Lenže ateisti sa nemusia obhajovať, bremeno totiž leží na pleciach teistov. Tí tvrdia čosi nezvyčajné o existencii bohov.
Ján Čegiň napísal článok Prečo Ateizmus nie je len absenciou viery: Ateisti sú predsa lepší ako kamene.
Vybral si jednoduchú vetu, ktorú na Twitteri napísal Aron Ra.
“Rocks are atheist.”
„Skaly (kamene) sú ateisti.“
Kto vie, ako to Aron Ra myslel, keď reagoval na Stevena Baumanna, ktorý je vedec (scientist). Možno preto, že je paleontológ, tak spomenul skaly (kamene)?
Najprv k tomu, čo hovorí Aron Ra. Nesúhlasím, zásadne nesúhlasím, s tým, že nejaké neživé veci sú ateisti. Nie sú!!! Pojem ateizmus sa týka výhradne ľudí. Ak by sme poznali teistov medzi neživými vecami, napríklad keby nejaká skala (kameň) verila v nejakého boha, tak keby potom bola nejaká skala, ktorá odmieta názory tej teistickej skaly, mohli by sme povedať, že je aj skala, ktorá je ateistická. Pravda je taká, že nikto z ľudí nepozná skalu, ktorá verí v existenciu boha, teda neexistujú teistické skaly. Rovnako potom platí, že neexistujú ani ateistické skaly. Jednoducho, je hlúposť priznávať neživým veciam schopnosť myslieť, a teda mať nejaký názor! Skala nemôže mať ateistický postoj, pretože nemá mozog, ktorý by o bohu mohol uvažovať, a prípadne zaujať k tomu nejaký postoj.
Teisti sú predsa definovaní ako ľudia, ktorí „veria, že existuje boh“, a to práve ten, v ktorého oni veria. Takí teisti sú monoteisti. Potom sú ešte polyteisti, ktorí „veria, že existujú bohovia“.
A teraz idem k Jánovi Čegiňovi. V článku má obrázok, kde má uvedené 4 pojmy: “agnostic theist”, “gnostic theist”, “agnostic atheist” a “gnostic atheist”.
Nesúhlasím s pojmom “gnostic atheist”. (Ostatné tri ma nezaujímajú.)
Slovo “gnostic” je nábožensko-filozofický pojem, ktorý sa týka gnosticizmu. Pre gnosticizmus je charakteristické odmietanie hmotného sveta, spásna rola poznania a vyznačuje sa vierou v božskú iskru v človeku. To nie je nič, čo by sa týkalo ateizmu. Pre mňa je slovné spojenie “gnostic atheist” oxymoron, čiže vyjadrenie obsahu spojením dvoch navzájom sa vylučujúcich pomenovaní (napr. chudobný boháč).
Ján Čegiň: „Populárnym sloganom niektorých ateistov je to, že ateizmus je len absenciou viery.“
Pravda, ateizmus je len absencia náboženskej viery. Ateista totiž nemá náboženskú vieru. Tým sa myslí slovom absencia toľko, že v mozgu ateistu nie je náboženský názor, že „bohovia existujú“, alebo že „existuje boh“. Absencia = neprítomnosť, chýbanie (niečo nemá).
Ján Čegiň nepoužíva slovo „bohovia“. Vyjadruje sa len o jednom bohu, ako to robia kresťania. Lenže ateista neverí v akýchkoľvek bohov. Teda, pre Čegiňa, ateista je aj apolyteista. O apolyteistoch však teisti („kresťania“) nevedia uvažovať. Som z náboženského pohľadu apolyteista, pretože neverím v existenciu akýchkoľvek bohov. A tých bohov je neúrekom. To len vývoj náboženstiev zašiel tak ďaleko, že dnes vo svete, v našom prípade na Slovensku, sa ľudia väčšinou vyjadrujú, ako keby „existoval len jeden boh“. Preto aj pre ateizmus je možné použiť slovko „len“, čo sa týka absencie náboženskej viery.
Ján Čegiň: „Prečo sa niektorí ateisti definujú takýmto spôsobom vyplýva z domnienky, že takáto definícia Ateizmu samotného vedie k tomu, že Ateizmus ako taký netreba obhajovať. Je to len ‚absencia teizmu‘, a pre niektorých ľudí platí, že ak niečo nemôže byť dostatočne dokázateľné (pričom ‚dostatočne‘ je v tomto prípade veľmi otázny pojem), tak sme oprávnený ‚nemať vieru‘ v danú vec. Ale takto definovaný Ateizmus, ako ‚absencia viery‘, však nič netvrdí o ničom, len niečo málo o ľuďoch, ktorí sa ako ateisti identifikujú (že teda nemajú vieru) a je celkovo nudný.“
Nudný? Teisti si za to môžu sami. Teisti si musia zvyknúť, že keď hlásajú nudné argumenty o svojich bohoch, a to sú veľmi nepresvedčivé argumenty, tak nemôžu očakávať o ateistov viac.
Ján Čegiň: „Ak teda ateizmus nie je vierou (a dokonca ani svetonázorom) a len absenciou viery v nejakú vec, tak sa jedná o ‚lenivú‘ teóriu.“
Teisti sú leniví, aby vedeli obhájiť svoj názor, že aspoň jeden boh existuje. To by celkom stačilo. Aspoň jeden! Ale oni sú natoľko leniví, že povedia: „My len veríme!“
Dôkazné bremeno leží na pleciach tých ľuďí, ktorí niečo tvrdia o existencii niečoho. Čohokoľvek. Ak niekto povie, že „boh existuje“, tak je jeho psou povinnosťou to aj dokázať. Ak to nespraví, nevie to obhájiť, potom nech sa nečuduje, že niekto iný, v tomto prípade ateista, nemá žiadnu povinnosť obhajovať opak (že boh neexistuje).
Kam by sme došli, keby sme mali obhajovať opaky v prípadoch akýchkoľvek obvinení? Predstavme si, že niekto (A) povie inému (B), že mu dlží peniaze. Je psou povinnosťou toho A dokázať, že B mu dlhuje peniaze. B nemá žiadnu možnosť dokázať, že tomu A nič nedlhuje. Ako to má dokázať? Nedá sa to! Neexistencia niečoho sa predsa nedokazuje. Dokazuje sa existencia!!!
Dávam do pozornosti dve eseje od Adama Romana: Existencia boha a Dôkaz neexistencie boha.
Adam Roman: „Logické postavenie boha je presne také, ako postavenie snežného človeka, UFO, či obludy z Loch Ness. Všetky tieto tri príklady môžu veľmi dobre poslúžiť na ilustráciu toho, že dokázať existenciu niečoho je oveľa ľahšie než dokázať jeho neexistenciu. Ak by niekto chytil jediný exemplár snežného človeka, umiestnil ho v zoologickej záhrade, kde by ho každý mohol vidieť, pozorovať, skúmať, bola by existencia snežného človeka dokázaná nad akúkoľvek pochybnosť. Ale ako dokázať, že snežný človek nejestvuje? Máme prejsť všetkými horstvami všetkých kontinentov, prezrieť všetky rokliny a jaskyne? Keď ho nenájdeme, stále to môže znamenať, že sme iba nehľadali dosť dôkladne, alebo že sa pred nami dobre ukryl! Dokázať existenciu snežného človeka je neporovnateľne ľahšie než jeho neexistenciu. Rovnako je to s UFO, príšerkou z Loch Ness – ale aj s bohom. Prečo potom veriaci žiadajú od neveriacich, aby predkladali oveľa náročnejší dôkaz neexistencie boha, keď oni sami neponúkajú ani len ľahučký dôkaz božej existencie, a namiesto dôkazu sa uspokojujú s vierou? Ľudia bez náboženskej viery žiadny záujem na neexistencii boha nemajú. Radi počkajú na dôkaz existencie, ktorý poskytnú veriaci. Lenže dvetisíc rokov čakania je predsa už pridlho, aby sme uverili, že sa niekedy nejaký dôkaz objaví.“
„Ukážem teraz, že naozaj nie neveriaci sú povinní (veľmi namáhavo) dokazovať, že boh nejestvuje, ale presne naopak – psou povinnosťou veriacich je dokázať, že boh jestvuje. Aby som to najprv populárne vysvetlil aj veľmi nechápavým, uvediem príklad (podobenstvo) z právnickej praxe, ktorému iste porozumie každý. Ak žalobca obviňuje niekoho zo spáchania trestného činu, má fakt spáchania trestného činu dokázať žalobca, nie obvinený má dokazovať, že trestný čin nespáchal. Právnici tomu hovoria vo svojom slangu, že ‚bremeno dôkazu spočíva na žalobcovi‘. Ak by vám nebolo jasné prečo, predstavte si, aký krušný život by ste mali, ak by ste mali vitálneho nepriateľa (napríklad zdravím prekypujúceho nepracujúceho a nudiaceho sa dôchodcu), ktorý by na vás chrlil žalobu za žalobou a vy (napríklad na smeny pracujúci rušňovodič) by ste dennodenne stáli pred súdom a museli dokazovať svoju nevinu.“
„Náboženstvom sa ľudia dnes zaoberajú len preto, že náboženstvo vôbec prežilo, rovnako ako sa trápia len tými chorobami, ktoré dnes ešte nie sú úplne odstránené. Ak by náboženstvo dnes nejestvovalo, zrejme by už nikdy nevzniklo! Práve v tom zmysle nás nič nenúti zaoberať sa vôbec predstavou akéhosi boha a práve preto veriaci sú tí, ktorí tvrdia čosi nezvyklé, čo by mali veľmi starostlivo dokazovať a nie počítať s tým, že kľukatý vývoj spoločnosti spôsobil, že sú dnes vo väčšine.“
Ján Čegiň: „Namiesto nejakého tvrdenia, ktoré je potrebné obhájiť (napr. klasické tvrdenie ateizmu, že Boh neexistuje), sa totižto tvrdí, že ľudia, ktorí sa považujú za ateistov, len jednoducho neveria. Namiesto svetonázoru sa tak jedná o tvrdenie ohľadom osobného presvedčenia každého jedinca. Prečo by ale takto nemohol byť Ateizmus definovaný? Napríklad aj preto, že ľudia ‚nemajú vieru‘ v skoro nekonečné množstvo vecí – napr. vo všetko, čo sme neprečítali v encyklopédiách, lebo o tom nič nevieme a teda sme automaticky, podľa tohto názoru, ateistami v danej veci.“
Už pletie hrušky s jablkami. Ľudia nie sú automaticky ateistami v prípade nekonečného množstva vecí, ktoré nesúvisia priamo s teizmom. Ateizmus sa týka len toho, čo hlásajú teisti, pokiaľ teisti sa vyjadrujú o svojich náboženstvách. Napríklad ak nejaký teista tvrdí, že verí v zmŕtvychvstanie Ježiša, tak ateista tomu neverí. Veď ak by veril, už by nebol ateista.
Ak hovorí „že ľudia ‚nemajú vieru‘ v skoro nekonečné množstvo vecí“, tak v tomto prípade skratovo preskočil z „náboženskej viery“ na všeobecný význam slova „viera“. Ľudia predsa nemôžu za to, že teisti pre seba používajú výraz „veriaci“, pričom sa myslí na „nábožensky veriaceho“. To je len užší význam slova „veriaci“.
Všeobecný význam slova „viera“ je:
„Viera je pozitívny postoj adresáta tvrdenia k autorovi, pri ktorom adresát považuje informáciu autora za pravdivú, opierajúc sa o akékoľvek dôvody. Alebo stručne: veriť, znamená považovať za pravdivé. Ak sú dôvody pre vieru rovnako dobre overiteľné každým, kto má o ne vážny záujem, je viera založená na dôkaze. Ak sa viera (v netriviálne fakty) o dôkazy neopiera, nazývame ju bezdôvodnou, alebo slepou. Keďže analýza dôkazov si vyžaduje isté intelektuálne vypätie, ktoré väčšina ľudí vníma ako nepríjemné, stretávame sa podstatne častejšie s vierou bezdôvodnou, než s vierou založenou na solídnych argumentoch. V kresťanstve sa viera bez akýchkoľvek dôkazov považuje dokonca za cnosť, či prednosť (pozri príklad neveriaceho Tomáša). Takýto postoj je pre skeptika úplne nepochopiteľný už len preto, že bez dôvodu možno veriť čomukoľvek, napríklad súčasne tvrdeniu aj jeho negácii, čo predstavuje najhrubšiu možnú logickú chybu.“
„Slovom ‚veriaci‘ sa označuje človek, ktorý niečomu verí – v užšom zmysle človek, ktorý verí, že súbor tvrdení niektorého náboženského systému je pravdivý (pre taký prípad presadzujem vhodnejší pojem ‚teista‘). Pojem ‚veriaci‘ však nemá dobre definovaný význam. Predovšetkým nejestvuje objektívne kritérium, ktorým by sa dalo zistiť, či taká deklarácia človeka o ňom samom je pravdivá, alebo nie. Ako si možno napr. overiť, či konkrétny katolík verí, že Mária bola vždy panna? Overiť si možno nanajvýš to, že to ten človek hovorí a že prípadne vykonáva špecifické úkony (litánie, adorácie), ktoré by bez takej viery nemali zmysel, čo však nie je dôkaz. Naproti tomu, ak človek o sebe tvrdí, že je plavec, huslista, že vie hovoriť anglicky, ľahko nás o tom presvedčí. Ako však možno veriť mamonárovi, ktorého celý život je vyplnený honbou po majetku, že si berie k srdcu Kristovo varovanie ‚Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského‘? (Mt 19, 24; Mk 10, 25; Lk 18, 25). Ako možno veriť vrahovi, že je veriacim kresťanom, keď povinnosťou kresťana je milovať aj svojho nepriateľa? Len preto, že sa po vražde ‚kajal‘ zo svojho zločinu? Pojmu ‚veriaci‘ treba v najlepšom prípade priznať nezvyčajnú ‚pružnosť‘.“
Ján Čegiň: „Inou kritikou by bolo to, ak by niekto tvrdil, že Ateizmu doslova znamená z latinčiny a+theos, teda ‚bez Boha‘. Takáto logika ale môže viesť k etymologickej chybe v uvažovaní, kedy pôvodný význam slova musí sedieť s tým, ako sa používa dnes.“
Dnes sa používa v rovnakom význame ako v staroveku. A slovo ateista pochádza z gréčtiny (ἄθεος). Po anglicky “godless”, po slovensky „bez boha“. Ide o človeka, ktorý si myslí, že nie sú bohovia, to je to isté, ako hovoriť, že daný človek „je bez boha“. Nevidím v tom rozdiel! Sú to synonymá. Ak teista vidí, že daný človek mu neverí v to, že existujú bohovia (prípadne len jeden boh v monoteizme), tak o takom človeku povie, že je „bez boha“. A čo teraz? Je to predsa problém teistov, nie ateistov. Teisti hovoria, že „on“ je „bez boha“. Dokonca, že žije bezbožne. Pričom výraz „bezbožne“ má silný záporný význam, v zmysle nečestne, nemorálne.
Preto sám seba neoznačujem slovom „ateista“, ani „(nábožensky) neveriaci“. Som humanista, a podľa definície od svetovej organizácie Humanists International je humanizmus nenáboženský svetonázor. Teda v tom náboženskom ponímaní sú humanisti ateisti. A pokiaľ ide o užšie upresnenie, čo sa týka náboženstiev, tak som brajťan. Slovom brajťan totiž hovorím viac, nielen čo sa týka ateizmu. Brajťania totiž neveria v nadprirodzené javy, zázraky, duchov, škriatkov, lesné víly, čiernu alebo bielu mágiu, či posmrtný život.
Poznáme totiž aj iné slová: supernaturalista a naturalista. Supernaturalista je človek, ktorý verí v nadprirodzené javy. Naturalista je človek, ktorý neverí v nadprirodzené javy.
Autor: Ján Parada.