Identita neveriaceho

Dlhé roky som si myslel, že som ateista.

Až som sa raz vo filozofickom slovníku dočítal, že ateizmus je viera, že neexistuje boh. Niečo sa mi na tej definícii nepáčilo. Konkrétne slovo viera, aj keď v spojení s neexistenciou boha. Pretože viera, je subjektívne matie za to, nazdávanie sa alebo presvedčenie, ktoré si nevyžaduje nijaké objektívne zdôvodnenie, no nemôže si nárokovať ani objektívnu platnosť.

Dúfam, že moje videnie sveta sa nedá len tak ľahko redukovať na subjektívne presvedčenie bez objektívnej platnosti. Znamená to, že viem o argumentoch, ktoré objektívne dokazujú neexistenciu boha? To nie. Tvrdenie o existencii boha považujem za nedokázateľné a nevyvrátiteľné, a rovnako nedokázateľné a nevyvrátiteľné je podľa mňa aj tvrdenie o neexistencii boha.

Vyzerá to teda, že asi nebudem ateista. Čím teda som? V ostatnom čase je veľmi populárne označenie agnostik. Som vari agnostik? A čo to vlastne znamená?

Agnosticizmus má niekoľko definícií. V širšom zmysle je to náuka popierajúca schopnosť poznania objektívneho sveta a jeho zákonitostí. V užšom zmysle (týkajúcom sa náboženstva) je to názor, že problém metafyzickej pravdy a najmä náboženské otázky nie sú zodpovedateľné.

Pokiaľ ide o mňa, uznávam isté obmedzenia v ľudskej schopnosti poznávať objektívny svet a jeho zákonitosti, no nepovažujem to za nemožné. Pokiaľ ide o tvrdenie, že náboženské otázky nie sú zodpovedateľné, s tým súhlasím. No nepáči sa mi, že by moje videnie sveta malo byť definované podľa postoja k zodpovedateľnosti náboženských otázok. Je totiž veľké množstvo (teoreticky nekonečné, v praxi záleží na osobnej fantázii) nezodpovedateľných otázok a zďaleka nie všetky musia byť náboženské. Prečo by mal o agnosticizme niekoho rozhodovať len jeho postoj k náboženským otázkam? Aj veriaci môžu mnohé otázky považovať za nezodpovedateľné, a teda aj oni by mali byť agnostikmi. Lenže, ak budeme agnostikmi všetci, pojem agnostik stratí rozlišovaciu schopnosť a prestane byť užitočný.

Nemám rád, keď sa niekto označí za agnostika. Minimálne by mal vysvetliť, s ktorou z definícií agnosticizmu sa stotožňuje. Ja sám si o sebe nemyslím, že som agnostik.

Ale čo ak som humanista? Humanizmus prisudzuje ústredné miesto človeku, jeho blahu, potrebám a záujmom. Opäť jedna definícia, ktorá ma zarmucuje svojou nejednoznačnosťou. Takto definovaný humanizmus si na jednej strane podáva ruky s egoizmom (pre egoistu je tým človekom na ústrednom mieste on sám) a na druhej strane je zameniteľný za všeobecnú lásku k ľuďom. Lenže láska k ľuďom je jednou z ústredných tém väčšiny náboženstiev a aspoň časť veriacich sa skutočne snaží uviesť lásku k ľuďom aj do praxe. Sú to humanisti? Možno. A som ja humanista? Neviem a ani ma to nezaujíma.

Čím teda som? Moja babka ma kedysi dávno ešte ako malého chlapca, drzo vyjadrujúceho svoje pochybnosti o existencii boha, označila za neveriaceho. Myslím, že to vystihla. Ja prosto neverím.

Jedna z obľúbených mantier veriacich je tvrdenie, že každý niečomu verí. Ak sa aj stretnú s niekým, kto sa snaží zbaviť iracionálnej viery, poznávať svet zmyslami a vysvetľovať ho rozumom, aj o ňom povedia, že verí – prírodným zákonom.

Verím prírodným zákonom? Myslím, že nie. Ako tu už bolo spomenuté, viera je subjektívne presvedčenie bez objektívnej platnosti. Svoj vzťah k prírodným zákonom by som nazval skôr dôverou. Dôverovať pre mňa znamená správať sa, ako by som veril, ale mať pritom možnosť (a občas ju aj využiť) preveriť si oprávnenosť dôvery. Napríklad gravitačnému zákonu dôverujem preto, že som sa o jeho fungovaní veľakrát presvedčil a môžem sa presviedčať stále znova a znova.

Takže, milí ateisti, agnostici a humanisti, nič proti vám, ale necítim sa byť jedným z vás. Ja som neveriaci.

---

Autor: Peter Kupčík.

Autor žije, pije, jedáva, spáva a rozdumuje v Košiciach. Pozri jeho blog na Changenet.sk.

Článok bol pôvodne uverejnený 10. 2. 2015.