Rozdiel medzi humanizmom a ateizmom

Vývoj humanizmu.

Kedysi v Mezopotámii, dajme tomu v treťom tisícročí pred n. l., sa začala vyvíjať nová kultúra, ktorej pozostatky bádame dodnes napríklad v kresťanskej kultúre. Už vtedy bola bohatá a vyspelá náboženská predstavivosť. Vyberám z knihy Sumeri:

„Štyri živly ovládajú život v Mezopotámii – nekonečné nebo, búrlivý vietor, úrodná zem, hučiaca voda. Veriacemu Sumerovi sa predstavujú v podobe mocných božstiev. An je boh neba, Enlil pán vetra, Uras alebo Ki bohyňa zeme, z ktorej sa neskôr stáva Nintu, a napokon Inanna, bohyňa lásky a plodnosti. Vodu ako pôvod života stelesňuje Enki, ktorého volajú aj ‚pánom zeme‘.

To sú štyria bohovia spomedzi stovák, ale sú to tí najdôležitejší. Počas storočí sa ich mená menia zo sumerčiny do akkadčiny, ich centrálne postavenie a ich funkcie významné pre celú krajinu však ostávajú rovnaké. Stretávame sa s nimi ešte aj v babylonsko-asýrskom panteóne. Ľudia spoznali ich moc, videli, že sú pánmi osudu, a utiekali sa k nim s prosbou o pomoc. Prinášali obety, nevediac, pravda, či boli prijaté. Predstava, že bohovia od samého začiatku vládnu nad svetom, zároveň utvrdzovala vieru, že ich moc je neobmedzená.“

Z lona mezopotámskych náboženstiev vzišlo i židovské náboženstvo, z ktorého sa neskôr vyvinulo kresťanstvo, a nadviazal na to aj islam. Tieto náboženstvá sa rozšírili po celom svete.

Náboženstvá plnili svoju spoločenskú úlohu. Napríklad v stredoveku bolo kresťanstvo úplne prepojené so štátnou mocou, bolo súčasťou vtedajšej politiky v Európe. Kto bol kritický k náboženstvu, bol mučený, zavraždený alebo inakšie perzekvovaný. Na tento účel si kresťania vytvorili inštitút inkvizície.

Napriek tomu, že ľudia riskovali svoje životy alebo majetky, česť, spoločenské postavenie, našli sa medzi nimi odvážni ľudia, ktorí neváhali a verejne hlásali svoj názor na náboženstvo.

Ostrou kritikou náboženstva sa zaoberal napríklad v novoveku predstaviteľ osvietenstva, francúzsky filozof François-Marie Arouet Voltaire (1694 – 1778). Ladislav Hubenák v knihe Nekorunovaný kráľ Európy. F. M. Voltaire o ňom napísal:

„Základná Voltairova intuícia bola správna. Najvyšším nepriateľom človeka je fanatizmus a poverčivosť, jeho strach alebo neschopnosť používať rozum. ‚Fanatik je človek, ktorý pokladá za svoju povinnosť gniaviť iných‘ – napísal v jednej poviedke, majúc na mysli vtedajšiu Sorbonu, španielsku inkvizíciu a všetkých dervišov na svete. V tomto smere je príznačný aj výrok, ktorý povedal v rozhovore s vojvodom de Villars: ‚Viete, ja som vlastne vojak. Vediem nekonečnú vojnu proti fanatikom, čiže proti ľuďom, čo vám opierajú pušku o hlavu a rozkazujú vám, aby ste zmýšľali tak ako oni. Nemôžem si vybrať, musím zahynúť na bojisku. Moji stúpenci sa na mňa spoliehajú. A ubezpečujem vás, že si uvedomujem vlastné povinnosti a splním si ich.‘“

Francúzsky filozof Paul Heinrich Dietrich von Holbach (1723 – 1789), determinista, ateista a hlavný predstaviteľ francúzskeho materializmu 18. storočia, napísal spis Zdravý rozum, čiže prirodzené predstavy v protiklade k predstavám nadprirodzeným.

Ku kritike náboženstiev prispel aj nemecký filozof Ludwig Andreas Feuerbach (1804 – 1872). Pre študentov je maturitná otázka, kde je jeho citácia:

„Náboženstvo nevzniká náhodne: je prirodzeným produktom individuálnej psychológie človeka, vo vnútri človeka, v našom vedomí sa nachádzajú objekty náboženských citov a viery, tento objekt nie je v človeku rodený; náboženstvo nie je ani produktom ľudskej túžby po ich poznaní, je výsledkom ľudských zážitkov a pocitov. Náboženstvo je výtvor ľudskej prirodzenosti, v ktorej je prítomný strach ako obava o budúcnosť, ale aj úsilie o človeka a šťastie.“

Thomas Paine vydal v roku 1884 knihu Vek rozumu.

Robert G. Ingersoll napísal dielo O svätej Biblii (About the Holy Bible).

A mnohí ďalší.

Rozdiel medzi ateizmom a humanizmom vidím najmä vo vývoji, ako povedzme je v evolúcii rozdiel medzi ľuďmi druhu homo sapiens a homo sapiens sapiens. Prvý predchádzal druhému. Kým ateizmus je zameraný už podľa názvu na náboženstvo (na vysvetlenie povahy náboženstva), humanizmus (podľa názvu) je zameraný na človeka, na ľudstvo. Nakoľko je humanizmus nenáboženský svetonázor, ateizmus je súčasťou humanizmu.

Rozdiel medzi ateizmom a humanizmom je aj v samotnom názvosloví. Ateizmus znamená „bez boha“. V humanizme je zvýraznený človek (human-). Ak by na svete neexistovali náboženstvá, tak by pomenovanie ateista stratilo zmysel. Naopak, humanizmus bude existovať (alebo mal by existovať), aj keď na svete nebudú žiadne náboženstvá. Ak sa budeme dívať kladne do budúcnosti, a počítať s tým, že raz zanikne i náboženská kultúra, tak humanizmus sa javí ako svetonázor budúcnosti. Naopak, ateizmus v čistej nenáboženskej kultúre stratí svoj význam. Možno bude zaujímavý len pre historikov.

Osobne, neviem prečo by som mal sám seba označiť za ateistu, teda dávať si pomenovanie so záporom a- (z gréckeho atheos [ἄθεος] = bezbožný ⇔ a = ne- + theos = boh). Kresťania nie sú amoslimovia, nehovoria si, že sú ahumanisti. Kedysi bolo náboženstvo všadeprítomné, a tak ľudia, ktorí sa chceli odlíšiť od náboženských ľudí, sa nazývali ateistami. Dnes, v 21. storočí toto pomenovanie už znie zastaralo. Napriek tomu môjmu názoru, vo svete sa dodnes organizujú ľudia, ktorí sa vnímajú ako ateisti. Napríklad Medzinárodná aliancia ateistov (Atheist Alliance International, organizácia Spojení ateisti (Atheists United, Írski ateisti (Atheist Ireland, Americkí ateisti (American Atheists), združenie ateistov Českej republiky (Občanské sdružení Ateistů ČR), ako i, samozrejme, slovenskí ateisti v projekte Ateisti.sk.

Humanizmus sa s ateizmom prekrýva, a je opozitom k teizmu. Tak ako je veľké množstvo rôznych teistických názorov, od judaizmu cez kresťanstvo k islamu, tak aj v humanizme nájdeme rôzne humanistické názory. Môžu sa v detailoch odlišovať, ale jedno majú spoločné: Sú to nenáboženské názory.

Príkladom takýchto nenáboženských názorov sú brajťania (The Brights) – jednotlivci, združujúci sa na internete, ktorí tvrdia, že zastávajú „naturalistický svetonázor – bez nadprirodzených a mystických prvkov“ alebo voľnomyšlienkari, napr. Voľná myšlienka Českej republiky.

Humanisti môžu byť združení v Európskej humanistickej federácii (EHF) alebo v celosvetovej organizácii Medzinárodní humanisti.

Skrátene:

1. Náboženský názor = teizmus
2. Nenáboženský názor = humanizmus

Aby sme sa dostali k tej druhej rovnici, musíme si pripomenúť čo-to o ateizme.

Mr. Humble o ateizme hovorí:

„Úvodom je potrebné podotknúť, že i ateizmov existuje viac druhov a ešte viac poddruhov. Kľúčová je samozrejme otázka, či Boh existuje: tu sú možnosti len dve – áno alebo nie. Pokiaľ sa však pýtame ľudí, čo si o tom myslia, nájdeme možných odpovedí viac. Dajme tomu i odpoveď ‚neviem‘. Pokiaľ sa začneme pýtať na dôvody, na silu presvedčenia alebo na praktické dôsledky, tak sa všetko začne stávať ešte zložitejším. Ďalšia kľúčová komplikácia je ale fakt, že pojem Boh (božstvo) nemá jednoznačnú a všeobecne uznávanú definíciu. Nie je potom jasné, čo sa našou ‚kľúčovou otázkou‘ vlastne myslí. To nám dáva niekoľko možných pohľadov na vec: buď predpokladáme, že pojem Boh predsa len nejaký všeobecný zmysel má alebo nie. Pokiaľ nie, tak môžeme buď dvojicu teizmus – ateizmus brať relatívne k nejakému systému či množine systémov (napr. kresťanstvo resp. ‚abrahámovské náboženstvá‘) alebo sa problém s definíciou Boha vyhneme tým, že ateizmus považujeme za akúsi základnú teóriu (spoločnú pre všetkých ľudí) a teizmus ako (takto chápaný) ateizmus + definícia Boha + viera v Boha.

…

Kľúčová je otázka, či Boh existuje.“

Manfred v Úvode do ateizmu napísal:

„Mnohí ateisti cítia, že predstava Boha, ako je predstavovaná hlavnými náboženstvami, je vo svojej podstate seba-popierajúca, a že je logicky nemožné, že by taký Boh mohol existovať. Iní sú ateistami zo skepticizmu, pretože nevidia žiadny dôkaz, že Boh existuje.

…

Samozrejme, že niektorí ľudia sú ateistami bez toho, že by mali nejaký konkrétny logický argument, ktorým by svoj postoj podporili. Pre niektorých je to jednoducho najpohodlnejší postoj, postoj zdravého rozumu, aký je možné zaujať.“

Josef Kunc na svojej stránke o ateizme tvrdí:

„Ateizmus sám o sebe neponúka nič. Ani nemôže, pretože ľudský život bol človeku daný prostredníctvom jeho matky a otca a príroda nás o tento život pripraví. Ateizmus neukazuje svetlejšie zajtrajšky, nie je totiž učením. Je to názor, že v podstate sme súčasťou prírody, že nemáme výnimočné postavenie. Sme produktom prírodných zákonov.“

Okrem pomenovaní teista a ateista je ešte aj zvyčajné hovoriť o veriacich a neveriacich.

V schéme:

1. teista = veriaci
2. ateista = neveriaci

Adam Roman ku kľúčovej otázke, či existuje nejaký boh, napísal dve eseje: Existencia boha a Dôkaz neexistencie boha.

Z prvej eseje vyberám:

„O bohu by človek za normálneho vývoja spoločnosti nemal ani len vedieť. Náboženstvom sa ľudia dnes zaoberajú len preto, že náboženstvo vôbec prežilo, rovnako ako sa trápia len tými chorobami, ktoré dnes ešte nie sú úplne odstránené. Ak by náboženstvo dnes nejestvovalo, zrejme by už nikdy nevzniklo! Práve v tom zmysle nás nič nenúti zaoberať sa vôbec predstavou akéhosi boha a práve preto veriaci sú tí, ktorí tvrdia čosi nezvyklé, čo by mali veľmi starostlivo dokazovať a nie počítať s tým, že kľukatý vývoj spoločnosti spôsobil, že sú dnes vo väčšine.“

A z druhej eseje:

„Existenciu boha nedokázal nikto ani len s neveľkou mierou istoty. Dúfam, že každý uzná, že nie je úlohou ateistov dokazovať existenciu boha. Ak by ateista taký dôkaz našiel, stal by sa veriacim. Neveriaci je práve preto neveriacim, lebo nepovažuje tvrdenia veriacich (teistov) o existencii boha za presvedčivé.

…

To, že veriaci existenciu boha za dvetisíc rokov ešte stále nedokázali, môže mať dva principiálne odlišné dôvody. Jedným môže byť neschopnosť, či nezáujem teológov a teistických filozofov trápiť sa takými dôkazmi, druhým môže byť to, že taký dôkaz nie je možný – napríklad aj preto, lebo boh naozaj nejestvuje. Ako ateista nevidím dôvod, prečo by som sa mal vyjadrovať k týmto alternatívam. Stačí mi, že žiaden seriózny dôkaz zatiaľ nejestvuje.“

Kým ateizmus sa zaoberá kľúčovou otázkou existencie nejakých bohov, humanizmus je komplexnejší svetonázor, pretože v sebe zahŕňa i etiku, a zakladá sa na vedeckej a naturalistickej teórii prírody a ľudskej prirodzenosti. Rozvíja sa z racionálneho poznania dobra a zla. Pozri knihu amerického filozofa Paula Kurtza Zakázané ovocie: Etika humanizmu. Knihu do slovenčiny preložil Rastislav Škoda.

Paul Kurtz v nej v úvode píše:

„Tradičné ortodoxné náboženstvá, vychádzajúce zo Starého a Nového zákona, z koránu alebo iných takzvaných posvätných dokumentov, sú poznamenané uvažovaním v kruhu. Najprv implicitne predpokladajú určitý súhrn morálnych hodnôt a potom sa snažia odôvodniť ich odvolávaním sa na transcendentný prameň. Pri kritickom skúmaní sa však ukáže, že tajuplná bytosť vynáša na oltár len hodnoty, ktoré sa uznávajú už oddávna. Vôbec netreba, aby si človek vymýšľal boha, ktorý mu prikáže morálne pravidlá, ktoré už aj tak dozreli v jeho mysli a svedomí.

Ľudia, čo sa v snahe odôvodniť svoju vieru v určitý súhrn prikázaní alebo etických princípov odvolávajú na bibliu alebo korán, klamú seba samých, lebo teistické náboženstvá sú len výsledkom ľudskej predstavivosti a nezodpovedá im nezávislá skutočnosť. Je veľkým omylom považovať nejaký čin za dobrý alebo zlý, za správny alebo chybný v mene boha, ak ho takto posudzujeme už v rámci jeho historickej kultúrnej tradície a až dodatočne bude schválený alebo odsúdený cirkevnými doktrínami a inštitúciami. Idea boha je synonymom pre naše najvyššie morálne ideály. Boha chápeme ako normu na meranie našich utrpení a vkladáme do neho naše nádeje. Vzývame ho, aby nás prinútil k poslušnosti. Ľudia dobre vedia, že je nemorálne a škodlivé kradnúť a vraždiť, a preto posilňujú sankcie proti týmto činom tým, že ich vydávajú za božie prikázania: ‚Nepokradneš‘ a ‚Nezabiješ‘ vraj povedal sám boh.

Božské sankcie sú však len doplnkom hlboko zakoreneného morálneho odporu proti takýmto činom. Všetky etické systémy sú spradené z materiálov ľudských túžob a snažení. Ak teisti trvajú na svojom presvedčení, že ich morálne ideály sú inšpirované božským vnuknutím, a teda nemenné, je to iba maska sebaklamu. Niet presvedčivého dôkazu, že Mojžiš dostal desatoro od ‚Toho‘, čo hovoril z výšav, že morálne podobenstvá Kázne na hore sú od Boha, ktorý mal vtedy podobu Ježiša, alebo že anjel Gabriel doručil koránový morálny zákonník Mohamedovi – hoci veriaci zotrvávajú vo svojom presvedčení, že tieto zázračné veci sa naozaj udiali.“

V závere knihy Paul Kurtz píše:

„Etika humanizmu pramení z hĺbok filozofickej múdrosti – Grécka a Ríma, renesancie a osvietenstva – a z poznatkov modernej vedy. Kritické etické hľadanie poskytuje zmysluplné usmernenie pre etickú voľbu. Musíme ťažiť z toho najlepšieho v minulosti – zo všeobecných morálnych pravidiel, z dedičstva predošlých civilizácií a zo základov cností, ako ich predstavujú racionálne osobnosti. Humanizmus hlása, že jednotlivci sú zodpovední voči sebe samým, ale aj voči iným členom spoločnosti; že musíme rozvíjať charakter našich detí, vštepovať im súcit a láskavosť, zveľaďovať ich schopnosti etického poznania. V konečnom dôsledku nám rozum poslúži dobre len vtedy, ak vyvinieme nové zásady, primerané nastávajúcemu veku.

Etické koncepcie zajtrajška musia byť priam planetárne. Musíme prekročiť hranice úzkej lojality a provinciálneho šovinizmu minulosti. Musíme uznať, že základné ľudské práva sú čo do rozsahu univerzálne.

Nepodliehajme pesimizmu ani zúfalstvu. Hodnotný a významný život môžeme žiť tu a teraz. Ak budeme jesť z plodov zo stromu života, spoznáme, že v priebehu tvorivého života dostávajú veci nový vnútorný zmysel. Od nás a od toho, čo robíme, závisí, či sme schopní viesť dobrý život. Každý človek je do značnej miery sám zodpovedný za svoj osud. Každý sa môže do vôle tešiť z prekrásnych radostí života. To platí pre každého; musíme sa učiť žiť, milovať a spolupracovať v spoločných etických komunitách. Osobitne to platí pre tých, čo nadobudli nielen cit pre vlastnú osobnú hodnotu, ale aj cit pre osobnú hodnotu a dôstojnosť každej ľudskej bytosti v celom ľudskom spoločenstve.“

Ešte na zadnej strane obalu knihy sa píše:

„Dá sa žiť dobrým životom a byť morálne zodpovedným bez viery v nejaké náboženstvo? Áno, tvrdí v tejto knihe Paul Kurtz, významný sekulárno-humanistický filozof. Kým pravoverní teisti a fundamentalisti popierajú túto možnosť a odmietajú sekularizmus, Kurtz je pevne presvedčený, že môžeme prekročiť hranice farských postojov a dosiahnuť vyšší stupeň etiky.

Dejiny ukázali, že viera v Boha nie je zárukou morálnej cnosti a že je nesprávne namyslene tvrdiť, že jediní ‚svätí‘ sú tí, čo žili vo zväzku s kostolmi a cirkvami a jediní ‚hriešnici‘ tí, čo žili mimo nich. Kurtz hlása, že pretrhaním pút deistických ilúzií môžeme podnietiť odvahu a zdravý rozum k vytvoreniu racionálnej etiky, založenej na realistickom pohľade na prírodu a na spoznaní všeobecných morálnych pravidiel, spoločných všetkým ľuďom. Presviedča nás, že musíme jesť ‚zakázané ovocie‘ rajského stromu poznania dobrého a zlého, pustiť sa do etického hľadania a zásady nášho správania budovať na samostatnom rozmýšľaní; len táto cesta vedie k objaveniu etických právd, ktoré môžu usmerňovať aj spoliehanie sa na seba samého aj uznávanie práv iných.“

Veľa pre rozvoj humanistického svetonázoru znamenajú poznatky z biológie ohľadom evolúcie živých organizmov, a všeobecne nové vedecké poznatky o vesmíre. Napríklad Charles Darwin (1809 – 1882) významne prispel k obohateniu humanistického svetonázoru svojimi poznatkami, že svet sa vyvíja. Zrod evolucionizmu zmenil pohľad na svet. Odporúčam prečítať si názory Americkej akadémie vied.

Pre pochopenie, čo je humanizmus, nesmieme zabúdať na dokumenty Humanistický manifest 2000 a Deklaráciu moderného humanizmu.

Ešte dodám, že pre humanizmus je charakteristické etické posudzovanie dobra a zla, najlepšie to vystihuje myšlienka Good Without a God („Dobrý bez boha“). Aj Greg Epstein napísal knihu „Good Without God: What a Billion Nonreligious People Do Believe“ (Dobrý bez boha: čomu verí miliarda ľudí bez náboženstva).

Len si to skúste v mysli predstaviť. Pokojne seďte, a v tichosti si povedzte:

„Som dobrý aj bez boha.“

„Som dobrý aj bez boha.“

„Som dobrý aj bez boha.“

Áno, ste dobrí aj bez boha.

Pre pobavenie prikladám jeden mém.

---

Autor: Ján Parada.

Článok bol pôvodne uverejnený 30. 3. 2013.