Kategórie
Knihy

Sumeri – Svätá svadba

Mýtus o Innine a Tammuzovi.

Nahá bohyňa Sumeru

Nahá bohyňa a býk sú najstaršie mytologické zobrazenia v Mezopotámii. Symbolizujú plodiaci a rodiaci prvok, sú výrazom plodnosti, a tým symbolmi pôvodu všetkého života. Nevieme, ako a kedy sa tieto najranejšie náboženské predstavy rozšírili a viedli k vzniku onoho panteónu bohov, na ktorých v sumerskej existencii narážame na každom kroku. Ako sa zdá, bohovia nie sú pre Sumera len nadzemskými bytosťami, sú aj predstupňom človeka. Preto im Sumer celkom prirodzene pripisuje ľudské vlastnosti a vášne.

Nahá bohyňa, s ktorou sme sa stretli už v najvčasnejších hlinených figúrach severnej Mezopotámie, je istotne praobrazom Inanny alebo Inniny, sumerskej kráľovnej nebies, ktorá sa ako bohyňa lásky a plodnosti, ale aj vojny stala ústrednou ženskou postavou sumerského panteónu. Ako bohyňa hviezdy Venuše má meno Ninsianna. Početné bohyne plodnosti okolo Enlila a Enkiho sa rozplynuli v jej všepostave. Pod menom Ištar a Astarte vládne ako najvyššia bohyňa v babylonsko-asýrskom a staroasýrskom priestore. Uctieval ju kráľ Šalamún a dal jej na východnej strane Jeruzalema postaviť svätyňu. Stretávame ju vo fenických mýtoch a črty jej bytosti objavujeme v gréckej Afrodite, s ktorou ju identifikovali už v helenistickom období.

Innin je mocná bohyňa lásky Blízkeho východu. Viac ako každé iné božstvo sa stáva nielen súčasťou sumerského mýtu, ale aj stredobodom náboženskej praxe v mnohých sumerských chrámoch.

Práve tak ako jej život aj jej pôvod opriadli mýtmi. V Uruku vystupuje ako dcéra boha nebies Ana. Podľa inej tradície je dieťaťom boha mesiaca Nannu, a teda sestrou boha slnka Utua. Aj Enlil sa spomína ako otec Inanny, ktorá sa v úlohe bohyne vojny naňho veľmi ponáša svojou tvrdosťou a divosťou.

Aj keď nám je dnes ešte ťažko pospájať všetky božské funkcie mnohostrannej Inanny – nebo, plodnosť, lásku, vojnu a smrť –, predsa len sú ony v očiach Sumera bytostne príbuzné. Ako bohyňa nebies predstavuje Inanna darkyňu všetkej plodnosti. Dáva vyklíčiť zrnu, prospievať čriedam a rásť dieťaťu v matkinom tele. Zároveň je však bytosťou očakávajúcou, vždy novou láskou sa rozpaľujúcou pannou i hetérou, prespankou i zvodkyňou. Boj, čo sa kvôli jej príťažlivému zjavu rozhára medzi ňou a bohmi ako ľuďmi, má odraz v boji miest, ktorý neraz rozdúchava. Tak je kurtizánou vo chvíľach nežnosti, ale aj besnejúcou bojovníčkou, ktorá medzi východom a západom slnka dáva skosiť všetko, čo za roky vyrástlo pod jej ochranou zo šuhajov na bojovníkov. Nebo a zem, zmyselnosť a materstvo, počatie a pôrod, boj a smrť sú pólmi, medzi ktorými sa odohráva život a účinkovanie Inanny.

Ako sa často umára od náruživej túžby po vzdialenom milencovi, tak na druhej strane tvrdo tresce lásku, ktorú jej iný ukradol. Keď sa jej záhradník Šukalitida, unesený jej krásou, zmocní v spánku, pomstí sa za to v zúrivej zlosti na celom Sumeri. S Enlilovou pomocou zošle na krajinu pustošivé búrky, naplní studne krvou a vyhráža sa ďalšími trestmi, ktoré sa v značne poškodenom klinopisnom texte opisujúcom túto epizódu nedajú rozlúštiť.

Inanna miluje vrúcne, ale aj tresce strašlivo, dokonca aj pri odovzdaní sa je paňou a vládkyňou. Sebavedomie, pýcha a nenásytnosť sú jej najokatejšie vlastnosti. Zreteľne sa prejavujú v piesni, v ktorej Inanna sama o sebe spieva:

„Môj otec dal mi nebesá, môj otec dal mi zem: Ja vládkyňou a paňou neba som i zeme.
Kto, hoc aj boh, mne roveň je?
Hľa, Mullil dal mi nebesá, on dal mi zem: Ja vládkyňou a paňou neba som i zeme.
Moc vládcu Mullil udelil mi, vládu vládkyne mi udelil a dal mi
aj ľútu bitku, šarvátku mi dal, ba bojovú aj vravu dal mi
aj skazonosný orkán dal mi, vyčíňajúcu víchricu dal mi.
Sťa korunu na hlavu mi vložil nebesá,
sťa sandálu na nohu zem mi položil,
žiarivý božský plášť mi na plecia prehodil, a
tiež ligotavé žezlo do ruky mi dal.
Bohovia sú jak ustráchané vtáky – ale ja som paňou.“

V druhej časti tohto sebazobrazenia dáva si Inanna meno Divá krava. Hádam sa tým naznačuje dávnoveký vzťah bohyne plodnosti k býkovi, vari najstaršiemu mužskému božstvu. Inanna vzápätí pokračuje, pyšne vyratúvajúc všetky svätyne v Sumeri, ktorých je paňou.

Ale jej nestačí, že je vládkyňou nebies a najmocnejšou paňou na zemi. Vo svojej nenásytnosti sa usiluje dobyť aj vládu nad podsvetím. Tam, v Kure alebo Ki-gale, ako Sumeri volajú desivú ríšu smrti, kraľuje Inannina sestra Ereskigal. Bohyňa podsvetia sa nikdy nepreniesla ponad to, že pri delení sveta jej prenechali kráľovstvo mŕtvych, kým oslňujúca Inanna ako vládkyňa nad nebom a zemou sa stala bohyňou života a lásky. Ereskigal je pochopiteľne pobúrená a nasadí všetky svoje skazonosné prostriedky, keď sa dozvie, že Inanna ju chce obrať ešte aj o podsvetie. Len čo jej zvestujú, že sestra sa zjavila pri vchode do ríše mŕtvych, vydá pokyn, aby strážca Neti nevolanému hosťovi odňal pri prechode cez sedem brán podsvetia insígnie moci – žezlo, šperky a božské rúcho.

A tak napokon predstúpi Inanna, zbavená všetkého, čo ju halilo a zdobilo, bezmocne pred Ereskigal. Ona, ktorá sa nazdávala, že je nesmrteľná, podlieha smrtiacemu pohľadu všetko ničiacej sestry. Ona, ktorá podľa predstavy ľudí dosiahla vrchol moci a šťastia, nahá, ako ju vo svojej naivnosti zobrazovali ľudia formujúci prvé symboly plodnosti, prepadáva ako hocktorý smrteľník smrti.

Lenže Inanna by nebola onou veľkou bohyňou, keby sa mala takto pominúť. Múdro urobila vopred potrebné opatrenia a prikázala svojej posolkyni Ninsubur, že ak sa po troch dňoch víťazne nevráti z podsvetia, má upovedomiť jej božské príbuzenstvo. No Enlil a Nanna, božskí otcovia, nevyslyšia pomoc hľadajúcu Ninsubur. Opäť sa Inanny zastane Enki, hoci by mal vlastne plné právo zanevrieť na svoju prefíkanú sokyňu. Stvorí dve bezpohlavné bytosti, ktorým Ereskigalin smrtonosný pohľad nemôže ublížiť. Majú si vyprosiť Inanninu mŕtvolu, pokropiť ju živou vodou a pokryť posvätnými bylinami. Enkiho zámer sa podarí. Inanna sa prebudí k novému životu a môže odísť z podsvetia. Ale musí sa – podľa prastarého zákona ríše mŕtvych – vykúpiť. Na ceste k posvätným miestam Sumeru ju sprevádzajú démoni a neúprosne čakajú na jej obetu. Viac raz zasiahne Inanna, keď si chcú odviesť daktorého jej božského priateľa. Keď konečne zastihne v Uruku svojho milého Dumuziho, ktorý vošiel do svetovej literatúry pod menom Tammuz, a vidí, že ten neprejavuje ani najmenšiu stopu smútku nad jej neprítomnosťou, lež spupne zaujal jej trón, odovzdá jeho, po ktorom kedysi tak vrúcne túžila, a ktorého tak veľmi ľúbila, démonom. Dumuzi ich musí nasledovať do podsvetia. Ale tu sa už začína nová, ústredná kapitola sumerského mýtu o Innine a Tammuzovi.

Kain a Ábel v Mezopotámii

Ako pri toľkých udalostiach sumerskej histórie a mytológie nachádzame aj tu zreteľné paralely so Starým zákonom. Vzťahujú sa na opis prvého zločinu, ktorého sa človek dopustil po prvotnom hriechu – na zavraždenie Ábela Kainom. V tomto príbehu sa osobitne zvýrazňuje zložité prelínanie sumerských prameňov a hebrejského variantu. Pre spor medzi pestovateľom dobytka a roľníkom je tu sumerský vzor. Ale raná sumerská verzia rozpráva tento príbeh podľa mezopotámskej chronológie z obdobia po potope sveta, kým z nej odvodené hebrejské podanie robí z Kaina a Ábela synov prvého ľudského páru. História ich sváru spadá teda do najstarších čias pred potopou sveta. Sú to ľudia prehistórie. Naproti tomu ich sumerské vzory sú jednoznačne mladšie. Mezopotámsky Ábel, pastier Dumuzi, sa zjavuje v sumerských listinách kráľov dva razy. Najsamprv ako Dumuzi z Badtibiry vo veku 36 000 rokov a potom ako štvrtý urucký kráľ, ktorému chronológia priznáva iba 100 rokov. V protiklade k bohumilému Ábelovi nestáva sa Dumuzi, na ktorého bohovia rovnako zhliadajú s úľubou – v mýte obidvaja nositelia tohto mena očividne splývajú do jednej osoby – obeťou svojho soka. V sumerskom mýte sa spor končí zmierením. Dumuzi si vydobyje Inanninu lásku.

Tu sa prejavuje sumerský postoj – väčšmi zameraný na pozemský život. Spor nemusí viesť k smrti. Ani tak nejde o priazeň neviditeľného boha, ale o lásku všadeprítomnej, v kráse a zmyselnosti neodolateľne zvodnej bohyne. Neskoršia hebrejská verzia tohto príbehu má v sebe prísnu neúprosnosť. Zlo zvíťazí nad dobrom. Ľudský register hriechov, ktorý naostatok vedie k potope sveta, má tu svoj začiatok.

Celkom inak je to u Sumerov. V ich príbehu medzi roľníkom a pastierom stretávame Enkimdua, „muža hrádze, priekopy a pluhu“, a Dumuziho, strážcu čried. Vyzerá to skoro tak, akoby tu išlo o symbolické zobrazenie historicky dosvedčeného sporu medzi sumerským mestským roľníkom a semitským kočovným pestovateľom dobytka, to znamená, medzi privandrovalcom a starousadlíkom. Pravda, o týchto konkrétnych otázkach, zameraných na ešte vždy nie celkom odhalené včasné dejiny, nedáva sumerská poézia nijakú informáciu.

V popredí tu stojí rivalita dvoch mužov, ktorí sú zástupcami rozličných povolaní, a teda rozličných spoločenských vrstiev. Netrasú sa ako Kain a Ábel o priazeň nadzemského boha, ale o vonkoncom pozemskú lásku ženy, ktorá je náhodou bohyňou. Sumerský text, za rozlúštenie ktorého vďačíme Samuelovi N. Kramerovi, je veľmi raná, pravdepodobne dokonca najranejšia ľúbostná báseň ľudstva.

Prvá ľúbostná dráma

Hra má štyri osoby: Utua, boha slnka, Enkimdua, roľníka, Dumuziho, pastiera, a pravdaže Inannu, bohyňu lásky – ženu, okolo ktorej sa všetko krúti. Prvý výstup má v zhode so svojím významom pre bohov a ľudí Utu, boh slnka. Utu, ktorému sa Dumuzi zrejme zdôveril, obracia sa úpenlivo a ako sa zdá, nie bez predpojatosti voči roľníkovi na svoju sestru:

„Ó, sestra moja, prijmi pastiera za muža.
Ó, prečo nie si povoľná, panna Inanna?
Smotana, mlieko dobré sú,
A čoho rukami sa pastier dotkne, zjasnie.
Inanna, prijmi Dumuziho, pastiera, za muža.
Nuž prečo nie si povoľná, ty žena šperkom ozdobená?
Smotanu schuti bude s tebou píjať.
Ó, prečo nie si povoľná, ty, ochrankyňa kráľa?“

Pravdepodobne by Utu nebol mohol nájsť lepšie slová, aby odhovoril svoju sestru od svadby s Dumuzim. Inanna reaguje ako vzdorovité dieťa:

„Just, nepôjdem ja za pastiera,
Mňa svojou novou huňou nepritúli ver‘
A z jemnej vlny nespradie mi šaty.
Ja, panna, pôjdem za oráča polí len.
Veď oráč polí dopestúva hojné plodiny.
Veď oráč polí hojné zrno dorába…“

Napokon sa aj sám roľník dostane k slovu, a keď sa opona po prvom dejstve spustí, každý je presvedčený, že si Inanna urobí podľa svojej hlavy a vydá sa za Enkimdua.

Ale potom má Dumuzi veľký výstup a môže sa popýšiť všetkými svojimi prednosťami. Jeho vyratúvanie a porovnávanie činností pastiera a roľníka sú prvým písomným dokumentom sociológie práce. Tu sa vyratúvajú funkcie rozličných zamestnaní a my získavame prvé vedomosti o sumerskej spoločenskej štruktúre. Zároveň sa tu zvýrazňujú prvé stavovské konflikty. Tak napríklad, keď Dumuzi vraví:

„Veď v čom ma roľník prevyšuje?
Mňa taký roľník? Roľník – mňa!“

Nedá sa vylúčiť, že tu v preklade zaznieva viac namyslenosti, viac stavovskej márnivosti, než v skutočnosti obsahuje sumerský text. Veď pri týchto raných básnických skladbách je už beztak ťažké pochopiť presný význam a ešte oveľa ťažšie reprodukovať citové odtienky, pocity a zmysel obsahu.

Rozličné závery, ktoré sumerológovia vyvodzujú z klinopisných tabuliek našej ľúbostnej drámy, to zvýrazňujú s osobitnou jasnosťou. Kým Thorkild Jacobsen interpretuje značne skrátený koniec našej hry, skladajúci sa iba z veľmi poškodených fragmentov, ako víťazstvo vôle a Inannu dáva dovedna s Enkimduom, aby nakoniec privodil zmierenie roľníckeho božského manžela a pastiera, dospieva Samuel N. Kramer k celkom inému záveru. Dáva – takmer biblicky – prepuknúť sporu medzi Enkimduom a Dumuzim, ktorý sa však končí zmierlivo. Roľník, hoci v tejto verzii nielen stráca Inannu, ale musí navyše prežrieť ešte aj Dumuziho výsmech, sa nestáva vrahom, naopak, navrhuje pomerenie.

„Ja proti tebe, pastier, proti tebe, pastier, vrav, ja
Prečože mám bojovať?
Nech ovce sa ti trávou z brehu rieky sýtia.
Po obrobenej zemi mojej nech sa črieda rediká,
Na skvúcich poliach Uruku im dožič zrna.
Môj [kanál] Unun nech poskytne vody tvojim kozliatkam, jahnencom.“

Enkimduova priateľská ochota zahanbí Dumuziho. Ponúkne roľníkovi priateľstvo a pozve ho na svadbu. Vzápätí Enkimdu prinesie mladému páru pšenice, fazule a šošovice, všetko, čo potrebujú na obživu.

Tak sa na záver hry v kramerovskej verzii, ktorá sa nám vidí presvedčivejšia, pomerí pastier a roľník – čiže dochádza k zmieru medzi nomádmi a mešťanmi, áno, medzi Semitmi a Sumermi, ak v interpretovaní ľúbostnej drámy spojenej s Inannou zájdeme ešte o kúsok ďalej, než to zachovaný text dovoľuje.

Ale dráma má ešte jedno dejstvo, ktoré nie je zahrnuté v prerozprávanej skladbe. Je najvýznamnejšie, lebo sa neskôr stáva jadrom sumersko-babylonských kultov. Predstavuje ho nám už známy príbeh o Inanninej ceste do podsvetia, o jej návrate k živým, umožnenom božskými divmi, a o pomste naskrze zodpovedajúcej celej jej bytosti, ktorou sa odplatí Dumuzimu, pretože sa nazdáva, že pastier, čo sa s jej pomocou vyšvihol k božskej pocte, ju vôbec neoplakával, alebo ju oplakával nedostatočne.

Tu stojíme pri východiskovom bode celé tisícročia pôsobiaceho, vždy znova praktizovaného mýtu o smrti a zmŕtvychvstaní, ktorého ústrednou kultovou udalosťou je svätá svadba.

V tomto príbehu sa na počudovanie stretávame s bohmi, ktorí sú síce mocní, ale nie nesmrteľní. Rozhodujúca pre nesmrteľnosť nie je u Sumerov otázka, či ide o boha, alebo človeka, lež miesto pobytu bytosti. Bohovia sú v nebi aj na zemi nesmrteľní a ľudia sa môžu s pomocou bohov nesmrteľnými stať. Dumuzi, pastier, je toho príkladom. Skrz Inanninu lásku je povýšený a po jej boku sa stáva bohom pastierov – prirodzene, nie ako jeden z veľkých bohov, ale jednako len boh, ktorý môže vedľa Inanny jestvovať a môže sa tak ako ona tešiť nesmrteľnosti na zemi.

Inak je to v podsvetí. Tam nestačia na prežitie ani Inannine božské sily. Na záchranu potrebuje pomoc zhora. A ani to nejde bez obetí. Za touto predstavou o smrti a nesmrteľnosti sa skrýva viera Sumerov, založená na pozorovaní prírody a tak poznaných prírodných zákonoch.

Kraj medzi Eufratom a Tigrisom je taký úrodný, že poskytuje všetkého nadbytok, ale súčasne aj vystavený všelijakým rizikám, takže sa nikto nemôže cítiť v bezpečí a istote. Ešte aj kňazské kniežatá to pociťovali od samého začiatku. Pri povodni a búrke boli podobne bez ochrany a bezbranní ako ich otroci. Táto skúsenosť formovala aj ich vieru. Tu má mýtus a kult Sumerov svoj začiatok.

Ich mýtus pozná bohov nedosiahnuteľne vzdialených. K nim patrí An, boh nebies. Napriek svojmu zväčša vynikajúcemu božskému postaveniu v kulte nemajú prednostné miesto. Aj to je podľa mňa dôkazom veľmi realistického postoja Sumerov – dokonca aj vo vzťahu k bohom.

V druhej skupine, do ktorej rátame Utua, boha slnka, Nannu, boha mesiaca, Enlila, boha vetrov, a Enkiho, boha vody a zeme, sú bohovia, od konania a správania ktorých je človek priamo závislý. Im sa stavali chrámy. Im sa prinášali dary. Pravda, človek si nikdy nebol celkom istý, ako zareagujú. Na blahosklonné panstvo Utua si ľudia zvykli – na jeho každodennú prítomnosť –, hoci bola niekedy spätá s neznesiteľnou horúčavou. Ale už boh mesiaca bol veľmi nespoľahlivý mládenec, ktorý svoju tvár nielen deň čo deň menil, ale si ju dosť často aj načisto zahalil. To bolo rovnako nevýhodné pre karavány na púšti ako pre lode, ktoré sa ľudia už oddávna naučili posielať na more.

Pravda, s Nannovými dennými premenami si Sumeri čoskoro vedeli rady. Z vrcholu zikkuratov pozorovali kňazi a učenci nielen premeny mesiaca, ale aj rozmiestnenie hviezd. Tak sa vari už pred Egypťanmi stali astronómami a čoskoro aj astrológmi, keďže sa usilovali objasniť, čo videli.

Za krajne náladových, nespoľahlivých bohov pokladali Enkiho a Enlila. Veď búrka a povodeň boli nielen najhoršie, ale aj najnečakanejšie pohromy. Preto sa usilovali týchto dvoch bohov kultom a obetami udobriť si na zvlášť posvätných miestach – Enkiho v Eridu a Enlila v Nippure. Pravdaže, Sumeri sa v duchu svojej realistickej mentality nespoliehali na kňazov. Naopak, robili všetko, aby čelili nekontrolovateľnému vystrájaniu Enkiho a Enlila. Začali budovať hrádze a kanály proti búrkam aj povodniam a nútili božské sily, ako len vládali, podriadiť sa ich moci.

Aj Inanna patrí medzi ľuďom blízkych bohov, ktorí bezprostredne ovplyvňujú osud človeka. Nie je len v nebesiach a na zemi stelesnením plodnosti, sídli ona aj v každom človeku. Keď sa medzi mužom a ženou začnú prebúdzať city, ona je pri tom. A keď sa dvojice spoja v láskyplnom objatí, od nej závisí, či bude spojenie požehnané – aj to, či sa narodí chlapec alebo dievča.

Inanna, nech je hocako mocná a nevypočítateľná, predsa len stojí človeku najbližšie, nebyť jej, nebolo by ani potravy ani života. Toho si je vedomá a to ju robí pyšnou – často až spupnou. No jednako pozná svoju život zachovávajúcu úlohu. Ak sa mala vrátiť k tejto povinnosti, Enki jej chtiac-nechtiac musel pomôcť, keď z podsvetia prišla správa o jej smrti – ba možno povedať – jej zavraždení. Veď Enki sa odjakživa zasadzoval v prospech života, a tým aj človeka, ako to dokazuje hoci fakt, že prezradil Enlilom zamýšľanú potopu kráľovi Ziusudrovi.

Dumuziho rozdelená smrť

Toto všetko musíme vedieť, ak máme pochopiť posledné dejstvo drámy o Inanne. Bez cesty bohyne do podsvetia – nech už ju pokladáme za hocako opovážlivú až spupnú – nebolo by mohlo vzniknúť. Kňazi potrebovali tento príbeh, aby vysvetlili a zdôvodnili ústredné tajomstvo ich náboženstva: mýtus o smrti a zmŕtvychvstaní. Ten má, to musím povedať vopred, iba nepriamo čosi spoločné s kresťanskou myšlienkou zmŕtvychvstania a vierou vo večný život. Skôr je to ako toľko vecí, ba takmer všetko v sumerskom svete prírodná udalosť transponovaná do myslenia a viery – kus odpozorovanej a správne pochopenej skutočnosti. V tejto myšlienke sa symbolizuje kolobeh existencie, ktorú Sumeri po prvý raz v dejinách pochopili a prírodovedci medzitým potvrdili. Deň a noc, jar, leto, jeseň, zima, sejba a žatva, príliv a odliv, počatie, pôrod a smrť, to sú jeho najzjavnejšie a najbadateľnejšie prejavy. To, že ich zhrnuli do centrálneho kultového diania, a tým ich zviditeľnili ako prazákony všetkého života, to bol geniálny čin sumerských kňazských kniežat, ktorým sa tak súčasne aj podarilo upevniť budovu svojho panstva. Veď týmto spôsobom, zapájajúc samých bohov do kultového konania a stotožňujúc sa s bohmi, mohli dokumentovať život ako božské pôsobenie a svoju vládu ako výraz božskej vôle.

Ale vráťme sa k Inanne a Dumuzimu. Všimnime si ich úlohu v mýte o svätej svadbe. Dlho panoval názor, že Dumuzi sa dostal do podsvetia pred Inannou a ona podstúpila cestu do ríše mŕtvych, aby priviedla naspäť strateného milenca. Treba poďakovať Kramerovmu literárnemu dôvtipu, že sa tento omyl vysvetlil. Dojímavý ľúbostný príbeh sa vplyvom kritického postrehu sumerológa premenil na to, čím vskutku bol: na výraz vonkoncom nie harmonického, ale jednako len k novému životu opäť nútiaceho kolobehu prírody. Lebo ako Inanna nemohla ostať v podsvetí v záujme života na tejto zemi, tak sa muselo aj jej krátkozraké, zúrivé rozhodnutie poslať Dumuziho k mŕtvym ukázať ako osudový čin. Ako sa život na zemi môže rozvíjať iba v matkinom lone, rovnako nie je mysliteľný ani bez mužského semena. Ale ako sa ešte v budúcnosti malo na jar rozzelenievať, keby sa do zeme nezasialo semeno, ako sa mali deti rodiť bez láskyplného objatia muža a ženy, v ktorom sa Dumuzi a Inanna priam ako vzor vždy znova a znova spájali?

Preto z božského rozumu, ale aj pod tlakom ľúbostnej túžby ženy iste našla Inanna onú múdru modifikáciu vydania Dumuziho démonom, ktorá jej z času na čas milenca znova darovala a ľudstvu zaručovala ďalšie trvanie základov jeho života.

Je to prefíkane vymyslený, takmer sofistický rozsudok, ktorým Inanna opäť nastolila rovnováhu života a obnovila kolobeh prírody. Preto sa nemožno čudovať, že jeho pravý zmysel ostal učencom dlhý čas skrytý.

Nestorovi nemeckej sumerológie Adamovi Falkensteinovi sa podarilo objasniť spornú pasáž textu na konci básne o Inanninej ceste do podsvetia. Podľa tejto verzie hovorí Inanna, keď si uvedomí, akú škodu by narobila smrť Dumuziho:

„Ty, Dumuzi, pol roka! Tvoja sestra Geštinanna pol roka!“

Myslí sa tu na pobyt v podsvetí, brat a sestra sa majú v ríši mŕtvych vymieňať, tak si to želá bohyňa lásky.

Zmysel rozhodnutia je jasný. Najprv profiluje Dumuziho, boha čried, ako ozajstného boha plodnosti. Keď je úroda na jeseň „pod strechou“, zostúpi k mŕtvym. Na jar, s prvou zeleňou sa vracia. Jeho zmŕtvychvstanie je zmŕtvychvstaním prírody, jeho smrť je umieraním kvetov a tráv, zrelosť a zánik zároveň. Z takého pohľadu je Dumuzi predobrazom gréckeho Adonida.

Pre Sumerov je jeho každoročný návrat dôvodom na sviatok radosti. S Dumuziho príchodom oslavujú Nový rok. Inanna ho prijme vo svojom chráme v Uruku. A v posvätnej komnate, hore na zikkurate, kde stojí zlatá posteľ, oslávia svätú svadbu. Vykonajú telesný styk ako symbolický čin na udržanie plodnosti. Z ich lásky prijme zem silu na svoje ďalšie jestvovanie. Ako sa zdá, tomuto mýtu a jeho každoročnému kultovému predvedeniu pripisovali Sumeri toľký význam, že aj v obraznej reči ich výtvarného prejavu zaujímal prvé miesto dávno pred tým, ako sa daktorý rozprávač pustil do literárneho spracovania tejto zložitej témy.

Reč obrazov a chrámov

Anton Moortgat vo svojej štúdii Tammuz – viera v nesmrteľnosť v staroorientálnom výtvarnom umení (Tammuz – der Unsterblichkeitsglaube in der altorientalischen Bildkunst) upozornil na nemálo sumerských obrazových motívov, pre ktoré chýba tak v textoch, ako aj v mýte logicky správny výklad. Také vyobrazenia nachádzame na pečatných valčekoch, votívnych tabuľkách a nádobách. Moortgat správne poukazuje na to, že všetky tieto obrazy sa vyznačujú istou heraldickosťou. Pôsobia ako symboly, ako erby, hoci vyobrazenie predmetov je zväčša celkom realistické. Ale v ich priraďovaní akoby vládol hierarchický princíp. Možno ich obmedziť na tri tematické okruhy.

Ponajprv je tu strom života, ktorý opäť pripomína bibliu. Ale jemu sú priradené – a to je typické pre celý mezopotámsky svet až do asýrskeho obdobia – zvieratá v nezvyčajnom, vzpriamenom postoji. Nachádzame tu ovce, kozy, barany, býky. Je to svet pastiera Dumuziho. Zavše namiesto stromu života nastupuje muž v kráľovskom rúchu – v sieťovanom kabáte s čelenkou. Moortgat ho identifikuje ako Dumuziho-Tammuza, ktorý vystupuje aj ako poľovník a premožiteľ divých zvierat. Barthel Hrouda, Moortgatov žiak, je opatrnejší. V Rukoväti archeológie – Predná Ázia I (Handbuch der Archäologie – Vorderasien I) označuje muža v sieťovanom kabáte ako kňazské knieža. Tým nepochybne prihliada k významovej premene obsahu obrazov, ktoré sa síce ešte orientujú na Dumuziho vzor, ale už dávno znamenajú práve vládnúce knieža, ba možno sa usilujú o jeho zobrazenie na spôsob portrétu. To by celkom zodpovedalo realistickému, na prítomnosť zameranému postoju Sumerov.

Druhá skupina ťažko definovateľných obrazov sa zjavuje na votívnych tabuľkách, ktorých funkciu zatiaľ jednoznačne nepoznáme. Tam sú zobrazené hostiny, ktoré čiastočne majú bakchanálny charakter. Vyhrávajú zvieracie kapely. Muž a žena, podľa všetkého kráľ a jeho milá, pijú cez dlhé rúrky z veľkých nádob víno. Azda aj tu ide, tak sa domnieva Moortgat, o boha a bohyňu.

A predsa by bolo možno myslieť práve pri hostinách aj na reportáže. Opisuje sa slávnosť roka. V bagdadskom Irackom múzeu je pečatný valček, ktorý ukazuje našu hodujúcu dvojicu na lôžku pri pohlavnom spojení. Dozaista sa tu zobrazuje svätá svadba. Ale ide pri milencoch ešte o Inannu a Dumuziho? Táto otázka ostáva otvorená.

Vieme, že svätú svadbu ako najvýznamnejší ceremoniál novoročnej slávnosti odbavovalo kňazské knieža s najvyššou kňažkou v zastúpení bohov. Tu vzájomne splýva mýtus a kultový obrad kniežat, ako to vyžaduje sumerské učenie od kňazského kniežaťa v postavení zástupcu mestského boha. Ale nevieme, kedy a kde sa uskutočnilo kultové podujatie svätej svadby po prvý raz ako spojenie kňazského kniežaťa s kňažkou. Klinopisné tabuľky nepodávajú nijakú správu ani o priebehu svadby. Zrejme sa táto udalosť pokladala za intímnu, ba možno dokonca až tajnú, a preto sa neopisovala, takže aj spätosť votívnych tabuliek z včasného obdobia s bakchanáliami ostáva iba domnienkou, ktorú však akoby potvrdzovali neskoršie formy hieros gamos – ako sa po grécky volá svätá svadba, odbavovaná pri novoročných slávnostiach.

Mnoho vecí naznačuje, že kolískou svätej svadby nielen v mýte, ale aj v skutočnosti je Uruk, Inannino mesto a prvá väčšia metropola Sumeru. V prospech tohto predpokladu hovoria závažné dôvody, ktoré sa dajú odvodiť z architektúry. Sakrálne stavby Uruku siahajú svojimi začiatkami naspäť až do štvrtého tisícročia. Z čias na prelome tisícročí poznáme veľstavby, ako napríklad svätý obvod Eannu, zasvätený Inanne, vápencový chrám rozvrhnutý v tvare písmena T, Biely chrám na Anovom zikkurate a – ako najmladšiu vykopávku tohto druhu – tzv. Kamennú stavbu na úpätí Bieleho chrámu. Iba veľmi málo vieme o funkcii týchto svätýň v čase ich výstavby. Ale vykopávky ukázali, že ide o prvé monumentálne stavby ľudstva. Pôdorys svätyne Eanny meria 22 × 54,2 metra, pôdorys vápencového chrámu 30 × 80 metrov. Sumerské chrámy členené výklenkami sa akiste vyznačovali vyváženou, žiaľ, rýchle pominuteľnou krásou, lebo boli zväčša postavené z hlinených tehál. Iba v nemnohých, doteraz neprebádaných prípadoch, ako napríklad pri Vápencovom chráme a Kamennej stavbe, vykopanej až roku 1968, použili ako stavebný materiál kameň, dopravovaný odkiaľsi zďaleka.

Pri všetkých sumerských sakrálnych stavbách môžeme si ľahko predstaviť veľkorysé, skvostné riešenie ich fasád a vnútorné vybavenie. Pri typickom, krajne namáhavom opracovaní fasád sa hlinené múry zdobili klinovou (ihlovou) mozaikou. Pálenými hlinenými klinmi sa ňou napodobovali pletené trstinové rohože pôvodne pripevňované na ochranu stien proti nečasu. Chodby a vnútorné priestory boli vyzdobené nástennými maľbami, ktoré pravdepodobne mali vzťah ku kultovým a obetným obradom, odbavovaným v chrámoch.

Nie je ľahké uhádnuť logický súvis medzi skromnými textami sumerskej mytológie a sakrálnou architektúrou krajiny, ktorá nám bola dočasne sprístupnená iba v rýchlo zaviatych pôdorysoch. Každý výklad sa tu stáva rizikom a môžu ho už zajtra vyvrátiť nové texty, nové nálezy. Tak napríklad musel Moortgat revidovať svoj názor, že Inanna vydala Dumuziho na večné veky podsvetiu, čo bolo pre talianskeho historika Sabatina Moscatiho, ako aj Barthela Hroudu podnetom, aby svätú svadbu úplne vylúčili zo svojho spracovania sumerských dejín. Naopak Jürgen Schmidt, nástupca Lenzena vo funkcii riaditeľa Nemeckého archeologického ústavu v Bagdade a vedúci vykopávok v Uruku, vidí práve v Kamennej stavbe, ktorú odkryla roku 1969 jeho expedícia, nový dôkaz, že svätá svadba sa skutočne konala ako sumerský kultový obrad.

Láska a smrť v Uruku

Z rozličných, pravda, iba skúpych svedectiev môžeme usudzovať, že Anu alebo An, sumerský boh nebies a prvý v hierarchii bohov, mal svoju ústrednú svätyňu v Uruku. Tak v jednom nápise kráľa Lugalzagesiho z Uruku stretávame Enlila ako prosebníka vo svätyni jeho otca Ana. Neskôr za Seleukovcov Anov kult v Uruku opäť ožíva. Zato Sumeri sami akoby sa boli Ana už zavčasu zriekli. Jeho miesto – aj ako boha nebies – zaujala Inanna, ktorá ho navidomoči značne prevyšovala múdrosťou a prefíkanosťou, keď – ako Anova dcéra – dosiahla u svojho otca povýšenie na Antumu, jeho právoplatnú manželku.

Od tejto chvíle nevynechala Inanna ani jednu príležitosť, aby sa pokúsila urobiť Uruk najmocnejším mestom Sumeru. Jej prvým krokom na tejto ceste bolo prekabátenie opitého Enkiho a dopravenie „sto božských síl“ z Eridu do Uruku. V Uruku sa táto bohyňa cítila doma. Tam sa nachádzal jej veľký chrám. A v Uruku mali pochopenie pre jej nestály život, jej sklony a prazvláštne želania.

Zdá sa, že Biely chrám, pomenovaný podľa bielo olíčených stien, a Kamenná stavba sú architektonickým výrazom Inanninho mýtu. Ak má Walter Andrae pravdu so svojou interpretáciou zikkuratu ako brány bohov zostupujúcich z neba na zem, je Biely chrám, tento vari najranejší príklad veže postavenej pre Inannu, zároveň miestom jej schôdzok s pozemským milencom Dumuzim.

V Bielom chráme sa stretávala bohyňa so svojím milencom. Tak to žiadal mýtus a tak to vykonávali neskoršie kňazské kniežatá so svojimi kňažkami. Dokazuje to nápis na náhrdelníku kňažky, nájdenom roku 1936 v Uruku. Kniežatá skvostne zariadili svadobnú komnatu bohyne, veď to bolo ich vlastné hniezdočko lásky. Miestnosť je obložená cédrovým drevom, steny sú hojne vyzdobené zlatom a lazuritom. Vedľa trónu stojí zlatá posteľ s prikrývkami a mäkkými vankúšmi. Boh a bohyňa – knieža a kňažka sa poumývajú a ponatierajú voňavými esenciami a posvätným olejom. Vezmú si drahocenné šperky. Zaznie hudba. Podáva sa slávnostné kultové jedlo. Dvojica si pripíja, ako to ukazuje zobrazenie na votívnych tabuľkách. Potom sa odoberú na lôžko, padnú si do náručia, a tým darujú krajine i ľuďom plodnosť a rozkvet v nadchádzajúcom roku.

V predstave Sumerov sa spojenie bohyne s jej božským milencom Dumuzim pôvodne asi odohrávalo v skrytosti za vysokými chrámovými múrmi, teda nie pred zrakom kňazov a ľudu. Ale zrejme už veľmi skoro sa zaviedlo zastúpenie bohov kňazským kniežaťom a najvyššou kňažkou. To nielen zvýšilo vážnosť veľkňazov, ale aj vyhovovalo postoju Sumerov k životu, ktorý sa výrazne vyznačoval veselosťou. Ešte aj Herodotos vie z neskorého Babylonu kadečo o svätej svadbe.

Ale mýtus o Inanne a Dumuzim nemal len svoju príjemnú, erotickú zložku. Hovoril aj o zúfalstve a smrti. O tejto stránke napodobenia mýtu sa vyslovilo veľa dohadov. A keď Leonard Woolley vykopal v Ure hroby s očividne obetovanými jednotlivcami, myslelo sa, že ide o usmrtenie zástupcu kňazského kniežaťa a kňažky zúčastnených na božskej súloži po pohlavnom akte. Ale pre takú ľudskú obetu chýbajú dôkazy. Vieme však, že v babylonskom období sa počas novoročných slávností obetovali zvieratá, a že aj kráľ musel v istom rituáli strpieť pred zrakom bohov ťažkú potupu od veľkňaza Marduka, ríšskeho boha Babylonu.

Samuel N. Kramer opísal tento kultový obrad takto:

„Rítus sa začal tým, že veľkňaz odňal kráľovi jeho insígnie, teda žezlo a meč, a zložil ich pred Mardukov obraz. Potom stiahol kráľa pred bohom za uši na kolená a nútil ho prisahať, že Babylonu a svojmu ľudu nijako neublížil. Nato vrátil kráľovi jeho insígnie a udrel ho po tvári. Ak kráľa zaliali slzy, bol to znak, že Marduk je s ním spokojný. Večer toho istého dňa napriek svojmu pokoreniu a poníženiu pred bohom a jeho kňazom zúčastnil sa kráľ na kultovom obrade, v centre ktorého sa konala obeta býka.“

Ale smrť a zmŕtvychvstanie Dumuziho sprvoti ostávali čírou súčasťou mýtu a nezačleňovali sa do zástupcovského kňazskokráľovského obradu svätej svadby. Pravda, odkrytie Kamennej stavby v Uruku postavilo aj túto časť mýtu o Inanne a Dumuzim alebo Innine a Tammuzovi do nového svetla.

Jürgen Schmidt vysvetľuje Kamennú stavbu v Uruku ako kenotaf, symbolický hrob. Ak si bližšie všimneme pôdorys stavby, vzbudzuje dojem, ani čo by bol centrom bludiska. Na severovýchode, oproti vychádzajúcemu slnku, leží úzky vchod do vnútornej časti. Naproti nemu, na juhozápade vstupujeme do ochodze cely, hlavnej miestnosti chrámu. Na západ sa otvára stredná miestnosť, vyložená kamennými platňami, kde mal stáť sarkofág. Tento hlboko položený priestor, ktorý treba označiť ako podzemný, onedlho po vybudovaní zasypali sutinou. Po odstránení tejto masy štrku nasypaného zrejme v súvislosti s kultom nenašli kopáči ani ostatky mŕtvoly, ani nijaké hrobové príslušenstvo, ani iné na posvätných miestach zvyčajne uschovávané predmety. Dvere k ochodzi cely boli zamurované; možno od samého začiatku mali byť falošným vchodom. To, čo sa odohrávalo vnútri stavby, ostalo skryté očiam ľudu.

Urucká Kamenná stavba je doteraz jedinečným javom v sumerskej architektúre. Ak človek stojí hore na okraji zikkuratu a hľadí z Bieleho chrámu dole na monumentálnu, kedysi podzemnú stavbu, ozrejmí sa mu súvislosť medzi obidvoma svätyňami, ktorú tušili a predpokladali tak Anton Moortgat, ako aj Jürgen Schmidt. Predstavujú nebeskú bránu i podsvetie. Medzi nimi leží pozemský obvod – mesto Uruk s jeho chrámami, palácmi, mešťanskými domami, stajňami, skladiskami a obrannými stavbami. Biely chrám a Kamenná stavba – volajme ju kenotaf – si zodpovedajú ako život a smrť, sú skamenenými svedectvami opakujúceho sa umierania a zmŕtvychvstania Dumuziho. V nich sa symbolizuje kolobeh prírody.

Po svätej svadbe, odbavenej v Bielom chráme, musí Dumuzi opäť dolu do podsvetia. Tento zostup pravdepodobne prebiehal vo forme procesie, v ktorej zástupcovia Inanny a Dumuziho prešli so svojou kňazskou družinou mestom až k veľkému Inanninmu chrámu a naostatok k tajnému vchodu podzemnej Kamennej stavby, kde sa Dumuzi predstavoval v spánku až po nové zmŕtvychvstanie, ktoré sa časovo zhodovalo s Inanniným návratom na zem. Z mýtu sa stal kult. V kulte sa pravidelne uplatňovalo opakovanie mýtu. Na slávnosti, ktorá sa z tohto podnetu pravidelne konala, sa zúčastňoval všetok ľud.

Možno aj svätá svadba sa v tých dňoch veselosti a prekypujúcej radosti zo života oslavovala v mnohorakom zastúpení ako sviatok zmyslového opojenia, ako voľné spojenie pohlaví, pre ktoré popri otrokyniach a neviestkach stáli k dispozícii dokonca v okruhu chrámu početné Inannine služobnice, lebo kultová prostitúcia ich robila opravdivými sestrami ich bohyne, večne lačnejúcej po láske.

Inannina ľúbostná pieseň

O tisíc rokov neskôr – na rozhraní tretieho a druhého tisícročia pred n. l. – stretávame sa so svätou svadbou ako stredobodom novoročných slávností aj v klinopisných textoch z čias tretej urskej dynastie. Ur III, to je záverečné obdobie Sumeru, ktoré tu predbiehame. Ako toľko záverečných fáz v histórii aj toto obdobie charakterizuje najkrajnejší prepych a vzrastajúca úpadkovosť jeho vládcov. Urnammu, zakladateľ dynastie, odvodzuje svoj pôvod od uruckej bohyne Ninsun, a tým sa stáva polobožským bratom Gilgameša, ktorý bol tisíc rokov pred ním legendárnym kráľom Uruku. K samozbožšteniu chýba už len krôčik. Králi Uruku III ho napokon uskutočnili aj pomocou odpradávna tradovaného mystéria svätej svadby. Preto sa v zozname bohov objavujú hneď za Dumuzim.

O Šulgim, druhom a vari najvýznamnejšom panovníkovi tretej urskej dynastie, zachoval sa text, v ktorom sa chváli slasťami lásky, prežitými s Inannou. Tu sa prvý raz historicky zachytáva priebeh svätej svadby. Čítame, ako kráľ pláva na člne k svätyni bohyne. Pri sebe má ovcu a v náručí drží kozliatko – jedno i druhé atribúty, základné znaky Dumuziho, s ktorým je teraz na ceste k bohyni identický. Ľud stojí na brehu kanálu a s jasotom pozdravuje kráľa. V chráme ho prijme, skrytá pred zrakom zástupu, veľkňažka. Pre ľud stojaci vonku je samou Inannou. A bohyni sú vložené do úst aj slová na privítanie Šulgiho:

„Pre kráľa, pre boha:
Keď som sa tak očistila,
Keď som sa očistila pre pastiera, verného syna,
Keď telo mi je vábne odeté,
Keď tvár mi horí ako jantár,
Keď mihalnice mojich očí krášli čierna čerň,
Keď vládca, ktorý spáva s čistou Inannou,
On, pastier Dumuzi, žiadosť vysloví:
‚Chcem lono ti otvoriť!‘
Keď na lôžku ma od ľúbosti tuho v náruč privinie,
Aj ja dokážem Pánovi svoju vrúcnu lásku;
Určím mu dobrý osud a blažený lós,
Určím mu ako osud a údel:
Byť pastierom krajiny, ľudu.“

Tu sa rovnocennosť kráľa a boha stáva úplne zreteľnou. Zo zástupcovstva v starom Uruku sa vyvinula identita. Kráľ je teraz sám bohom. Toto posledné vystupňovanie moci, tento vstup do mimozemskej sféry potrebovali neskorosumerskí vladári nielen v dôsledku ustavičného ohrozenia svojej moci zvonka, lež akiste aj preto, že sa prejavili vnútropolitické opozičné prúdy, najmä v kruhoch osvietených vedcov. Svätá svadba bola pre ľudové masy, ktorých vernosť kráľovi bolo treba zachovať, viditeľným spojivom s bohmi. A keďže navyše to bola pre ľud slávnosť a zábava, nechcel sa ich nikto zriecť.

Nakoľko vtedy už pokročilo zosvetštenie tohto kultového obradu, môžeme poznať nielen podľa toho, že kultová slávnosť sa dávno zmenila na ľudovú veselicu. Ešte aj v okruhu kráľovského dvora začína sa sekularizácia.

Šulgiho vnuk Šúšin, predposledný urský kráľ, posledný, ktorý je pochovaný v meste svojich predkov, bol, pokiaľ dnes vieme, adresátom najstaršej ľúbostnej skladby ľudstva. Túto pieseň lásky napísala kňažka Inanninho chrámu v Ure:

„Ženích môj, drahý môjmu srdcu,
Si krásny krásou sladkou ako med.
Lev, predrahý môjmu srdcu,
Si krásny krásou sladkou ako med.
Ty zmámil si mi srdce, pred tebou sa chvejem,
Ženích môj, zháram túžbou, zaveď si ma do svetlice.
Ty zmámil si mi srdce, pred tebou sa chvejem,
Lev, zháram túžbou, zaveď si ma do svetlice.
Ženích môj, dovoľ mi poláskať ťa,
Láskanie moje je nad med lahodnejšie.
Tam v svetlici, čo medom plná je,
Dovoľ tvoju skvelú krásu vychutnať.
Lev, dovoľ, dovoľ mi poláskať ťa,
Láskanie moje je nad med lahodnejšie.
Ženích môj, slasti, radosti si užil so mnou.
Zvestuj to mojej matičke, ona ti lakôtky dá,
I môjmu otcovi a on ťa darmi zahrnie.
Ja viem už, ako poteším ti dušu, tvoju dušu.
Ženích môj, prenocuj u nás, kým vyjde zornička.
Ja viem už, čím poteším ti smelé srdce,
Lev, prenocuj ty u nás, kým vyjde zornička.
A že ma ľúbiš,
Prosím ťa o dar lásky a nehy.
Môj pán a boh, pán a ochranca,
Môj Šú-Sin, potecha Enlila,
Prosím ťa o dar lásky a nehy.“

Tu kráľ je síce bohom, ale najmä milencom. A žena sa mu celkom odovzdáva so žiadostivou ženskosťou. Báseň už nepotrebuje mýtický dekor, aby ju kráľ prijal. Je to dokument počlovečenia, ale z vladárskeho pohľadu zaiste aj znak úpadku.


Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983


Z knihy prepísal Ján Parada.

Pokračovanie v ďalšej kapitole Tajomstvo kráľovských hrobov v Ure. Návrat na úvod knihy Sumeri.

Jedna odpoveď na “Sumeri – Svätá svadba”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *