Sumeri – Sumerská renesancia

Urnammu zakladá tretiu urskú dynastiu.

Vojvoda sa chopí moci

Že generáli uchopia moc, to nie je vynález novoveku. Aj vojenská diktatúra má svoj pôvod v Sumeri, presnejšie povedané, v Ure. Tam Utuchengal dosadil za vojenského guvernéra istého generála z oslobodzovacích bojov s Gutejcami, aby paralyzoval vplyv Lagaša. Ale ctibažnému mladému dôstojníkovi, ktorý bol v armáde veľmi obľúbený pre svoje neohrozené správanie v oslobodzovacej vojne, nestačilo postavenie miestodržiteľa. Cítil sa schopný a povolaný sám vykonávať moc – skúsil to s povstaním a mal úspech.

O tejto mocenskej zmene sa môžeme dočítať z nápisov, ktoré Woolley objavil v Ure. Tu nachádzame dioritovú stélu so slovami:

„Za Nannu, boha mesiaca, svojmu kráľovi, za život Utuchengala, mocného muža, kráľa Uruku, kráľa štyroch strán sveta. Urnammu, urský miestodržiteľ.“

Tento Urnammu, ktorý na príkaz svojho pána staval v Ure stély na znak nadvlády Uruku, nebol nikto iný ako neskorší rebel. Povstal proti Utuchengalovi, ktorý sa ani nezmohol na badateľný protiúder.

Urnammu bol dosť prefíkaný na to, aby sám vyhľadával rozhodujúcu bitku. Jeho prvým počinom bolo skôr zdokonaliť urské pevnostné zariadenia. Na tehlách, ktoré mali chrániť ústrednú svätyňu mesta, Nannov zikkurat, nachádzame pečate s nápisom:

„Nannovi, Enlilovmu slávnemu synovi, svojmu kráľovi, vystaval Urnammu, mocný muž, kráľ Sumeru a Akkadu, Etemeniguru, jeho obľúbený chrám.“

Tieto opečiatkované tehly sú svedectvom prevratu a súčasne najstaršími dokumentmi založenia povestnej tretej urskej dynastie. V jasnozrivom ohodnotení časových okolností zvolil si Urnammu panovnícky titul, ktorý bral zreteľ na reality v krajine. Cítil, že treba najmä vyplniť mocenské vákuum v krajine. Keď Utuchengal krátko nato umrel, nestálo už Urnammuovi ani formálne nič v ceste, aby sa ujal vlády nad celou Mezopotámiou.

Čo sa v Ure začalo ako vojenská diktatúra, to sa teraz ustálilo ako legitimné kráľovstvo. Vidíme, ako hlboko bol ešte v krajine zakorenený tradicionalizmus, keď dokonca aj rebeli sa usilovali o dynastické legalizovanie svojho pôvodu. Tak napríklad Urnammu sa na začiatku svojej kariéry v nadväznosti na víťazné premoženie vonkajšieho nepriateľa nazýval „uruckým pánom“, neskôr k svojmu oficiálnemu titulu „mocný muž, kráľ Uruku, kráľ Sumeru a Akkadu“ pripojil aj označenie pôvodu:

„Syn, ktorého Ninsun porodila.“

Ninsun je Gilgamešova matka, a teda božská rodička jedného z tých hérosov, ktorí v poézii a histórii žili ďalej a ako zbožštení hrdinovia tešili sa úcte ľudu. Gilgamešov otec Lugalbanda bol odteraz pokladaný za mýtického praotca tretej urskej dynastie.

Všetky tieto genealogické manipulácie povýšenca dovoľujú záver, že Urnammu sám pochádza z Uruku. Rozhodne však ešte aj v tom neskorom sumerskom období, so začiatkom renesancie moci, sa ozrejmuje, akú úctu požíval Uruk v každej epoche v Mezopotámii.

Hoci Urnammu na rozdiel od Gudeu bol mužom zbraní a nepochádzal z kráľovskej rodiny, má predsa len ako vládca s Gudeom veľa spoločného. Aj on dbal o pokojné rozšírenie a upevnenie svojej panovníckej moci a vynikal ako veľký budovateľ. Najprvším cieľom jeho úsilia bolo, aby Ur zažiaril niekdajším leskom, preto rozkázal vystavať najvýznamnejším božstvám nové veľkolepé chrámy.

Aj v Uruku dal zreštaurovať a čiastočne znova vybudovať chrámy. Osobitnú pozornosť venoval v obidvoch mestách Inanniným svätyniam. V Uruku dosadil svojho vlastného syna za veľkňaza bohyne. To znamená, že vrátiac sa znova k mýtu o Inanne a Tammuzovi, usiloval sa zaistiť svojej dynastii aj miesto uruckého kňazského kniežaťa.

Najvýznamnejšou stavbou, do ktorej sa Urnammu pustil, bol veľký zikkurat boha mesiaca Nannu. Po jeho vykopaní a zreštaurovaní je dnes najlepšie zachovanou stavebnou pamiatkou Sumeru. Woolleyho celková rekonštrukcia dovoľuje spoznať jeho vznešenú veľkosť.

Urnammu podistým osnoval Nannov zikkurat ako centrálnu svätyňu krajiny, akými boli predtým veľké urucké a nippurské chrámy, ale zároveň aj ako monument svojej kráľovsko-božskej moci. Lebo ako Sargonova dynastia usilovala sa aj tretia urská dynastia o uznanie svojho božského pôvodu.

Urnammuov syn Šulgi neskôr pripojil úplne nezakryte k svojmu menu božský determinatív ako istý určovací dôkaz, a tým sa sám nazval bohom. S týmto nárokom prišiel nepochybne už Urnammu, ale v čase jeho života vedeli primnohí o jeho skutočnom pôvode, a tak pri svojej bystrosti nepodľahol pokušeniu, ktoré by ho bolo predstavilo skôr v smiešnom ako božskom svetle. Práve stavbou Nannovho zikkuratu a mnohých iných chrámov pracoval v najvlastnejšom zmysle slova na božskom tróne svojej dynastie, ktorý neskôr Šulgi mohol nerušene zaujať.

Lenže Urnammu nebol len veriacim kráľom, ale bol, ako to dokazuje práve toto vytýčenie cieľa jeho staviteľskej činnosti, aj realistickým budovateľom moci. To sa zreteľne prejavuje na jeho dvoch ďalších skutkoch. Jeden má predovšetkým vnútropolitický, druhý svetovopolitický význam. Obidva boli pre vládu, ktorá mala trvať vyše sto rokov, nanajvýš dôležité. Zaslúžil sa o utvorenie pevného celoštátne záväzného zákonodarstva a obnovenie medzinárodného obchodu. O tom sa v jednom Urnammuovom nápise píše:

„Lode z Maganu a Meluhhy sa vrátili do Nannovej ruky.“

Bez obnovenia svetového obchodu, ktorý za vlády posledných akkadských kráľov upadol a ktorý Gudea čiastočne na krátky čas opäť oživil, nemožno si predstaviť neskorý rozkvet Uru, a tým nadchádzajúcu sumerskú renesanciu. Ešte raz sa v tom čase južná Mezopotámia stala centrom bohatstva a moci, skôr ako sa mezopotámsky štátny útvar definitívne presunul na sever a prešiel so všetkým činom do semitských rúk.

Už Urnammuov vladársky titul „kráľ Sumeru a Akkadu“ prihliada k zmenenej a ešte stále sa meniacej štruktúre obyvateľstva Mezopotámie. Od čias Sargonovej vlády stále viac semitských elementov prenikalo do južných miest. Popri sumerčine bolo všade počuť akkadčinu ako hojne používanú reč ľudu. Na školách sa, pravda, tak ako predtým vyučoval na prvom mieste sumerský jazyk, ktorý sa stále viac vyvíjal na reč kňazov a diplomatov.

Sumerská ríša Uru III, ako sa označuje v terminológii odborníkov, v skutočnosti bola teda v prechodnom štádiu. Ani vedúce pozície sa už dávno neobsadzovali iba Sumermi. Áno, s pravdepodobnosťou možno predpokladať, že vtedy by v mnohých rodinách neboli vedeli dať vôbec odpoveď na otázku, či majú sumerský alebo akkadský pôvod, čo sa už natoľko pomiešali sumerské a semitské prvky. Rozdiel medzi severom a juhom mal už len historický význam. Určité sily na severe azda pociťovali ako hanbu, že politická moc sa vykonáva z juhu, čo neskôr, po páde urskej ríše, bolo pravdepodobne bezprostredným podnetom, aby sa budúce hlavné mestá presunuli na sever.

Urnammu umrel po osemnástich rokoch panovania na vrchole moci a svojmu synovi zanechal vnútri i navonok upevnenú ríšu. Šulgi nastúpil po otcovi ako absolutistický vládca. V realistickom chápaní moci a jej výkonu iste nezaostával za Urnammuom. No jednako si mýtus a jeho výklad zachovali svoj vplyv na dvor a politické dianie. Nakoľko sa za tým skrývalo šikovné využívanie viery ľudu a kňazov v čo najväčší vlastný prospech, nevieme povedať, tobôž keď ani jeden z kráľovských nápisov a literárnych textov neprezrádza myšlienky vládcov.

Ale predsa len mytologická básnická skladba, akou je Urnammuova cesta do podsvetia, dovoľuje domnienku, že Šulgi si tu celkom vedome objednal dielo, ktoré malo slúžiť začleneniu jeho osoby do reťaze Gilgamešových predkov a naostatok jeho zbožšteniu. Veď aj o Gilgamešovi sa hovorilo či písalo, že na ceste za nesmrteľnosťou zostúpil do podsvetia.

K svetu starosumerského mýtu pristupuje v období Uru III zaklínanie duchov a démonov, veštenie podľa hviezd a výklad znamení ako prvky ľudovej viery a akkadského náboženstva. Prostredníctvom kňazov, obetníkov, akýchsi haruspikov, získavajú vplyv aj na kráľovský dvor. Od Urnammuovho následníka vieme, že pri dôležitých rozhodnutiach si dával veštiť z pečene (odtiaľ tzv. pečeňové omen). Toto predpovedanie zo znamení, aké sa vykonávalo v tomto prípade podľa výzoru rozrezanej ovčej pečene, v starom Sumeri nepoznali. Bola to semitská obyčaj, prevzatá od Akkadov, a jej zavedenie na urskom kráľovskom dvore bolo ako stvorené na to, aby sa upevnila dôvera akkadského obyvateľstva k novej panovníckej dynastii.

Ako hviezdna obloha predstavovala pre akkadského astrológa zrkadlový obraz vesmíru a jeho osudov, tak aj kňaz obetník pozoroval jemnú štruktúru pečene obetovanej ovce ako odraz nadchádzajúcich udalostí, z ktorého sa dá predpovedať budúcnosť. Kňazovi obetníkovi sa predkladali nielen štátnopoliticky dôležité rozhodnutia, ale aj osobné otázky, ako voľba životného druha, začiatok stavby, obchody, termíny ciest. Kňaz, ktorý sám podliehal výberu znamenia, mal tým podstatný vplyv na kráľa a jeho politiku, ako aj na správanie vedúcich činiteľov krajiny, ktorí vyhľadávali jeho radu vo všetkých významných záležitostiach. Nevieme, podľa akých hľadísk vykladali kňazi omen, či skutočne pozorovali tajné znamenia, ktoré poznali len oni, alebo či tu hrali úlohu osobné špekulácie, ako aj isté cudzie vplyvy. Tak či onak, určité zneužitie výkladu omenu nemožno vylúčiť. V období Šulgiho a jeho následníkov nepoukazuje však nič na to, že by kňazi boli mali osobitnú mocenskú pozíciu, veď kráľ sám bol opäť ako za starých čias súčasne najvyšším kňazom a pánom krajiny.

V tejto funkcii slávil aj Šulgi, ako sa dozvedáme z neskorších textov, podľa starého kráľovského zvyku svätú svadbu s Inannou, to je s najvyššou kňažkou zastupujúcou bohyňu v chráme. Od kráľov prvej urskej dynastie prevzal, ak súhlasí objasnenie kultu mŕtvych, ako sme ho opísali podľa Moortgata, aj obrad vzkriesenia za mŕtveho kráľa. Na to poukazuje veľká palácová stavba vybudovaná nad hrobmi kráľov Uru III; z nej vedú do podzemných kráľovských hrobov prielomy, ktoré pravdepodobne slúžili na oslobodenie mŕtvych kráľov z hrobovej temnice – to znamená z podsvetia –, aby im uvoľnili cestu k ich božskému trónu, a tým k nesmrteľnosti.

Všetci králi tretej urskej dynastie pamätali na to, aby tradičné kultové formy zachovali, obnovili, ba aj rozšírili. Ako šikovne si pri tom počínali, ukazuje fakt, že nezmenili ani čiarku na božskej hierarchii zachovaného panteónu bohov. Tak odolávali akiste lákavej myšlienke povýšiť v božskej hierarchii svojho mestského boha Nannu. Namiesto toho poslali ho v slávnostnej procesii do Nippuru, aby tam v Enlilovom chráme vyprosil požehnanie pre svojho kráľa a krajinu. Táto pozoruhodná udalosť, ktorá bola zvečnená v básnickej skladbe Nannova cesta do Nippuru, dokazuje nielen šikovné taktizovanie urských kráľov v otázkach kultu, ale aj nezlomenú mocenskú pozíciu nippurskej kňazskej kasty.

Podľa slov básne Enlil udelí vyprosené požehnanie. Tým najvyšší boh Sumeru potvrdí urských kráľov ako vládcov krajiny. A to im bolo dôležitejšie než svojvoľné povýšenie vlastného mestského boha na stupeň, ktorý mu podľa tradície neprináležal. Dokonca aj sumerskí revolucionári boli, ako sa tu naplno ozrejmuje, konzervatívni – či z presvedčenia, alebo zo špekulácie, ťažko povedať. Z dnešného pohľadu by sme pokladali mnohé z ich činov za takticky zdôvodnené.

Hranice ríše

Za vlády kráľa Šulgiho a jeho následníkov Amarsuenu a Šúsina patrila celá Mezopotámia s okrajovými územiami na západe i východe vrátane mesta Súz a západného Elamu k tretej urskej ríši. Ale nikdy nedosiahla rozlohu Akkadskej ríše. Ešte aj v mezopotámskom priestore boli vo väčšej vzdialenosti od opevnených miest neisté oblasti. Obchod prebiehal opäť pod vojenskou ochranou a s vojenským sprievodom. Okrem toho sa zriaďovali pozdĺž karavánových ciest najmä v severnom a severovýchodnom hornatom kraji ochranné pevnôstky. Hlavný podiel na medzinárodnom obchode mal – ako už za Sargonových čias – námorný obchod, lacnejšie a istejšie sa zabezpečoval než karavánové transporty.

Zdá sa, že obzvlášť dobré boli v tých časoch styky s mestami údolia Indusu (Sindhu). Woolley našiel v Ure pečatidlá, nápisy a sošky, ktoré poukazujú na to, že sa tam usadili kupci z Harappy a Mohendžodára a zastupovali svoje „obchodné domy“. Možno predpokladať, že na druhej strane aj sumerskí diplomati a veľkokupci sa trvale usadzovali v metropolách Induskej ríše.

V sumerských mestách sídlili ensiovia ako správcovia. Čiastočne to boli potomci starých mestských kniežat, často však aj vysokí úradníci, ktorým sa prepožičiaval titul kráľa. Správa miest bola podľa tradovaného zvyku rozdelená medzi palác a chrám – teda na civilnú a kultovú správu. Aj v tom sa ukazuje dodržiavanie tradícií. Ale tento správny poriadok možno pokladať aj za šikovný ťah kráľa. Dve moci boli v odľahlých, ťažko kontrolovateľných oblastiach vzdialených od Uru, lepšie ako jedna. Ensi a kňaz sa mali navzájom prísne na očiach zaiste už len pre udržanie mocenskej rovnováhy, ktorú si obidve strany želali. Osoh z toho mal urský kráľ, ktorý si mohol byť istý, že mu vždy tá druhá strana oznámi každú svojvôľu jeho úradníkov a kňazov. Možno v tom sa skrýva časť tajomstva stability a trvania poslednej sumerskej ríše.

Život za vlády Šulgiho

Kráľ Šulgi vládol štyridsaťšesť rokov. Za ten čas dosiahli obyvatelia v Ure a vari aj vo väčšine sumerských miest istý blahobyt. Nielen politická neistota a ustavičné vojenské ohrozenie sa pominuli. Urnammuov kódex vrátil ľuďom aj pocit právnej istoty, ktorá ešte aj za Gudeových čias panovala pravdepodobne iba v Lagaši.

Opäť platili pevné ceny a váhy, ktoré stále kontroloval ciachový úrad. Chudoba nebola už vydaná na milosť a nemilosť svojvôli boháčov, vdovy a siroty sa tešili osobitnej starostlivosti verejnej správy. Veľká časť obyvateľstva bola – ako už v skorších časoch – v službách palácových a chrámových úradov. Ich závislosť od pána im zaiste ponechávala len málo osobnej slobody. Na druhej strane ľudia vedeli, že v právnom poriadku mesta sú bezpeční. Aj o oblečenie a obživu mali postarané.

V Ure vykopali okrem zikkuratu, chrámov, palácov a hrobov aj jednu obytnú časť starého mesta. Keď kráčame po kľukatých uličkách, čiastočne ešte s vysoko čnejúcimi múrmi meštianskych domov, nadobúdame dojem, ktorý sa neveľmi odlišuje od dojmu v európskom stredovekom meste. Obytné miestnosti väčšiny domov boli dosť malé, len horná vrstva obyvateľov si mohla dovoliť veľkoryso riešené, vznešené rezidencie. Woolley veľmi presne zrekonštruoval taký jednoposchodový meštiansky dom, ako ukazuje nasledujúca kresba.

Také domy obývali vedúci pracovníci správy, vysokí dôstojníci, ale aj statkári a kupci, ktorí sa pravdepodobne tešili väčšej slobode. Kňazstvo vrátane veľkňazov bývalo v rozľahlom chrámovom areáli, kráľovská rodina v pomerne malých palácoch, ktoré však boli centrami moci. Lebo kráľovská rodina dodávala nielen šéfov najvyšších úradov, ale aj, ako sme už viac ráz videli, veľkňazov.

Vzťah medzi kráľovským domom a chrámom bol vždy obzvlášť úzky, ba až srdečný. To dokazuje obnovenie kultových slávností, ako napríklad svätej svadby, no ešte väčšmi vrelý vzťah medzi vládcom a kňazstvom doložený písomnými svedectvami.

Tu sa zrodili aj vari najstaršie ľúbostné básne ľudstva, ktoré poznáme. Jednu z nich adresuje kňažka Babinho chrámu v Ure, zasväteného mestskej bohyni Lagaša, svojmu kráľovskému milencovi Šúsinovi, Šulgiho vnukovi:

„Ako som už vravela, vravela, dal mi Pán dar,
Keďže som vravela: ‚Dobre teda!‘, dal mi Pán dar,
Dal mi pracku zo zlata, pečatidlo z lazuritu,
Dal mi náramnicu zo zlata i náramnicu zo striebra!
Pane, tvoj dar je dar dobroty, aj ďalej na mňa hľaď,
Šúsin, utešený je to dar, aj ďalej na mňa hľaď…
A nech mesto ako mrzák ruku k tebe dvíha, ó Šúsin,
Nech ti leží sťa levíča pri nohách, syn Šulgiho!
Môj boh, sladko chutí šenkáročkin nápoj lásky,
Sladké sťa ten mok je aj jej lono, sladké sťa ten mok!
Sladké sťa jej slovo je jej lono, ako ten mok.
Šúsin, ty si ma obdaril, bol si milostivý ku mne,
Enlilov milený, môj Šúsin, môj kráľ, ty, boh tvojej zeme!“

Táto báseň prezrádza veľkú mieru vrúcnej intímnosti medzi kňažkou a kráľom. Dôvernosťou pripomína staršie skladby o Inanne a zreteľne ukazuje, že erotika a sexualita neboli v sumersko-akkadskom svete tabu.

Ak porovnáme báseň výrečnej, svojich pôvabov si vedomej Babinej kňažky s ľúbostnými nahováračkami nepochybne vyššie postavenej Inanninej kňažky, mohlo by nám to pripomínať bezmála básnickú súťaž v spevoch lásky s vážnym pozadím. Obidve básne sa obracajú na toho istého kráľa Šúsina, obidve autorky sa pretekajú v prísľuboch lásky a vášne o priazeň vládcu.

---

Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983

---

Z knihy prepísal Ján Parada.

Pokračovanie v ďalšej kapitole Zánik a nesmrteľnosť. Návrat na úvod knihy Sumeri.