Kapitalista s komunistom vo vrúcnom objatí

O tom, že máme brať rôzne ideológie s určitou rezervovanosťou.

„Chceme, aby sme boli pochopení.“

Michail Sergejevič Gorbačov

Bývalí predstavitelia dvoch svetových mocností, bývalý americký prezident George Herbert Walker Bush a bývalý sovietsky prezident Michail Sergejevič Gorbačov sa vo štvrtok 1. novembra 2012 stretli na súkromnom obede v Houstone v USA.

Komunista Gorbačov po príchode do houstonského klubu priateľsky objal kapitalistu Busha.

Gorbačov sa snažil najmä od roku 1985 ako vrcholový predstaviteľ Komunistickej strany Sovietskeho zväzu zachrániť rúcajúci a nefunkčný komunistický systém.

Bush sa zasa pričinil o rozpad Sovietskeho zväzu. Vstúpil do histórie ako prezident, u ktorého počas funkčného obdobia skončila studená vojna medzi Západom a Východom, a rozpadla sa železná opona. Dokončil to, čo započal jeho predchodca Ronald Reagan.

Takéto vrúcne objatie je mementom pre humanistov, ktorí by mali byť pozorní k politickým ideológiám, a nemali by myslieť v dvojkovej logike typu: len komunizmus alebo len kapitalizmus.

Svet ideológií nie je len čierny alebo biely, je farebný.

Humanisti by nemali uvažovať v čierno-bielom ideologickom spektre, lebo i takéto priateľské stretnutie po rokoch veľa napovie, že ak dnes nejaký politik hovorí jedno, o pár rokov si o tom môže myslieť svoje. A konať a myslieť môže i opačne, protichodne.

Gorbačov v roku 1987 napísal knihu Prestavba a nové myslenie pre našu krajinu a pre celý svet.

Mnohé z tej knihy dnes už neplatí, ale Gorbačov sa čitateľom v úvode knihy prihovára slovami:

„Napísal som túto knihu so želaním obrátiť sa priamo na národy. Na národy ZSSR, USA a hociktorej inej krajiny.

Písal som túto knihu s vierou v ich zdravý rozum. Som presvedčený, že oni (pozn.: občania celého sveta), práve tak ako ja, ako my všetci – a to je to najdôležitejšie – sme znepokojení osudom našej planéty.

Musíme mať vzájomné kontakty, musíme riešiť problémy v duchu spolupráce, a nie nepriateľstva. Veľmi dobre si uvedomujem, že každý nebude súhlasiť s mojimi názormi. Veď ani ja nesúhlasím so všetkým, čo o rozličných problémoch hovoria iní. Tým skôr sa dialóg musí rozvíjať. Táto kniha je príspevkom k nemu.

Táto kniha nie je vedecká rozprava ani propagandistická publicistika, hoci opatrenia, závery a prístupy k analýze, ktoré v nej čitateľ nájde, prirodzene, vychádzajú z určitých hodnôt a teoretických predpokladov. Najskôr sú to myšlienky a úvahy o prestavbe, o problémoch, ktoré sa vynorili pred nami, o rozsahu premien, o zložitosti, zodpovednosti a neopakovateľnosti našej doby.

…

Je to kniha o našich zámeroch, o tom, ako ich chceme realizovať, a opakujem, je to výzva na dialóg. Jej veľká časť je venovaná novému politickému mysleniu, filozofii zahraničnej politiky. Ak táto kniha prispeje k rastu medzinárodnej dôvery, budem usudzovať, že splnila svoje poslanie.

Čo je to prestavba? Prečo je potrebné, v čom je jej podstata a úloha? Čo odmieta a čo vytvára? Kam smeruje a aké môžu byť jej dôsledky pre Sovietsky zväz a svetové spoločenstvo?

To všetko sú oprávnené otázky. Odpovede na ne hľadajú mnohí: politici a biznismeni, vedci a novinári, učitelia a lekári, duchovní, literáti a študenti, robotníci a farmári. Mnohí chcú pochopiť, čo sa vlastne odohráva v Sovietskom zväze, tým skôr, že v západnej tlači a na obrazovkách západných televíznych staníc neutíchajú vlny nežičlivosti voči mojej krajine.

Prestavba je stredobodom duchovného života našej spoločnosti. Je to celkom prirodzené, veď ide o osudy krajiny. Premeny, ktoré prináša, sa dotýkajú všetkých sovietskych ľudí, riešia najaktuálnejšie problémy. Každý z nás hľadá odpoveď na otázku, v akej spoločnosti budeme žiť nielen my, ale aj naše deti a naše vnúčence.

Na toto všetko som pamätal, keď som sa rozhodol vyhovieť žiadosti amerických vydavateľov, aby som napísal túto knihu.

Chceme, aby sme boli pochopení.

…

Pri všetkej protirečivosti súčasného sveta, pri všetkej rozmanitosti jeho sociálnych a politických systémov, pri všetkej rôznorodosti voľby, ktorú urobili národy v rozličnom čase, je určitým celkom. Všetci sme cestujúci na tej istej lodi, ktorá sa volá Zem, a nesmieme pripustiť, aby stroskotala. Druhá Noemova archa nebude.

…

Čas ubieha a nesmieme ho strácať. Musíme konať. Situácia neumožňuje čakať na ideálnu chvíľu: konštruktívny a rozsiahly dialóg je nevyhnutný už dnes. Z toho vychádzame, keď staviame televízne mosty medzi sovietskymi a americkými mestami, medzi sovietskymi a americkými politickými a verejnými činiteľmi, medzi prostými Američanmi a sovietskymi občanmi. V našich prostriedkoch masovej informácie predkladáme divákom celé spektrum postojov Západu, medzi nimi aj tých najkonzervatívnejších. Podporujeme kontakty s predstaviteľmi odlišného svetonázoru a odlišných politických názorov. Z našej strany je to prejav pochopenia, že takáto prax pomáha napredovať k vzájomne prijateľnému svetu.

Sme ďaleko od toho, aby sme náš prístup pokladali za jedine správny. Nemáme univerzálne recepty, ale sme ochotní úprimne a čestne spoločne s USA a ďalšími krajinami hľadať odpovede na všetky otázky, nevynímajúc ani tie najťažšie.“

V závere knihy sa Gorbačov vyjadril:

„Prestavbu, čiže progresívny rozvoj a kvalitatívne zmeny, dnes potrebuje celý svet.

Ľudia to cítia a chápu. Potrebujú si ujasniť, kde je ich miesto, pochopiť problémy, ktoré visia nad ľudstvom, a ozrejmiť si, ako majú žiť ďalej. Svet presýtený jadrovými zbraňami nevyhnutne potrebuje prestavbu; ten svet, ktorým zmietajú vážne hospodárske a ekologické problémy, kde pretrváva chudoba, zaostalosť a choroby; potrebuje ju ľudský rod, ktorý stojí tvárou v tvár možnosti postarať sa o vlastné prežitie.

Všetci sme žiakmi; naším učiteľom je život a čas. Verím, že vedomie toho, že v dôsledku PRESTAVBY v širokom zmysle tohto slova sa svet navzájom zblíži, sa bude prehlbovať. Keď si u nášho najväčšieho učiteľa, ktorým je život, vyslúžime pochvalu, do 21. storočia vstúpime pripravení a presvedčení, že pokrok bude pokračovať.

Chceme, aby v budúcom storočí zavládla sloboda v každom kútiku našej planéty. Chceme, aby sa mierové súťaženie rozdielnych spoločenských systémov rozvíjalo bez ťažkostí, aby podnecovalo vzájomne výhodnú spoluprácu, a nie konfrontáciu a horúčkovité zbrojenie. Chceme, aby ľud každej krajiny žil v hojnosti, v priaznivých podmienkach a v šťastí. Cesta k tomu vedie prostredníctvom napredovania k bezjadrovému svetu zbavenému násilia. My sme sa touto cestou vydali a vyzývame, aby ňou vykročili aj ostatné národy a krajiny.“

---

Autor: Ján Parada.