Amen!
Tiež si myslíte, že sa kresťanstvo považuje za mierumilovné náboženstvo, kedy náš veľký otecko stvoril Zem za sedem dní (pardon, za šesť, v nedeľu odpočíval)? A od tej doby je všetko fajn, pokiaľ v neho veríte a pravidelne čítate Bibliu. Čo sa stane, keď sa Svätá kniha dostane do rúk fanatického školáka, ktorý je zmietaný nielen pubertou, ale i horkokrvným temperamentom pulzujúcom v jeho žilách, sa dozviete v brnianskom HaDivadle, kde nám dokazujú, že „kto chce psa biť, palicu si vždy nájde“.
Téma fanatizmu, predovšetkým toho náboženského, rezonuje v dnešnej spoločnosti maximálne. Reakcia HaDivadla v podobe premiéry (14. marca 2015) predstavenia Mučeník dánskeho dramatika Mariusa von Mayenburga na seba nenechala dlho čakať. A pretože je škola základ života, tak sa ocitáme práve tu. Mladík Benjamín sa odmieta zúčastniť výučby plávania. Matka bezradne rozhadzuje rukami. Riaditeľ požaduje od žiaka vysvetlenie, ktoré sa o chvíľu dozvie. Benjamín s Bibliou v ruke vyhlasuje, že vraj ho poburujú zvodné telá spolužiačok, ktoré si obliekajú na hodiny len bikiny. Plavkami to nekončí. Demonštratívne sa zoblečie donaha na hodine sexuálnej výchovy, pretože nemieni navliekať kondóm na mrkvu. Chlapec s Knihou kníh vari aj spí. Pozná ju naspamäť, čo nevyzerá na prvý pohľad až tak zle. On však vie len to, čo chce poznať, plus to vytrhávanie z kontextu natlakuje hrniec, ktorý čo nevidieť vybuchne.
Hoci režisér Marián Amsler zvolil aktuálny a pálčivý námet, tak všetko napodiv šliape ako dobre nastavené švajčiarske hodinky. Do každej hry, a Mučeník sa z toho nijako nevymyká, vkladá humor, niekde dávkuje po kvapkách, inde skôr sype po hrstiach. Veľká škoda, že sa práve Mučeníkom s HaDivadlom lúči, pretože presne takto si predstavujem súčasné moderné divadlo – provokujúce, zábavné, ale pritom civilné a s nevyhnutným morálnym či spoločenským burcovaním. Jeho práca je, aspoň pre mňa, značne rozpoznateľná. Bude mi chýbať onen „podpis“ (ten oceňujú najmä ženy), vďaka ktorému amslerovskú réžiu rozpoznám na kilometre ďaleko (nechcem prezradiť detaily, na tie si choďte pozrieť osobne, aspoň tri predstavenia za sebou a „budete doma“). Vivat Amsler, i keď už pravdepodobne nie v Brne…
Teraz už obráťme optiku na herecké výkony. Okrem stálic na hadivadlovskom nebi sa mi po prvý raz ukázal Zbyšek Humpolec. Školák mu uveriť išiel, a to aj napriek jeho mužne pôsobiacemu zovňajšku. Dokázal sa do roly plne vložiť, nepotreboval barličku v podobe ostatných, aby vynikol (na rozdiel od niektorých hercov v iných divadlách). Celkom veľkú príležitosť obdržala Sára Venclovská, čoby pokroková a najmä ateisticky zmýšľajúca učiteľka biológie. Rozjazd jej postavy pôsobí síce voľnejším dojmom než Humpolcov, o to viac však vynikne bezchybne vygradovaný záver (málokto ho čaká), ktorý Veclovská podáva veľmi precítene. Valůšek (ako Georg, asi jediný Benjamínov kamarát) i Valůšková (v role matky), sa zasa raz odrazu zišli v jednom kuse, presne vystihli podstaty svojich charakterov. Detailnejšie si mohol svoju rolu vyfarbiť práve Jiří M. Valůšek, ktorý si odtiene mieša veľmi obratne. Zvyšok osadenstva – J. Lepšík, T. Malíková, J. Grudman i M. Maršálek – dotvárajú amslerovský koktail prirodzenými a prepracovanými výkonmi, ale najmä bez prehrávania.
Už je mi normálne trápne písať nejaké recenzie na HaDivadlo, pretože aj keby som veľmi chcela hľadať nejaké nedostatky, tak si vylámem zuby. Znova, i Mučeníkovi, ide ťažko niečo vytknúť – jednoduchá, nerozptyľujúca scéna v podobe školskej triedy na x spôsobov, vkusné použitie umelej krvi, čo je skutočne kumšt rozpoznať, kedy sa to hodí a kedy nie… S výpočtom superlatívov by som mohla pokračovať donekonečna, čo vážne nemienim. Remeslo má síce zlaté dno, ale HaDivadlo ho má (s Amslerom, a dúfajme, že bude mať i bez neho) o dvadsať karátov cennejšie.
Autorka: Klára Tesařová – študentka Fakulty sociálnych štúdií na Masarykovej univerzite v Brne; dvojodbor mediálne štúdiá a žurnalistika + sociológia.
Pôvodný zdroj článku: Mučedník: Ať žije fundamentalismus… Amen!
Článok bol v e-zine Humanisti.sk pôvodne uverejnený 19. 4. 2015.