Ako ateizmus, skepticizmus a humanizmus zmenili môj život – a ako môžu váš?

Raz ma učili veriť, že Ježiš bol mesiáš, vykupiteľ.

Raz ma učili veriť, že náš Boh je jediný pravý boh. Raz ma učili veriť, že všetko je možné, ale len skrz neho. Raz ma učili, že nekresťania nie sú dobrí ľudia. Raz ma učili, že len kresťanstvo vie odpovedať na otázky, ktoré kladiem. Kedysi som bez váhania veril na mimozemšťanov, duchov a kryptidy. Myslel som si, že som lepší ako ostatní.

Bol čas, keď som veril, že je to pravda. Ale raz som sa z toho prebral.

Ako dieťa som bol málokedy skeptický voči veciam, ktoré sa diali okolo mňa. Ako väčšina detí som sa spoliehal na rešpektovaných dospelých, ktorí mi pomáhali hodnotiť to, čo som počul, čítal a videl. Nemal som dôvod myslieť si, že nemajú pravdu: Kto by, čo aj nechtiac, klamal dieťa? Hľadal som vedenie a oni ma naozaj viedli.

Až keď som bol hodne starší, začal som mať pochybnosti o svojej viere. Začal som chápať, že svet je oveľa lepší, ako ma učili a ako ho líčila literatúra aj televízia. Krása niektorých živých organizmov, zložitosť nášho vesmíru a neuveriteľné schopnosti nášho mozgu: všetko to som mal chápať v zmysle ich náboženského mandátu vysvetľovať veci a javy. Bolo mi čoraz ťažšie spoliehať sa na vieru.

Najviac ma zaujala história. Keď som sa začal zaujímať o tie nespočetné kultúry na celom svete a od dávnych dôb až po dnešok, začal som všeličo chápať. Historky od tých o stvorení sveta a exode (odchod Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša) až po zmŕtvychvstanie Ježiša sa začali podobať iným starým opisom iných starých civilizácií. Nič osobitné nevyznačovalo žiadnu z týchto historiek. V tej chvíli začala moja viera v Boha blednúť a vädnúť. Necítil som už nutkanie modliť sa k božstvu, o existencii ktorého som nebol presvedčený.

„Kde inde sa môžem mýliť?“

A pátracím okom som sa pozeral na svoj minulý život.

Na strednej škole som bol „borec“. Výsledok bol, že som často plával s tými, čo si robili posmech z iných. Ako dieťa som menil školy, takže po príchode na strednú školu som sa musel asimilovať. Pripúšťam, že popularita viedla moje rozhodovanie. Cítil som sa natoľko nedotknuteľným, že by som to nebol nikdy považoval za možné. Na základe mojich bláznovstiev však na nešťastie iní trpeli. Bolo správne, že som to robil? Samozrejme, že nie. Ľudia sú ľudia, nech sa od vás líšia akokoľvek. Niektoré moje činy nemali iný cieľ ako vyvolať smiech u mojich priateľov. Každý človek má právo žiť bez obáv o svoj život, bez ponižovania a zastrašovania. Nútiť niekoho znášať takéto veci je nemorálne a toto presvedčenie si zachovávam dodnes.

Mám rád dobrú mystériu. Neviem vysvetliť prečo, ale od mladosti som mal záujem o príhody s duchmi, mimozemšťanmi a tými kryptidmi. Často to bolo v rozpore s mojimi náboženskými názormi, ale ak mohol skutočne existovať Boh, prečo by nemohli existovať tieto bytosti? Takéto bláznivé myšlienky uvoľňovali vo mne divú predstavivosť. Dnes ma chráni od podobných šialenstiev môj skepticizmus. Často si kladiem otázky nasledovného typu: „Koľko porušení prírodných zákonov predpokladá toto tvrdenie?“ alebo „Aké argumenty hovoria v prospech tohto tvrdenia?“ Často zisťujem, že tieto názory sa stretávajú len s nepatrným porozumením. Kritické myslenie je pre mňa dnes veľmi dôležité, čo je vlastnosť, o ktorej dúfam, že mi pomôže vyhnúť sa problémom v budúcnosti.

Ak chceme žiť rozumný a čistý život, musíme sa uskromniť až ponížiť, a to do takej miery, že nám to dnes pripadá ešte náročné. Ja som sa podrobil nasledovným princípom:

• Nesmiem sa báť pochybovať o nepodložených tvrdeniach.
• Nesmiem sa báť klásť otázky o hocičom.
• Musím byť opatrný, kým uverím, že čo mi ľudia hovoria, že sa to zakladá na faktoch.
• S ľuďmi musím zaobchádzať láskavo, s rešpektom a ako s rovnými.
• Svoj život musím žiť – tak ako ostatní – zo dňa na deň, ako keby každý deň bol ten posledný, pretože je nanajvýš pravdepodobné, že toto je jediný život, čo sme dostali.
• Musím uznať, že som sa niekedy pomýlil a vtedy sa musím čestne snažiť chybu napraviť.

Žiadam vás, aby ste to robili tak isto.

Oboznámiť sa s ateizmom nebolo zastrašujúce – naopak, bolo to potešujúce. Oboznámiť sa so skepticizmom neznamenalo, žeby som sa bol cítil, ako keby som všetko vedel; prinútil som svoje názory, aby sa vyrovnali so skutočnosťou. Oboznámenie s humanizmom nevyvolalo vo mne pocity menejcennosti; pomohlo mi pochopiť, prečo záleží na nás všetkých. Nájsť rozum bol môj exodus, a chcel by som, aby ste aj vy našli svoj.

Priatelia, všetci pred tým stojíme. Je to naša lepšia budúcnosť.

---

Autor: J. D. Brucker.

Joshua Brucker je ateistický spisovateľ, sekulárny humanista a vyslovený antiteista. Jeho prvá kniha sa volá Nepravdepodobné: Sú nejaké dôvody pre vieru v Boha? (Improbable: Is There Any Reason To Believe In God?) a vyšla v edícii Malé nebezpečné knižky v decembri 2013. Bloguje na Atheist Republic a má osobnú stránku. Žije v štáte Illinois v USA.

Zdroj: Richard Dawkins Foundation for Reason and Science, How Atheism, Skepticism, and Humanism Changed My Life – and how it can Change Yours, 24. 3. 2014.