, akým spôsobom a v akom zmysle sa dá dosiahnuť. Pre Aristotela je hlavným prameňom eudaimónie realizácia ľudskej podstaty a do­siah­nu­tie rozumného života. Ak chceme viesť ušľachtilý, vy­ni­ka­júci a cnostný život, musíme pestovať múdrosť v prak­tickom a myš­lien­kovom svete.

Uvedené dva druhy mravnosti som začlenil do his­to­ric­kého rámca. Prvý sa zakladá na ne­men­ných zvykoch, túžbach, viere a autorite; usiluje sa vštepiť všetkým členom spo­loč­nosti svoje vše­o­becne platné zásady cnosti. Hoci aj druhý typ mravnosti vychádza z týchto predstáv, teda stavia na už existujúcich štandardoch spo­lo­čen­ského života, v určitom historickom období prechádza do inej myšlienkovej oblasti, do oblasti uváženej voľby. Ne­slo­bod­no zabudnúť, že teo­ló­go­via si v mi­nu­losti veľa vy­po­ži­čia­vali od fi­lo­zo­fov-etikov, keď sa snažili vysvetľovať svoje náboženské systémy v kon­texte ich učenia. Je samo­zrejmé, že tieto dva druhy mravnosti nie sú navzájom ostro oddelené. Každá sociálna skupina začína budovať svoje správanie na už existujúcich morálnych zásadách; každá rozumná etická úvaha tieto zásady pred­po­kladá. Vôbec nie je ne­vyh­nutné, aby každá generácia znovu­ob­ja­vo­vala ele­men­tárne pravidlá morálneho správania. Je však pravde­po­dob­né, že nijaká spo­loč­nosť ne­vy­rieši svoje etické alebo morálne problémy bez ur­či­tého uváženého hľadania. Existuje trvalý proces vzájomného ovplyv­ňo­vania medzi zvykom a ro­zu­mo­vým uvažovaním.

John Dewey, americký filozof dvadsiateho storočia, zvýraznil tento kontrast tým, že roz­li­šo­val medzi oce­ňo­vaním a hod­no­tením. [3] Povedal, že „oceňovanie“ sa týka porovnávania už existujúcich hodnôt, t. j. vecí, na ktorých nám záleží a ktoré máme radi. Je to obyčajne stav mysle nabádajúci konať. Keďže býva bezprostredným prejavom každo­denných zvykov, má silný citový prvok a zvyčajne sa usku­toč­ňuje bez oso­bit­ného rozmýšľania, ak sa, pravda, nevynorí neo­ča­ká­vaný morálny problém a v jeho dôsledku nerozhodnosť. V takom prípade sa začína kritické etické hľadanie a snažíme sa zvážiť naše ocenenie, prípadne určiť jeho hodnotu. Oceňovanie je teda súčasťou už pokro­či­lej­šieho procesu uvažovania, pri ktorom vstupujú do hry rozpoznávacie prvky, posudzovanie a oce­ňo­vanie jed­not­li­vých hodnôt, ich pre­ve­ro­vanie a po­tvr­dzo­va­nie.

Etické dilemy

Pretrvávajúce hodnoty zvykovej morálky možno uplatňovať pri us­mer­ňo­vaní správania dovtedy, pokým sa nevyskytne nejaká nová situácia, kým ne­pre­puk­ne konflikt medzi uznávanými záväznými normami a hod­no­tami, alebo kým sa neukáže, že zásady starej morálky už nie sú vhodné na zvlád­nutie vynárajúcich sa problémov. V tej chvíli sa obyčajne začína hľa­da­nie a skú­ma­nie, ktorého výsledkom býva buď obnova či po­sil­ne­nie pa­nu­jú­cich názorov a spôsobov konania, alebo vznik nových myš­lien­kových prúdov a spô­so­bov riešenia situácií. Hoci vo vše­o­bec­nosti sa dá uvažovať o etickej teórii na meta­úrovni – čo je dô­le­ži­tým druhom etického hľadania – v ko­neč­nom dôsledku je to pri analýze konkrétneho obsahu prežívanej skúsenosti, kde sa začína nor­ma­tívna etická úvaha a kde sa na­ko­niec aj preveruje. A sú to pre­do­všet­kým morálne dilemy, ktoré sú zdrojom naj­zá­važ­nej­ších etických úvah. Život je plný ťažkostí a často sme nešetrne kon­fron­to­vaní s tra­gickou povahou nie­kto­rých našich rozhodnutí. Žiaľ, prevzaté pravidlá nám nie vždy pomôžu nájsť správnu cestu a neraz sa dostávame do takej zdrvujúcej morálnej dilemy, že po rie­še­ní musíme siahnuť až na samé dno našich duševných schopností, a ani tak často ne­náj­deme uspo­ko­jivú odpoveď.

Veľkí básnici, spisovatelia a dramatici vo svojich dielach výrečne opísali in­ten­zitu a hĺbku takýchto morálnych úvah. Napríklad Shakespearov Othello predstavuje postavu, ktorú zožiera podozrenie, že Desdemona, jeho milovaná žena, je mu neverná. Plamene žiarlivosti rozdúchava jeho ne­pria­teľ Jago a Othello na­ko­niec Desdemonu zabije, čo má za násle­dok i jeho koniec.

Ťarcha voľby často priam dlávi! Niekedy by sme radšej ušli, ako by sme mali na seba vziať zod­po­ved­nosť za roz­hod­nutie. Morálnu slobodu často pociťujeme ako ne­ú­nosnú a ne­je­den z nás sa radšej uchýli k zvykom alebo autorite, pre­ne­chá­vajúc roz­hod­nutie iným. Útek pred slo­bo­dou a samo­statným roz­mýš­ľa­ním je bežným prejavom bojaz­li­vého ducha, ktorý nechce alebo nie je schopný roz­ho­do­vať sa sám. Aké klamne hrejivé a útulné býva presvedčenie o mo­rál­nej istote!

Musím zdôrazniť, že vo väčšine prípadov naše morálne roz­hod­nutia nespre­vádza dra­ma­tickosť a tra­gi­ka, že morálna dilema je vý­ni­moč­nou situáciou. Len nie­kto­rí fi­lo­zo­fi sa za­me­ra­li na vrcholné životné tragédie, aby zdôraznili roz­ho­du­júci význam uva­žo­vania pre život. Keďže za­ťaž­ká­va­júcou skúškou mravnosti je etická dilema a s ňou priamo súvisí pre­ve­renie našich zásad a hodnôt, sústredím sa teraz na jej cha­rak­te­ri­zo­vanie a de­fi­no­vanie.

Čo tvorí etickú dilemu?

Etickú dilemu charakterizuje predo­všetkým nejaký problém alebo nejaká otázka, ktorú treba riešiť. Môže ísť o rozpor medzi existujúcimi hodnotami, normami, pravidlami alebo zásadami. Pri našom návykovom spôsobe konania sa môže stať, že naraz stojíme pred ne­ja­kou ne­zvy­čajnou ťaž­kos­ťou či ne­ča­ka­nou pre­káž­kou. Ino­kedy si musíme vypočuť hlasy tých, čo ne­sú­hla­sia s naším spô­so­bom ko­na­nia alebo s naším názorom, že niečo je správne alebo nesprávne. Náš bežný spôsob konania, ktorý zvyčajne pre­bie­ha bez veľkého uva­žo­va­nia, je naraz spo­chyb­nený. Stojíme pred ťažkou voľbou. Máme pokračovať v do­te­raj­šom spôsobe uvažovania a konať ako dosiaľ, alebo sa musíme dať novou cestou a hľadať nový spôsob riešenia daného problému? Musíme sa rozhodnúť a našu voľbu vysvetliť sebe aj iným. Niekedy môže ísť o úplne novú situáciu, napríklad pri súčasných problémoch lekárskej etiky alebo bio­tech­no­lógie. Ani jedna z tra­dič­ných smerníc tu nemusí byť vhodná na to, aby nám povedala, čo treba robiť, lebo problém môže byť je­di­neč­ný alebo príliš pálčivý. Samo­zrejme, môžeme odmietnuť rozhodnúť sa pre niečo alebo vôbec niečo urobiť, ale aj to je určitý druh voľby.

Po druhé, etická dilema sa vždy týka nejakej osoby alebo osôb, od ktorých sa vyžaduje, aby sa roz­ho­do­vali. To pred­po­kladá, že existuje potenciálna voľba a pre ňu potrebné roz­me­dzie slobody. V tejto súvislosti sa často spomína klasický de­ter­mi­niz­mus a namieta sa, že voľba je ilúzia a že čo­koľ­vek urobíme, je už vždy vopred určené pred­chá­dza­jú­cimi príčinami. Na to odpovedám: Ak by to tak bolo, etika by nebola možná; ak by naše rozhodnutia určovali výlučne pred­chá­dza­júce príčiny, nemali by sme nijakú moc nad naším životom a za naše činy by nás ľudia nemohli ani chváliť, ani haniť. Na dôkaz, že de­ter­mi­nis­tický argument ne­ob­stojí, netreba ne­vy­hnut­ne vyriešiť klasický problém vzťahu slobodnej vôle a de­ter­mi­nizmu. Nie je proti­re­čenie v tvrdení, že po prvé, roz­ho­do­vanie je sku­toč­nosť etického života a po druhé, že naše roz­ho­do­vanie spra­vidla ovplyvňujú alebo za­prí­či­ňujú ďalšie vzťahy. Toto platí najmä vtedy, ak „príčinu“ ne­po­va­žu­jeme za ne­pre­ko­na­teľnú výkonnú silu, ako na to poukázal David Hume, ale len za sprie­vodný popud konania. [4] Keby v ľudskom konaní nejestvovala uspo­ria­daná pra­vi­del­nosť, nemohli by sme rátať s ničím. A ani by sme sa ne­mohli na základe oča­ká­vania, čo sa pravde­po­dobne stane, rozumne rozhodnúť, čo robiť. Naše roz­ho­do­vania by boli náhodné a nestále, bez ladu a skladu, bez ro­zum­nej súvislosti. Nik by sa nemohol spoliehať na nikoho, prípadne nik by nemohol spo­ľah­livo očakávať, ako sa bude niekto správať. Sloboda roz­ho­do­vania pred­po­kladá určitú pra­vi­del­nosť ľudského správania a na jej základe sú možné rozumné očakávania.

Tretím znakom etickej dilemy je, že existujú viaceré alter­na­tívne možnosti, ako rea­go­vať. Keby takýchto možností v sku­toč­nosti nebolo a mali by sme pred sebou len jednu možnú cestu, nemal by pojem voľby zmysel. Takéto konečné situácie, slepé uličky bez aké­ho­koľ­vek východiska, existujú v sku­toč­nom živote, napríklad keď je niekto vo väzení a nemá nijakú slobodu pohybu, alebo keď niekto zomiera a jeho smrť sa nedá odvrátiť. Etická dilema musí mať dve alebo viac možností riešenia. Alter­na­tí­vami môžu byť od­dávna platné štan­dardné rie­še­nia alebo výsledky tvorivej vy­na­chá­dza­vosti hľadajúceho. Nasledovná dilema, aj keď nie je etická, ozrejmí situáciu: ak má niekto prejsť cez rieku, ľahko to dokáže, ak rieka nie je hlboká; môže ju preplávať, ak prúd nie je príliš prudký; alebo ju môže prejsť napríklad na koni. Môže zostrojiť plť alebo čln, môže postaviť most, alebo sa môže prekopať tunelom popod rieku. Nakoniec existuje aj cesta vrtuľníkom. Jed­not­livé postupy sú výsledkom ľudskej vy­na­lie­za­vosti a ako také sú funkciami tech­no­lo­gickej úrovne a pro­duk­tívnych síl spoločnosti.

Takže alternatívy, ktoré máme k dispozícii, nemusia byť vždy dané, ale môžu závisieť od našich vlastných tvorivých schopností. Ciele, ktoré chceme dosiahnuť, závisia od našich teo­re­tic­kých znalostí a techník, ktoré máme k dispo­zícii. Jeden deň zdanlivo ne­rie­ši­teľné dilemy sa už na druhý deň môžu javiť na základe alter­na­tívnych riešení úplne inakšie. Schopnosť ľudí niečo urobiť závisí od ich schopnosti objavovať a vy­na­lie­zať (v ume­leckej aj tech­nickej oblasti). Z toho vyplýva premenlivosť mnohých etických úvah, ako aj ťažkosti spojené s úsilím pridŕžať sa fixných, raz a navždy daných, ne­men­ných morálnych princípov.

Ilustrujme tento etický problém napríklad starostlivosťou o nevládnych starých ľudí, čo je večný problém ľudstva, starý ako ci­vi­li­zácia sama. Existovalo veľa riešení. Starí ľudia jedno­ducho odchádzali preč a v samote umierali, aby neboli mladým na ťarchu, ako to bývalo zvykom u Inuitov (Eskimákov), živiacich sa lovom zveri a zberom divých plodín. V spo­lo­čen­stvách, ktoré mali k dispo­zícii bohatšie zdroje obživy, po­va­žo­vali synovia, dcéry a iní členovia rodiny za svoju povinnosť poskytnúť finančnú a morálnu podporu svojim starnúcim rodičom, už neschopným práce. Historicky sa v roz­ší­renej rodine vždy našlo miesto pre starých rodičov a ďalších starých členov spo­lo­čenstva. V spo­loč­nosti, v ktorej sa vysoko hodnotí seba­ve­do­mie a ne­zá­vis­losť, považujú jed­not­livci za svoju povinnosť vopred sa na starobu finančne zabezpečiť tvrdou prácou a šetrením počas aktívneho obdobia svojho života. Človek, ktorý sa vopred postaral o za­bez­pe­čenie svojej staroby, sa vždy považoval za morálne cnostného.

Dnes sa máme tzv. sociálne výdobytky. Sociálna starostlivosť, financovaná z príspevkov zamestnancov a za­mest­ná­va­teľov – a kon­tro­lo­vaná vládou – zbavila ľudí vysokého veku nie­kto­rých problémov. Existujú rozličné druhy poistenia a sporenia, pri ktorých našetrená suma rastie úročením. Okrem toho lekárska veda dosiahla veľké pokroky v boji proti oslabujúcim chorobám príznačným pre vyšší vek; ľudia môžu viesť pro­duk­tívny a šťastný život ešte mnoho rokov po odchode do dô­chod­ku. No existencia zdravých ľudí vyššieho veku prináša so sebou aj nové morálne dilemy. Keďže je stále viac pro­duk­tívnych starých ľudí, ktorí radi pracujú, dochádza k súťaži o pracovné miesta a vzniká napätie medzi mladšími pracujúcimi, pod­po­ru­jú­cimi svojimi príspevkami tých, čo žijú z podpory sociálnej starostlivosti, a staršími pracujúcimi, ktorí neodchádzajú do dô­chod­ku a kon­ku­rujú im na trhu pracovných príležitostí. Vidíme, že aj pokrok prináša so sebou morálne rozpaky.

Aj súčasné problémy lekárskej etiky veľmi vhodne ilustrujú premenlivý charakter etických noriem. Úžasná expanzia lekárskej tech­no­lógie nás dramaticky konfrontuje s problémami, ktoré kedysi neexistovali. Zomierajúcich pacientov alebo ťažko postihnutých novo­ro­dencov vieme držať pri živote oveľa dlhšie, než sa kedy zdalo byť možné. Za takýchto okolností sa rodia úvahy o euta­názii alebo infanticíde: máme využívať jestvujúce tech­nické vymoženosti alebo smieme umožniť ľuďom, ak si to prajú, dôstojne umrieť? Charakter etickej dilemy často priamo závisí od dostupnosti alter­na­tívneho riešenia a možnosti rozhodovať o budúcnosti. Pluralistická a slobodná spoločnosť, smerujúca k postupným sociálnym zmenám, poskytuje jednotlivcom vždy viac slobody na prie­kop­nícke riešenia ako spoločnosť auto­ri­ta­tívna, uzatvorená a len pomaly sa meniaca.

Po štvrté, pri etickej dileme sme schopní posúdiť a po­rov­nať roz­ličné alter­na­tívy. To znamená, že do hry vstúpil alter­na­tívny kognitívny proces. Medzi morálnymi normami, štandardmi a hodnotami, prijímanými na základe zvykov a obyčajov, spre­vá­dza­nými silným emo­cio­nálnym nábojom a medzi normami a hod­no­tami, prijímanými, prípadne mo­di­fi­ko­va­nými na základe rozumovej reflexie, je veľký rozdiel. Nie je správne naivne tvrdiť, že morálka je jedno­ducho racionálna, ale ani to, že neobsahuje aj prvky zvyku. Môžeme byť pevne presvedčení o správnosti názoru, keď niečo schvaľujeme alebo od­su­dzu­jeme, a súčasne uznávať, že pri ko­neč­nej voľbe sa môže uplatňovať aj určitý kognitívny prvok. Pre kri­tickú etiku je roz­ho­du­júci rozumový aspekt, odlišujúci ju od zvy­ko­vej etiky, pretože pomocou rozumu sa slepé pravidlá menia na uve­do­melú voľbu.

Pasívne dodržiavanie desatora alebo Ježišových napomenutí bez schop­nosti posudzovať jednotlivé prikázania svedčí o ne­prí­tomn­osti etického povedomia. Rozumné ľudské bytosti, ktoré rozmýšľajú o svojich hodnotách a princípoch, majú schopnosť zmeniť morálne príkazy na zásady vlastného presvedčenia. Tvrdím, že schopnosť eticky uvažovať predstavuje vyšší stupeň morálneho vývoja.

Piatou súčasťou etickej dilemy je skutočnosť, že naša voľba má za následok viditeľné činy, ktoré prebiehajú v reálnom svete a nie sú iba prejavom planej špe­ku­la­tívnej fantázie. V každom prípade majú nejaké následky tak pre spo­loč­nosť, ako aj pre prírodu. Voľba sa vzťahuje na prax, t. j. na činnosť, konanie a správanie. Vo svojej funkcii je kauzálna, pretože dokáže zmeniť priebeh udalostí. Ľudia môžu jej prostredníctvom zasahovať do prírody a spo­loč­nosti, meniť a pre­bu­do­vá­vať ich. Nie sme len pasívne bytosti, rozjímajúce o vesmíre. Len čo začneme konať, stávame sa aktívnymi činiteľmi, schopnými svetu niečo pridať, alebo na ňom niečo zmeniť. A tak má naša praktická voľba empirický výsledok, ktorý možno pozorovať. Voľba, na základe ktorej konáme, má konkrétny dôsledok, podľa ktorého môžeme spätne posudzovať jej povahu a jej účinnosť. Tým sa pragmatické kritériá stávajú zásadnými. Jedna vec je totiž schvaľovať alebo odsudzovať nejaký čin len na základe teo­re­tických pred­po­kla­dov a niečo celkom iné je vidieť, ako voľba za­sa­hu­je do uda­lostí a po­su­dzo­vať ju podľa jej výsledkov. V ľudských záležitostiach musíme vždy posudzovať a hodnotiť dôsledky.

Samozrejme je dôležitejšie to, čo robíme, než to, čo hovoríme. V ko­neč­nom dôsledku nie sú pre iných ľudí roz­ho­du­júce naše predstavy alebo úmysly, nech sú ako­koľ­vek významné, ale naše činy. Môžeme si vymýšľať, čo by sme chceli urobiť, ale nikdy nič ne­pod­nik­núť. Naše túžby môžu ďaleko presahovať naše schopnosti niečo urobiť, niekedy aj naše želania, ale len čin vytvára fakt. Muž si môže predstaviť aj tucet vyzliekaní a mi­lo­vaní krásnej ženy alebo tucet podôb sladkej pomsty na ne­pria­te­ľovi. Kým neuskutoční svoj úmysel pomstiť sa, nie je vinný a ne­mož­no ho súdiť. Až konkrétny čin ako výsledok voľby je predmetom morálky.

Po šieste: keďže po voľbe, za ktorú sa niekto rozhodol (či po zrelej úvahe alebo bez nej), sa ukázali jej dôsledky, možno ho v určitom zmysle činiť zodpovedným za jeho skutok. To znamená, že ho môžeme chváliť, ak s ním súhlasíme, alebo karhať, ak nesúhlasíme. V tejto súvislosti je dôležitá zod­po­ved­nosť ako výsledok voľby. Už Aristoteles v Etike Nikomachovej poukázal na to, že človek je zod­po­ved­ný za svoj čin vtedy, prí­padne len vtedy, ak sa stalo to, čo zamýšľal a ak si bol vedomý okolností, za akých konal.

Na margo Aristotela však musím pripomenúť, že jeho ponímanie zod­po­ved­nosti sa líši od takého typu náboženskej morálky, ktorá tvrdí, že ľudia sú zod­po­ved­ní aj za svoje myšlienky:

„Kto vo svojom srdci túži po žene, dopúšťa sa cudzo­ložstva.“ (Pozri Mt 5, 28.)

Ak alebo pokiaľ sa nejaký úmysel nevyjadrí skutkom, nedá sa súdiť jeho morálna hodnota. Okrem toho, keby ľudí mali súdiť na základe ich snov, iste by nás museli odsúdiť všetkých. Skutočnou previerkou každého rozhodnutia je jeho usku­toč­nenie v bežnom živote; len za výsledok činu možno niekoho brať na zod­po­ved­nosť.

Uvediem príklad: Na ceste je poľadovica, vodič zabrzdí a nie­koho zrazí. Môže to byť číra náhoda, veď to nemal v úmysle a veľmi ho to mrzí. V určitom zmysle je zod­po­vedný, lebo riadil auto, ktoré zrazilo chodca. Treba ho pokarhať, lebo aj keď nechcel ublížiť, nebol dosta­točne pozorný a možno bol pod vplyvom alko­holu alebo dokonca drog. Samozrejme, keby sa dokázalo, že vedome plánoval zabiť toho človeka, bol by uznaný vinným za vraždu (prvého stupňa), a nie za zabitie (druhého stupňa). Sú prípady, keď sa dá motív a úmysel zistiť len veľmi ťažko.

V každom prípade ústrednou myšlienkou kritickej etiky je idea, že ľudia sa môžu zo svojich chýb poučiť a zmeniť svoje budúce správanie – aj keď je to niekedy ťažké alebo až skutočne nemožné. O skutkoch, ktoré ľutujeme, si stále hovoríme „Urobil som chybu“, alebo „Zlyhal som, musím to robiť inak“. Alebo, ak sme s niečím spokojní, chválime samých seba: „Budem to tak robiť aj v  budúcnosti, bolo to vynikajúce.“

Svojim deťom sa snažíme vštepiť morálne poznatky, ktoré sme sa sami naučili. Usi­lu­jeme sa pesto­vať v nich cnosti, usmer­ňovať ich a zdo­ko­na­ľovať ich cha­rak­ter. Nie­ktoré správanie po­va­žu­jeme za odsú­de­nia­hodné, napríklad lajdáctvo, lenivosť, bezo­hľad­nosť, kým iné po­va­žu­jeme za chvály­hodné, napríklad čistotnosť, láskavosť, ohľa­du­plnosť. S etickou voľbou a následným činom teda súvisí proces učenia sa. Morálne správanie možno zdokonaľovať. Naše výchovné systémy a zákony to uznávajú a pou­ží­vame rozličné tresty pre tých, ktorých správanie ozna­ču­jeme za škodlivé alebo nežiaduce. V tejto súvislosti množstvo zákonov pod­robne de­fi­nuje činy, po­va­žo­vané za zlo­činy a vy­me­dzuje trest za ich spáchanie.

Začiatky etického hľadania

Etické hľadanie sa môže začať v rozličných úsekoch života. Niektorí ľudia, plní predsudkov a obmedzení, spôsobených ich náboženskými predpismi, sa doň nikdy nepustia. Sú proti etickému hľadaniu, lebo sa boja zmeny. Ohrozuje ich, preto sa snažia znemožniť ho. Nikto však neodolá etickému hľadaniu úplne. Žiť a konať znamená neustále prežívať výzvy vlastných morálnych predstáv a uva­žo­vať, ako sa zachovať v danej situácii. Úlohou kri­tickej fi­lo­zo­fic­kej etiky je za­po­jiť sa priamo a ve­do­me do také­hoto hľa­da­nia. Takmer celé dejiny fi­lo­zo­fickej etiky predstavujú úsilie postaviť etiku na ra­cio­nálny základ. Je to hľadanie poznania dobrého a zlého. Možno položiť otázku, kde máme začať s týmto hľadaním?

Najprv treba vysvetliť dôležitý rozdiel medzi nor­ma­tív­nou etikou a meta­eti­kou. Nor­ma­tívna etika sa zaoberá vy­pra­co­vá­va­ním preskriptívnych od­po­rú­čaní, ako máme žiť a po­má­ha nám vysloviť hodnotiace súdy. Nor­ma­tívni etici nám povedia, čo je dobré a zlé, správne a chybné a čo je spra­vod­livá spo­loč­nosť. Filozofi od Platóna a Aristotela po B. Spinozu a J. S. Milla sa snažili dať nám praktické vedomosti a usmerniť naše správanie.

Snahou metaetiky je pochopiť, ako sa ľudia v otázkach mravnosti rozhodujú a ako svoje rozhodnutia odôvodňujú. Meta­etika sa zaoberá dvoma ústrednými problémami. Prvý sa týka de­fi­no­va­nia mravných pojmov a ka­te­gó­rií. Dajú sa dobro a zlo, hodnota, správne a chybné de­fi­no­vať? Druhý sa týka metód a kritérií, ako v otázkach mravnosti vymedziť pravdu a aký obsah majú etické kategórie. Problém definície bol pre fi­lo­zo­fov vždy veľmi zložitý. Ako sme spomenuli, platonici považovali pojmy za ob­jek­tívne sku­toč­né a postu­lo­vali ideálnu formu, ktorá by ich mala predstavovať. Takéto teórie úzko súvisia so vše­o­bec­nými teóriami podstaty jazyka. Podľa anglického filozofa G. E. Moora, predstaviteľa neo­rea­lizmu, etika je založená na hod­no­tení dobra a zla ako ne­ur­či­tých pojmov, intuitívne síce známych, ale ne­de­fi­no­va­teľ­ných. Etické tézy odhaľujú emócie hovoriaceho a vy­vo­lá­vajú emócie u poslu­cháča. Každý pokus o de­fi­ní­ciu pojmov dobro a zlo je „na­tu­ra­lis­tickým omylom“. [5]

Iní filozofi, napríklad predstavitelia lingvistickej filozofie A. J. Ayer a Ch. L. Stevenson, zastávali názor, že etické výrazy nemajú vôbec nijaký objektívny obsah. Vyvolávajú síce citové vzrušenie a vy­jad­rujú príkaz, ale sú to len jedno­duché prejavy našich postojov, ktorých úlohou je ovplyvniť správanie iných. [6] O tejto forme etického skep­ti­cizmu sa búrlivo debatovalo celé dvadsiate storočie. Kritici mu vytýkali, že vysvetľuje veci príliš úzko, keďže hodnotiace výrazy majú aj iné funkcie, ako vyjadrovať citové prejavy a príkazy, pričom dokážu vyjadriť mnohé jemné odtiene a sú zmyslu­plné nielen pri opise vlastností, ale, ako som už uviedol, plnia aj mnohé iné funkcie.

Niektorí filozofi sa pokúsili definovať etické pojmy naturalisticky ich vzťahom k sprá­va­niu. Pokúsme sa pochopiť tento postup. Pojem hodnota sa viaže na oblasť ľudského prístupu k svetu a uplat­ňuje sa tam, kde ide o uve­do­melý proces roz­ho­do­vania sa a výberu. Hod­no­ta teda zod­po­ve­dá správaniu sa, ktoré niečo upred­nost­ňuje. Povedať, že niečo má pre jed­not­livca alebo spo­loč­nosť určitú hodnotu, znamená, že sa to oce­ňu­je a že to má pozitívny význam. Opakom hodnotného je bez­cenné. Hodnoty sú teda predmetom každého záujmu a potreby. [7] No keďže v správaní existujú veľké rozdiely, vynorilo sa niekoľko otázok: Majú všetky hodnoty rovnakú cenu, čo by zna­me­nalo istý druh sub­jek­ti­vizmu, alebo dá sa vytvoriť nejaká stupnica noriem, podľa ktorej by sa hodnoty posudzovali? Hoci hodnoty závisia od tých, ktorí hodnotia, existuje ob­jek­tív­nosť pri ich určovaní. [8]

Myslím si, že ak povieme, že niečo má nejakú hodnotu, neznamená to ešte sub­jek­ti­viz­mus. Už pri jedno­duchom opise ľudského správania jestvuje široká paleta uprednostňujúcich posudkov. Ľudia si cenia všetko, od čo­ko­lá­do­vej zmrzliny po hokej, od se­xu­ál­neho po­te­še­nia po Monu Lisu, od kri­ke­tu po mo­rál­nu sym­patiu. Otázkou je, či sa dajú vypracovať nejaké normy, ktoré by prisúdili určitú hodnotu našim túžbam a že­la­niam na základe nejakej po­rov­ná­va­cej stupnice. Etický prvok je dôležitý nielen pre jed­not­livca a jeho osobný život, ale aj pre spo­loč­nosť, v ktorej si roz­ličné hod­no­ty navzájom proti­rečia, alebo sú v súlade.

Druhý veľký problém metaetiky je rozhodnúť, či existujú kritériá na po­sú­de­nie súperiacich systémov hodnotenia. Naozaj sú jedny normy lepšie ako druhé? Ak áno, ako máme preveriť a potvrdiť naše vlastné posúdenie hodnôt? Filozofi vypracovali mnohé kritériá, aby nám pomohli pri roz­ho­do­vaní.

V určitom zmysle je toto hľadanie epistemologické, pretože nám ide o zna­losti z etiky a o otázku pravdy. Existuje niečo ako etická pravda, ana­lo­gická k em­pi­rickej a ve­dec­kej pravde? Ak áno, ako máme postupovať pri dô­ka­ze pravdivosti nejakého etického pojmu? Ukazuje sa, že etické pravdy sa určujú oveľa ťažšie ako obyčajné faktické pravdy. Ľahko každému do­ká­že­me, že tento stôl je z dreva a toto drevo je tvrdé, no ťažšie je do­ká­zať, že tento stôl je pekný a cenný. Myslím si však, že existujú ob­jek­tívne kri­té­riá, na ktoré sa môžeme od­vo­lá­vať a že náš úsudok nebude iba rozmar či vrtoch. Fakty riešeného prípadu majú pre naše etické usu­dzo­vanie značný význam, ale samy osebe nestačia, lebo tu pôsobia aj nor­ma­tívne hľadiská. Jablká a hrušky možno ohodnotiť na základe ich ob­jek­tív­nych vlastností, a teda ne­zá­le­ží len na tom, čo má rád ten, kto sa na ne díva, hoci aj to je pri hod­no­tení dôležité. Existujú ob­jek­tívne vlastnosti ovocných plodov, na základe ktorých ich hod­no­tíme. Podobne môžeme posudzovať morálnu hodnotu nejakého skutku čiastočne už tým, že ho vzťa­hu­jeme k danej situácii. Abso­lútny skep­ti­ciz­mus alebo ni­hi­liz­mus sa nedá obhájiť, pre­tože nor­ma­tívne súdy musíme vynášať po celý život. Ak niekto odmieta preveriť ob­jek­tívne či­ni­tele sú­vi­siace s ne­ja­kým nor­ma­tívnym výrokom, povieme o ňom, že je nor­ma­tívne slepý, alebo že mu dačo chýba.

Filozofi nám v priebehu dejín poskytli rozličné kritériá na po­su­dzo­vanie hodnôt: Aristoteles de­fi­no­val šťastie ako naj­vyššie dobro, J. Bentham a J. S. Mill vyhlásili za kri­té­rium naj­vyššie dobro pre naj­vyšší počet ľudí a I. Kant vyslovil kategorický imperatív. Nemyslím si, že by úsilie nájsť jednu normu alebo jedno kritérium etickej voľby malo úspech. Takéto snahy sú príliš zjed­no­du­šu­júce, lebo chcú redukovať etickú voľbu na ko­nečný princíp alebo hodnotu, ale pri roz­ho­do­vaní ide o ty­pickú plu­ra­litu. Roz­hod­núť sa je oveľa zlo­ži­tejšie, ako to väčšina fi­lo­zo­fov-etikov pripúšťala, lebo je tu množstvo zorných uhlov, ktoré v danej situácii treba brať do úvahy. Všetci veľkí filozofi prispeli každý svojím vkladom k etickému hľadaniu, ale zásady, ktoré vyslovili, sú vždy len jedným z mnohých kritérií. Preto navrhujem určitý druh etickej prieberčivosti, aby sme si z roz­lič­ných teórií vybrali vždy len to najlepšie.

Na účely nášho zámeru navrhujem upriamiť sa na sku­toč­nosť, že zvy­čajne jestvuje viacero morálnych zásad, ktoré pri­chá­dza­jú do úvahy. V každej etickej situácii sa priam zrážajú viaceré aktuálne hodnotenia a princípy; musíme ich všetky posúdiť a zvážiť, kým sa rozhodneme. Rozličné spo­loč­nosti vytvorili veľký počet morálnych zásad, ktoré zaväzovali ich príslušníkov a našou úlohou je často ich posúdiť.

Čo však mám na mysli pod výrazom zásada alebo princíp? Etickú zásadu by som de­fi­no­val ako pra­vidlo, na ktoré sa odvo­lá­va­me, keď treba usmerniť správanie. Etická zásada je vše­o­becná, pretože sa týka mnohých skutkov daného rámca. Nechcem tým povedať, že by zásada bola ab­so­lútna alebo uni­ver­zálna, lebo môže byť v roz­pore s inými zásadami a nie­kedy sa vyskytujú aj výnimky. Preto za dosta­točný považujem výraz vše­o­becná, lebo zásady možno zovšeo­becniť v tom zmysle, že ich možno brať do úvahy pri roz­lič­ných formách správania, ktoré sa vyznačujú podobnými znakmi. W. D. Ross používal výraz prima facie (zjavne) na ozna­čenie vše­o­becných po­vin­ností, ktoré nás viažu, aspoň hy­po­te­ticky, do tých čias, kým iná úvaha ne­pre­váži ich pou­žitie. Roz­ší­ril by som jeho ter­mi­no­lógiu výpoveďou, že existujú vše­o­becné zásady typu prima facie, záväzné tom zmysle, že by sme ich mali dodržiavať. Nie sú to však aktuálne, t. j. mo­men­tálne a konkrétne povinnosti. O tom, či je niečo okamžitá povinnosť, môže rozhodnúť len premyslené po­rov­ná­vanie a zva­žo­vanie súperiacich zásad a hodnôt, súvisiacich s naším hľadaním.

Zásady sú normatívne v tom zmysle, že vytvárajú normy usmerňujúce naše konanie. Sú od­po­rú­ča­ním pre naše činy a vy­vo­lá­vajú pocit „Mal by som“. Svojou silou i za­me­ra­ním pôsobia emo­tívne, ale obsahujú aj kog­ni­tívny prvok. Povedať, že nie­koho za­vä­zujú morálne zásady, zna­me­ná, že si ich zvnútornil (inter­na­li­zo­val, prí­padne inte­rio­ri­zo­val) a po­va­žuje ich za svoje vlastné normy, ktoré sú súčasťou jeho psychiky. Povedať, že niekto má zásady, ktoré dodržiava, znamená povedať, že je o ich platnosti hlboko presvedčený.

Tieto zásady majú aj kognitívny rozmer – alebo aspoň môžu ako také pôsobiť – pre­tože sú pod­lo­žené poznaním, po­cho­pe­ním a učením. Pri vytváraní spôsobu správania preberá roz­ho­du­júcu úlohu rozum, v úzkej spätosti so psy­cho­lo­gickými postojmi. Do pro­cesu hľadania vstupuje uvažovanie, ktorým upravujeme alebo potvrdzujeme svoje etické zásady, ktoré sa takto stávajú časťou našej osobnosti.

Opakujem, že existujú dva hlavné zdroje etického života. Prvým je sústava etických zásad, ktorými sú všeobecné pravidlá usmerňujúce naše správanie a za­vä­zu­júce nás prima facie. Druhým je široké pole ďalších hodnôt, ktoré tiež uznávame. V ďalšej ka­pi­to­le budem hovoriť o vzťahu medzi zásadami a hod­no­tami. Len ešte raz pri­po­mí­nam, že aj zásady aj hod­noty musíme zvažovať za­kaž­dým, keď sa púšťame do etického hľadania.

---

[1] – KOHLBERG, Lawrence, The Psychology of Moral Development (Psychológia morálneho vývoja), New York: Harper & Row, 1983; PIAGET, Jean, Moral Judgment and the Child (Morálny posudok a dieťa), New York: Free Press, 1932.
[2] – WINCH, Peter, Ethics in Action (Etika v činnosti), London: Routledge and Kegan Paul, 1972.
[3] – DEWEY, John, The Theory of Valuation (Teória hodnotenia), Chicago: University of Chicago Press, 1939.
[4] – HUME, David, Eine Untersuchung über den menschlichen Verstand (Skúmanie o ľudskom rozume), Hamburg: Felix Meiner Verlag, 11. vyd., 1984.
[5] – MOORE, G. E., Principia Ethica (Etické princípy), Cambridge: Cambridge University Press, 1903.
[6] – AYER, A. J., Language, Truth and Logic (Jazyk, pravda a logika), Victor Gollanz ed., London: Oxford University Press, 1946; STEVENSON, C. L., Ethics and Language (Etika a jazyk), New Haven: Yale University Press, 1943.
[7] – PERRY, Ralf Barton, General Theory of Value (Všeobecná teória hodnoty), Cambridge: Harvard University Press, 1926.
[8] – LEWIS, C. I., An Analysis of Knowledge and Valuation (Analýza poznania a hod­no­te­nia), La Salle, III.: Open Court, 1946); DEWEY, John, The Theory of Valuation (Teória hod­no­te­nia); op. cit. KURTZ, Paul, Decision and the Condition of Man (Roz­ho­do­vanie a údel človeka), Seattle: University of Washington Press, 1965.

Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).

Pozri: úvod, 1. časť alebo 3. časť.