Mezopotámsky tanec kostlivcov.
Archeológ sa cvičí v trpezlivosti
Tak ako stopy Uruku strácajú sa v temnotách prehistórie aj stopy Uru ležiaceho neďaleko neho. Na mieste jedného i druhého mesta boli sídliská z obeidského obdobia. Obidve mestá zažili čas svojho rozkvetu v treťom tisícročí pred n. l., ale boli obývané ešte aj v novobabylonskej ére. V prvej polovici nášho storočia boli veľké časti obidvoch miest odkryté vykopávkami. V Uruku pracovali Nemci, v Ure Angličania s Američanmi.
Urské vykopávky sú späté najmä s jedným menom, s menom sira Leonarda Woolleyho, ktorého archeologická práca preslávila ďaleko za hranicami sveta odborníkov. Veď mu neďakujeme len za vedecky presné vykopávky zvyškov Uru vedno s reštaurovaním chýrneho Nannovho zikkuratu, zasväteného bohu mesiaca, ale aj za senzačné hrobové nálezy predmetov zo zlata, striebra a drahých kameňov, ktoré možno porovnať iba s oveľa mladšími pokladmi z Tutanchamonovej hrobky v stredoegyptských Tébach.
Woolley robil v Ure vykopávky od roku 1922 do roku 1934 so svojím tímom a početnými domorodými robotníkmi – zavše ich bolo takmer štyristo. Už prvá vykopávková kampaň oprávňovala očakávať osobitné výsledky, veď výprava narazila hneď zo začiatku na rozsiahle pohrebisko, z ktorého popri keramike, hlinených figúrach a bronzových predmetoch vyniesli na povrch aj šperky, predovšetkým perly, podaktoré zo zlata. Woolley sa vyslovil, že pri vykopávkach veľa týchto zlatých perál zmizlo. Musel vypísať odmeny prevyšujúce ceny, akú platili za hľadaný a žiadaný kov arabskí zlatníci. Tak sa mu naostatok podarilo vychovať svojich robotníkov, aby nájdené predmety statočne odovzdávali.
Oveľa ťažšie bolo venovať im aj potrebnú starostlivosť pri kopaní. Aby to dosiahol a neohrozil cenné nálezy, Woolley po niekoľkých týždňoch prerušil vykopávky a znova v nich pokračoval až o päť rokov neskôr – na jeseň roku 1927. Táto mimoriadna opatrnosť sa mu vedecky vyplatila. Woolley mal v nasledujúcich rokoch úspech pri vykopávkach v oblasti, ktorá bola dovtedy v Mezopotámii prakticky neodkrytá: v kulte mŕtvych a pohrebných zvykoch.
So svojimi pomocníkmi odkryl vyše 2 000 hrobov. Šestnásť ich identifikoval ako hroby kráľov. Na mnohých miestach ho predbehli vykrádači hrobov. Najmä pôvodne bohato vystrojené hroby veľmožov boli zväčša otvorené a vyrabované.
V zime 1927/1928 naďabili Woolleyho ľudia na celkom nedotknutý prepychový hrob, ktorý obsahoval mŕtvolu muža menom Meškalamdug; nebolo ho síce možno identifikovať v súvislosti s urskými kráľovskými rodinami, ale zato akiste bol princom z kráľovského domu.
Woolley opísal do najmenších podrobností nález a odkrytie tohto hrobu:
„Bol vykopaný do šachty jedného z najväčších kráľovských hrobov, ale sám bol len obyčajným hrobom, ktorý sa od nespočetných iných hrobov na cintoríne odlišoval iba svojím bohatým vybavením. Prvým náznakom toho, čo malo prísť, bol medený hrot oštepu, ktorý trčal rovno zo zeme. Keď sme ho sledovali, zistili sme, že je upevnený na zlatej rukoväti. Pod ňou sa nachádzal otvor, vzniknutý rozpadom dreveného násadca, ktorý smeroval nadol do jedného kúta hrobu. Hrob bol len o čosi väčší ako zvyčajne, inak mal bežný tvar a plytkú jamu, no dosť veľkú na to, aby sa ta zmestila drevená rakva a obetné dary poukladané po troch stranách. Pozdĺž hlavovej strany hrobu stáli v jednom rade oštepy zabodnuté hrotmi nadol. Medzi nimi stáli alabastrové a hlinené nádoby. Vedľa rakvy, podľa všetkého na zvyškoch vypuklinami zdobeného štítu, ležali dve zlatom vybíjané dýky, medené dýky, dláta a iné nástroje, vyše päťdesiat medených misiek – mnohé boli ryhované, potom strieborné misy, medené krčahy a taniere, ako aj ďalšie kamenné a hlinené nádoby. Pri nohách hrobu stáli opäť oštepy a vedľa nich súprava šípov, ktorých pazúrikové hroty mali tvar dláta.
Keď sme však odstránili zem zo samej rakvy, prežili sme najväčšie prekvapenie. Mŕtvola ležala ako zvyčajne na pravom boku. Okolo drieku sa jej vinul široký, už rozpadnutý strieborný opasok, na ktorom visela zlatá dýka a na zlatom prstenci upevnená oslička z lazuritu. Pred telom ležala pevná masa periel z lazuritu a zo zlata. Dovedna na stovky. Medzi ruky bola postavená oválna miska z masívneho zlata, väčšia oválna zlatá miska ležala hneď vedľa. Pri samom lakti sa nachádzala zlatá lampa v tvare mušle, kým ďalšia zlatá miska stála za hlavou. O pravé plece bola opretá dvojitá sekera z elektrónu, zliatiny zlata a striebra; elektrónová sekera obyčajného tvaru ležala aj pri ľavom pleci. Za mŕtvolou sa na hromade krížom-krážom povaľovali predmety: zlatá ozdoba hlavy, náramnice, perly a amulety, polmesiačikovité náušnice a špirálovité prstene zo zlatého drôtu.
Kosti boli už natoľko rozpadnuté, že človeku sa nenúkal desivý pohľad na kostru. Iba zopár prúžkov drobiacej sa hnedej zeme pomáhalo určiť polohu mŕtveho. Základný dojem určovalo skôr zlato, ktoré bolo také ligotavé, akoby ho bol ktosi práve vložil do hrobu. No pohľad priťahovala najmä prilba, ktorá ešte pokrývala rozpadnutú lebku. Bola z tepaného zlata a tak zhotovená, že siahala nízko nadol a kryla hlavu lícnicami chrániacimi tvár. Mala tvar parochne – kučery boli vypracované tak, aby pôsobili vznešene, a jednotlivé vlasy boli napodobené jemne vrytými líniami. Pútcom naprostred rozdelené vlasy pokrývali hlavu v rovných vlnitých pradenách; boli ovinuté stuhou a vrkočom, vzadu uviazaným do malého uzla. Pod čelenkou zaradom viseli rovnomerne vypracované kučery okolo uší, ktoré boli sformované do vysokého reliéfu a prevŕtané, aby netrpel sluch. Podobné brčky na lícniciach napodobňovali ochlpenie brady. Po hrane kovu viedli dookola dieročky pre šnúrky, ktorými bola priviazaná vypchatá čiapočka; aj z nej sa ešte zachovalo zopár stôp. Ako vzor zlatníckych prác je táto prilba najkrajším exemplárom, ktorý sme na pohrebisku našli. Je jemnejšie vypracovaná ako zlaté dýky a býčie hlavy. Keby nebolo už nič iné, podľa čoho by sme mohli posúdiť umenie starých Sumerov, aj tak by sme im museli priznať už len podľa tohto jediného diela vysokú úroveň v rade kultúrnych národov.
Na dvoch zlatých miskách a na lampe sa opakoval nápis: Meškalamdug. Hrdina dobrej krajiny. Meno je to isté ako na pečatnom valčeku, ktorý bol s obidvoma zlatými dýkami nad kamennou klenbou hrobu zasvätený akejsi kráľovnej. Ale tam sa majiteľ pečatidla označuje ako kráľ, kým tu sa nenachádza nijaký kráľovský titul: označenie ‚hrdina dobrej krajiny‘ a nezvyčajné bohatstvo hrobu môžu nás oprávňovať na to, aby sme v Meškalamdugovi videli princa kráľovského domu. Ale neprítomnosť akýchkoľvek insígnií kráľovskej moci bezpečne naznačuje, že nikdy nenastúpil na trón. To by sme museli rozhodne očakávať, ak je naša teória správna, lebo hrob v podstate predstavuje typ súkromného hrobu. Keby sa neboli bývali objavili kráľovské hroby, pravdepodobne by sa bol tento hrob pokladal za hrob vladársky. Takto sa od iných súkromných hrobov odlišuje svojím bohatstvom.“
Len zriedkavo žičilo šťastie archeológom tak ako v tomto prípade Woolleymu. Často sa museli vyrovnať s trpkými sklamaniami. Zvyšky drevených častí zavše ešte jestvovali, ale jemné ako opar rozplynuli sa pri prvom závane vzduchu. Woolley rozpráva o zvyškoch dreveného panelu, ktorý odkryl jeden z jeho ľudí. Ukazoval zreteľné kontúry jemnej rezbárskej práce s drobnými figúrkami. Woolley poslal po kameru a za ten čas sa pribral odkresliť vlys figúr. Ale ďaleko sa nedostal. Skôr ako doniesli kameru, vypukla búrka podobná prietrži mračien, taká príznačná pre zimu v strednej Mezopotámii, a zotrela, ba priam odviala signatúry reliéfu z drevného prachu ako prízrak.
Pohrebiská v Ure kladú dodnes vedcom hádanky. Proti vysvetleniam, ktoré na základe svojich archeologických nálezov priniesol Woolley s triezvym hodnotením stavu vecí, vlastným Angličanovi, ozval sa z mnohých strán nesúhlas. Nejeden vedec sa pokúsil použiť Woolleyho výsledky ako dôkaz svojej vlastnej teórie – tak napríklad Moortgat v svojej knihe o Tammuzovi. No jednako ešte vždy stojí názor proti názoru. Ale čoraz výraznejšie narastá trend k vecnosti, skepse, pokiaľ ide o rozmanité špekulácie a hypotézy. Čím bujnejšie vyháňajú fantastické výklady a kombinácie à la Däniken do vňate namiesto do kvetu, o to zdržanlivejšou sa stáva – tak sa zdá – veda.
Hoci Woolley na rozdiel od veľa iných bol presvedčený o potope sveta ako o skutočnosti, v mnohých ďalších prípadoch patril od samého začiatku k skeptikom. Jeho opisy a podania pripomínajú opatrné výpovede očitého svedka pri policajnom vypočúvaní. Zveličovanie je mu práve také cudzie ako unáhlené závery. To dozaista dokazuje aj opis bokom ležiacej skupiny hrobov v Ure:
„Keď sme sa blížili k hraniciam cintorína, narazili sme na skupinu hrobov, ktoré akoby boli oddelené od ostatných. Boli to všetko biedne vystrojené hroby, v ktorých ležali muži. Obsahovali len najnevyhnutnejšiu záhrobnú výbavu, čašu alebo misu a hlinenú nádobu. Ale pri mŕtvole vždy ležala zbraň, dýka či bronzový hrot oštepu. Táto zhoda bola taká nápadná, že sme v domnienkach boli zajedno: objavili sme vojenské oddelenie cintorína. Pri každej mŕtvole ležal pečatný valček, ibaže zvláštneho druhu. Bol vyrezávaný z bielej mušle a nezvyčajne veľký (bol asi štyri centimetre vysoký a meral tri centimetre v priemere, to je skoro dvojnásobná veľkosť bežných pečatných valčekov); na každom pečatidle bol rovnaký obraz ibaže s nepatrnými rozdielmi vo vyhotovení – udatný poľovník a lev víťaziaci nad kozorožcom alebo býkom. Postavy na pečatných obrazoch sú zaiste symbolmi víťazstva v boji a pokladám za pravdepodobné, že tieto veľmi pekné pečatné valčeky predstavujú čosi ako vojenské vyznamenania, ktoré sa prepožičiavali vojakom za službu v poli – lenže namiesto medaily dostal vojak čosi, čo svedčilo o jeho zásluhách, kedykoľvek podpisoval svoje meno na nejakú listinu. Inakšie si neviem vysvetliť dôvod na osobitnú formu a vždy sa opakujúce pečatné obrazy z hrobov, v ktorých zrejme odpočívali nemajetní vojaci.“
Ešte obozretnejšie postupuje Woolley pri opise jedinečného nálezu na urskom pohrebisku. Vedľa mužskej mŕtvoly ležala z bieleho vápenca vyrezaná figúra ženy s rukami zopätými akoby k modlitbe. Woolley sa tu neusiluje podať vysvetlenie ani pre jedinečnosť nálezu ani pre jeho význam v súvislosti s mŕtvou.
Z jeho správy zreteľne vyplýva, ako pomaly a opatrne sa doslova prehmatával k významným hrobom, ktoré sa označujú ako kráľovské. Keď kopáči narazili na obzvlášť cenné nálezy, zriekli sa často zámeru kopať ďalej, lebo najprv sa usilovali odkryť a konzervovať dôležité kusy. To veľmi prospelo senzačným šperkovým nálezom, ale aj iným predmetom, ako napríklad takzvanej Urskej mozaikovej štandarde s obojstranným reliéfom. Archeológovia vyvinuli pri konzervačných prácach nebývalú zručnosť, od ktorej v konečnom dôsledku záviselo zachovanie alebo rozpad najvýznamnejších dokladov ranosumerskej kultúry, ako ju nikto inde nenašiel.
Sotva jestvuje vzrušujúcejší zážitok, než je prehliadka rozsiahlej a dlhočiznej miestnosti Irackého múzea v Bagdade, ktorá je venovaná Sumeru. Od predmetov archaicky vyznievajúcej včasnej kultúry cez prvé, jedinečné vrcholky, ako napríklad Lenzenom nájdený mramorový portrét Ženy z Varky alebo skvostnú alabastrovú vázu z kultového okruhu svätej svadby, dostávame sa k svedectvám krajne zjemnenej vysokej kultúry, ktoré by sme na prvý pohľad nedbali zaradiť o tisíc rokov neskôr ako práce z hliny a kameňa, hoci aj tie vznikli v tom istom období.
Nenazdajky sme vkročili na pôdu urských kráľovských hrobov. Prirýchlo na to, aby sme si uvedomili zázrak, pred ktorým sa ocitli archeológovia a ich pomocníci po tisícoch namáhavých hodín, čo prežili pri odkrývaní mŕtvol. Lebo to, čo tu máme pred sebou, nie sú len nálezy, ale aj geniálne príklady konzervovania. Woolley si ani najmenej neuľahčil cestu k zlatým pokladom z Uru, práve naopak. Nechcel nič riskovať! A pri zachraňovaní predmetov postupoval – a za to mu patrí vďaka – dvoma cestami. Niečo zachoval presne tak, ako sa to našlo – napríklad zemnú paletu posiatu zlatom, perlami a lazuritom. No tie najcennejšie kusy sa pokúsil priviesť do takého stavu, v akom ich zanechali sumerskí umelci a remeselníci.
Woolley opisuje tento postup na príklade slávnej Urskej mozaikovej štandardy, nachádzajúcej sa dnes v Londýne, ktorá len-len že neostala nepovšimnutá v kúte načisto vydrancovaného hrobu. Kúsok mušle v prsti ukázal cestu a to, čo sa našlo, bolo jedno z najskvostnejších diel sumerskej kultúry, ktoré nás informuje o oblečení, správaní, vozoch a kultových zvykoch v starom Ure.
O okamihu objavenia a námahe, ktorá sa vynaložila na zachovanie mozaiky v pôvodnom stave, Woolley rozpráva:
„Drevený podklad bol načisto zničený a drobučké kamienčeky mozaiky ležali celkom voľne, ale v pôde si zachovali svoju vzájomnú polohu. Padajúce kamene poohýbali a dokrútili kedysi rovnú tabuľu. Drevo sa rozpadlo, úlomky popadali do prázdneho priestoru pod ňou a pre rozličnú hrúbku vyzeral ich povrch drsný a nerovný. Úloha odstrániť nečistotu, ale tak, aby sa mozaika nedostala do ešte väčšieho neporiadku, bola taká chúlostivá, že sme mohli pracovať naraz len asi na 6,5 cm². Každý úsek sa navoskoval, len čo sa odkryl. Ale do horúceho vosku sa miešalo toľko špiny, že obraz na tabuli nebolo už poznať. Keď sa nám konečne podarilo vybrať ho zo zeme, vedel som, že sme našli čosi veľmi drahocenné, no bol by som upadol do pomykova, keby som bol mal presne povedať, čo predstavuje.
Nuž azda by sa bol dal obraz rozobrať kúsok po kúsku a znova osadiť na novú podložku. Túto úlohu by dnešný umelecký remeselník mohol vyriešiť tak ako jeho sumerský predchodca, lenže potom by tie tabule boli bývali dielom novodobého remeselníka.
Postupovali sme takto: obidve strany tabule sa oddelili, na spodnú stranu vložky sa upevnila navoskovaná vlnená látka a zbežne sa očistila vrchná strana. Potom sa vložka vrchnou stranou položila nadol na sklo a nahrievala, kým vosk nezmäkol. Nato sa prstami odzadu pritlačila na sklo, kým sme sa pohľadom na sklenú stranu nepresvedčili, že každá kocôčka pevne prilieha na sklo. Tabuľa bola teraz hladká, no vzor sa veľmi rozpadával. Hrany mozaikových úlomkov stratili v pôde vzájomnú spojitosť, teraz medzi ne vnikla zem a asfaltový prach, ba navyše aj vosk, takže podaktoré kamienčeky sa prekrývali, iné ležali ďaleko od seba. Najbližším krokom bolo odstrániť látku zo zadnej strany, takže mozaika ležala takmer voľne na skle. Potom sa povyberali všetky cudzie telesá a naostatok sa tlakom prstov zboku jednotlivé kocôčky opatrne pozosúvali dovedna. Vzápätí sa naložil na zadnú stranu čerstvý vosk s čerstvým súknom a naspodok sa dala vhodná podložka.
V konečnom výsledku mozaika nie je ani približne taká pravidelná a hladká, ako keď ju vyhotovil sumerský umelec. Ale to, čo máme teraz v rukách, je, odhliadnuc od škôd, ktoré narobil čas, bezprostredne umelecký výtvor svojho tvorcu. Mušle a kúsky lazuritu, ktoré poskladal, nikto nerozobral a nepovkladal nazad inak ako on.
Pri štandarde bola reštaurátorská práca súčasne objavovaním na pokračovanie. Pri vykopávaní sme nevedeli rozpoznať, čo sme našli. Až keď sa tabule v laboratóriu očistili a získali svoju pravú podobu, mohli sme posúdiť ich význam. Sú to dve pravouhlé hlavné tabule, dlhé asi 55 cm a široké 22 cm, a dva trojuholníkové kusy, ktoré tvorili konce štandardy. Tie boli vzájomne tak pospájané, že dlhšími stranami boli obrátené dovnútra. Celok bol upevnený na koniec žrde a zdá sa, že štandardu nosili na sprievodoch. Našli sme ju konečne na pleci muža, ktorý bol asi kráľovským zástavníkom.
Mozaika je zložená z figúrok vyrezaných z mušlích platničiek. Detaily sú vrývané. Sú zapustené do podkladu z lazuritu, tu a tam prerušeného červenou farbou. Na trojuholníkovitých koncových častiach sa nachádzajú mytologické zvieracie výjavy. Hlavné strany ukazujú výjavy z vojnového a mierového života. Na jednej strane vidieť kráľa s kráľovskou rodinou na slávnosti. Sedia na stoličkách, ich odev sa skladá zo starobylého krátkeho kabáta či polodlhej hune z barančiny, horná polovica tela je neodetá. Obsluhujú ich sluhovia. Na jednom konci scény vyhráva hudobník na malej harfe, vedľa neho spieva za sprievodu hudobného nástroja speváčka s rukami položenými na hrudi.“
Urská štandarda nám vo svetle Woolleyho opisu otvára pohľad na tajomstvá kráľovských hrobov, ktoré predstavovali nielen preňho, lež pre celý svet senzáciu. A to tým skôr, že išlo o absolútne jedinečné, z rámca priemernosti vybočujúce nálezy v inak kultúrne veľmi homogénnom prostredí.
Zlaté perly nájdené hneď na začiatku vykopávok upozornili síce Woolleyho na mimoriadnosť cintorína, ktorý objavil. No vlastné prekvapenie ešte len čakalo predo dvermi. Dožil sa ho až posledný deň vykopávok v rámci kampane 1926/1927, keď narazili na prvý kráľovský hrob. Od ostatných hrobov sa odlišoval veľkosťou a spôsobom riešenia. Podobne ako neskôr nájdené kráľovské hroby sa skladal z hrobových komôr zo zamurovaných tehál a svojimi rozmermi zreteľne prezrádzal, že ho stavali nielen ako hrob, ale že nepochybne slúžil aj kultovým obradom.
Vo svojich zápiskoch označuje Woolley prvý nájdený hrob za „vykrádačmi beznádejne zničený“, no zároveň spomína početné hodnotné nálezy, ktoré dozaista unikli pozornosti vykrádačov. Tak tu archeológovia pri vykopávkach objavili povestnú urskú dýku so zlatou čepeľou, rukoväťou z lazuritu a zo zlata. Zázračným dielom raného zlatotepeckého umenia je zlatá pošva, vzhľadom pripomínajúca pospletanú trávu, materiál, ktorý pospolitý ľud Sumeru vedel umne používať a umelecky spracovávať. Našli sa aj skvostne ozdobené nádržky a najjemnejšie toaletné potreby, aké by človek bol náchylný pripísať neobyčajne zjemnenému umeleckému remeslu neskoršej epochy. Nie div, že istý odborník a vedec neoboznámený s okolnosťami nálezu pokladal tieto predmety za arabské práce z 13. storočia. Otázka, prečo všetky tieto zázračné veci – našťastie – nepadli vykrádačom hrobov do očí, ostáva otvorená.
Počas vykopávkovej kampane 1927/1928 urobili Woolleyho ľudia zvláštny objav. Našli päť mŕtvol, ktoré ležali tesne vedľa seba vo zvažujúcom sa hrobe. Okrem medených dýk a hlinených pohárov nemali pri sebe nič, z čoho by bolo možno usudzovať na zvyčajný spôsob pochovávania so skromnou záhrobnou výbavou.
Pre spôsob pochovania týchto päť mŕtvol nejestvoval nijaký vzor, a teda ani vysvetlenie. Pri ďalšom kopaní narazili Woolleyho ľudia na inú skupinu mŕtvol. Tentoraz to bolo desať žien, ktoré ležali vedľa seba v dvoch radoch po piatich, pričom sa nenašli znaky zvyčajného pochovávania. Pravda, zdalo sa, že sú odeté do nádherného oblečenia, zachovaná ozdoba hlavy bola zo zlata, karneolu a lazuritu. Na hrdle mali drahocenné perlové náhrdelníky. Ostatné hrobové doplnky chýbali. Ale pred ženami ležali zvyšky harfy, ktorej drevená kostra bola rozpadnutá. Čo zvýšilo a zachovalo sa zo zlatého vybíjania a z lazuritových ozdôb, bolo identifikované ako vskutku kráľovský nástroj. Ozvučnica bola ozdobená mozaikou. Na jej prednej strane bola zlatom tepaná býčia hlava s očami z lazuritu a s bradou transponujúcou býčiu hlavu do nadskutočna. Naprieč cez zvyšky harfy ležali kosti človeka, ktorý očividne hral na tomto obdivuhodnom nástroji až do svojho náhleho skonu.
Nepochybne sa tu otvárala vonkoncom nová stránka sumerského kultu, a to nie v zobrazení, ale ako skutočnosť strašidelne zachytená vo chvíli smrti. Ukázalo sa, že mužské i ženské mŕtvoly ležali na akejsi rampe, ohraničenej tehlovými stenami, ktorá viedla do hĺbky. Tam kopáčov čakalo nové prekvapenie. Znezrady narazili na kosti, ktoré však nepatrili ľuďom. Záhada sa rozriešila, keď sa v ich bezprostrednej blízkosti objavil voz, takisto nádherne ozdobený. Išlo teda o kosti ťažných zvierat. Vedľa ležali mŕtvoly kočišov. Neďaleko zvyškov voza sa nachádzala hŕba drahocennej záhrobnej výbavy z medi, striebra, zlata,mramoru, drahých kameňov a vulkanického skla. Bola tam aj rúrka na pitie, aká býva zobrazená na votívnych tabuľkách.
To iste bola, tak vraveli kopáči, komora kráľovskej hrobky. Ale nech hocako starostlivo miestnosť skúmali, nenašli ani najnepatrnejšie zvyšky mŕtvoly, o ktorej by sa bolo dalo predpokladať, že jej slúžila všetka tá nádhera.
Pozornosť archeológov sa teda zamerala na zvyšky prázdnej drevenej truhly, ktorá stála na tehlách z pálenej hliny; zopár sa ich voľne povaľovalo tu i tam, kým ďalšie vrúbili otvor, ktorý otváral pohľad do dolnej komory. Tam, aspoň tak sa nazdávali, konečne bude kráľovský nebožtík. No ani tam sa kráľova mŕtvola nenachádzala. Woolley označil komoru hrobky – lebo sa ukázalo, že takou miestnosťou naozaj je – ako vyrabovanú. A to napriek tomu, že v miestnosti bolo ešte nemálo cenných predmetov, ako napríklad veľký strieborný čln – model takého tvaru, aký sa ešte aj dnes používa na dolnom Eufrate.
Woolleyho partia odkryla vonkajšie múry asi desať metrov hlboko ležiacej hrobovej komory a pritom narazila na druhú rampu, ako aj na ďalšiu hneď vedľa umiestnenú hrobovú komoru. Teraz sa pohľad už navyknutý na slávnostne vyobliekaných mŕtvych opakoval aj na tejto hlbšie položenej rampe. Objavili sa aj dva vozy pre volský poťah. Kostra jedného ťažného zvieraťa sa takmer úplne zachovala.
Druhá hrobová komora, ku ktorej – ako teraz vysvitlo – viedla horná rampa, ostala úplne nedotknutá. Na zvyškoch drevenej podesty ležala mŕtvola skvostne vyobliekanej ženy so zlatou čašou vedľa nej. Podľa pečatného valčeka z lazuritu s nápisom, ktorý sa našiel vo výplnkovej suti nad príkrovom hrobu, označuje ju Woolley ako kráľovnú Šubad.
S veľkým jemnocitom premodelovala Woolleyho manželka jednu ženskú lebku zo Šubadiných čias, nanesúc na ňu tenulinkú vrstvu vosku, a tak vyhotovila presvedčivý model pre šperky hrdla, hlavy a vlasov, ktoré sa našli na mŕtvole. Šubadina lebka bola, žiaľ, načisto rozpadnutá, takže ju nebolo možno použiť na túto subtílnu rekonštrukčnú prácu.
Woolleyho nálezy v urských hroboch predstavujú v trojakom ohľade čosi ojedinelé, čo sa ani pri neskorších vykopávkach už nezopakovalo. Ponajprv sú to veľkolepé, v tejto podobe jedinečné hrobové doplnky, ktoré dovoľujú usudzovať o osobitnom bohatstve Uru v treťom tisícročí pred n. l. Po druhé, je to extrémna hĺbková poloha takzvaných kráľovských hrobov, dosiahnuteľná po rampách; väčšina z nich bola dodatočne otvorená zo strechy a – ako sa domnieva Woolley – vykradnutá, hoci aj predpokladaným vykrádačom umožnilo prístup k hrobom asi len krajne namáhavé hĺbkové kopanie. Lebo že by hroby boli vyrabovali v čase ich výstavby, to azda možno vylúčiť. Ale tretí fenomén, ktorý nebodaj najviac vzrušoval neskoršie generácie, je početnosť vyparádených mŕtvol, nájdených v hrobových komorách a ich okolí. Veď tieto nálezy akoby vyvracali oprávnený názor, že v starej Mezopotámii nejestvovali ľudské obety ani v najstaršom sumerskom období. Lenže čo iné sa tu v Ure mohlo odohrávať ako masové obetovanie ľudí pri príležitosti pohrebu kráľovnej?
Dojmom príšerného karnevalovo vyčačkaného tanca kostlivcov pôsobia fotografie a konzervovanie ešte aj dnes zlatom a lazuritom nápadne vyšperkovaných mŕtvol. Nič v ich polohe a postoji nenaznačuje, že umreli násilnou smrťou. Našli sa pri nich čaše a v jednej šachte aj medený kotol – nádoby, ktoré vzbudzujú domnienku, že všetci tu slávnostne zhromaždení spoločne požili jed a bez dlhého smrteľného zápasu v spánku pozomierali. Hudobné nástroje a slávnostné oblečenie vnukajú záver, že išlo o tryznu, ktorá však neznamenala rozlúčku, ale prechod. A tu sa vysvetlenie ľudských obiet stáva pochybným.
O neskorších sumerských kráľoch, najmä o vládcoch tretej urskej dynastie vieme, že sa pokladali za bohov. Preto treba predpokladať, že už v starom Ure máme do činenia so zbožštenými kráľmi, ktorých družina s veselou mysľou vyprevádzala na ich domnelej ceste k nesmrteľnosti. Inak sotva možno vysvetliť usporiadané masové umieranie v urských hroboch.
Týmto vysvetlením sa z domnelej ľudskej obety stáva dobrovoľné zrieknutie sa pozemskej existencie v prospech lepšieho života v ríši bohov. Ak uvážime, že sumerská predstava o podsvetí bola všetko iné, len nie lákavá a ružová, je ochota ísť tou druhou, nebeskou cestou až priveľmi pochopiteľná. Otvorená ostáva iba otázka, či pri týchto bohatých pohreboch so všetkými sprievodnými kultovými javmi naozaj išlo len o pochovanie mŕtvoly alebo či za týmito vzrušujúcimi nálezmi nestojí, naopak, iný rítus siahajúci ďaleko za smrť a pochovanie.
Prvý, kto vyslovil túto domnienku, bol Anton Moortgat. Jeho priviedol otvor v povale domnelej kráľovskej komory, zakrytý truhlicou na šaty, na celkom iné myšlienky než Woolleyho. Moortgat neverí na vykrádačov hrobov, ktorí sa vraj po vysiľujúcich prípravných prácach na polceste zvrtli a v hrobe zanechali hŕbu drahocenností. Dieru v povale vysvetľuje ako cestu k zmŕtvychvstaniu. To znamená, že v jeho očiach sú urské kráľovské hroby v bezprostrednej spätosti s mýtom o Innine a Tammuzovi. Moortgat je presvedčený, že odstránenie kráľovej mŕtvoly cez strechu hrobu patrilo ku kultovému opakovaniu mýtu o návrate Dumuziho-Tammuza z podsvetia. A skutočne ťažko pochopiť, prečo by vykrádači hrobov odvliekli takú či onakú mŕtvolu, zato drahocennú záhrobnú výbavu nechali na mieste.
Woolley proti Moortgatovej teórii namietal, že pri jeho interpretácii musel by sa vyskytovať oveľa väčší počet parádnych hrobov, veď svätá svadba sa bezpochyby oslavovala každý rok. Navyše ako protiargument uvádza na štyridsiatku odhadovaný vek kráľovnej Šubad, pretože, ako vraví, „pre boha vybraná nevesta bola iste mladá a krásna panna“.
Ale práve Šubadin vek štyridsať rokov by sa mohol stať dôkazom správnosti Moortgatovej teórie. Najprv sa však musíme oslobodiť od myšlienky, že smrť a zmŕtvychvstanie Dumuziho sa v kulte každoročne opakovali ako súčasť svätej svadby. Je celkom možné, že už len kráľova smrť bola príležitosťou na oslavovanie jeho cesty do podsvetia v úlohe zástupcu Dumuziho, a že ho pri tom v smrti sprevádzala aj časť jeho najbližšej družiny. Vynesenie mŕtvoly z podzemnej hrobovej komory by potom symbolizovalo akt zmŕtvychvstania, pričom aj otvor v plafóne hrobky mal svoj mytologický zmysel. Veď cesta smrti a cesta zmŕtvychvstania nemohli byť tie isté.
Prichodí sa nám vrátiť ku kráľovnej Šubad a k jej veku ako možnému dôkazu, že Inninin a Tammuzov kult súvisí s kráľovskými pohrebmi v Ure. Chýba aj najmenší náznak, že Inninu-Inannu každý rok znova zastupovala pri svätej svadbe panna, ako sa nazdáva Woolley. Hlavná kňažka – nepochybne žena z kráľovskej krvi – určite si vedela udržať svoje miesto zástupkyne bohov v chráme a pri kráľovskej súloži tak dlho, ako to len bolo možné, čo znamená – v zmysle mýtu – až po začiatok klimaktéria. Tým by Šubadin vek bol skôr dôkazom správnosti Moortgatovej teórie než jej opaku. Zlatá čaša by ostala vedľa jej ruky. Woolley predpokladá, že rozhodujúce pre susedstvo obidvoch hrobových komôr bolo želanie kráľovnej, aby bola pochovaná vedľa kráľa. Pokiaľ ide o kráľovnú, to by iste súhlasilo. Ale ak v Šubadinom prípade ide vskutku o hlavnú kňažku Inanninej svätyne, nie je ani trochu vylúčené, že kňažka už nesúca byť Inanninou zástupkyňou dobrovoľne išla so svojou družinou na smrť, keď kráľ oslavoval svoje symbolické zmŕtvychvstanie, to je, keď jeho mŕtvola, azda potajme, ale azda aj s veľkým ceremoniálom, bola vyslobodená z podzemnej hrobovej komory.
Úvahu o svätej svadbe sme začali otázkami a otázkami ju aj končíme. Či piesok Mezopotámie skrýva odpoveď na tieto otázky, nevieme. Isté však je, že tu sa pohybujeme v najvnútornejšom kruhu tajomstiev sumerskej kultúry, a že posledné slovo o týchto veciach sa zaručene ešte nepovedalo.
Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983
Z knihy prepísal Ján Parada.
Pokračovanie v ďalšej kapitole Gilgameš si nájde priateľa. Návrat na úvod knihy Sumeri.
2 odpovede na “Sumeri – Tajomstvo kráľovských hrobov v Ure”
[…] Tajomstvo kráľovských hrobov v Ure […]
[…] v ďalšej kapitole Tajomstvo kráľovských hrobov v Ure. Návrat na úvod knihy […]