Pogrom – masové napadnutie skupiny obyvateľstva spojené s vraždením, lynčovaním, rabovaním a podobne.
V ostatnom období zažívam tvárou v tvár českej spoločnosti veľmi chmúrne pocity. Posledným klincom do rakvy môjho súčasného znechutenia nad aktuálnym dianím bolo otvorené vyhlásenie jednej ženy, že je v poriadku trestať cudzie deti na základe prezumpcie viny…
Stalo sa to na Facebooku. Tá žena je ročník 1978 a má dieťa. Diskutovalo sa o článku, ktorého obsahom je oznámenie faktu, že vo varnsdorfskej ubytovni Šport žijú len starousadlíci a nedopúšťajú sa žiadnej kriminality, čo tvrdí majiteľ a potvrdzuje hovorca mestského úradu. Ľuďom, ktorí sa tam už mnoho dní snažia o pogrom, je to samozrejme, presne v intenciách princípu kolektívnej viny, jedno; a deti, ktoré v tej ubytovni žijú, sú vystavené stresu a strachu, bez toho, aby sa samé na problémoch, ktoré situáciu v šluknovskom výbežku vyvolali, akokoľvek podieľali. No, a predstavte si, že mne to príde nespravodlivé a neférové. Taktiež som sa k tomu v týchto intenciách vyjadril, a opustil som diskusiu s vyššie spomínanou ženou, ktorú osobne nepovažujem za nejakú výnimku, za extrémistku patriacu kamsi do jedného z dvoch zákutí Gaussovej krivky, ale za vcelku typickú predstaviteľku českej populácie. O tom svedčí i to, že reagovala pod článkom Drahomíra Radka Horvátha, ktorého by si nejaký „echt nacík“ medzi priateľov asi ťažko pridal.
Celé to začalo tým, že jeden z diskutérov napísal, že v tej ubytovni osobne bol, a potvrdil, „že na tej ubytovni Šport sú väčšinou malé, nevinné a vystrašené deti“.
Na to odpovedala vyššie spomenutá žena (sama matka!) takto:
„Pavol, tie malé nevinné rómske detičky poznáma myslím si svoje, nebudem prezentovať, lebo sa pohádame.“
Pozná? Ona ich pozná? Nie, iste to nehovorí preto, že tam bola. Ona ich „pozná“ paušálne. Teda má nejakú zlú skúsenosť (ohľadom toho sa ani nehádam) a na základe toho odsudzuje deti, ktoré ani nevidela. Na ňu a na ďalšieho diskutéra som reagoval otázkou, ako by sa cítili, keby niekto ohrozoval ich deti preto, že niekto, koho ani sami nepoznajú, niekomu ublížil.
Nasledovala odpoveď, že: „Rómske detičky vo väčšine prípadov kradnú, nadávajú hrubo, bijú spolužiakov, kradnú im desiaty a iné, takže až tak nevinné nebudú, v horšom prípade znásilnia skoro dieťa alebo dobodajú babku nožíkom.“
Opakovane som sa ďalšími otázkami uisťoval, či to myslí naozaj vážne, teda či na základe predpokladu viny schvaľuje ubližovanie deťom, ktoré nikdy nevidela, o ktorých nevie aké sú, čo robia, či niekomu ublížili alebo nie atď. Dotyčná vymenovala ďalšie a ďalšie príklady o tom, ako nejakí Rómovia páchali to či ono, ako nejaké rómske deti okradli jej dieťa a podobne, pričom sa ani raz nevyjadrila v tom zmysle, že by za hriechy iných asi predsa len nemali pykať deti, u ktorých o hriechoch či nehriechoch nevie vôbec nič. A jej, rovnako ako ďalšiemu diskutujúcemu, prišlo trestanie detí, o ktorých vine či nevine nie je nič známe, úplne v poriadku.
Takže si to zhrňme: Máme tu pogrom na spadnutie, nebyť polície, už by k nemu možno došlo. Lynčovaní by boli okrem iných i ľudia z ubytovne Šport, ktorí nespôsobili nič z toho, o čom v súvislosti s Varnsdorfom je reč, teda ani onen mačetový útok, a to vrátane detí, z ktorých niektorí možno (to nevieme!) ukradli spolužiakovi desiatu a hrubo nadávali… no, aj keby, to je fakt na trest smrti! A áno, v súvislosti s davovým útokom na objekt plný ľudí skutočne nie je od veci hovoriť o smrti. K tej môže v takom prípade dôjsť veľmi ľahko. Ale ani vystavenie strachu a dlhodobému pocitu ohrozenia nie je niečo, čo by si človek, a už vôbec nie dieťa, zaslúžil za to, že niekto iný z jeho etnika niekomu ublížil.
S tým všetkým sa samozrejme spája neblahá evokácia temnej minulosti v podobe spomienok na vraždenie „špinavých zločinných židákov“, ktorí boli dnes nahradení „špinavými zločinnými Cigánmi“. Rovnaký model, rovnaké stereotypné myslenie, rovnaké vybíjanie frustrácie bez akéhokoľvek rozlišovania, rovnaký hnus. Vedie ma to dokonca až k úvahám, či je demokracia naozaj zmysluplný model spoločenského usporiadania, keď takí ľudia môžu svojím hlasom ovplyvňovať politiku (a ako som presvedčený, nie je ich málo). Existuje nejaký etický vývoj ľudstva, alebo sme vari nakoniec poväčšine rovnaké beštie, akými sme boli v stredoveku? Nie je tomu tak, že v dobách, kedy sa darí, je táto monštruozita prekrytá tenkou vrstvou civilizovanosti, ktorá sa však rýchlo rozplynie v období krízy a narastajúcej frustrácie?
Musím povedať, že v súčasnej dobe dostáva môj humanizmus naozaj zabrať a v pôvodnej verzii tohto textu som šíriteľov tu kritizovaných názorov označil vskutku nelichotivými výrazmi a mravne ich odsúdil, čoby odpad spoločnosti. Nie menej, ako mi došlo na základe jedného môjho čitateľa, vo svojom spravodlivom rozhorčení som vyvodil etický súd na základe nedostatočne obhájenej implicitnej premisy, že človek, zastávajúci mravne zavrhnutiahodný postoj, je sám zavrhnutiahodný. Napriek tomu si myslím, že tu kritizovaný súhlas s ubližovaním deťom na základe prezumpcie kolektívnej viny je morálne na rovnakej úrovni ako tvrdenie, že je v poriadku sexuálne zneužívanie detí. Uznávam, že môže ísť o ohlúpnutie, pomýlenosť, nedostatočnosť v úsudku atď., nemusí to teda znamenať, že zástanca takého názoru je sám o sebe ako človek automaticky odsúdeniahodný. To, čo však je bezpochyby odsúdeniahodné, je tento „pogromistický“ spôsob myslenia – je to štýl myslenia, ktorý je zavrhnutiahodný, znechucujúci a nesmierne nebezpečný; a je potrebné proti nemu vystupovať jednoznačne a s najvyššou možnou razanciou. V žiadnom prípade to nie je postoj, nad ktorým by bolo možné mávnuť rukou.
Foto: Spravodajský server Romea.cz a Lukáš Houdek, osobná stránka.
O autorovi článku:
Jaroslav A. Polák je spisovateľ, publicista, amatérsky filozof, do značnej miery skeptik a priaznivec kritického myslenia, ktorý ale odmieta stáť na ktorejkoľvek strane „barikády“, pretože niektoré jeho osobné skúsenosti ho priviedli k presvedčeniu, že existuje čosi ako duchovná dimenzia, čo však nikomu nevnucuje. Náboženstvo, mágiu, liečiteľstvo a podobné fenomény považuje za oprávnené do tej miery, do akej slúžia životu alebo mu aspoň neškodia; je vždy pripravený podrobiť kritike akýkoľvek konkrétny nešvár, ale nezatracuje ich ako celok.
Zdroj: AMOR VACUI; pôvodne v češtine bol článok uverejnený na stránke občianskeho združenia ROMEA.
Článok bol v e-zine Humanisti.sk pôvodne uverejnený 17. 7. 2010.