Ako som sa stal ateistom

Na tému „viera“ sa mi pred očami otvára udalosť, keď som začal chodiť do školy.

Moje detstvo bolo prekrásne. Na dedine som poznal všetky kúty, všetky lúky, potôčiky. V potôčikoch chytanie rakov, rýb iba tak do ruky. Vedel som, kde sa zver schádza, aby som ju mohol pozorovať. Môj strýko bol traktorista na družstve, a tak keď prechádzal okolo nášho domu, tak stačilo zatrúbiť a už som utekal na traktor, kde som vedel presedieť aj niekoľko hodín. Pritom som videl okolitú prírodu. Moja starká bola dojička, a keď sme prechádzali okolo maštale, tak som zosadol z traktora a išiel pozrieť kravičky. Bol som unesený krásnou prírodou. To bol základ pre môj budúci svetonázor.

Aby som to upresnil, bol som vychovávaný vo voľnom myslení, nikto ma nenútil byť veriacim, aj keď som bol krstený ako evanjelik. Až keď prišli školské povinnosti, tak prišla chvíľa, keď mi učiteľ povedal, že poobede je náboženstvo, a že tam chce vidieť všetkých prváčikov. Učiteľovi sa predsa neodvráva. Moja mama mi povedala, že tam môžem ísť, ak chcem. Myslela si, že tam budem aspoň pod kontrolou. Určite v tom mala prsty aj moja stará mama, a tak som išiel na náboženstvo iba zo zvedavosti. Nevedel som vôbec, čo tam budem robiť a čo ma čaká.

Veď čo sa môže stať. Boli tam všetci moji rovesníci, s ktorými som vystrájal lapajstvá. Na hodine náboženstva prednášal pán farár, ktorý bol v dedine veľmi uznávaný človek. A tak začal s náboženstvom naplno. Prvé, čo bolo, tak sme sa mali pomodliť. Aj som niečo tušil, čo to je modlenie, moja starká sa modlila každý večer, takže som nebol absolútny laik. Ale cez to všetko som nepovedal ani jedno slovo, lebo som sa nevedel modliť. Prvá hodina prebehla, a na konci mi pán farár povedal, že sa musím naučiť naspamäť otčenáš!

„To musí ovládať každý dobrý veriaci,“ prízvukoval mi vo dverách, keď som odchádzal.

Na ďalšej hodine začalo modlenie, ale zo mňa nevyšlo skoro ani jedno slovo. To si všimol pán farár, a po modlení si ma zavolal a povedal:

„Janko, a ty si sa prečo nemodlil?“

A ja mu s úsmevom iba toľko:

„No, neviem.“

V tom sa pán farár nasrdil a povedal:

„Ukáž ruku!“

Nevedel som, čo sa bude diať, a tak som natrčil rúčku, akože mi niečo dá, a on ma trstenicou silno udrel. Až som zvýskol od bolesti. A on, že ešte raz, aby som si zapamätal, že sa musím vedieť modliť na hodine náboženstva. Nikdy som nebol trestaný ani od rodičov, ani od pána učiteľa, lebo nebol dôvod, aj keď sme robili šibalstvá, ale vždy to bolo v tolerancii alebo iba vyťahaním za ucho. Ale toto som nečakal. V momente, ako som dostal trstenicou, som s plačom vybehol z triedy a utekal domov. S veľkými slzami, ktoré sa mi kotúľali po tváričke, som mame povedal, čo sa stalo.

Moja mama bola rozvážna, poutierala mi slzy a povedala, že ak sa mi tam nepáči, tak tam už viacej nemusím. S pánom farárom si to potom mamka vyrozprávala. Farár bol veľmi učený a vedel byť aj tolerantný. Nikdy viacej mi nevnucoval náboženstvo. Aj keď som už opustil základnú školu, stále sme sa zdravili ako priatelia.

To bol aj koniec mojej viery v náboženstvo, a začiatok môjho ateistického svetonázoru. Až neskôr som nadobudol presvedčenie, že ak sú deti podchytené a správne vedené v útlom veku, tak aj taký budú mať svetonázor, či už budú veriaci alebo budú mať iný svetonázor. Cirkev to má dobre premyslené. V útlom veku malý človiečik hltá všetko okolo seba, aj náboženstvo. Aj keď tomu nerozumie, tak sa ho bojí a strach je najlepší učiteľ.

Mal som ale šťastie na učiteľov. Keď sa vyučoval zemepis, vlastiveda, neskôr fyzika. Stále som bol výborný žiak, až na matematiku. Z tej som mal dvojku, trojku. Nemal som rád čísla, a hlavne namáhať si mozog. Keď bolo najhoršie a hrozila mi zlá známka z matematiky, tak som vedel zapnúť naplno. Ale inak mojou doménou bol zemepis, prírodopis a fyzika. V tom som bol najlepší. Možno preto som aj ovplyvnený týmito predmetmi a mám taký ateistický svetonázor, lebo som hltal všetko, čo povedal pán učiteľ, a čo som sa naučil z kníh, ktoré mi požičiavali učitelia po celú povinnú školskú dochádzku. V knihách som sa dočítal o vesmíre, veľkom tresku, ako vznikol vesmír. Knihu som prečítal aj dvakrát, len aby som pochopil jej poslanie. Niekedy som presedel nad knihou aj niekoľko hodín, len aby som sa dočítal k záveru. Bol som unesený knihami, ktoré mi povedali, ako sa tvoril vesmír, o Darwinovej evolučnej teórii… Poznal som na mape každé mesto, rieku, pohorie, aj tie, ktoré sme sa neučili. S povinným čítaním som mal ale problémy, to ma nebavilo.

Môj dedko išiel za prácou do Ameriky niekedy v tridsiatych rokoch. Vrátil sa s podlomeným zdravím po tridsiatich rokoch, a keď tak sedel na verande a rozprával o zážitkoch z ďalekej Ameriky, o plavbe na šífe, ako robil mäsiara v Argentíne, vzbudil vo mne cestovateľského ducha. Od tej chvíle som chcel poznávať krajiny, ľudí, gastronómiu, prírodu. Možno preto sa zo mňa stal cestovateľ. Precestoval som 40 krajín. Na mojich cestách som videl krásnu prírodu, ale aj biedu, ktorú tento svet vie páchať na obyčajných ľuďoch. Niekedy som bol až zhrozený. Napríklad v Nepále som videl spaľovanie mŕtvol na brehu rieky, a keď sa dokončí spaľovanie, tak ostatky s popolom sa zmetú do rieky. Potom prídu na rad opice, a tie dokončia kremáciu. V Papue-Novej Guinei som zasa videl v nedeľu pred kostolom „roztlieskavačky“. (Tancovali ako u nás na hokeji.) Čierne deti v bielych šatách lákali domorodcov do kostola. Bolo to komické až nechutné.

Hovorí sa o misiách, tak môj názor je, že misie sú v prvom rade zveľadiť misijný majetok a nalákať čo najviac veriacich do svojich radov. A až v poslednom rade je humanitárna pomoc, a aj to je diskutabilné. V Papue obliekli domorodcov do tričiek a trenírok, aby nechodili holí (ako je u nich zvykom), ale to im nepovedali, že tričká treba aj oprať. A hlavne v trópoch, keďže neprali tričká, tak dostali parazitárne ochorenia kože, ktoré následne misionári liečili. Samozrejme bez väčších úspechov, a taktiež, ak zmokli domorodci, čo v trópoch nie je nič nezvyčajné, mali na sebe tričká, ktoré ich chladili. Dostali chrípky, nachladnutia a všelijaké iné choroby, na ktoré nebol ich organizmus zvyknutý. Veľké množstvo zomrelo iba preto, že im stačilo povedať, ak zmoknú, musia si vyzliecť tričko a uschnú za chvíľku. Tak ako som to vyskúšal na vlastnej koži. Chcem tým povedať, že cirkev robí zle nielen doma, ale aj v ďalekých krajinách. Možno nevedomky, aj preto som ateista. Do politiky som sa dostal náhodou cez môjho otca, ale keď som videl, aké svinstvá sa robia už aj v komunálnej politike, tak som radšej odišiel z politiky. A mám srdce na mieste. V tejto kapitalistickej spoločnosti už vládnu iba peniaze. Zdravý rozum je už fuč.

---

Autor: Jean z Revúcej.

Článok bol pôvodne uverejnený 2. 4. 2015.