Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (úvod)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Obsah

Úvod: Život mimo raja
Poznanie dobra a zla	9
Etika bez boha	11
Ježiš, Mojžiš a Mohamed verzus Sokrates	14

Časť I

1. Zlyhanie náboženskej mravnosti
Transcendentálne etiky	19
Platonizmus	21
Náboženská mravnosť	22
Absolútna mravnosť verzus situačná etika	27
Boh a povinnosť	30

2. Kritické hľadanie
Dva druhy mravnosti	35
Etické dilemy	39
Čo tvorí etickú dilemu?	40
Začiatky etického hľadania	45

Časť II

3. Všeobecné morálne pravidlá
Morálne a etické zásady	50
Objektívny relativizmus	52
Odôvodnenie etických zásad	58
Katalóg všeobecných morálnych pravidiel	66

4. Excelsior
Etika dokonalosti	82
Čo je hodnota?	82
Normy dokonalosti	87
Etická dokonalosť	90
Excelsior	95

5. Zodpovednosť
Zodpovednosť voči sebe samému	112
Zodpovednosť voči iným	115
Viac ako národ	127
Svetové spoločenstvo	128
Prečo mám byť morálny?	131

6. Výchova charakteru a pestovanie poznania
Etická výchova detí	138
Výchova charakteru	141
Čo treba učiť	149
Potreba kritického etického hľadania	152

Časť III

7. Ľudské práva
Čo sú ľudské práva?	157
Existujú základné a univerzálne práva?	161
Práva zvierat	171
Práva občanov svetového spoločenstva	173

8. Súkromie
Verejné verzus súkromné	176
Oblasť rešpektovaného súkromia	179
Jednotlivé súkromné práva	180

I. Vnútorná oblasť svedomia	180
II. Diskrétnosť	180
III. Rozhodovanie o vlastnom tele	181
IV. Sexuálne záľuby	183
V. Sloboda rozmnožovania	190
VI. Starostlivosť o zdravie	194
VII. Právo umrieť	196
VIII. Dobrovoľné združenia	204
IX. Osobné vlastníctvo	204

Časť IV

9. Strom života
Zmysel života	206
Vo vesmíre bez boha	209
Tvorba nášho vlastného zmyslu	212
Tragické pocity	213
Hojné radosti	216
Život hodno žiť!	219
Postskriptum o barbarstve: Odvrátená strana mesiaca	220

Záver	224
Index	225

Poďakovanie.

Ďakujem Nadácii Johna Deweya, že mi poskytla štipendium staršieho vedeckého pracovníka. Umožnilo mi dokončiť túto knihu. Je napísaná v duchu filozofie Johna Deweya, ktorému budem navždy vďačný.

Paul Kurtz

Úvod: Život mimo raja

Poznanie dobra a zla

Deje sa vôbec niečo, ak je boh mŕtvy? Je človeku všetko dovolené, ak sa zriekne viery v božského stvoriteľa? Zrúti sa bez viery a náboženstva morálka?

V románe Fiodora Michajloviča Dostojevského Zločin a trest Raskoľnikov okradne a zavraždí dve staré ženy, lebo nemá nijaké morálne zábrany, ktoré by krotili jeho vášeň. Zákon ne­kon­tro­lo­va­teľ­ného zaujatia sa rozbieha a mladý veriaci sa mení na ni­hi­listu. Bez Boha, kričí Dostojevskij, nemá ani život, ani svet nijaký zmysel. Bez dok­trí­ny o Božej odmene a spáse neexistuje podľa Dostojevského základ morálnej povinnosti a zod­po­ved­nosti. Kde niet morálnych hodnôt, tam je len vlastný rozmar a ne­spú­taná túžba. Ľudská existencia je iba záchvev čohosi po­mi­nu­teľ­ného medzi dvoma zabudnutiami. Všetko je dovolené. Človek sa oddáva pôžitkárstvu a seba­zbož­šťo­vaniu. Niet miery pre dobro a zlo, správne a chybné. Ľudská realita nemá morálny rozmer.

Tento pochmúrny obraz nie je správnym vyjadrením ľudskej situácie. Práve naopak. Len keď sa odvážime na vý­po­veď, že boh neexistuje, prídeme k poznaniu, že ľudské bytosti sú auto­nómne a že sme zod­po­vední za svoje osudy, ako aj za osudy svojich blízkych. Iba ak pod­nie­time svoju odvahu a múdrosť na vy­tvo­renie ra­cio­nál­nej etiky, za­lo­že­nej na rea­lis­tickom pohľade na prírodu a na poznaní zásadného významu všeo­bec­ných morálnych pravidiel slušného správania. Len tak vybudujeme ozajstnú sekulárnu spoločnosť a budeme môcť žiť podľa hu­ma­nis­tických zásad a hodnôt.

Teisti popierajú možnosť mravnosti bez boha. Podľa biblického mýtu Adam a Eva stratili Božiu milosť, lebo nepočúvli Boha. Boh im dovolil jesť ovocie zo všetkých stromov rajskej záhrady, okrem stromu poznania dobra a zla. Takto vlastne človeku zakázal, aby sám hľadal etické hodnoty. … Žena odpovedala hadovi: „Ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: ‚Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli.‘“ (Gn 3, 3). [1] Eva však videla, že ten strom má chutné ovocie, ktoré je pekné aj na pohľad, a že je to strom hoden záujmu, lebo dáva poznanie. Jedla preto z toho ovocia a na­ho­vo­rila Adama, aby aj on tak urobil. To tak roz­hne­valo Boha, že oboch vyhnal z raja: Eva odteraz bude v mukách rodiť svoje deti a bude jej vládnuť muž. Adam bude ťažko orať svoju brázdu a bude v pote tváre dorábať svoj chlieb. Adam a Eva a ich potomstvo budú mrieť, nesmrteľnosť stratili. Z toho všetkého vyplýva poučenie, že Boh nechcel, aby ľudia vedeli posúdiť, čo je pre nich dobré a čo zlé. Mali byť iba poslušní Božiemu príkazu.

Nespočetné množstvo osvietených mužov a žien však opustilo ilúzie teistického náboženstva a napriek tomu viedli mravne bezúhonný život. Inšpirovali ich ušľachtilé ideály a morálne hodnoty. Využívali svoje poznatky o dobre a zle, prekypovali láskou k dobrému životu, boli solidárni s inými ľuďmi, venovali sa dobro­čin­nosti, boli spravodliví. Nezriekli sa svojich plánov a projektov, ani vôle žiť. Vedu a technológiu, filozofiu a poéziu, všetky výdobytky civilizácie a vyspelej kultúry vytvoril ľudský dôvtip a zanietenie. Bez­menní svetskí hrdinovia v priebehu mnohých generácií prišli na to, že život je plný príležitostí a v tom spočíva jeho zmysel. Aj keď boli neveriaci, nevzdali sa úsilia o dobro druhých a nikdy v živote nezapreli morálne hodnoty a normy.

Napriek tomu však ešte aj dnes, podobne ako voľakedy, počúvame známe litánie stúpencov nad­pri­ro­dze­ných náboženstiev: Bez viery v Boha je všetko stratené, bez odda­nosti božím pri­ká­za­niam nás pre­mô­že korupcia a hriech.

Náboženské posolstvo je lákavé: viera v trans­cen­den­tného boha je dominantný mýtus ľudských dejín. Na základe ľudských predstáv vytvorili básnici a proroci božskú bytosť, ktorá odráža ich predstavu o človeku. Vynašli ju, aby spĺňala ich naj­hlbšie želania: Boh stvoril vesmír. Všetka mravnosť teda musí vychádzať z neho. Sme tu na základe božieho plánu, tvrdia teisti, aj keď je ten ich trans­cen­den­tný Boh zahalený do veľkých tajov a závoj sa dá len nepatrne poodhaliť meta­fo­rami a sym­bol­mi, pomocou ktorých by ho chceli opísať. Tvrdia, že našou základnou morálnou po­vin­nosťou je uznať Boha za jediný prameň mravnosti.

Pre teizmus je podstatné učenie o spáse: Boh spasí ľudí od hriechu a smrti; a dá im večnú blaženosť. Ak niekto chce dosiahnuť túto odmenu, musí v prvom rade veriť v boha. Sú teo­ló­go­via, čo si myslia, že už sama viera stačí na spásu. Iní hlásajú, že na spásu treba konať aj dobré skutky. A tak vedú k spáse rozličné cesty kresťanov, židov a moslimov, ale výsledok je vo všetkých prípadoch podobný.

Sú tí, čo zavrhujú teizmus, zlí a bez akýchkoľvek morálnych cností? Isté je, že viera v boha nie je zárukou morálnej cnosti. Vždy bolo veľa ľudí, čo vyznávali vieru a žili nemorálne. V zákutiach histórie sa skrýva veľa ich ne­ha­neb­ností. Niet pochýb, že strašných činov sa dopúšťali rovnako veriaci ako neveriaci, kresťania aj ateisti, židia aj hinduisti, moslimovia aj absolutisti, teisti aj sekularisti. Nemravnosť nepozná hraníc. Od Kaina, ktorý zabil svojho brata Ábela, cez Ca­li­gulu, Atilu, Džin­gis­chána, Torque­madu, Cézara Borgiu, Hitlera a Stalina, ne­mo­rálni ľudia zaplavujú zem krvou ne­vin­ných. Nie je teda správne tvrdiť, že svätí v dejinách boli iba tí, čo žili vo zväzku s cirkvou a chrámami, a hriešni iba tí, čo žili mimo nich.

Podľa biblie je najhoršie zlo a príčina straty božej milosti to, že človek jedol zo stromu poznania dobra a zla, že sa teda pustil do hľa­da­nia etických princípov a hodnôt na základe vlastného uva­žo­va­nia. Ci­vi­li­zácia však pozná príklady mnohých hlboko morálne za­lo­že­ných ľudí, ktorí jedli za­ká­za­né ovocie z tohto nádherného stromu a žijúc mimo raja spoznali základné etické hodnoty a pravdy. Tieto potom určovali ich konanie, v ktorom sa spo­lie­hali len na seba samých a brali ohľad na druhých.

Etika bez boha

Pre tých, čo žijú mimo raja a rozprávanie o raji považujú za mýtus, vesmír nie je postavený podľa božského plánu, ani nemá účel. Podľa nich je našou prvou po­vin­nosťou starostlivo pestovať strom poznania dobra a zla, a nie vyhýbať sa mu. Ukázalo sa, že aj keď odpadne trest alebo strach z božej odplaty, ľudia nezačnú hneď kradnúť, znásilňovať a vraždiť. Aj bez božských sankcií vedia byť čestní, hovoriť pravdu, byť uvážliví a spra­vod­liví; a nie­len­že môžu, ale aj sku­toč­ne roz­ví­jajú v sebe cit zod­po­ved­nosti voči druhým. Vo svojom vnútornom živote nezúfajú, nestanú sa ni­hi­lis­tami. Nie je pravda, že budú ignorovať štandardy občianskej slušnosti, zde­ge­ne­rujú na bla­ho­byt­ných boháčov a oddajú sa orgiám. Existuje silná hu­ma­nis­tická mo­ti­vácia etického správania. Ak sa odstránia náboženské základy, mravnosť sa nezrúti, ani he­do­nis­tický egoizmus sa nestane bežným pravidlom.

Etický a sekulárny humanizmus, ktorého základy chcem vysvetliť v tejto knihe, sa zakladá na ve­dec­kej a na­tu­ra­lis­tickej teórii prírody a ľudskej pri­ro­dze­nosti; a roz­ví­ja sa z ra­cio­nál­neho poznania dobra a zla. Tradičné orto­doxné náboženstvá, vy­chá­dza­júce zo Starého a Nového zákona, z Koránu alebo iných tak­zva­ných po­svät­ných do­ku­men­tov. Sú po­zna­me­nané uva­žo­va­ním v kruhu. Najprv im­pli­citne pred­po­kla­dajú určitý súhrn mo­rál­nych hodnôt a po­tom sa snažia odô­vod­niť ich od­vo­lá­va­ním sa na trans­cen­dentný prameň. Pri kri­tic­kom skú­ma­ní sa však ukáže, že taju­plná bytosť vynáša na oltár len hod­no­ty, ktoré sa uznávajú už od­dávna. Vôbec ne­treba, aby si človek vy­mýš­ľal boha, ktorý mu prikáže morálne pra­vid­lá, ktoré už aj tak do­zre­li v jeho mysli a sve­do­mí.

Ľudia, čo sa v snahe odôvodniť svoju vieru v určitý súhrn prikázaní alebo etických princípov od­vo­lá­vajú na bibliu alebo korán, klamú seba samých, lebo teistické náboženstvá sú len výsledkom ľudskej predstavivosti a ne­zod­po­ve­dá im ne­zá­vislá sku­toč­nosť. Je veľkým omylom považovať nejaký čin za dobrý alebo zlý, za správny alebo chybný v mene boha, ak ho takto po­su­dzu­jeme už v rámci jeho histo­rickej kul­túr­nej tra­dí­cie a až do­da­toč­ne bude schvá­lený alebo od­sú­dený cirkevnými doktrínami a in­šti­tú­ciami. Idea boha je syno­ny­mom pre naše naj­vyššie morálne ideály. Boha chápeme ako normu na me­ra­nie našich utrpení a vkla­dá­me do neho naše nádeje. Vzývame ho, aby nás prinútil k po­sluš­nosti. Ľudia dobre vedia, že je ne­mo­rálne a škod­livé kradnúť a vraždiť, a preto po­sil­ňujú sankcie proti týmto činom tým, že ich vydávajú za božie prikázania: „Nepokradneš“ a „Nezabiješ“ vraj povedal sám boh.

Božské sankcie sú však len doplnkom hlboko za­ko­re­ne­ného mo­rál­neho odporu proti takýmto činom. Všetky etické systémy sú spradené z ma­te­riá­lov ľudských túžob a sna­že­ní. Ak teisti trvajú na svojom presvedčení, že ich morálne ideály sú in­špi­ro­vané božským vnuk­nu­tím, a teda ne­men­né, je to iba maska seba­kla­mu. Niet presvedčivého dôkazu, že Mojžiš dostal desatoro od „Toho“, čo hovoril z výšav, že morálne podobenstvá Kázne na hore sú od Boha, ktorý mal vtedy podobu Ježiša, alebo že anjel Gabriel doručil koránový morálny zákonník Mohamedovi – hoci veriaci zotrvávajú vo svojom presvedčení, že tieto zázračné veci sa naozaj udiali.

Vo svojej predošlej knihe Trans­cen­den­tálne po­ku­še­nie: Kritika náboženstva a pa­ra­nor­mál­nych javov [2] som ukázal, že tieto vy­hla­so­vania zjavení nie sú ničím podložené.

Podľa mojej mienky sú to produkty ľudskej obra­zo­tvor­nosti a vy­jad­rujú túžbu mysle nájsť a po­cho­piť konečný význam javov ako odpoveď na ži­vot­né tragédie. Sú to mýty útechy a uča­ro­va­nia, umož­ňu­júce vymaniť sa z ob­me­dze­nosti ľudského položenia, smrteľnosti života a konečnosti smrti. Posilňujú ich religiózne morálne systémy, pred­pi­su­júce odpustkové modlitby a prísne morálne zásady, oslavné obrady a sta­va­nie svätýň na hro­mad­né vzývanie a klaňanie sa.

Často sa kladie rozhodujúca otázka: Ak sú všetky morálne systémy produktom ľudskej kultúry, a ak ich zbavíme klamného ná­bo­žen­ského nánosu, ktorý ich posväcuje, bude ešte možné viesť skutočne mravný život, v ktorom sa vyvinie zodpovedná morálka? Je možné vybudovať sekulárne etické spoločnosti?

Úlohou tejto knihy je ukázať, že existuje objektívna a po­zi­tívna hu­ma­nis­tická báza etického správania sa. Pre plné roz­vi­nutie etického života sa však v prvom rade treba zbaviť pút teistických ilúzií a zaujať nové sta­no­visko tvorivého rozvoja. Hod­no­verná mravnosť, dôležitá pre ro­dia­ce sa ci­vi­li­zácie, môže vzniknúť len vtedy, ak sa zbavíme kme­ňo­vých ob­me­dze­ní našej staro­dávnej mi­nu­losti a vy­kro­číme na cestu tvorby nových kritérií etických hodnôt a zásad tak, že si osvojíme dobré a zavrh­neme ne­pod­statné a falošné.

Nanešťastie všetky minulé morálne systémy, obyčaje, spo­lo­čenské zvyky a tra­dí­cie ustanovili a posvätili náboženské autority. Každá kultúra potrebuje pevný rámec morálnych zásad a hodnôt, podľa ktorých pred­pi­suje žiť a ktoré riadia správanie, definujúc hranice do­vo­le­ného a ne­do­vo­le­ného. Sociálny život sa môže rozvíjať len vtedy, ak nejaký takýto systém existuje. Morálne pravidlá, ktoré sa považujú za naj­dô­le­ži­tejšie, sa včlenia do le­gis­la­tívy a posilnia zákonom. V priebehu dlhej histórie ľudstva sa mravnosť vždy nerozlučne spájala s ná­bo­žen­stvom a jej zásady a hodnoty pod­po­ro­vali kňazi a schva­ľo­vali teo­ló­govia.

Sociálne a technologické zmeny prebiehajú dnes tak rýchlo, že sa už nemožno obzerať späť do mi­nu­losti na pri­mi­tívne ci­vi­li­zácie ko­čov­níkov a roľ­níkov; a na uctie­vané ná­bo­žen­stvá, ktoré vtedy vznikli. Tam nemožno hľadať základ našich morálnych princípov, aj keď sa ľudia zo zásady radi držia pevnej pôdy včerajška, ak z nej môžu čerpať istotu a pokoj. Orto­doxné náboženstvá kladú prekážky sociálnemu pokroku a brzdia tvorivosť post­mo­der­nej tech­no­lo­gickej spo­loč­nosti. Tým vyjadrujú tragickú Faustovu tému, že túžba po poznaní má svoje hranice, že človek nikdy nenájde plné uspo­ko­je­nie ani v sebe, ani vo svete okolo seba; a že toto hľadanie sa raz skončí jeho vlastným zánikom. Preto si niektorí bojazlivejší ľudia želajú spútať džina modernej vedy a tech­no­ló­gie, a zahnať ho späť do fľaše. Smútia za abso­lút­nymi morálnymi istotami dávnej minulosti. Títo stúpenci auto­ri­ta­tív­nych štruktúr sa kŕčovito pridŕžajú starých zvykov, obávajú sa zmien a ne­dô­ve­rujú nijakej expe­ri­men­tálnej revízii morálky.

Teistické systémy morálky, ktoré sa snažia zachovať archaické predpisy minulosti, majú len vymyslené a klamné základy. Rímsky katolicizmus, ortodoxné židovstvo, fun­da­men­ta­lis­tický pro­testan­tiz­mus a abso­lu­tis­tický islam, každý so svojimi inten­zívne zanietenými veriacimi, hádajú sa navzájom o základných článkoch svojej viery. Okrem toho sa však v jednom šíku stavajú skoro proti každej revízii morálnych predpisov, čiastočne pre­ko­na­ných mo­der­nou vedou a čiastočne bez­význam­ných pre dnešné potreby. Staré náboženstvá sa často stavali proti sexuálnej slobode, proti oslobodeniu žien, proti emancipácii diskri­mi­no­vaných menšín, proti uznávaniu odlišných životných štýlov a proti vytváraniu svetového spoločenstva. Vždy sa usilovali zmraziť staré dogmy údajnou nemennosťou absolútna. Skrývali svoje deti pred roz­rasta­jú­cimi sa hori­zontmi výchovy a priam sa triasli hrôzou pri každom stretnutí s novými myš­lien­kami a novými hodnotami. Musíme prekonať takéto ne­prie­pustné morálne systémy, založené na trans­cen­den­tálnych pokušeniach a okultných obrazoch skutočnosti. „Nijaké božstvo nás nemôže spasiť,“ musíme si stále opakovať, „musíme sa spasiť sami“ [3] – a najmä musíme sa zbaviť nezmyslov a omylov našich predkov.

Nie boh, ale my sami sme zodpovední za náš osud. Musíme si preto sami vytvoriť svoj vlastný etický svet. Musíme sa usilovať pre­bu­do­vať slepú a s naším vedomím zrastenú morálku na novú, založenú na ra­cio­nál­nom uvažovaní. Zachováme pritom z minulosti všetko, čo v nej bolo dobré, ale vy­pra­cu­jeme nové etické princípy, posudzujúc ich podľa dnešných dôsledkov a sústavne ich overujúc v každodennom živote. Humanistická etika opúšťa my­to­lo­gické fantázie a kon­fron­tuje človeka s jeho sku­toč­nosťou; tým je čestnejšia a zod­po­ved­nejšia ako trans­cen­den­tálna morálka.

Stojíme pred veľkou výzvou: je možné vybudovať platný etický systém bez viery v nad­pri­ro­dzené? Vieme zostaviť svoj­bytné etické zásady a hodnoty, ktoré dajú jed­not­liv­covi rozumný životný cieľ? Môžu sekularisti a humanisti vypestovať v ľuďoch ozajstný pocit zodpovednosti voči iným? Úlohou tejto knihy je začať tento proces a ana­ly­zo­vať hlavné črty humanistickej etiky.

Ježiš, Mojžiš a Mohamed verzus Sokrates

Sú dva protichodné prístupy k morálke a etike. V celom priebehu vývoja ľudskej kultúry boli v trvalom konflikte. Prvý najlepšie predstavujú Ježiš, Mojžiš a Mohamed, ktorí učili, že morálne zásady sú inšpirované bohom a vyhlásili ich za záväzné bez akej­koľ­vek snahy o ra­cio­nálnu de­fi­ní­ciu alebo odô­vod­nenie. Pre druhý je ty­pický Sokrates, usilujúci sa využívať rozum na de­fi­no­vanie a ospra­vedl­nenie svojich etických ideálov, ktoré navyše sústavne kriticky preveroval.

Transcendentálna teistická morálka je viera, že mravnosť musí mať svoj pôvod v božskom prameni. Korene má vo viere v božské zjavenie a pod­po­ruje ju tra­dí­cia viery, zakladajúca sa na autorite. V západných civilizáciách je základom morálky judeo-kresťanstvo s talmudom a bibliou, v islamskom svete korán. Iné tradície nachádzajú žriedla útechy v iných posvätných textoch, ktoré sa zachovali z dávnej minulosti, alebo boli len nedávno zostavené – „zjavené“, ako hovoria ich stúpenci.

Humanistická etika sa zakladá primárne na tom, ako človek sám pociťuje dobro a zlo. Podobne ako teistická morálka je taká stará ako západná civilizácia. Prvú inšpiráciu nachádza v gréckych antických textoch, najmä vo filozofii sofistov, Platóna, Aristotela, Epikura a Epiktéta; je to úsilie rozumom odôvodniť etické správanie. Hľadanie racionálneho základu mravnosti sa potom trvale vinie dejinami etiky a na­chá­dza­me ho na­príklad v spisoch Spinozu, Kanta, Benthama, Milla, Moora, Russella a Deweyho. Napriek tomu treba mierniť humanistu v jeho dôvere v silu racionálnej etiky v ľudských záležitostiach. Ľudia vybudovali množstvo katedrál, chrámov a mešít na zasvätenie zvestí Ježiša, Mojžiša aj Mohameda a zbožňovali ich pre ich božské vnuknutia. Je však len málo chrámov na počesť rozumu. Ani Sokrata, ani jeho nasledovníkov nasledujúce generácie nezbožštili. My sme však stavali gymnáziá a univerzity, výskumné ústavy a vedecké organizácie, nemocnice a múzeá. Používali sme sekulárne, sociálne a politické inštitúcie modernej spoločnosti v snahe vytvoriť lepší život pre všetkých. Pre príliš mnoho ľudí v tomto modernom svete však morálka ešte dodnes spočíva na božskom zjavení – nevedia pochopiť, ako môže byť človek morálny, keď neverí v boha.

Nedosiahli sme konečne ten bod ľudských dejín, keď sa dá de­fi­ni­tívne rozviesť pra­dávne manželstvo náboženstva a morálky? Neprišiel čas, keď treba morálny život od základu zmeniť na podklade kritického etického skúmania a hľadania? Táto trans­for­mácia sa vlastne začala už za tak­zva­ných pohanských čias, ale bola takmer celkom zabrzdená v obdobiach stre­do­ve­kého temna. Od re­ne­san­cie, úsvitu moderných vied a osvie­ten­stva sa se­ku­la­ri­zu­júce úsilia moderného sveta ustavične pokúšali odpútať náboženstvo od mrav­nosti. Neprišiel čas, aby sme pomohli urýchliť rozvoj samo­statnej a nezávislej etiky na podklade kritického intelektu a po­sil­nili jej vplyv založením nových inštitúcií budúcnosti?

Je zaujímavé, že dnešní hlasní kritici humanistickej etiky akoby nič nevedeli o bohatom inte­lek­tu­ál­nom dedičstve, ktoré nám zanechali filozofi, ktorí rozmýšľali o význame slov ako dobro, hodnota, správny a spra­vod­li­vosť, ako aj o otázkach týkajúcich sa záväzku a po­vin­nosti, sub­jek­tív­nosti a objek­tív­nosti. Dnes ide o ži­vo­ta­schop­nosť refle­xívnej etiky, lebo filozofi už dávno dokázali, že v oblasti etiky sme schopní rozumne voliť aj bez teo­lo­gic­kého usmerňovania, a že etika môže byť samo­statným pred­metom skúmania. Meta­etika – úvaha o zmysle morálnych pojmov a koncepcií a episte­mo­lógia (teória poznania) etických úsudkov – sú len krok od nor­ma­tívnej etiky. Podľa mojej mienky nestačí rozumieť všeo­bec­ným základom etiky; musíme vedieť stanoviť konkrétne hodnoty a akčné zásady správania. Potrebujeme ponuku praktických návodov pre uva­žu­júcich a o etiku sa zau­jí­ma­júcich ľudí.

Transcendentálna teistická morálka často vyhlasuje za abso­lútny, bohom daný príkaz len to, čo už dávno a v ne­jed­nom prípade odráža prevažujúcu morálnu tradíciu ľudí. Oproti tomu filozofická etika chce nájsť prijateľné racionálne odôvodnenie každo­denného správania. Medzi týmito dvoma prístupmi k morálke je veľký rozdiel. Prvý pred­kladá ako smernice rad ne­dis­ku­to­va­teľ­ných abso­lút­nych nariadení, druhý ponúka určité fakty na zvá­že­nie, rozbor a prí­pad­nú úpravu.

Keď sa filozofi pustia do skúmania etiky a začnú uvažovať o morálnych hodnotách, zmocnia sa morálnych abso­lu­tis­tov zlé pocity. Ak skeptici poukážu na to, že pri morálnych úvahách sa často vyskytujú konflikty medzi právami a povinnosťami, medzi vecami a hodnotami, a ak skonštatujú, že rozhodnúť sa dá len vo vzťahu ku konkrétnej situácii, ich kritici spustia pokrik proti „situačnej etike“. Zdôrazňujú stálosť svojich morálnych štandardov a trvajú na tom, že bez večných právd etiky niet. Sťažujú sa, že namiesto radikálneho „Musíš!“ a „Nesmieš!“ hovoria etici len o ra­cio­nál­nych hod­no­te­niach, po­ľah­ču­júcich okol­nos­tiach a jem­ných roz­die­loch obsiahnutých v etických úvahách. „To nestačí!“ je záver teistu na margo humanistickej etiky; teista lačnie po istotách.

Etické hľadanie je podstatná ľudská činnosť a všetci ľudia by sa jej mali do určitej miery venovať. Abso­lu­tisti proti tomu majú námietky, lebo sa boja, že by to mohlo pod­ko­pať presvedčenie veriacich. Je však nad slnko jasnejšie, že žiť počestným životom a mie­ru­mi­lovne spo­lu­pra­co­vať so svojimi blížnymi možno aj bez od­vo­lá­vania sa na nad­pri­ro­dzené abso­lútne hodnoty alebo teistické príkazy. Absolutizmus je dokonca nebezpečný, lebo sa ľahko môže premeniť na samo­ľúby fanatizmus, ktorý môže vyvolať intenzívny konflikt, a to najmä v plu­ra­lis­tickom svete, kde spolu súťaží viacero spoločenských systémov.

Nijako nemám v úmysle odsúdiť všetko, čo je v mravnosti náboženské. Bolo veľmi dobré, že mravnosť vnukla ľuďom záujem o druhých ľudí, vážila si bratstvo medzi ľuďmi a nabádala na dobro­činnosť. Na druhej strane boli teisti pri hlásaní svojho učenia často super­kri­tickí a nezná­šan­liví; a stavali proti sebe rozličné teológie. Niet záruky, že by viera v boha-otca navádzala na etiku skutočného bratstva medzi ľuďmi. Naopak. Prísna poslušnosť voči jednotlivým náboženským systémom v minulosti neraz vyvolala strašné brato­vra­žedné vojny. Samo­zrejme, je rozdiel medzi fun­da­men­ta­lis­tickými náboženstvami, ktoré trvajú na ne­men­nosti zákona, a medzi náboženskými etikami hľadajúcimi do­ro­zu­me­nie, ovplyvnenými už takými humanistickými hodnotami a zásadami, ako je tolerancia, ktoré interpretujú niektoré svoje náboženské predstavy ako metaforické obrazy a pri morálnej voľbe pripúšťajú filozofické uvažovanie. Netreba pripomínať, že ide len o prvú formu náboženstva, proti ktorej mám v tejto knihe roz­hod­né námietky.

Etické systémy založené na nadprirodzených javoch charakterizuje nižší stupeň morálneho vývoja jednotlivca i spo­loč­nosti, najmä keď prílišne zdôrazňujú poslušnosť voči prikázaniam a meravo lipnú na zákonoch, namiesto samostatnej voľby. Oproti tomu humanistické etiky majú za cieľ vychovať dospelých jedincov schopných eticky uvažovať. Či nepovieme, že ten, kto je ochotný vziať na seba zodpovednosť za svoje činy, dosiahol vyšší stupeň morálneho vývoja? Jeho voľba sa nezakladá na slepej poslušnosti voči nejakému zákonu, ale na procese zodpovedného etického hľadania.

Vedie humanizmus k morálnej úbohosti, ako mu to vyčítajú jeho kritici? Vládnu v srdci humanistu draví a bezohľadní démoni? Je humanizmus bezcitný ku slušnému ľudskému správaniu a ne­za­u­jíma sa o potreby druhých? Humanisti môžu oprávnene poprieť otcovstvo týchto foriem ne­mo­rál­nosti. Z ničoho nevyplýva, že by sa bez viery v božský poriadok vytratil z ľudskej mysle všetok zmysel života, alebo že by bez božej pečate na vesmíre nebolo nič eticky významné. Nihilizmus nie je jedinou alternatívou teizmu a nie je ani pravda, že len „vyšší“ teistický stupeň prikázaní udrží na uzde surové ľudské vášne. Mnohí trans­cen­den­tálni teisti nepoznajú jem­nej­šie odtiene etického života alebo sú k nim necitliví. Sú úplne v zajatí neznalosti kom­plex­nej povahy etickej voľby.

Dôležitá je skutočnosť, že všetky morálne a etické systémy sú ľudské svojím pôvodom, obsahom aj funkciou. Veriaci iba podlieha seba­klamu, ak si namýšľa, že jeho mravnosť je boží príkaz. Mýli sa, ak tvrdí, že len bohom into­xi­ko­vaní kresťania, orto­doxní židia, pobožní moslimovia alebo oduševnení hinduisti môžu byť morálni. A keďže všetky náboženské systémy mravnosti sú plody ľudskej kultúry a vynašli aj udržujú ich ľudia, usvedčuje to z klamstva vyhlasovanie, že by ľudia nemohli svojimi vlastnými silami vytvoriť morálny kódex alebo sa správať morálne.

Samozrejme, existuje alternatíva k obom etikám, k teistickej aj humanistickej. Je ňou amorálny život, keď jednotlivec mravne nedospeje a ostane bezcitný voči potrebám druhých, sebecký v honbe za radosťami alebo zaujatý mocou len vo svoj vlastný prospech. Takýto je život ne­dis­cip­li­no­va­ného jed­not­livca, ako ho predstavuje podľa Platónovho opisu Trasymachos v Ústave. Je to veľmi neporiadny život a keby sa neobmedzoval, viedol by k tyranstvu, nešťastiu a k pohromám. Filozofi a humanisti vždy poukazovali na sebaničivý charakter bezuzdného hedonizmu a namysleného egoizmu.

Lenže alternatívou teistickej etiky nemusí byť amorálnosť. Je isté, že teistické etické systémy znamenali významný krok vpred od mo­rál­neho barbarstva, keď predpisovali ľudskému správaniu určitý stupeň poriadku, obmedzovali divošstvo a egoizmus, civilizovali ľudí. Dá sa povedať, že náboženská mravnosť aspoň schladila hrubé vášne. Zároveň však sklamala, lebo náboženské etické systémy zaostávajú o jeden až dva stupne za vyšším stupňom intelektuálneho a etického vývoja. Som presvedčený, že ak chceme vyrásť zo štruktúr vlastných obdobiu morálneho detstva ľudského rodu, treba definovať a vyžadovať racionálny humanistický prístup k etike. Som si istý, že humanistická etika môže byť spoľahlivou základňou morálneho správania, etickej dokonalosti a ľudskej zodpovednosti. Navyše môže inšpirovať trvalý záujem o ľudské práva a dobro celého ľudstva.

---

[1] – Citáty sú podľa Svätého písma Starého i Nového zákona, Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996.

[2] – KURTZ, Paul, The Transcendental Temptation: A Critique of Religion and the Paranormal, (Trans­cen­den­tálne po­ku­še­nie: Kri­ti­ka ná­bo­žen­stva a para­nor­mál­nych javov), Buffalo N.Y.: Prometheus Books, 1986.

[3] – KURTZ, Paul, (ed.), Humanist Manifestos I and II (Humanistické manifesty I a II), Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1973.

Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu napísal významný humanista Paul Kurtz. Do slo­ven­činy ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický originál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Humanism (1988).

Pokračovanie: Časť I.