Boh ako psychický vírus

Recenzia knihy.

Už dlho sa mi nestalo, aby som čítal nejakú odborne zameranú knihu a po jej prečítaní musel skonštatovať, že som sa nedozvedel takmer nič nové. To môže znamenať dvoje: buď mám danú tému dokonale naštudovanú alebo je tá kniha povrchná.

O čo vlastne ide? O kritiku (monoteistických) náboženstiev z pozície humanizmu okorenenú memetickou teóriou. V podstate nemá zmysel príliš sa zaoberať jej obsahom – autor krúži okolo svojej tematiky a ro­zo­be­rá ju z rôznych uhlov pohľadu, čo je vcelku sympatické. Problém je v tom, že z celej knihy na mňa dýcha povrchnosť a ne­do­tiahnu­tie myšlienok do konca. Chýba mi aký­koľvek záblesk originality, jedno­ducho čokoľvek, čo by ma prinútilo viesť s autorom vnútorný dialóg. Celá práca pôsobí dojmom slušne spracovaného referátu – Bakalář predstavuje čitateľovi hlavné rysy ďalších nábožensko-kritických kníh, predstaví niektoré bežné pro-náboženské argumenty, ktoré vzápätí štandardným spôsobom vyvráti. Na knihe je poznať, že autor nedisponuje hlbokou znalosťou z oblasti náboženstva a dejín filozofie (je to poznať na drobnostiach, napríklad názvy Maimonidových diel sú uvedené v anglič­tine, namiesto „Origenovi“ skloňuje „Origenesovi“), a už vôbec nie re­li­gio­nis­ti­ky, ktorú na dvoch miestach spája s teo­ló­giou, zrejme na základe knihy Náčrt re­li­gio­nis­ti­ky od Hellera a Mrázka. To je pravdaže skutočne frapantná chyba. Pre tých, ktorí nie sú v tom zbehlí: Re­li­gio­nis­ti­ka skúma zvonka a ne­utrálne náboženstvá ako fenomén, zatiaľ čo teo­ló­gia hovorí o Bohu (bohoch) zvnútra toho ktorého náboženstva. Petra Bakalářa zrejme zmiatli Hellerove teo­lo­gické vsuvky, ktorých sa v Náčrte dopustil. Je takisto s po­ču­do­va­ním, že autor nečerpal napríklad z Kosidowského knihy Na počiatku bolo slovo, ktorá sa na prob­le­ma­ti­ku vzniku a ší­re­nia náboženských mémov vyslovene orientuje (a memetiku v oblasti náboženstva dokonca skvelo predvída). Na druhej strane oceňujem autorov dialóg s Tomášom Halíkom – teda skutočnosť, že sa nepúšťa iba do obmedzených fanatikov, ale aj do podstatne premyslenejších šíriteľov „infekcie“. Knižka sa číta dobre, ja som ju preluskol za jeden deň, ale ostáva otázkou, komu je vlastne určená. Ateista či agnostik si môže zopakovať niektoré argumenty pre (podľa mňa celkom zbytočný) dialóg s veriacim; veriaci nad tým mávne rukou a ostane aj naďalej pod vplyvom svojho psychického vírusu. Vzhľadom k nedostatku originality nie je možné povedať, že by sa autorovi podarilo výrazným spôsobom rozšíriť ľudské poznanie. Osobne by som knihu odporučil predovšetkým ľuďom, ktorí o tému humanistickej kritiky náboženstva, a o prob­le­ma­ti­ku náboženstva ako takú, dosiaľ ne­za­va­di­li, a potre­bu­jú nejaké základné penzum infor­mácií, či prípadne nejakú protiváhu pro-nábožensky ladeným autorom.

„Mém (z anglického meme, odvodený od memory gene) je v sociálnom a kul­túr­nom prostredí niečo podobné, ako je gén v bio­lo­gic­kom prostredí. Mém je možné chápať ako ‚jednotku kultúrnej informácie‘, pre spôsob a druh poznávania a správania sa, ktorá sa prenáša medzi ľuďmi vzájomnou komunikáciou. Teória, ktorá študuje mémy, sa nazýva memetika (z anglického slova memetics). Mém je nákazlivý vzor informácie, ktorý sa replikuje parazitickým infikovaním ľudských myslí a mení ich správanie, ktorým sa vzor prejavuje. Individuálne slogany, frázy, melódie, vynálezy, módne trendy, významné diela sú typické mémy. Nápad alebo vzor nie je mém, pokiaľ sa na niekom nereplikuje, aby sa mohol šíriť ďalej. Všetká znalosť, vedomosť je memetická.“ (Zdroj: Peter Badida, Branislav Benikovský, Pavel Houser a Michael Wolf.)

Dávam do pozornosti aj recenziu z Wuwejovho zápisníka. Sú v nej citácie.

Petr Bakalář, Bůh jako psychický virus, vydavateľstvo Beta-Dobrovský, Praha, 2008, počet strán 221.

---

O autorovi článku:

Jaroslav A. Polák je spisovateľ, publicista, amatérsky filozof, do značnej miery skeptik a priaznivec kritického myslenia, ktorý ale odmieta stáť na kto­rej­koľ­vek strane „ba­ri­ká­dy“, pre­to­že niektoré jeho osobné skúsenosti ho priviedli k presved­če­niu, že exis­tu­je čosi ako duchovná dimenzia, čo však nikomu nevnucuje. Náboženstvo, mágiu, lie­či­teľ­stvo a po­dob­né fenomény považuje za opráv­ne­né do tej miery, do akej slúžia životu alebo mu aspoň neškodia; je vždy pripravený podrobiť kritike aký­koľ­vek konkrétny nešvár, ale nezatracuje ich ako celok.

Zdroj: AMOR VACUI.

Článok bol pôvodne uverejnený 11. 12. 2009.