Poučenie z krízového vývoja

Jaroslav A. Polák ukončil angažmán v ko­mu­nis­tickej strane.

Spisovateľa a publicistu Jaroslava A. Poláka poznám už dlhší čas. V spra­vo­dajskom ma­ga­zí­ne Humanisti.sk má uve­rej­ne­ných nie­koľ­ko článkov: Religulous, Boh ako psychický vírus, Delúzia Boha, Nepleťte si evan­je­li­kov s evan­je­li­kálmi, Kritika Dawkinsovho filmu Nepriatelia rozumu a Pogromistické myslenie.

18. októbra 2011 uverejnil článok o tom, že sa stal členom Komunistickej strany Čiech a Moravy (Komunistom oficiálne).

A 30. júna 2015 už vysvetľuje, prečo sa rozhodol ukončiť členstvo v ko­mu­nis­tickej strane (Roz­lú­če­nie s KSČM).

V článku Komunistom oficiálne napísal:

„Verím, že si raz nájdem čas a spíšem – s hlbo­kým reš­pek­tom ku Karlovi Čapkovi – esej nazvanú Prečo som komunistom…“

„…ľudia stále ešte veria, že si súčasní mocipáni nechajú niečo vysvetliť a napravia sa. Ľudia na uliciach tiež dúfajú, že sa im podarí dosiahnuť zmeny, bez toho, aby sa museli iden­ti­fi­kovať s ne­ja­kým kon­krét­nym po­li­tic­kým programom, čo však nie je možné. Pretože si to uve­do­mu­jem, roz­ho­dol som sa vstúpiť práve do KSČM. ČSSD so svojou ideou o vytvo­rení aké­hosi kom­pro­mis­ného „kapitalizmu s ľudskou tvárou“ pre mňa bola ne­pri­ja­teľ­ná, ne­hľa­diac na to, že pre mňa nebola dô­ve­ry­hod­ná ani vzhľa­dom k svojej ne­pre­hľad­nosti a ko­rupčnosti. V nejakej malej alter­na­tívnej ľavicovej strane či hnutí by som síce najskôr našiel viac svojich rovesníkov a veľa nadšenia, čo by však bolo vykúpené ne­pro­fe­sio­na­li­tou a v pod­state mizivým politickým vplyvom. KSČM je jedno­ducho v súčasnej dobe jedinou auten­tickou a akcie­schopnou ľavicovou silou v Česku, na ktorej je mi sympatické i to, že sa odmietla vzdať komunizmu vo svojom názve i vo svojom úsilí, čo sa mimo­cho­dom teraz ukazuje ako ťah politicky veľmi rozumný.“

Esej „Prečo som komunistom“ zrejme už nenapíše. Iba, ak by opäť zmenil svoj politický názor. Rozhodol sa byť ne­zá­vis­lým ľavicovým in­te­lek­tu­álom. V článku Rozlúčka s KSČM vysvetľuje:

„Už dlho som v často príkrom rozpore s mnohými mas­me­diálne aktívnymi členmi strany a stále častejšie musím zaujímať postoj typu ‚Som síce tiež člen KSČM, ale…‘.“

„Konkrétne je mi značne proti mysli často vypätý a nie­ke­dy do­konca do hneda zafarbený rasistický postoj množstva členov KSČM k imigrantom a menšinám…“

„…naivná idealizácia minulého režimu a ba­ga­te­li­zácia či do­konca glo­ri­fi­kácia zločinov, ktoré boli v jeho mene spáchané, idealizácia putinovského Ruska a gýčovitý pan­sla­viz­mus, lipnutie na pre­ko­na­nej a podľa môjho úsudku dávno mŕtvej ideológii marxizmu-leninizmu…“

„Vôbec sa zdá, že väčšina českých komunistov akoby nežila v prí­tom­nosti a pre bu­dúc­nosť, ale v akejsi mýticky zafarbenej hrdinskej minulosti…“

„Niektoré z týchto aspektov možno navyše vnímať i u vplyvných členov strany (napríklad pokrytectvo euro­poslancov a vedenia za KSČM, pokiaľ ide o prisťa­ho­va­lecké kvóty). Naozaj si neprajem, aby som bol skrze svoje členstvo v KSČM spojovaný s ľuďmi, s ktorými v toľkých podstatných veciach principiálne nesúhlasím.“

„Moje poslanie na českej ľavicovej scéne je ale iné. Cítim, že rola, u ktorej mám naj­lepšie pred­po­klady, je rola ľavicového in­te­lek­tu­ála, spisovateľa a pub­li­cistu, a neustále vymedzovanie sa voči názorom mnohých mas­me­diálne činných členov KSČM toto poslanie veru neuľahčuje.“

„Navyše sa zdá, že ľa­vi­co­vý etos, spojenie s kultúrnou a in­te­lek­tu­ál­nou avant­gardou a ťah na bránku, ktorý mala prvo­re­pub­li­ková a tesne po­vojnová KSČ, sa už nikdy nevráti, aspoň nie v rámci KSČM. Dospel som teda k záveru, že moje ďalšie zotrvanie v strane jedno­ducho nemá význam a perspek­tívu.“

„Predpokladám, že mnoho členov KSČM ma pre môj postoj už dlho ne­po­va­žu­je za ko­mu­nistu a po mojom vystúpení tým skôr nie, nie­ktorí ma iste do­konca označia za pra­vi­čiara, zatiaľ čo mnoho uve­do­me­lých pravicových zväzákov ma i na­ďa­lej bude za ko­mu­nistu po­va­žo­vať a budú mi pri­pi­so­vať vlastnosti, ktoré majú so slovom ‚komunista‘ ste­reo­typne spojené. Nech. Úprimne povedané, je mi celkom jedno, čo si o mne kto myslí. Sám seba za ko­mu­nistu chcem považovať i na­ďa­lej, pretože pri­naj­men­šom pre mňa byť komunistom skutočne ne­zna­me­ná obhajovať zločiny, ktoré boli v mene komunizmu spáchané. Rovnako, ako byť kresťanom pre mňa ne­zna­me­ná obhajovať zločiny, ktoré boli spáchané v mene kresťanstva.“

Je dobre, že ukončenie členstva v ko­mu­nis­tickej strane (a všeo­becne aj v iných stranách) nie je spojené so smrťou, ako sa to deje v zlo­či­neckých orga­ni­zá­ciách (mafii) alebo v islame. Nech skúsi moslim povedať, že sa rozhodol nebyť moslimom, že už nie je moslim, že sa vzdáva islamu. Vyhlásia na neho fatvu, islamskú kliatbu, vynesenie rozsudku smrti.

Archív:

---

O Jaroslavovi A. Polákovi:

Jaroslav A. Polák je spisovateľ, publicista, amatérsky filozof, do značnej miery skeptik a priaznivec kritického myslenia, ktorý ale odmieta stáť na kto­rej­koľ­vek strane „ba­ri­ká­dy“, pre­to­že niektoré jeho osobné skúsenosti ho priviedli k presved­če­niu, že exis­tu­je čosi ako duchovná dimenzia, čo však nikomu nevnucuje. Náboženstvo, mágiu, lie­či­teľ­stvo a po­dob­né fenomény považuje za opráv­ne­né do tej miery, do akej slúžia životu alebo mu aspoň neško­dia; je vždy pri­pra­ve­ný pod­ro­biť kritike aký­koľ­vek kon­krétny nešvár, ale ne­zatra­cuje ich ako celok.

Autor článku: Ján Parada, obdivovateľ Jaroslava A. Poláka.

Článok bol v e-zine Humanisti.sk pôvodne uverejnený 19. 7. 2015.