Sekol sa majster spisovateľ.
Minule som pri kritike chýb v teste zo slovenčiny spomenul frazeologizmus „Aj majster tesár sa niekedy sekne“.
Spisovateľ Gustáv Murín uverejnil 31. marca 2015 článok Únos zdravého rozumu. Začína:
„V Čechách oslavujú oslobodenie dvoch českých turistiek Hany a Tonky, ktoré boli zadržiavané dva roky zrejme skôr zločineckou bandou, než teroristami, v Pakistane. Je zaujímavé, že keby tie isté dievčiny išli do kasína a prehrali tam všetko, nikoho by to netrápilo. A pritom vedome podstúpili rovnaké riziko, nezmyselne riskovali a teraz ich za to ľutujú. Akú to má logiku?“
Keď niekto ide do kasína, tak môže kedykoľvek z toho kasína odísť. Rovnaké riziko by bolo, keby tie dve ženy nejakí zločinci či teroristi násilím zadržiavali v kasíne. Pretože je úplne jedno, kde sa nachádzate, ak vás zajmú. Či ste niekde v Pakistane alebo v kasíne, ak vás zadržiavajú, bránia vám v odchode, ide o obmedzenie slobody. Za bežných okolností vás nikto nebude násilne držať v kasíne a brániť vám v odchode z kasína, aj keby ste prehrali všetko.
Dráždi ma, keď niekto mudruje o akejsi udalosti, spomenie zdravý rozum, a ešte aj otázkou naráža na logiku. Veru, spisovateľ Murín narazil na logiku. Uviedol chybný príklad, keď prirovnal neželaný pobyt dvoch žien v Pakistane s pobytom v kasíne. Chybné prirovnanie. Pobyt v kasíne nie je neželaný. Či už do Pakistanu alebo do kasína by ste išli dobrovoľne, ale porovnateľné by to bolo len vtedy, keby aj v kasíne vám niekto bránil v odchode.
Spisovateľ Murín sa sťažuje na osud týchto dvoch žien, že ich teraz niekto ľutuje, a mne je zasa ľúto spisovateľovho nerozumu a bezcitnosti.
Gustáv Murín získal čestný titul Humanista roka 2018 za dlhoročnú obhajobu a propagáciu vedy, výsledkov práce slovenských vedcov a ich nových poznatkov, za otvorenú, vecnú a hrdú obhajobu racionálneho myslenia, mieru, ľudských práv a humanizmu.
Gustáv Murín je mizogýn. Na neho už upozornila Ivana Škodová v článku Otvorený list Spoločnosti Prometheus: Prečo som vrátila cenu Veľvyslankyňa humanizmu.
Samozrejme, že keď niekto navštívi kasíno, a prehrá, čiže minie všetky svoje peniaze, s ktorými tam prišiel, tak neviem, prečo by to malo všeobecne niekoho cudzieho trápiť. Kasíno je práve o tom, že niekto tam prehraje, a niekto možno vyhrá. Ale k osudu žien, u ktorých je život v ohrození, by sme mali mať patričnú úctu. Nebudem pohŕdať ich životným príbehom len preto, lebo do istej miery riskovali. Ľudia riskujú rôzne. Ale mali by sme mať cit pre rozlíšenie rôznosti rizík. Cynik nie je schopný tohto rozlíšenia.
Dennodenne riskujú záchranári, hasiči, horolezci. Nebudeme ich ľutovať, ak sa im prihodí nešťastie len preto, lebo sme znecitliveli, a zvykli sme si miešať také riziká s hazardným rizikom v kasíne? Prosím, nezvykajme si, a nedajme na rady spisovateľa. Áno, viem, že cesta tých dvoch žien do Pakistanu sa nedá porovnať s ušľachtilými skutkami záchranárov alebo hasičov, ani neporovnávam. Ich povolania som pripomenul preto, lebo bežne v živote nevieme, s čím nepríjemným sa môžeme stretnúť.
Gustáv Murín ukazuje, že nemá morálny cit, keď neľutuje utrpenie týchto dvoch žien. Môže ich neľutovať, ale keď sa verejne vyjadrí, nech aj znáša následky.
Archív:
Autor: Ján Parada.
Článok bol pôvodne uverejnený 31. 3. 2015.