Vedecký tím z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV, v. v. i. (ÚEP CSPV SAV, v. v. i.) dlhodobo študuje prežívanie rôznych vypätých situácií zdravotníckymi záchranármi.
Vo svojom nedávnom výskume sa zaoberal aj otázkou, akým spôsobom si v najťažších chvíľach pri výkone služby zachovávajú duchaprítomnosť a chladnú hlavu velitelia týchto posádok.
Existuje viacero metód akými psychológovia skúmajú rozhodovanie, zvládanie záťaže, tímovú kooperáciu a iné netechnické zručnosti v povolaniach s vysokým výskytom rizika a psychickej záťaže. Jednou z nich sú simulované situácie na súťažiach. Experimentálni psychológovia zo SAV sa počas svojho výskumu zamerali na účastníkov Medzinárodnej súťaže zdravotníckych záchranných služieb Rallye Rejvíz a predovšetkým na mechanizmy, prostredníctvom ktorých velitelia posádok zvládajú emočné vypätie.
„Záchranárske posádky sme pozorne sledovali pri plnení súťažných úloh. Následne sme s ich veliteľmi uskutočnili krátke rozhovory, kde sme sa snažili porozumieť ich vnútornému procesu,“ približuje metodiku výskumu Branislav Uhrecký z ÚEP CSPV SAV, v. v. i. a zároveň dodáva: „Výhodou takýchto súťaží je aj skutočnosť, že súťažiacich hodnotia rozhodcovia. To nám umožňuje do určitej miery posúdiť, či daný spôsob uvažovania, koordinovania tímu, či sebaregulovania, vedie aj k lepšiemu konečnému výsledku.“
Na základe rozhovorov a spracovaných údajov vedci rozdelili veliteľov posádok do dvoch skupín. Tou prvou sú tzv: „tunelisti“, velitelia, ktorí v kritickej a chaotickej situácii zúžili svoju pozornosť na najakútnejšieho pacienta. Druhou skupinou sú tzv. „dirigenti“ ktorí radšej zostávali v úzadí, sledovali vývoj situácie a rozdávali pokyny svojim kolegom.
„Tunelisti nám pri rozhovoroch reflektovali, ako je pre nich zúženie pozornosti užitočný a zároveň príjemný stav. Na jednej strane je zamestnaná ich pracovná pamäť sústredením sa na aktuálnu úlohu a plánovaním nasledujúceho kroku, na strane druhej je utlmené ich uvedomovanie si vlastných emócií. Dôležitou podporou sú pre nich však aj ich vlastné skúsenosti, vďaka ktorým dokážu situáciu ľahšie čítať. Mnohé ich postupy sú tak už zautomatizované, čo znamená, že menej zaťažujú svoju pozornosť a pracovnú pamäť,“ vysvetlil experimentálny psychológ.
V skupine „dirigentov“ si vedci všimli skutočnosť, že s priestorovým odstupom, z ktorého dianie pozorovali a udržiavali si prehľad, súvisel aj emočný odstup, tzn. schopnosť vnímať situáciu z emočne nezainteresovanej, odosobnenej perspektívy.
„Velitelia posádok pripúšťali, že v ich povolaní je dôležité zachovať a prežívať emócie, napríklad súcit k utrpeniu pacientov, pocit zodpovednosti za ich zdravie, či stres v prípade vypätých situácií, ale zároveň vnímali potrebu nenechať sa nimi zahltiť. Tým vlastne vyjadrili podstatu emočného odstupu ako stratégie regulácie emócií,“ spresňuje vedec, ktorý zároveň zdôrazňuje, že neexistuje nevyhnutne jeden správny prístup k zvládaniu psychickej záťaže, pretože medzi najlepšie hodnotenými posádkami súťaže boli aj „tunelári“ aj „dirigenti“.
Napriek tomu si z prístupu veliteľov posádok záchranných zdravotných služieb môže brať príklad aj laická verejnosť. Podľa experimentálnych psychológov je kľúčové si predovšetkým zachovať zameranie pozornosti na prítomný okamih.
„Najdôležitejšie je ostať mysľou v prítomnosti, k čomu si môžeme pomôcť dvoma spôsobmi. Jeden spočíva v tom, že v danej situácii sa zameriame na to, čo nám prináša alebo by mohlo prinášať uspokojenie (ako pre záchranárov adrenalín a výzva), a následne konáme podľa tejto emócie. Druhý spôsob je založený na tom, že si od situácie vytvoríme odstup – napríklad tým, že situáciu berieme ako hru. Samozrejme, ak to situácia, ktorú aktuálne prežívame, dovoľuje,“ dodáva Branislav Uhrecký na záver.
Priebeh výskumu opísali vedci aj v blogu ÚEP CSPV SAV, v. v. i.
Spracovala: Katarína Gáliková, SAV.