Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (1. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Časť I

1. Zlyhanie náboženskej mravnosti

Transcendentálne etiky

Teisti tvrdia, že základom morálneho správania môže byť len taký morálny kódex, ktorý má korene v nad­pri­ro­dze­nej sfére. Keďže nie sú schopní predstaviť si nijaký iný základ mravnosti, stavajú sa rozhodne proti každému pokusu akokoľvek upraviť ich doktrínu. Ich systém však stojí na la­bil­ných základoch.

Čo je transcendentálna etika? V priebehu dejín mala rozličné podoby, lebo aj keď ľudia hovoria o trans­cen­den­tne, ne­zho­du­jú sa vždy v od­po­ve­di na otázku, čo to je. Čisto trans­cen­den­tná etika, bez aké­ho­koľ­vek vzťahu k ľudskému obsahu, by bola nezmyslom, lebo by ne­ob­sa­ho­va­la nijakú empirickú skúsenosť a ľudské potreby; a záujmy by boli mimo jej záujmu.

Platonizmus

Niet pochýb, že v západnom myšlienkovom svete je Platón hlavným inšpirátorom trans­cen­den­tálnej etiky, ak nie celej teistickej koncepcie mravnosti založenej na fi­lo­zo­fii. Hlásal, že existujú univerzálne morálne idey, predstavy alebo vzory a pred­po­kla­dal, že kto hľadá morálku, môže ich použiť ako normy správania a využiť ako príklady pre reálny svet skutočnosti.

Platóna inšpirovalo Sokratovo hľadanie pravdy a jeho záujem o myšlienkový svet. Sokrates sa v roz­lič­ných dialógoch snažil definovať pojmy ako spra­vod­li­vosť, zbožná úcta, pravdivosť, krása, cnosť, dobro. Nezaujímala ho rozširujúca definícia uvádzaním špecifických ilustrácií jednotlivých pojmov, ale skôr zužujúca definícia, obmedzujúca sa na sku­toč­ný obsah morálnej predstavy, t. j. na hlavné rozlišujúce znaky.

Platón predpokladal existenciu sveta ideálnych podstát, esencií, od ktorých všetko vo svete zmyslami vnímateľnej skutočnosti odvodzuje svoju existenciu. To, čo je konkrétne, je také len preto, lebo je časťou uni­ver­zál­nej skupiny, ktorá ho definuje. Každá osobitná vec vo svete okolo nás má tak svoj predobraz vo svete ideí. Platón sa zaujíma v prvom rade o ma­te­ma­tické koncepty – vidia sa mu byť ideálne a zod­po­ve­dajú formálnej štruktúre prírody. Venuje však pozornosť aj morálnym ideálom, medzi ktorými je najdôležitejší ideál dobra. A tak sa Platón pokúša vypracovať onto­lo­gickú bázu mravnosti, vyplývajúcu z trans­cen­den­tného poriadku vecí.

Najlepším kritikom tejto teórie je Aristoteles, ktorý sa pýta:

„Ako pomôžu také všeobecné pojmy obyčajnému človeku? Nepomôžu veľmi ani stolárovi, ani lekárovi, ktorých sa týka dosiahnutie dobra v ich vlastnej špe­cia­li­zo­vanej oblasti. Dobré má pre nich konkrétny význam a znamená dokončenie ich diela.“

Filozofická kritika Platónových pozícií je známa: platonický realizmus iba predpokladá svoje ontologické postuláty. Nijaká skúsenosť nepotvrdzuje tézu, že niekde vo vesmíre existujú ideálne formy všetkého. Dokonca aj keby ideálne podstaty existovali, nemali by nijaký praktický obsah a nevedeli by nám povedať, čo robiť v určitej konkrétnej situácii. Platónova teória nám nepomôže rozriešiť náš morálny zmätok. Vynárajú sa vážne námietky aj proti jeho teórii poznania, ako aj proti jeho metafyzike. Nemôže poskytnúť základy mravnosti, lebo jej episte­mo­lo­gický základ je sporný. Vôbec nie je zrejmé, že by sa dia­lek­tickým rozumovaním dali nejako pochopiť tieto ideály. Platón zvecnil proces definície tým, že spredmetnil prvky rozhovoru a dal im onto­lo­gické postavenie. Výrazy a pojmy majú však zmysel len v sú­vis­losti s jazykom, ktorý si ľudia vytvorili. Slová nemožno vytrhnúť z bežného dorozumievania sa, alebo púšťať ich len tak do sveta. Napríklad spravodlivosť nie je nejaká nie-prirodzená jednotka, vznášajúca sa kdesi v ideálnom priestore, odlišná od ľudského sveta. Je to pojem, týkajúci sa ľudských záležitostí a zvolili sme si ho na ich bližšie určenie naším jazykom.

Napriek svojej transcendentálnej teórii bol Platón prísnym kritikom každého pokusu odvodiť etiku od ná­bo­žen­stva. V diele Eutyfros sa vyslovene pýta, či je možné usudzovať na cnosť z toho, čo hovoria bohovia, alebo z ich príkladov. Prevažnú časť náboženskej myto­lógie vytvorili básnici a Platón považuje aj Homérove mýty za pochybné.

Nejaký nádenník zabil kohosi na poli Eutyfrovho otca, ktorý previnilca poviazal, hodil do jarku a poslal po kňaza, aby rozhodol, čo s ním treba urobiť. Previnilec umrel pred príchodom kňaza. Eutyfros obvinil svojho otca a natoľko stratil zdravý rozum, že žiadal, aby ho súdili za vraždu. Sokrates je prekvapený, že sa Eutyfros obrátil proti svojmu otcovi, lebo ctiť svojich rodičov bolo v tom čase veľmi rozšírené morálne pravidlo. Pýtal sa teda Eutyfra na dôvody a ten mu odvetil, že boh prikazuje, aby bol vrah za svoj zločin potrestaný. Ale či Zeus nezabil svojho otca Krona a ten zas svojho otca? Sokrates si nie je istý, či sa Eutyfrov otec dopustil premyslenej vraždy a kladie otázku, čo by asi robili v takej situácii bohovia. Čo je zbožná oddanosť? Nato Eutyfros zacituje výpoveď konvenčnej morálky:

„Ucti si bohov, dodržiavaj ich prikázania a zúčastňuj sa na náboženských obradoch.“

Pre Sokrata je však cnosť dôležitejšia ako konvenčná oddanosť na základe náboženských citov. Človek má počúvať hlas svojho svedomia, žiť podľa návodu rozumu a pokúšať sa konať dobro – to je dôležitejšie ako slepé dodržovanie zvykov. Etika je viac ako konvenčná zbožnosť a nemožno ju stavať na tom, čo vraj bohovia povedali alebo nepovedali.

Podobná kritika konvenčného náboženského konformizmu sa nachádza aj v druhej knihe Ústavy, kde Platón napadá Adeimanta pre jeho falošnosť a dvoj­tvár­nosť. Ten tvrdí, že človek vraj môže robiť zle, veď sa potom z toho vyspovedá, oľutuje to, zaplatí výkupné za svoje hriechy, a tak si vymodlí od bohov odpustenie a ďalšiu pomoc. No každému náboženskému pocitu a prejavu musí predchádzať etická oddanosť spravodlivosti založená na roz­mýš­ľaní. Sokrates pripúšťa nesmrteľnosť. Ak je život po smrti, človek sa nemá čoho báť, ak žil spravodlivo. Ak nie je, potom je smrť len ako predĺžený spánok. Sám Sokrates sa smrti nijako nebojí a verí, že jednotlivec musí počúvať hlas svojho rozumu a žiť spravodlivo bez ohľadu na odmenu. Takéto argumenty spomína Sokrates ešte aj krátko pred smrťou, ako to romanticky podáva Obrana Sokratova, Kriton a Faidon (s. 201).

Platónov postulát sveta ideí ako zdroja konečných morálnych ideí prevzalo množstvo teoretických filozofov – novo­pla­to­ni­kov, ktorí tiež delia svet na dve ríše: na ríšu zdania (svet vnímateľných vecí) a na ríšu skutočnosti (svet ideálnych podstát). Prvá obsahuje materiálne predmety v priestore a čase, ktoré vznikajú a zanikajú; prejavujú sa na úrovni zmyslového pozorovania. Druhá je ríša konečnej skutočnosti, ktorú nemôžeme priamo pozorovať, ale môžeme ju nepriamo predpokladať alebo intuitívne pociťovať. Pre Platóna je neviditeľná ríša pochopiteľná len rozumom; iní nie sú schopní ani toho; hovoria o mystickej prítomnosti, z ktorej k nám preniká len záblesk.

Existuje hlboko zakorenené presvedčenie, že akýsi neviditeľný svet obkolesuje náš skutočný svet a je základom morálneho poriadku, ktorý má hlbšiu štruktúru a vyšší cieľ. Okrem toho poskytuje ontologickú základňu nielen pre hodnotu, ale aj pre povinnosť. Dokonca aj Kant, ktorý veril v samo­stat­nosť etiky a nemyslel, že by sa etické príkazy dali odvodiť z náboženstva (veď ich odôvodňoval nezávislými racionálnymi úsudkami). Povedal, že ak sa pozrieme do vnútra nášho morálneho svedomia, zachytíme záblesk noumenálneho sveta (duchovnej skutočnosti) a náznaky morálneho poriadku. Je len jedným z mnohých filozofov, ktorí verili, že existuje ideálna a uni­ver­zálna báza pre morálne správanie, ktorá presahuje kultúrnu relativitu.

Náboženská mravnosť

Nechcem sa tu rozpisovať a kritizovať všetky spomínané filozofické teórie. Radšej sa zameriam len na jednu formu transcendentálnej etiky, na náboženskú mravnosť. Viera v trans­cen­den­tálny morálny poriadok spočíva na osobitnej mienke človeka, ktorý verí, že etika musí mať božský pôvod. Tak napríklad kresťania veria, že vesmír naplňuje odveký boží plán. Hoci je tento plán zahalený do rúcha taju­plnosti, boh nám vraj predsa len oznámil svoje morálne zásady (cez Krista ako vzor), a to v prvom rade povinnosť byť poslušným. Spása závisí od toho, či prijmeme božiu moc ako skutočnosť a či budeme poslúchať božie morálne prikázania.

Existuje silná a slabá forma náboženskej etiky. V teistickom tábore sa vedie veľký spor o to, či máme chápať morálne príkazy tak, ako sú spísané v Starom zákone, t. j. ako absolútne a doslovné smernice na správanie, alebo či si ich máme vysvetľovať len v ich vše­o­bec­nom meta­fo­ric­kom zmysle. Orto­doxní židia veria, že desatoro a pod­rob­né návody na správanie, ako sú obsiahnuté v Tóre, sú božského pôvodu a musia sa dodržiavať do poslednej litery zákona. Fun­da­men­ta­lis­tickí pro­tes­tanti a kon­zer­va­tívni rímsko­ka­to­líci pri­jí­ma­jú Starý zákon (samo­zrejme s výnimkou predpisov viažucich len orto­doxných židov), ale za záväzné pre svoje správanie považujú len normatívne morálne princípy Nového zákona. Podobne aj pobožní moslimovia prijímajú bez kritiky takmer všetky morálne a spoločenské príkazy Koránu, ako aj výroky pripisované Mohamedovi.

Je však veľký problém podať presný výklad starých dokumentov. Nejde iba o to, či existuje boh a či to on inšpiroval vznik týchto dokumentov, alebo či sú len prejavom ľudskej kultúry. Podľa mňa sú dôkazy pre existenciu boha ne­dos­ta­točné a ná­bo­žen­ské texty teda nemožno vyhlásiť za zjavené bohom. Sú to jedno­ducho prejavy ľudskej činnosti. A aj keby sme boli ochotní súhlasiť s pred­po­kla­dom existencie boha čo len za účelom argumentácie, stretneme sa s mnohými ťažkosťami.

V prvom rade je zrejmé, že rozliční veriaci už z postulátu boha-otca vyvodili proti­kladné morálne prikázania a predpisy. Knihy Starého zákona sa spisovali v priebehu viacerých storočí a tak vyjadrujú etické myslenie a sociálne zvyklosti rozličných období. Vidíme v nich postupné zmeny vládnucich doktrín, prejavujúce sa v početných proti­re­čivých príkazoch. V desatore boh hovorí „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13). Ale už o dvanásť kapitol ďalej zlomyseľne prikazuje Izraelitom:

„Každý nech si prepáše meč na bedrá! Choďte cez tábor od jedného vchodu k druhému vchodu a zabíjajte svojich bratov, priateľov i príbuzných!“ (Ex 32, 27).

Na inom mieste v desatore stojí:

„Nescudzoložíš!“ (Ex 20, 14).

Keď však dal víťaznej dobyvačnej židovskej armáde príkaz, aby zabila všetkých madiánčanských zajatcov vrátane nevinných žien a detí, dovoľuje boh armáde, teda aj ženatým mužom, aby si pobrali mladé panny pre seba:

„Ale všetky devy, ktoré ešte neobcovali s mužom, nechajte nažive pre seba!“ (Nm 31, 18).

Morálnych protirečení medzi Starým a Novým zákonom je veľké množstvo. V Starom zákone hrá významnú rolu pomstychtivá spravodlivosť typu „Oko za oko a zub za zub!“ V Kázni na hore v Novom zákone ju nahrádza filozofia typu: „Nastav mu druhé líce!“

„Neodporujte zlému,“ hovorí Ježiš. „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé!“ (Mt 5, 39).

Starý zákon pripúšťa mnoho­ženstvo, konkubinát a iné praktiky, ktoré boli bez­po­chy­by roz­ší­rené v čase, keď sa rozličné časti tejto knihy spisovali.

Starý zákon povoľuje rozvod, ak sa žena mužovi nepáči:

„Ak si muž vezme ženu a bude ju mať a ona sa mu potom pre niečo odporné znepáči, napíše jej priepustný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč.“ (Dt 24, 1).

V Novom zákone sa rozvod prísne zakazuje. Ježiš hovorí:

„Kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzo­ložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzo­loží.“ (Mt 5, 32).

Mnohí kresťania sa pokúšajú vysvetliť proti­re­če­nia medzi Starým a Novým zákonom poznámkou, že Nový zákon vývojovo nasleduje po Starom zákone, a že kresťanská morálka lásky a odpustenia nahrádza staré doktríny pomstychtivého a úzko­prsého Jehovu. Židovskí učenci a znalci písma strávili storočia píšuc a ro­zo­be­ra­júc Talmud v snahe podať rozumný výklad Tóry. Ak niekto prijme doslovnú inter­pre­táciu Starého a Nového zákona, musí prísť k záveru, že boh zmenil svoje názory.

Aj kresťania vysvetľovali morálne predpisy a doktríny Nového zákona často proti­kladne a neraz sa ne­ko­neč­ne dlho do­ha­do­vali o ich význame. Niektorí napríklad pripúšťali alebo dokonca ospra­vedl­ňo­vali otroctvo, lebo v Starom zákone je dovolené brať ľudí do zajatia ako otrokov a Nový zákon napomína slu­žob­níctvo, aby bolo poslušné svojmu pánovi:

„Otroci, poslúchajte pozemských pánov vo všetkom a neslúžte iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale z úprimného srdca, v bázni pred Pánom! Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom.“ (Kol 3, 22 – 23).

A na inom mieste:

„Sluhovia, podriaďujte sa so všetkou bázňou nielen dobrým a miernym, ale aj zlým pánom.“ (1. Pt 2, 18).

Dlhý čas sa na základe biblie ospravedlňovali božské práva kráľov. Ako je Kristus vládcom vesmíru, tak sa kráľ považoval za vládcu svetskej ríše; používalo sa to na vy­ža­do­va­nie poslušnosti politickej autorite kráľa. Až v modernej dobe, a to najmä vďaka kritike liberálnych humanistov, začali kresťania a židia brániť liberálnu demo­kra­ciu a zaujímať sa o in­di­vi­du­ál­ne ľudské práva. Ťažko však nájdete v starých textoch demo­kra­tické morálne predpisy.

Teista asi povie, že ak sa ľudia v minulosti odvolávali pri obrane osobitných politických a so­ciál­nych systémov na Bibliu, nemali právo to robiť. Navyše vraj niet vzťahu medzi biblickým bohom-otcom a otroctvom alebo monarchiou, prípadne akým­koľ­vek iným spo­lo­čen­ským us­po­ria­da­ním. Ale potom tým skôr je nejaká nevyhnutná logická súvislosť napríklad medzi bohom-otcom a morálnymi zásadami, ktoré mnohí, ba väčšina moderných ľudí uznáva? Môžeme odvodiť doktrínu ľudských práv od boha-otca? Niektorí veriaci si myslia, že to nielen môžeme, ale musíme urobiť, lebo bez nad­pri­ro­dze­nej bytosti sa taká doktrína musí zrútiť.

Pokúsme sa však teraz o voľnú, nie doslovnú inter­pre­tá­ciu biblie, ktorá je slabšou formou trans­cen­den­tálnej etiky. (Keď sme chceli byť explicitní, dostali sme sa do proti­re­če­ní.) Napríklad, aká má byť úloha a situácia ženy v spo­loč­nosti? Má byť žena rovná mužovi? Starý zákon ženu sústavne ponižuje a dáva jej v sociálnom a morálnom usporiadaní spoločnosti, ako aj v man­žel­skom zväzku, nižšie postavenie, než má muž. Tak čítame v Genezis:

„…a hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou…“ (Gn 3, 16).

To isté robí aj Nový zákon. Pavol vyjadruje primitívnu morálku svojej doby, keď tvrdí, že vzťah ženy k mužovi má mať znaky poslušnosti.

„Ženy nech na zhromaždeniach mlčia… a ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov.“ (1. Kor 14, 34 – 35).

Na inom mieste Pavol hovorí:

„…lebo muž je hlavou ženy. … Ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy (sú pod­ria­dené svojim) mužom vo všetkom.“ (Ef 5, 23 – 24).

Nie je možné, a ani potrebné, preberať morálne náhľady, zvyky a príslušné ob­me­dze­nia kočovných a roľ­níc­kych spoločností spred dvoch až štyroch tisíc­ročí a chcieť ich uplatňovať in toto a bez naj­menšej výhrady v súčasnej modernej spoločnosti. Je pravda, že veľa myšlienok Starého aj Nového zákona vyjadruje správne morálne názory – osobitne Zlaté pravidlo (Mt 7, 12), t. j. povinnosť byť milým, citlivým a spravodlivým k okolitým stvoreniam. Ale je tam aj veľa primitívnych a spia­toč­níc­kych myš­lie­nok. Od bib­lic­kých čias sa vyvinuli nové morálne zvyky a vznikli nové situácie, neznáme starým národom, ktoré si preto vyžadujú vysloviť nové morálne zásady. Mnohí dnešní teológovia to neberú do úvahy, lebo im to nevyhovuje.

Najmä tento dôležitý logický bod neslobodno pustiť zo zreteľa: je všemohúci boh-otec potrebný ako základ mravnosti? Ak áno, ako sa dajú vysvetliť veľmi rozdielne morálne systémy vychádzajúce z jedného, pravde­po­dobne toho istého boha? Vezmime si ako príklad islam, založený na Koráne. Hoci každé slovo Koránu bolo vraj Mohamedovi zjavené, t. j. diktované bohom, pripúšťa islam mnohé činy, ktoré kresťania a židia považujú za strašné hriechy, napríklad polygamiu (týka sa len mužov), alebo skutočnosť, že muž (nie však žena) sa môže rozviesť, ak sa mu žena znepáči.

Ide tu o empirický alebo o logický problém? Je jasné, že viera v boha nezaručuje ani všeobecné morálne správanie, ba ani jednotný náhľad na to, čo je správne a čo nie, čo je dobré a čo zlé. Vo svete od pradávna pretrváva rozsiahla rozdielnosť a relatívnosť miestnych kultúr. Panujúce sociálne, politické a ekonomické zvyky častejšie určujú, aká je mravnosť určitého činu, než obrátene. Ľudia sú schopní vysvetľovať uni­ver­zom svoje obľúbené morálne názory a praktiky. Moslimovia, kresťania i židia vyhlásili svoje praktiky za bohom prikázané, hoci všetky ich morálne prikázania pochádzajú od reformátorov, ktorými nepochybne boli Mojžiš, Ježiš aj Mohamed.

Nemožno povedať, že by viera v jedného boha vštepovala ľuďom tie isté morálne normy. Tieto normy sú často proti­chod­né a ľudia viedli medzi sebou naj­krva­vejšie vojny, aby presadili svoje vlastné chápanie toho, čo boh prikazuje. Môže boh pripustiť vzájomne sa vylučujúce zásady? Veru ťažko nájsť potrebný logický vzťah medzi bohom a mravnosťou. Hoci moslimovia veria v boha, v priebehu minulých tisíc­šty­risto rokov nikdy nebránili demo­kra­tické ľudské práva alebo slobodu svedomia – to sú morálne hodnoty, ktoré sa len v nedávných rokoch začali veľmi vyzdvihovať v mnohých západných krajinách. Zlepšenie sociálnych podmienok iste ešte väčšmi podporí tieto ideály a dúfajme, že postupom času de­mo­kra­tické revolúcie odstránia archaické anti­de­mo­kra­tické názory a praktiky. Ak sa to však raz stane, bude to preto, lebo moslimovia pochopia a prijmú morálne predpisy, ktorých odôvodnenie nevychádza z Koránu, ale z názorov svetských humanistov.

Ak zoberieme do úvahy dlhú históriu náboženských vojen a prenasledovanie medzi katolíkmi, protestantmi, inými kresťanmi, moslimami a židmi, ťažko si možno predstaviť, že by viera v jedného boha mohla byť zárukou jeho dostatočného záujmu o jednotlivcov s iným náboženským presvedčením, ktoré je spravidla výsledkom náhody pri na­ro­de­ní. Treba ľutovať, že sa základy náboženskej morálky nechápu ako samo­zrejmé pred­po­klady, ale že sa odvodzujú od doktrín viery, zjavení a ná­bo­žen­ských tradícií, ktoré vypestovali cirkevné inštitúcie, napospol tvrdiace, že boli inšpirované bohom, hoci ich v sku­toč­nosti vytvorili zvláštne skupiny mužov. Rímsky katolicizmus odôvodňuje neo­myl­nosť pápežových vyhlásení pred­po­kla­dom, že Kristus prikázal Petrovi (prvému pápežovi, t. j. rímskemu biskupovi), aby založil a riadil jeho cirkev, a preto sú všetci nasledujúci pápeži pri svojich inter­pre­tá­ciách božej vôle neomylní. Iné katolicizmy ani protestantizmus nič podobné z Biblie nevyčítali. Skutočnosť, že niekto prijme systém určitej vierouky za svoj, obyčajne závisí viac od so­ciál­neho postavenia ako od ra­cio­nál­nych dôvodov. Preto je morálny kódex relatívny vzhľadom na histo­rické tradície, a to aj pokiaľ ide o jeho zdroje, aj pokiaľ ide o neskoršie inter­pre­tácie. Ľahko možno dokázať, že morálka nemá svoj zdroj v nemenných trans­cen­den­tálnych konceptoch.

Myšlienka, že viera v boha alebo špecifická náboženská tradícia je nevyhnutná pre morálne správanie, je teda veľmi sporná. Aj keď súhlasíme s názorom, že viera v boha a špe­ci­fická náboženská tradícia je legitímnou inter­pre­tá­ciou božieho slova, ako sa to opakovane tvrdilo v priebehu dejín, vždy sa otvárali možnosti pre via­ce­ré inter­pre­tácie. Napríklad stovky protestantských siekt chápu a riešia mnohé morálne problémy celkom odlišne. Rovnako to platí o orto­dox­nom, kon­zer­va­tív­nom, reformnom a hu­ma­nis­tickom judaizme, o kon­zer­va­tív­nom a li­be­rál­nom ka­to­li­cizme a o sunitskom, prí­pad­ne šiítskom islame.

Početní vojenskí diktátori Latinskej Ameriky radi vystupovali ako oddaní rímsko­ka­to­líci a každú nedeľu sa zúčastňovali na omši. Ale rovnako sa jej zúčastňovali aj dô­ve­ry­hodní kňazi teológie oslo­bo­de­nia, ktorí sú v opo­zícii proti diktátorom. Každý vie, ako ťažko je vyvodiť čo len pár pevných pravidiel z nejakej náboženskej tradície a dúfať, že sa na ich základe podarí vyriešiť každý morálny problém alebo dilemu, ktorá sa môže vyskytnúť v ľudskom živote. Pomôžu nám staré doktríny rozhodnúť sa medzi ka­pi­ta­liz­mom a so­cia­liz­mom ako dvoma eko­no­mic­kými systémami? Veriaci tej istej cirkvi neraz skončia na opačných frontoch riešenia politických otázok. V tridsiatych rokoch boli španielsky generalissimus Franco a por­tu­galský diktátor Salazar neo­by­čajne pobožní rímsko­katolíci, no zaviedli diktátorské režimy a sym­pa­ti­zo­vali s fašizmom. Naproti tomu francúzsky katolík Jacques Maritain sa zastával demo­kracie. Koncom dvadsiateho storočia prešla značná časť rímsko­ka­to­líc­kej hie­rar­chie v Spo­je­ných štátoch ame­ric­kých z kon­zer­va­tív­nych politických pozícií na li­be­rál­ne. A tak v osem­de­siatych rokoch americkí katolícki biskupi sa stavali proti nukleárnym zbraniam a volali po od­zbro­jení, kým kon­zer­va­tívni ka­to­lícki laici a nie­kto­rí protestanti s nimi ne­súhla­sili a hla­so­vali za silnú atómovú obranu. Katolícki biskupi sa postavili na liberálnu, sociálne uvedomelú ekonomickú a politickú platformu, kým kon­zer­va­tívni katolícki laici ako Michael Novak, Wiliam Simon a Wiliam Buckley proti nim ostro vystupovali.

Pri niektorých otázkach mravnosti ostávajú vatikánski teológovia neoblomní. Stavajú sa proti rozvodu, kontrole pôrodov a proti prerušeniu tehotenstva, kým početní evanjelickí pastori, židovskí rabíni a aj mnohí katolíci podporujú niektorú alebo aj viacero z týchto myšlienok. Podobne je to pri skoro každom spo­lo­čen­skom probléme s mo­rál­nym podtextom, napríklad pri ho­mo­se­xu­a­li­te, euta­názii alebo pri treste smrti. Existujú veľké názorové rozdiely a nábožensky cítiaci ľudia sa pri navrho­va­ných riešeniach líšia medzi sebou rovnako ako sekularisti. Rozdiel je len v tom, že veriaci svoje morálne učenie nazývajú slovom božím – samo­zrejme, ak sa inter­pre­tuje v ich zmysle.

Absolútna mravnosť verzus situačná etika

Toto všetko ukazuje, že ak aj existujú morálne prikázania, pravidlá a zásady; a ak ich široko akceptuje živá náboženská tradícia, ba aj keď ich bežne uznávajú viaceré náboženstvá, ich inter­pre­tácia často vyvoláva morálne spory a má za následok rozkol vo ve­rej­nej mienke. Napríklad piate prikázanie hovorí „Nezabiješ!“, alebo, ako to vyjadruje novší preklad v Novej anglickej biblii: „Neuskutočníš vraždu!“ Treba to brať ako absolútny príkaz bez akej­koľ­vek výnimky? Ak áno, čo robiť v čase vojny, keď krajinu napadol neústupný agresor? V zá­vis­losti od si­tu­á­cie môže byť odpoveďou výzva do boja. Možno však začať aj preventívnu vojnu, ak vieme, že nepriateľ je pripravený na inváziu, alebo môžeme podnikať obranné vojenské akcie len po na­pad­nutí? Je dovolené zabiť nepriateľa? To nie je vražda, hovoria nám, lebo to sa deje v záujme národa, ktorý sa bráni.

Za druhej svetovej vojny obidve strany bombardovali priemyselné mestá protivníka – Londýn a Rotterdam skoro zničili Nemci; Berlín, Tokio a iné nemecké a japonské mestá spojenci. Pri bom­bar­do­va­niach zahynulo veľmi mnoho nevinných ľudí. Boli zavraždení? Dá sa brániť názor, že to bol zločin, no na druhej strane sa dá vyzdvihovať strategický význam týchto tzv. „otvorených“ miest. Pamätám sa, že som bol v roku 1944, na vrchole 2. sve­to­vej vojny, v Londýne. Navštívil som vy­bom­bar­do­va­nú štvrť za ka­tedrá­lou sv. Pavla a bol som svedkom bombových útokov na civilných občanov, ktoré mali za cieľ zlomiť vôľu britského ľudu. Neskoršie som ako príslušník inváznej americkej armády videl ruiny vy­bom­bar­do­va­ných miest Mníchova, Brém a Hamburgu; a počul som o miliónoch civilistov, čo zahynuli pri náletoch. Po po­ráž­ke Nemecka zhodili Spojené štáty atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki. Bol som zdesený touto masakrou, kým väčšina mojich spo­lu­bo­jov­níkov jasala pri myš­lien­ke, že toto urýchli koniec vojny.

Nechcem tu zastávať názor ani za, ani proti morálnemu princípu zákazu zabitia akýmkoľvek spôsobom. Chcem len poukázať na roz­lič­né inter­pre­tácie piateho prikázania. Ak má univerzálnu a ab­so­lút­nu morálnu hodnotu, potom závisí od sú­vis­lostí, ako ho dodržiavame. Treba odsúdiť všetky formy terorizmu? Možno používať ako odplatu pomstychtivé násilie? Dá sa pred­po­kla­dať, že ak niekto zabije „za správnu vec“, mnohí ľudia (vrátane moslimov, kresťanov a židov) budú tento čin schvaľovať, aj ak budú obeťami aj nevinní civilisti. Dlhý čas som bol proti trestu smrti, lebo som ho ne­po­va­žo­val za opa­tre­nie odstrašujúce od zločinu. Od tých čias som však svoju mienku čias­toč­ne zmenil, a v určitých prípadoch by som ho pripustil za ošk­li­vé zločiny, ako je napríklad úmyselná sexuálna vražda. Nechápem však tých, čo prisahajú na bibliu a vyhlasujú, že schvaľujú prikázanie proti zabitiu, ale súčasne schvaľujú prakticky každý spôsob vraždenia v čase vojny a tlieskajú pri každej poprave, že spravodlivosť zvíťazila – a odvolávajú sa na bibliu.

„Nezabiješ !“ má ešte osobitný obsah vo vzťahu k eutanázii, ktorá sa niekedy dá z morálnych dôvodov schvaľovať: Ak niekto umiera na nevyliečiteľnú chorobu, strašne trpí a žiada, aby sme mu proces umierania urýchlili, myslím, že máme morálnu povinnosť pomôcť mu umrieť rýchlejšie. Morálne ospravedlnenie takéhoto činu je dobročinnosť a vľúdnosť.

Je ťažké presne lokalizovať pôvod absolutistických morálnych zásad. Najpravdepodobnejšie sú to prvotné, tzv. všeobecné prima facie smernice pre správanie. Záleží od situácie, či a ako sa aplikujú. Napríklad je našou morálnou povinnosťou neklamať, ale ak to pri osobitnej príležitosti urobíme, môže to byť morálne ospravedlniteľné. Ak sa vaša teta celý deň trápila pečením zákuskov, ktoré nemáte radi, ľahko zacítite, že bude lepšie ušetriť jej city a povedať, že vám chutia, ako povedať jej pravdu.

Oblasť morálneho života je často plná tragédií. Nejde vždy o jedno­du­chú voľbu medzi dobrým a zlým, správnym a nesprávnym. Neraz dochádza ku konfliktu medzi dvoma dobrými a správnymi vecami, lebo ich nemôžeme mať obidve naraz, alebo medzi dvoma zlami, kde prav­de­po­dob­ne volíme to menšie. Často sa máme rozhodnúť medzi dvoma politickými kandidátmi, z ktorých sa nám nepáči ani jeden a po krátkej úvahe sa roz­hod­neme, že pod­po­ríme toho, ktorý menej uráža svojho súpera. Ako sa má rozhodnúť mladý človek, stojaci pred voľbou buď pokračovať v štúdiu, a tak sa pripravovať na svoje budúce zamestnanie, prípadne samostatné a nezávislé povolanie, alebo opustiť školu a môcť sa starať o star­nú­cich rodičov, odkázaných na jeho pomoc? Máme ctiť svojho otca i matku, ale máme aj povinnosť naplno rozvinúť svoj talent.

Inokedy si myslíme, že dodržíme sľuby, ktoré práve dávame. Možno však sme dali sľub, o ktorom zisťujeme, že jeho dôsledky môžu byť katastrofálne. Sokrates ilustruje túto tému v diele Republika: Priateľ vám zveril do opa­te­ry svoju zbraň dovtedy, kým ju bude pýtať späť; s čím radi súhlasíte. Jedného dňa pribehne rozčúlený a chce svoju zbraň a vy vidíte, že ak mu ju dáte, dakoho poraní alebo zabije. Porušíte svoj sľub a ne­vrá­tite mu jeho zbraň? Prav­de­po­dob­ne. Zvažovanie dôsledkov určitého konania je v tejto situácii dô­le­ži­tej­šie ako jedno­ducho splniť sľub – tak došlo k roz­hod­nu­tiu nevrátiť priateľovi jeho zbraň.

„Nescudzoložíš!“ hovorí šieste prikázanie. V románe D. H. Lawrenca Milenec Lady Chatterleyovej sa za 1. svetovej vojny manžel pani Chatterleyovej následkom vážneho poranenia stal impotentným a nemôže mať pohlavný styk so svojou ženou. Pani Chatterleyová má dve možnosti: žiť v mi­le­nec­kom vzťahu s hájnikom, a tak uspokojiť svoje normálne sexuálne potreby, alebo rozviesť sa so svojím mužom, ku ktorému ju však viažu pocity ľútosti a úcty. Má prežiť celý zvyšok života v abso­lút­nej zdržanlivosti alebo porušiť svoje manželské sľuby? Najprv sa rozhodne pre cu­dzo­lož­nú aféru, ale potom sa roz­ve­die a vydá sa za háj­ni­ka.

Nemienim tu tieto dilemy riešiť. Chcem len poukázať na sku­toč­nosť, že nech volíme aký­koľ­vek morálny kódex, pri jeho inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii v oso­bit­ných situáciách nám pomáha len etická úvaha. Mnohí ľudia nevedia pochopiť celú zložitosť morálnej voľby. Pri stret­nu­tiach s fun­da­men­ta­lis­tickými kritikmi humanizmu sa často bavím na ich pokriku proti „situačnej etike“, lebo nechápu, čo to znamená.

Profesori filozofie v kurzoch elementárnej etiky uvádzali ako ilustráciu tzv. dilemu záchranného člnu, ktorá sa viaže na reálny problém, ale napriek tomu nás fun­da­men­ta­listi varujú, že diskusiou o ňom pod­rý­va­me morálku mladých ľudí. Ide o tento príbeh: Na mori sa počas búrky potápa loď a nie­koľ­kí cestujúci s posádkou sa chystajú spustiť záchranný čln. Na­ne­šťastie je na palube viac ľudí, ako unesie malý čln, a tak je čoskoro zrejmé, že ak sa čln nemá potopiť, musí ísť niekoľko cestujúcich cez pa­lu­bu do ľa­do­vej alebo žralokov plnej vody. To znamená istú smrť. Vzniká teda morálna dilema: Čo robiť?

Raz na mňa skríkla rozčúlená matka:

„Učíte mladých ľudí hádzať druhých cez palubu!“

Spýtal som sa jej:

„Pani, keby ste boli v takej situácii, čo by ste urobili?“

Odpovedala mi:

„Stlačili by sme sa užšie k sebe a modlili by sme sa k Ježišovi.“

Na to bola jediná odpoveď:

„V takom prípade by ste sa následkom preťaženia záchranného člnu všetci do jedného utopili; namiesto, aby sa niekoľko cestujúcich možno zachránilo. Mohli ste hľadať dobro­voľ­níkov alebo ťahať žreb. Existuje niekoľko alter­na­tív­nych možností, ktoré sú všetky strašné, o tom niet pochýb, ale je možné, že rozhodnúť sa pre menšie zlo je v danej situácii naj­vhod­nejšie riešenie.“

Pustiť sa do etického uvažovania a prejaviť citlivosť voči podrobnostiam a ťaž­kos­tiam morálnej voľby nemusí byť nevyhnutne ne­mo­rálne, ako tvrdia niektorí kritici. Myslím si, že to môže študentovi pomôcť pochopiť zložitosť etického uvažovania a živo ukazuje, že morálne zásady treba starostlivo hodnotiť a zva­žo­vať, ak nie sme v stave dodržať ich všetky naraz. Etické uvažovanie nemožno nahradiť nijakým vždy platným meradlom, pretože uvažovanie je znakom mravnej dospelosti.

Boh a povinnosť

Konzervatívni obrancovia náboženskej etiky trvajú na tom, že bez viery v boha a prísnej náboženskej tradície niet morálnej zodpovednosti a ľudia robia, čo sa im zachce. Hovoria, že nie je správne odvolávať sa na intelektuálnu, historickú a morálnu elitu ľudstva – na Sokrata, Aristotela, Epikura, Epiktéta, Spinozu, Kanta či Milla – ktorí zavrhli tradičné náboženstvá, a predsa sa správali morálne. Problém je vraj v tom, či racionálne odô­vod­ne­nie etiky stačí pre masu obyčajných ľudí. Napoleon a Metternich boli síce skeptickí voči teistickým myšlienkam, ale boli toho názoru, že pre pospo­li­tý ľud sú potrebné prísne náboženské inštitúcie ako ochranné hrádze mravnosti. Náboženská viera vraj posilňuje špecifické cnosti, potrebné pre udržanie usporiadanej politickej komunity. Edmund Burke hlásal, že existuje akýsi druh rasovej múdrosti, za­fi­xo­va­ný v so­ciál­nych inštitúciách, a že určité historické zvyklosti sú prejavom pozostatkov morálnych náhľadov pre­doš­lých generácií, ktoré v zápase za správnu voľbu našli všeobecné pravidlá, posilnili ich zvykom a zákonom; a posvä­ti­li náboženskou dogmou či rituálnym obradom.

Podľa môjho názoru je v tomto argumente kus pravdy. Môže poskytnúť naj­pri­ja­teľ­nej­šie odô­vod­nenie náboženskej mravnosti. Zdá sa, že určitý súbor uznaných spo­lo­čen­ských pravidiel a smerníc, definujúcich prijateľné správanie, teda súbor určitých bežných zvykov, ktorých dodržovanie splní určité očakávania, hrá dôležitú sociálnu úlohu.

„Prečo nemám druhému niečo ukradnúť?“ kladie si otázku potenciálny hriešnik.

Odpovieme mu, že také správanie by porušilo spoločenské zvyky. Okrem toho by ho spoločnosť považovala za pod­lia­ka a mo­rál­ne odsúdenie predstavuje silnú motiváciu pre prispô­so­be­nie sa. Ale nie každý roz­mýš­ľa takto a v sku­toč­nosti je v hre celý systém zreteľne definovaných zákonov. Kradnúť je zlé, lebo je to proti zákonu a koho za po­ru­še­nie zákona chytia, toho potrestajú. Toto odrádza od mnohých sociálne škodlivých činov. Strach pred dôsled­kami je mocný dôvod pre ne­krad­nutie.

Čo však robiť, ak sa niekto vie vyhnúť tomu, aby ho spoločnosť a zákonné orgány prichytili pri čine? Môže sa dopustiť previnenia, ak sa vie vyhnúť trestu? Ak si spočíta riziko a možný zisk, ak porovná dlho- a krátko­dobý zisk a výhody s možnými dôsledkami porušenia pravidiel alebo zákonov, môže prísť k záveru, že jeho radosť, moc a ambície vzrastú oveľa viac, ak sa dopustí ne­mo­rál­nosti alebo dokonca zločinu (ak ho, pravda, nik neprichytí, neodsúdi a ne­potrestá), než keby počúval zákon. Tu vstupuje do hry náboženský argument: Ak svetské úrady nie sú schopné vypátrať, chytiť a potrestať toho, čo porušil zákon, urobí to boh pri poslednom súde! Existuje večný zá­ko­no­dar­ca, ktorý vie, čo robíš a prečo to robíš, a pred ním sa nedá nič zatajiť. Po smrti príde súdny deň, každý bude pred­ve­de­ný pred súdnu stolicu a naj­vyšší zá­ko­no­dar­ca bude súdiť – trestať za hriechy a odmeňovať za cnosti. Tak sa sociálne zvyky a legálne vyhlásené zákony menia na zákony pochádzajúce od boha. Sociálny súhlas alebo nesúhlas a legálne potvrdené potrestanie nahradí alebo posilní boží príkaz a hrozba. Konečná odpoveď na otázku „Prečo mám byť morálny?“ je potom takáto: Boh niečo určil a prikázal to robiť, a povinnosťou človeka je poslúchať jeho vôľu; ak to neurobí, bude potrestaný.

Pri úvahách o dlhodobých dôsledkoch sa takto príde k záveru, že je vo vlastnom záujme ne­pre­kro­čiť zákon, keďže tento má nielen časovú, ale aj božskú moc. A tak zo strachu, že to bude hriech a počítajúc s dlho­do­bými negatívnymi dôsledkami pre posmrtný život, ale možno aj z lásky k bohu, z ochoty plniť jeho priania a z túžby po spáse môže niekto prísť k záveru, že počúvať zákony je lepšie preto, lebo nám tak prikázal boh.

Kľúčová otázka však znie, či tento argument stačí na roz­rie­še­nie tzv. skúšky poslušnosti. Stratí človek pocit pre povinnosť, ak nebude boha – záruky mravnosti? Je niekto morálny, ak niečo robí alebo nerobí len preto, lebo to boh tak chce a pre nič iné? Je boh konečná príčina morálnej zodpovednosti? Moja odpoveď na všetky tieto otázky je Nie.

Osobitne výraznou ilustráciou tohto problému je biblické rozprávanie o Abrahámovi a Izákovi (Gn 22, 1 – 19): Prišiel čas, keď boh podrobil Abraháma skúške poslušnosti; prikázal mu, aby zobral svojho jediného syna Izáka, ktorého veľmi miloval, išiel s ním do kraja Morja a tam ho obetoval ako zápalnú obetu. Abrahám bol ihneď pripravený poslúchnuť. Včas­ráno narúbal dreva, osedlal osla a vybral sa na cestu, berúc so sebou Izáka a dvoch sluhov. Potom vošiel len so svojím synom do lesa, postavil tam oltár a naukladal drevo. Poviazal Izáka, položil ho na oltár a na drevo a vzal do ruky nôž, aby ho zabil, ako mu to boh prikázal. V tej chvíli sa zjavil Pánov anjel a povedal mu:

„Nevystieraj svoju ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš boha a ne­u­šet­ril si svojho jediného syna kvôli mne.“ (Gn 22, 12).

Tu sa človeku nevdojak natískajú dve otázky: Mohol Abrahám považovať za správne obetovať svojho syna a zabiť ho? Nie, s tým nijako ne­súhla­sí­me. Čo však v prípade, ak mu boh naozaj prikázal, aby to urobil? Stane sa to preto správnym činom? Nie, povieme aj v tomto prípade, lebo ak bol syn naozaj nevinný (a Izák nevinný bol), potom boh nemá právo prikazovať jeho smrť a Abra­hám nie je povinný poslúchnuť takýto ne­mo­rál­ny príkaz. Boh by nekonal správne, keby to vyžadoval (a keďže podľa kresťanskej legendy boh nechal zabiť Ježiša, svojho jediného milovaného syna, treba povedať, že aj to bolo hodné morálneho odsúdenia!). Až vo chvíli, keď boh hovorí k Abra­há­movi, aby nezabil Izáka, s uľah­če­ním si vydýchneme. Ak o tejto situácii roz­mýš­ľame, nemôžeme si pomôcť a musíme bohu zazlievať, že tak ukrutne skúšal Abraháma a že Abrahám sa vedel rozhodnúť zabiť Izáka. Sme presvedčení, že je nad slnko jasnejšie, že je morálne zlé, ak otec takto obetuje svojho syna. Ale opäť: je to zlé jedno­ducho preto, lebo boh tak určil a pri­ka­zu­je to, alebo je to zlé z iných dôvodov a bez oh­ľa­du na to, čo o tom hovorí boh?

Každá morálne vyspelá osoba uzná, že sa nedá ospravedlniť, aby otec zabil svojho nevinného syna (ktorý ho neklamal, ktorý sa nedopustil vraždy alebo zrady, ktorý neumiera na nevyliečiteľnú chorobu), či to boh prikázal alebo nie. Neskôr, v tretej časti, ukážem, že existuje celý rad vše­o­bec­ných morálnych pravidiel, ktoré pozná každá dospelá osoba. Tieto pravidlá majú určitú morálnu silu, a to vnútornú, lebo sú vlastné celej ľudskej pospolitosti, ako aj inštru­men­tálnu, lebo ako riadiace zásady upravujú naše spo­lu­na­ží­vanie a spolu­prácu. Ne­potre­bu­jeme nijakú von­kajšiu bytosť, ani skutočnú, ani vymyslenú, aby sme si ich uvedomili.

Myslím si, že vôbec nie je potrebné brániť tieto etické zásady, pretože sú intuitívne alebo samozrejmé. Sú zabudované do samej povahy ľudského tvora ako sociálnej bytosti. Tvrdím, že existujú objektívne etické názory a pravdy, ktoré vyjdú na povrch pri roz­mýš­ľaní, a ktoré morálne rozvinutá ľudská bytosť vie spoznať.

Dovoľte mi ísť v tejto veci ďalej a prikrášliť rozprávanie o Abrahámovi a Izákovi. Predstavme si, že sa nájde niekto, kto uzná, že je zlé, zabiť svojho jediného syna, ale keď sa ho opýtate prečo, odpovie vám:

„Lebo boh nám zakazuje, aby sme to urobili.“

Nato sa ho môžem spýtať:

„Je to jediná alebo dokonca prvotná príčina pre vaše rozhodnutie?“

Keby odpovedal Áno, budeme sa čudovať jeho morálnemu charakteru a po­lo­ží­me si otázku, či mu nechýbajú základné znaky mravnosti, keď sám nevidí, že je to zlé.

Keďže žijeme v spoločnosti s inými a v rodinách, prišli sme postupne k poznaniu, že potre­bu­je­me iné bytosti, a že ony potrebujú nás. Vieme, že rodičia majú osobitné záväzky a po­vin­nosť chrániť zdravie a životy svojich detí. Okrem toho sa môže alebo musí vyvinúť určitá súdržnosť medzi rodičmi a deťmi, medzi sestrami a bratmi, medzi manželmi navzájom, medzi priateľmi a prí­buz­nými, medzi cudzími ľuďmi jedného spo­lo­čen­stva, ba do­konca aj mimo jeho hraníc. Spoznáme, že existujú základné ľudské pravidlá správania, ktoré sme nútení dodržiavať – na­prí­klad ne­za­prí­či­ňo­vať iným zbytočné utrpenie, snažiť sa byť čestným, pravdo­vravným a spra­vod­livým. Existuje celý katalóg takých morálnych pravidiel.

Jednou z našich najvyšších morálnych zásad je, že rodičia nesmú zabiť svoje deti. Ak to niekto predsa len urobí, poruší tým všetky normy ľudského správania, nevyhnutné pre život v spo­loč­nosti. Ne­potre­bu­jeme ne­ja­ké­ho boha, aby nám toto povedal. Preto aj samotná myšlienka, že by Abrahám mohol súhlasiť s tým, že zabije Izáka, je hodná odsúdenia. Mal nesúhlasiť a pro­tes­to­vať, mal sa pokúsiť sa zmeniť boží zámer. A keby to bol boh odmietol, mal Abrahám odmietnuť poslušnosť. Neposlušnosť voči božím príkazom, ktoré sú zjavne nemorálne, nie je hriešna, lebo skúsenosť nás naučila, že morálne zásady majú svoju vlastnú autonómiu, od boha nezávislú.

Už za čias Abraháma musel mať zákaz obetovať deti prednosť pred pri­mi­tív­nejšou mravnosťou, ktorá tieto obete pripúšťala a prak­ti­zo­vala. Pod dojmom prevahy zla v okolitom svete a možno aj z krajného zúfalstva niektoré kmene asi robili ľudské obete, aby si uzmierili bohov. To bolo nesprávne, povedal Starý zákon, ale toto chápanie zla sa zakladalo na mo­rál­nom povedomí zvláštnej povahy.

Je zaujímavé, že naše biblické rozprávanie pripúšťa zvieraciu obeť ako náhradu za ľudskú obeť. Abrahám našiel v kroví za rohy zachyteného barana a obetoval ho bohu namiesto svojho syna. To hovorí text a schvaľuje to. Opäť je tu možný podobný nesúhlas s morálnym odôvodnením takéhoto lacného činu obete – dá sa predsa povedať, že aj zvieratá majú nejaké práva. Ne­slo­bod­no ich bez dô­vo­du zabíjať a trápiť. Je nesprávne zabiť nevinného baránka jedno­ducho pre akýsi náboženský obrad. A vskutku, zvieracie obete už dávno vyšli z módy vo väčšine sveta.

Náboženský význam nášho rozprávania spočíva v tom, že Abrahám je morálne cnostný, lebo boha poslúcha za každých okolností. Jednoznačná slepá poslušnosť božím príkazom sa považuje za naj­vyššiu náboženskú povinnosť a vrcholnú morálnu cnosť. Je základným kameňom náboženskej mravnosti; sme povinní poslúchnuť jedno­ducho preto, lebo boh to prikazuje. Dospelý človek sa však iste vždy má pýtať na príčinu alebo ospravedlnenie. Ak toho niet, bude neetické dopustiť sa morálne odporného činu.

V priebehu mnohých rokov výučby etiky na univerzite som túto dilemu Abraháma a Izáka často rozprával svojim študentom a potom som sa ich pýtal, či podľa ich mienky konal Abrahám správne alebo nesprávne. Skoro všetci sa zhodli v názore, že od Abraháma nebolo správne obetovať Izáka. Len jedna po­zo­ru­hod­ná výnimka je hodná spo­mien­ky: Jeden osobitne otvorený študent trval na tom, že čo­koľ­vek boh nariadi, treba to považovať za správne a ak boh chcel, aby Abrahám obetoval Izáka, alebo aby otcovia zabíjali svojich synov, čo má byť skúška vernosti a posluš­nosti, potom je správne urobiť to. Na otázku Prečo? nevedel dať inú odpoveď ako uviesť svoju vieru a svoje presvedčenie, že oddanosť bohu má presahovať všetky iné úvahy. Ne­pri­hlá­sil sa nik, kto by súhlasil s tý­mi­to jeho argu­men­tmi. Zdalo sa, že svojím vyhlásením prezrádza svoje nevyvinuté morálne povedomie. Jeho názor, že najvyššia cnosť je poslušnosť voči morálnemu zákonu tak, ako ho definuje náboženská tradícia, je iste veľmi pochybný. Záležitosť sa predsa dá preveriť ešte aj inak. Keby napríklad boh prikázal znásilňovať, kradnúť alebo vraždiť, stali by sa preto tieto činy správne? A naopak, keby boh prikázal ne­zná­sil­ňo­vať, nekradnúť a nevraždiť, boli by tieto činy len preto nesprávnymi? Samozrejme, že nie! Sú určité morálne zásady a hodnoty, ktoré ako civilizovaní ľudia uznávame a ceníme si, a nie sme ochotní zrieknuť sa ich. Od nikoho nemožno žiadať, aby sa vzdal toho, čo je súčasťou vyspelej morálnej ľudskej bytosti. Takéto poňatie povinnosti a zod­po­ved­nosti je nezávislé od teo­lo­gic­kých úvah. Ľudia, čo to nevidia, ukazujú len svoje vlastné morálne nedostatky. Ale aký je potom náš humanistický základ? Ak je boh mŕtvy, alebo ak ho niet, na čom sa zakladá naša mravnosť? Týmito otázkami sa budeme zaoberať v nasledujúcich kapitolách.

---

Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).

Pozri: Úvod: Život mimo raja alebo pokračuj v čítaní etického hľadania.