Kritika Dawkinsovho filmu Nepriatelia rozumu

Recenzia.

V nedeľu 5. júna 2011 som sa zúčastnil v rámci festivalu Psycho­film pre­mie­ta­nia Dawkinsovho dokumentu o okul­tis­toch, ezo­te­ri­koch, veštcoch a lie­či­te­ľoch s názvom Nepriatelia rozumu, ktorý som potom doplnil svojím vyjadrením a mo­de­ro­val následnú diskusiu. Vzhľadom k veľmi ob­me­dze­ným časovým možnostiam som svoj komentár zásadným spôsobom skrátil. Tu ho máte k dispo­zí­cii celý. Diskutovaný film je v ponuke na YouTube, a mô­že­te si ho pozrieť online: The Enemies Of Reason by Richard Dawkins (Adrian Metcalf).

Videli sme film, v ktorom jedným z naj­frek­ven­to­va­nej­ších slov bolo slovo „veda“. Ďalšími potom boli „rozum“, „ohrozenie“, „ne­pria­te­lia“, „boj“ a vše­li­jaké iné. Mám v úmysle tento film, respektíve Dawkinsa, podrobiť kritike; bez toho, aby som pritom hovoril o boji, ne­pria­te­ľoch a konflikte. Je mi jasné, že sa tak ne­zav­ďa­čím skoro nikomu, ale musí to tak byť.

Najprv chcem zdôrazniť, že to, o čo v tejto snímke išlo, nebola veda a jej stret s tmárskymi nepriateľmi, ale scientizmus. Veda je metóda, scientizmus je viera vo vedu, ideo­ló­gia, ktorá má, ako uvidíme, početné náboženské rysy. Keby išlo o vedu a okultné fenomény, bol by tento dokument dokumentom o výskume týchto fenoménov, o riadnych štúdiách a o ich výstupoch, ktoré by, a o tom som viac-menej presvedčený, boli najskôr ne­presved­čivé. Tomuto ideálu sa v rámci Dawkinsovho dokumentu blížila iba časť o homeo­patii, ktorú považujem za naj­kva­lit­nej­šiu z celej snímky. Zvyšok (čiastočne s výnimkou úseku venovaného prútikárom) je založený na tom, čo scientisti tak radi predhadzujú okultistom, alter­na­tív­com a ďalším, totiž na anek­do­tickej evidencii a svoj­voľnom výbere len tých príkladov, ktoré potvrdzujú tie či oné tézy. Takže je tu argumentované viac-menej náhodne a účelovo vybranými ľuďmi a fenoménmi, ktoré tu slúžia ako ilustrácie autorových tvrdení. Ničím viac však nie sú. Dawkins sa celkom vyhýba aké­mu­koľ­vek proble­ma­tic­kej­šiemu javu, povedzme, z okultnej oblasti, a jeho film napospol pripomína (to nemám zo svojej hlavy, ale úplne s tým súhlasím) ko­mu­nis­tické „dokumenty“ o di­si­den­toch.

Avšak je potrebné podotknúť, že du­chov­né techniky sú prevážne dia­lo­gic­kej povahy (predstavujú rozhovor vedený ako s duchovnou sférou, tak so za­in­te­re­so­va­ným človekom), využívajú ne­kau­zál­nych súvislostí medzi javmi a vzpierajú sa tak objektívnemu testovaniu napríklad pomocou dvojito slepých štúdií.

Prečo kladiem taký dôraz na to, že to, čo tu Richard Dawkins prezentuje, je scientizmus, teda ideológia, a nie veda?

Veda je spôsob chápania a in­ter­pre­to­va­nia reality. Metóda. Veda tu nie je od toho, aby viedla boj o ľudskú dušu. Metódy nebojujú. Spôsob, akým pečiete buchty, nemá nepriateľa v spôsobe, akým pečie buchty vaša svokra. Avšak môžete veriť, že práve váš prístup k pečeniu buchiet je ten jediný pravý a že je potrebné pre­nasle­do­vať všetkých, ktorí to robia inakšie. Ale to sa týka vás, nie postupu, ktorý používate. Scientizmus je viera vo vedu ako v tú jedinú správnu metódu pochopenia sveta. Je nutné dodať, že Dawkins má pravdu, ak kritizuje tézy niektorých post­mo­der­nistov o tom, že veda je len jedným z mnohých príbehov. Nie je. Veda je úplne unikátny spôsob poznávania, ktorý sa v mnohých ohľadoch odlišuje od všetkých ostatných. Je tech­no­lo­gicky nesmierne efektívna, je otvorená, je podrobená neustálej vnútornej diskusii atď. Samozrejme, že to je ideál – v rea­li­te tu hraje rolu množstvo faktorov, ktoré s ideálom vedy nemajú nič spoločné, napríklad osobné väzby, predsudky, autorita a mnohé iné. Ale v zásade možno povedať, že veda je jedinečná a nie je to len ďalší súbor mýtov a metafor, akými sú rôzne náboženské, duchovné či povedzme umelecké spôsoby in­ter­pre­tá­cie sku­toč­nosti. Tu si však dovolím poznamenať, že i v oblasti duchovnej dochádza k vývoju predstáv a postupov; a taktiež k testo­va­niu, to však samo­zrejme ne­vy­ho­vu­je objek­tív­nym kritériám re­gu­lár­nej vedy. Skôr sa orientuje na to, čo sa v praxi osvedčuje a čo nie.

Avšak akokoľvek je veda jedinečná, scientizmus je celkom tradičný a nijako sa nevymyká z archaického spôsobu myslenia založeného na vy­me­dzo­va­ní vlastnej skupiny voči skupinám iným, teda vlastného kmeňa, národa, rasy, náboženstva či dajme tomu fanúšikov konkrétneho futbalového tímu – proti iným kmeňom, národom, rasám, náboženstvám či dajme tomu fanúšikom ostatných futbalových tímov. Na tom nič nemení ani fakt, že ide o vieru vo fenomén, ktorý sa preu­ká­za­teľ­ne osvedčuje – táto námietka sa objavuje (v podobe dôrazu na rozdiel medzi vierou a dôverou). Scientisti tvrdia, že oni, na roz­diel, povedzme, od okultistov, veria v niečo skutočné, ale úplne neempaticky odmietajú uznať, že i okultisti veria v to, čo sa im osvedčuje, a je im celkom jedno, že scien­tisti ich praktickú skúsenosť mar­gi­na­li­zujú. Všeo­becne možno povedať, že zatiaľ čo okultisti majú tendenciu zovše­obec­ňovať anekdotickú evidenciu, scientisti ju naopak úplne ignorujú a neberú na vedomie, že osobná empíria je úplne legitímnou smernicou pre ľudské konanie.

To, čo nám Dawkins vo svojej neskrývane pro­pa­gan­dis­tickej snímke sugeruje, má klasickú mýtickú štruktúru:

„Svet je bojiskom síl svetla (teda vedy a rozumu) a síl temnôt (teda pavedy, okultizmu a ira­cio­na­li­ty). Sily temnôt povstali a hrozia zničiť všetko, čo bolo silami svetla vybojované, a je preto potrebné sa im postaviť v mene dobra a svetlej budúcnosti. Je potrebné ochrániť duše ľudí pred in­dok­tri­ná­ciou zo strany síl zla; in­dok­tri­ná­ciou, ktorá sa môže javiť ako nevinná krato­chvíľa, ale v sku­toč­nosti láka ľudí do náruče temnôt…“

Všimli ste si, ako jedno­značne bi­po­lárny pohľad na vec Dawkins razí? Nie je tam ani náznak dialógu. Ira­cio­na­li­tu je potrebné jedno­ducho pre­nasle­do­vať, zničiť, eli­mi­no­vať. A ne­pri­po­mí­na vám to niečo? Ak pri­ra­díme k silám svetla biblickú vieru a k silám temnôt se­ku­la­riz­mus, iné náboženstvá, mágiu a okul­tiz­mus či ateizmus, máme tu bojovný mýtus evanjelikálnych kresťanov. Alebo, ešte lepšie, pri­raďme k silám svetla moslimov, k silám temnôt dekadentnú západnú ci­vi­li­zá­ciu, a máme tu islamský fun­da­men­ta­liz­mus. Stále rovnaký model.

A toto osobne jednoducho neberiem. Nebrali to dokonca ani mnohí osvietenci – koniec-koncov osvie­ten­stvo zrodilo nielen modernú ra­cio­na­li­tu, ale tiež slo­bo­do­mu­rársku ideu bratstva ľudí bez ohľadu na ich náboženstvo, ideu vzájomného rešpektu k od­liš­nosti a jed­no­te v tom podstatnom. Teológ Hans Küng razí myš­lien­ku, že ne­bu­de mieru medzi národmi, pokiaľ nebude mieru medzi náboženstvami. Ne­ve­rím tomu, že možno mier dosiahnuť bojom, konfliktom, či stretom. Aby sme ako ľudstvo pokročili dopredu, potre­bu­je­me sa zbaviť pra­ve­kého spôsobu kme­ňo­vého myslenia typu „my kontra oni“. A k tomu skutočne potrebujeme rozum, ale musíme ho použiť inakšie, než ako ho používa Dawkins.

Je nakoniec pozoruhodné, že evo­lu­cio­nista par excellence, akým je Dawkins, stavia práve rozum na pie­des­tál, pričom by mal vedieť, že rozum (rovnako ako zmysly, emócie, empatia či intuícia) je v prie­be­hu evolúcie vzniknutý nástroj, nie modla, ktorej by sme sa mali klaňať.

Toto akcentovanie rozumu a ra­cio­na­li­ty na­vy­še vedie k tomu, že sú dis­kva­li­fi­ko­va­ní ľudia, ktorí sú za­lo­že­ní skôr emo­tívne. Mnoho ľudí sa roz­ho­du­je na zá­kla­de toho, že niečo nejako cítia, a je to tak v po­riad­ku. Človek, ktorý nevie racionálne analyzovať fakty, ale je povedzme empatický, nie je menej­cenný a má právo na vieru v to, čo inému príde pochabé.

Sledujme teraz niektoré Dawkinsove argumenty, ktoré v do­ku­men­te zazneli:

„V iracionálnej sfére sa točí obrovské množstvo peňazí, ktoré by sa dali využiť lepšie.“

To však platí aj o športe, populárnej hudbe, filmoch, kozmetickom priemysle – o zbro­jár­skom prie­mys­le a voj­nách, vrátane vojny proti drogám ani ne­ho­vo­riac… Pokiaľ nie­komu sub­jek­tívne pomôže, ak vyu­ži­je služby, ktoré nie sú vedecky pod­lo­že­né, je to jeho vec a má právo si takú službu zaplatiť. Keby tieto služby ľuďom ne­pri­ná­ša­li žiadny úžitok, zrejme by ne­pros­pe­ro­va­li.

Ďalším argumentom je, že „ira­cio­nálna viera môže viesť k reál­nemu poš­ko­de­niu života ľudí“, na­prík­lad v prí­pa­de odopieračov očkovania či ľudí, ktorí v prípade vážneho ochorenia odmietnu vedecky podloženú liečbu v prospech liečiteľa. Áno, musím povedať, že tu mám tendenciu s Dawkinsom súhlasiť. Som presvedčený, že duchovná sféra by mala životu slúžiť, a nie ho ohrozovať. Napriek tomu, že som si vedomý faktu, že moderná medicína a far­ma­ce­u­tic­ký prie­my­sel nie sú tak úžasné, ako ich autor dokumentu pre­zen­tu­je, naozaj majú nespo­chyb­ni­teľ­nú účinnosť. Keď lekári zrejme nebudú schopní ponúknuť pacientovi to, čo hľadá u lie­či­te­ľa, teda veľa času, pozornosti a sústre­de­nia sa na celok pacientovho života, mali by obe sféry nájsť spôsob, ako sa vzájomne doplňovať a ne­há­dzať si polená pod nohy a vzájomne sa de­ho­nes­to­vať, čo sa, bohu­žiaľ, deje a to z oboch strán.

Dawkins ďalej poukazuje na zne­u­ží­va­nie vedeckého jazyka, zvlášť potom jazyka kvantovej mechaniky, ale tiež napríklad genetiky. Áno, to je skutočne smutné a štve to nielen príslušných odborníkov, ale i mňa. Ide o to, že v rámci magického a mýtického myslenia, o ktoré tu ide, to, čo ľuďom funguje, sú meta­fory, a meta­fory sú tvorené na základe aktuálnej podoby jazyka a kultúry. Asi sa teda nedá vyhnúť tomu, že vedecký jazyk bude týmto spôsobom vykrádaný, i keď mne osobne je to dosť proti srsti a vo svojej osobnej my­to­ló­gii, s ktorou pracujem, pse­u­do­ve­dec­ký jazyk ne­po­u­ží­vam. Zmierme sa s tým, že nie­kto­rí ľudia jedno­ducho budú veriť v „atlantskú DNA“ či v „tachyónové liečenie“, a bude im to určitým spôsobom fungovať.

Horšie je, keď ľudia veria v mýty, ktoré majú potenciál vyvolávať medzi ľuďmi nenávisť. Napríklad niektoré konšpiračné teórie, ako sú teórie o židovskom sprisahaní. Ale to už sa dostávame k téme, ktorá s okultizmom, ktorému bol venovaný Dawkinsov program, súvisí skôr voľne a zaslú­ži­la by si samo­statné zamyslenie.

Často zo strany „profesionálnych skeptikov“ zaznievajú ka­te­go­rické tvr­de­nia, že sa niečo nestalo, pretože by taký jav odporoval súčasnému vedeckému poznaniu. Je vtipné, ako z tých istých scientistických úst zaznievajú taktiež vety o ot­vo­re­nosti a ne­ú­pl­nosti vedy. Hoci si myslím, že sú­čas­né vedecké poznanie je potrebné brať vážne, ne­zna­me­ná to, že by sme mali šmahom ignorovať čo­koľ­vek, čo to­mu­to poznaniu odporuje, čo sa, bohu­žiaľ, často deje.

Ako je v dokumente demonštrované na po­zo­ro­va­ní holubov, máme evolučne danú tendenciu hľadať v realite vzory, ktoré by nám dali nejaký zmysel. Tieto vzory môžu mať podobu rýdzo sub­jek­tívnu (a pre­ja­vu­jú­cu sa napríklad v oblasti osobných rituálov), inter­sub­jek­tívnu (spoločne v nejakej komunite) a ob­jek­tívnu (objavenú pomocou vedeckej metódy). Som presvedčený, že keby sme zo svojho života vyškrtli všetky vzory, ktoré nie sú spoľahlivo potvrdené vedeckým poznaním, zošaleli by sme. Myslím si tiež, že na­chá­dza­nie vzorov má veľký tera­pe­u­tický potenciál, čo do­ka­zu­je úspešnosť myšlienkovo proti­kladných psy­cho­lo­gických škôl alebo povedzme lie­či­te­ľov, vrátane homeo­patov – keď si človek zaradí nejaký problém či po­vedz­me chorobu do ne­ja­ké­ho kontextu, niečo sa stane; niečo, čo môže ísť aj nad rámec zmie­ne­né­ho pla­ce­bo efektu. A po­má­ha to. Je preto v po­riad­ku, ak verí človek v kon­text, príbeh a meta­fory, ktoré mu pre­u­ká­za­teľ­ne prospievajú; bez ohľadu na to, že sú ira­cio­nálne. Alebo: Pokiaľ vám niečo funguje, ne­ne­chaj­te si to vziať a pošlite Dawkinsa do hája. Kvalita vášho života je dô­le­ži­tej­šia než vedecká pravda. Na druhej strane sa však ubráňte pokušeniu veriť, že to, čo fun­gu­je práve vám, musí rovnako tak dobre fun­go­vať každému, a čo­koľ­vek iné je zlé.

A pokiaľ ste ateisti a scientisti dawkinsovho razenia, zvážte, či to, čo je naozaj dôležité, je racionálne a vedecky podložená pravda, alebo skôr kvalita ľudského života, a či by nestálo za pokus hľadať taktiež to, čo ľudí spája a ne­pre­mýš­ľať o druhých len ako o ne­pria­te­ľoch.

---

O autorovi článku:

Jaroslav A. Polák je spisovateľ, publicista, amatérsky filozof, do značnej miery skeptik a priaznivec kritického myslenia, ktorý ale odmieta stáť na kto­rej­koľ­vek strane „ba­ri­ká­dy“, pre­to­že niektoré jeho osobné skúsenosti ho priviedli k presved­če­niu, že exis­tu­je čosi ako duchovná dimenzia, čo však nikomu nevnucuje. Náboženstvo, mágiu, lie­či­teľ­stvo a po­dob­né fenomény považuje za opráv­ne­né do tej miery, do akej slúžia životu alebo mu aspoň neško­dia; je vždy pri­pra­ve­ný pod­ro­biť kritike aký­koľ­vek kon­krétny nešvár, ale ne­zatra­cuje ich ako celok.

Zdroj: AMOR VACUI.

Článok bol pôvodne uverejnený 17. 6. 2011.