Jaroslav A. Polák ukončil angažmán v komunistickej strane.
Spisovateľa a publicistu Jaroslava A. Poláka poznám už dlhší čas. V spravodajskom magazíne Humanisti.sk má uverejnených niekoľko článkov: Religulous, Boh ako psychický vírus, Delúzia Boha, Nepleťte si evanjelikov s evanjelikálmi, Kritika Dawkinsovho filmu Nepriatelia rozumu a Pogromistické myslenie.
18. októbra 2011 uverejnil článok o tom, že sa stal členom Komunistickej strany Čiech a Moravy (Komunistom oficiálne).
A 30. júna 2015 už vysvetľuje, prečo sa rozhodol ukončiť členstvo v komunistickej strane (Rozlúčenie s KSČM).
V článku Komunistom oficiálne napísal:
„Verím, že si raz nájdem čas a spíšem – s hlbokým rešpektom ku Karlovi Čapkovi – esej nazvanú Prečo som komunistom…“
„…ľudia stále ešte veria, že si súčasní mocipáni nechajú niečo vysvetliť a napravia sa. Ľudia na uliciach tiež dúfajú, že sa im podarí dosiahnuť zmeny, bez toho, aby sa museli identifikovať s nejakým konkrétnym politickým programom, čo však nie je možné. Pretože si to uvedomujem, rozhodol som sa vstúpiť práve do KSČM. ČSSD so svojou ideou o vytvorení akéhosi kompromisného „kapitalizmu s ľudskou tvárou“ pre mňa bola neprijateľná, nehľadiac na to, že pre mňa nebola dôveryhodná ani vzhľadom k svojej neprehľadnosti a korupčnosti. V nejakej malej alternatívnej ľavicovej strane či hnutí by som síce najskôr našiel viac svojich rovesníkov a veľa nadšenia, čo by však bolo vykúpené neprofesionalitou a v podstate mizivým politickým vplyvom. KSČM je jednoducho v súčasnej dobe jedinou autentickou a akcieschopnou ľavicovou silou v Česku, na ktorej je mi sympatické i to, že sa odmietla vzdať komunizmu vo svojom názve i vo svojom úsilí, čo sa mimochodom teraz ukazuje ako ťah politicky veľmi rozumný.“
Esej „Prečo som komunistom“ zrejme už nenapíše. Iba, ak by opäť zmenil svoj politický názor. Rozhodol sa byť nezávislým ľavicovým intelektuálom. V článku Rozlúčka s KSČM vysvetľuje:
„Už dlho som v často príkrom rozpore s mnohými masmediálne aktívnymi členmi strany a stále častejšie musím zaujímať postoj typu ‚Som síce tiež člen KSČM, ale…‘.“
„Konkrétne je mi značne proti mysli často vypätý a niekedy dokonca do hneda zafarbený rasistický postoj množstva členov KSČM k imigrantom a menšinám…“
„…naivná idealizácia minulého režimu a bagatelizácia či dokonca glorifikácia zločinov, ktoré boli v jeho mene spáchané, idealizácia putinovského Ruska a gýčovitý panslavizmus, lipnutie na prekonanej a podľa môjho úsudku dávno mŕtvej ideológii marxizmu-leninizmu…“
„Vôbec sa zdá, že väčšina českých komunistov akoby nežila v prítomnosti a pre budúcnosť, ale v akejsi mýticky zafarbenej hrdinskej minulosti…“
„Niektoré z týchto aspektov možno navyše vnímať i u vplyvných členov strany (napríklad pokrytectvo europoslancov a vedenia za KSČM, pokiaľ ide o prisťahovalecké kvóty). Naozaj si neprajem, aby som bol skrze svoje členstvo v KSČM spojovaný s ľuďmi, s ktorými v toľkých podstatných veciach principiálne nesúhlasím.“
„Moje poslanie na českej ľavicovej scéne je ale iné. Cítim, že rola, u ktorej mám najlepšie predpoklady, je rola ľavicového intelektuála, spisovateľa a publicistu, a neustále vymedzovanie sa voči názorom mnohých masmediálne činných členov KSČM toto poslanie veru neuľahčuje.“
„Navyše sa zdá, že ľavicový etos, spojenie s kultúrnou a intelektuálnou avantgardou a ťah na bránku, ktorý mala prvorepubliková a tesne povojnová KSČ, sa už nikdy nevráti, aspoň nie v rámci KSČM. Dospel som teda k záveru, že moje ďalšie zotrvanie v strane jednoducho nemá význam a perspektívu.“
„Predpokladám, že mnoho členov KSČM ma pre môj postoj už dlho nepovažuje za komunistu a po mojom vystúpení tým skôr nie, niektorí ma iste dokonca označia za pravičiara, zatiaľ čo mnoho uvedomelých pravicových zväzákov ma i naďalej bude za komunistu považovať a budú mi pripisovať vlastnosti, ktoré majú so slovom ‚komunista‘ stereotypne spojené. Nech. Úprimne povedané, je mi celkom jedno, čo si o mne kto myslí. Sám seba za komunistu chcem považovať i naďalej, pretože prinajmenšom pre mňa byť komunistom skutočne neznamená obhajovať zločiny, ktoré boli v mene komunizmu spáchané. Rovnako, ako byť kresťanom pre mňa neznamená obhajovať zločiny, ktoré boli spáchané v mene kresťanstva.“
Je dobre, že ukončenie členstva v komunistickej strane (a všeobecne aj v iných stranách) nie je spojené so smrťou, ako sa to deje v zločineckých organizáciách (mafii) alebo v islame. Nech skúsi moslim povedať, že sa rozhodol nebyť moslimom, že už nie je moslim, že sa vzdáva islamu. Vyhlásia na neho fatvu, islamskú kliatbu, vynesenie rozsudku smrti.
Archív:
O Jaroslavovi A. Polákovi:
Jaroslav A. Polák je spisovateľ, publicista, amatérsky filozof, do značnej miery skeptik a priaznivec kritického myslenia, ktorý ale odmieta stáť na ktorejkoľvek strane „barikády“, pretože niektoré jeho osobné skúsenosti ho priviedli k presvedčeniu, že existuje čosi ako duchovná dimenzia, čo však nikomu nevnucuje. Náboženstvo, mágiu, liečiteľstvo a podobné fenomény považuje za oprávnené do tej miery, do akej slúžia životu alebo mu aspoň neškodia; je vždy pripravený podrobiť kritike akýkoľvek konkrétny nešvár, ale nezatracuje ich ako celok.
Autor článku: Ján Parada, obdivovateľ Jaroslava A. Poláka.
Článok bol v e-zine Humanisti.sk pôvodne uverejnený 19. 7. 2015.
Jedna odpoveď na “Poučenie z krízového vývoja”
Môj komentár k vete: „Už dlho som v často príkrom rozpore s mnohými masmediálne aktívnymi členmi strany…“
To aj ja, najmä s článkami postihnutého komunistu Karola Ondriaša. Ten robí zo seba hlupáka vo svojich článkoch slovami: