Téma o božskej trojici.
O zvláštnosti kresťanskej „Svätej Trojici“ som už písal 6. apríla 2012 v článku Tri mátohy.
Teraz ma zaujali otázky, ktoré v diskusii položil Milky945.
„1. Z koho sa narodil Ježiš, keď bol jednorodený? Sám zo seba?
2. Kto vzkriesil Ježiša po jeho smrti? Vzkriesil sám seba?
3. Ak zomrel Ježiš/Syn, zomrel aj Boh Otec? Z definície Trojice vyplýva, že zomrel aj Boh Otec.“
Problematická je samotná definícia Svätej Trojice.
Zo stránky Evanjelik.sk som sa dozvedel, že aj keď Svätú Trojicu „tvoria tri samostatné osoby“, „je aj zároveň nedeliteľná a ľudským rozumom sa nedá úplne pochopiť jej fungovanie“.
Na stránke farnosti Najsvätejšej Trojice v Bratislave sú myšlienky k homílii farára Jána Adamusa:
„Bratislavský kňaz sa pýtal detí na hodine náboženstva, čo ich napadne, keď počujú výraz Najsvätejšia Trojica. Prihlásil sa chlapec a smelo povedal: Kostol Najsvätejšej Trojice! Táto úsmevná príhoda nie je až tak úsmevná, lebo vyjadruje skutočnosť, že my, ľudia, nevieme si rady s pojmom Najsvätejšia Trojica. Tí, ktorí majú aspoň základné náboženské vedomosti, pamätajú si z náboženstva, že v Bohu sú tri Osoby: Otec, Syn a Duch Svätý, ktoré jedným menom voláme Najsvätejšia Trojica. Behom stáročí sa mnoho učených hláv pokúšalo objasniť tajomstvo, ale sa im to nepodarilo. Ľudia, ktorí žijú mimo viery, alebo nemajú žiadne náboženské vedomosti, považujú Trojicu za výmysel a prázdny ľudský pojem.“
Súhlasím, že ide o výmysel. Je to obyčajná hra so slovami.
Katechizmus Rímskokatolíckej cirkvi uvádza:
„Jeden Boh v troch osobách
‚Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je jeden jediný pravý Boh, večný, nesmierny a nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný, Otec, Syn a Duch Svätý: totiž tri osoby, ale jedna bytnosť, podstata alebo úplne jednoduchá prirodzenosť.‘“
„V mene Otca i Syna i Ducha Svätého
‚Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v »hierarchii právd« viery. »Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu, akým sa pravý a jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom, a keď sa odvrátia od hriechu, zmieruje a spája ich so sebou.«‘“
„Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, ‚ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví‘. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy. Ale hĺbka jeho Bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné samému rozumu, ba aj viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého.
(261) Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý.
(262) Vtelenie Božieho Syna zjavuje, že Boh je večný Otec a že Syn je jednej podstaty s Otcom, že totiž v ňom a s ním je ten istý jediný Boh.
(263) Zoslanie Ducha Svätého, ktorého Otec posiela v Synovom mene a ktorého Syn posiela ‚od Otca‘, zjavuje, že on je s nimi ten istý jediný Boh. ‚Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.‘
(264) Duch Svätý vychádza z Otca ako z prvotného prameňa, a keďže ho Otec bez akéhokoľvek časového odstupu dáva [Synovi], vychádza spoločne z obidvoch.
(266) Katolícka viera je v tom, že uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote a pritom nemiešame osoby ani nerozdeľujeme podstatu: lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého; ale jediné je božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnaká [je ich] sláva a rovnako večná veleba.
(267) Božské osoby, neoddeliteľné v tom, čo sú, sú neoddeliteľné aj v tom, čo konajú. Ale v spoločnom Božom konaní každá prejavuje to, čo je jej v Trojici vlastné, najmä v božských poslaniach vtelenia Syna a darovania Ducha Svätého.
(254) Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. ‚Uctievame si a vyznávame: jediného Boha nie v tom zmysle, akoby bol osamotený.‘ ‚Otec‘, ‚Syn‘ a ‚Duch Svätý‘ nie sú len mená, ktoré by označovali spôsoby Božieho bytia, pretože sú medzi sebou skutočne odlišní: ‚Otec totiž nie je Syn, ani Syn nie je Otec, ani Duch Svätý nie je Otec alebo Syn.‘ Navzájom sa odlišujú vzťahmi, ktoré vyplývajú z ich pôvodu: ‚Otec je ten, ktorý plodí, Syn je ten, ktorý je plodený, a Duch Svätý ten, ktorý [z oboch] vychádza.‘ Božia jednota je trojjediná.
(244) Večný pôvod Ducha sa zjavuje v jeho poslaní v čase. Ducha Svätého poslal apoštolom a Cirkvi tak Otec v mene Syna, ako aj Syn osobne, keď sa vrátil k Otcovi. Zoslanie osoby Svätého Ducha po Ježišovom oslávení naplno zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice.
(684) Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice. Svätý Gregor Nazianzský, ‚Teológ‘, vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej ‚zhovievavosti‘:
»Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie. Nebolo totiž bez nebezpečenstva otvorene hlásať Syna, kým sa ešte nevyznávalo božstvo Otca, ani nám pridávať Ducha Svätého akoby ťažšie bremeno – ak sa smie tak povedať –, kým sa ešte nepripúšťalo božstvo Syna… Len postupným napredovaním a vzrastaním, od jasnosti k jasnosti‘ svetlo Trojice zažiarilo jasne.«
(732) V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria: v krehkom tele a vo viere už majú účasť na spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Duch Svätý svojím príchodom, ktorý neprestáva, uvádza svet do ‚posledných čias‘, do obdobia Cirkvi, do zdedeného, ale ešte nezavŕšeného Kráľovstva: »Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru: klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.«“
„Pravoslávne učenie o Bohu, stvorení sveta a našej spáse je vyjadrené v Symbole viery. Tento Symbol viery, čiže Vyznanie, bolo vyjadrené svätými otcami Cirkvi vo 4. storočí na prvom a druhom všeobecnom sneme. Prvý všeobecný snem sa konal v Nicei roku 325, druhý v Carihrade roku 381. Podľa týchto miest sa pravoslávny Symbol viery nazýva Nicejsko-carihradský symbol viery.“
„Verím v jedného Boha, Otca, Všemohúceho Stvoriteľa neba a zeme, všetkého viditeľného i neviditeľného. I v jedného Pána Isusa Christa, Syna Božieho, jednorodeného, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi. Svetlo zo Svetla, Boha pravého z Boha pravého, rodeného, nestvoreného, jednobytného s Otcom, skrze ktorého všetko povstalo. Ktorý pre nás, ľudí, a pre naše spasenie zostúpil z nebies a vtelil sa z Ducha svätého a Márie Panny, a človekom sa stal. Za Pontského Piláta bol za nás ukrižovaný, trpel a bol pochovaný. A tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Písem. A vstúpil na nebesá, sedí po pravici Otca. A znovu príde so slávou súdiť živých a mŕtvych, a Jeho kráľovstvu nebude konca. I v Ducha Svätého, Pána, Darcu života, ktorý z Otca vychádza a ktorému s Otcom i Synom tá istá poklona i sláva sa vzdávajú, ktorý hovoril skrze prorokov. V jednu svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. Očakávam vzkriesenie mŕtvych. I život budúceho veku. Amen.“
V Učení pravoslávnej Cirkvi o Bohu z knihy Cesta k Bohu (Biblický katechizmus pravoslávneho kresťana) sa píše:
„Niektorí ľudia si kladú otázku, kto je Boh. Úplne presne na túto otázku sa nedá zodpovedať. Je tomu tak preto, lebo ľudský rozum nie je schopný pochopiť podstatu Boha, lebo Boh je nehmotný, nekonečný, a preto i ľudským rozumom nepostihnuteľný.“
„Boh podľa svojej prirodzenosti je Duch, a preto svojou existenciou, jestvovaním, nezaberá žiaden čas ani priestor. To znamená, že je nezávislý na určitom čase a priestore, a preto je večný, nekonečný a všadeprítomný. Z veľkého Božieho stvoriteľského diela vesmíru a človeka vidíme, že Boh je nanajvýš múdry a všemohúci. Z rozhovorov Boha s človekom vidíme, že Boh je vševediaci, spravodlivý, nanajvýš dobrotivý, milosrdný a svätý.“
„Boh je jeden v troch Hypostázach-Osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Nazývame Ho aj Najsvätejšou trojicou. Tri Božie Osoby nie sú tromi Bohmi, ale jedným Bohom, lebo má jednu Božiu prirodzenosť. Je to veľké tajomstvo, ktoré my svojím ľudským rozumom nie sme schopní pochopiť. Poznanie Boha jestvujúceho v Najsvätejšej Trojici je možné jedine vierou, lebo len vierou z Božieho zjavenia sú viditeľné skutky každej Božej Osoby.“
„Napríklad pri stvorení sveta vidíme, že Boh Otec tvorí svet druhou Božou osobou, ktorá je vo Svätom Písme nazvaná Slovo alebo Syn Boží. Taktiež tretia Božia Osoba, Duch Svätý, berie účasť vo stvorení tým, že Božiemu stvoreniu daruje život a posväcuje ho.“
„Činnosť troch Božích Osôb vidíme i v diele nášho spasenia. Otec obetuje svojho Syna Isusa Christa a po Jeho nanebovstúpení Duch Svätý posväcuje Cirkev, a túto vedie až do konca sveta, a tým aj nás do večného života.“
Moja životná skúsenosť je, že ľudia si najprv kladú otázku:
„Čo je to boh? (Čo znamená slovo boh?)“
Pokiaľ neviete, o čom je reč, zvyknete sa opýtať „čo je to?“ alebo „o čom sa hovorí?“.
Až následne po vysvetlení človek pochopí, že pod slovom boh sa myslí nejaká osoba.
Ako ste si prečítali, ľudský rozum nie je schopný pochopiť, čo alebo kto je boh, ale poznať boha ako Najsvätejšiu Trojicu je možné jedine náboženskou vierou. Zaujímavý je kresťanský názor na Trojicu aj v tom, že boh sám seba obetoval. Otázky, ktoré položil Milky945, sú oprávnené.
Uvítam vaše názory k tomuto „teologickému“ problému. Napíšte v komentári svoj pohľad na Najsvätejšiu Trojicu.
Ak napíšete seriózny článok, esej, úvahu, tak redakcia vám ju uverejní.
Archív:
Autor: Ján Parada.
Článok bol pôvodne uverejnený 8. 5. 2015.