Delitzsch kontra Oppert.
Sumeri – sporná téma
Naše vedomosti o Mezopotámii v štvrtom tisícročí pred n. l. sa skladajú z interpretácií vykopávok, archeologickej kombinatoriky a výkladu neskorších klinových textov, ktoré však treba vzťahovať na raný vek. Hartmut Schmökel to takto vyslovuje v úvode diela Kultúrne dejiny Starého Orientu (Kulturgeschichte des Alten Orient) z roku 1961:
„Nad štvrtým tisícročím leží pre nás ešte šerosvit prehistórie. V stupňovitom vývine jeho keramiky meniacej sa v materiáli, tvare a maľbe, v jeho hlinených idoloch býka a bohyne matky, ako aj v slede prvých priestorovo veľmi malých chrámov, objavených v najspodnejších vrstvách miest Tepe Gaura a Eridu, dá sa síce kultúrny vývoj v hrubých črtách poznať, ale zreteľným sa obraz stáva až krátko pred rokom 3000.“
Na tému obyvateľstvo píše:
„Obyvateľmi boli v štvrtom tisícročí prevažne Semiti a aj počas sťahovania Sumerov, ktoré sa údajne začalo krátko pred rokom 3000, zachovali si Semiti na severe prevahu, kým juh sa stal viac ako na jedno tisícročie sumerským.“
Naopak, v prvom zväzku diela Rukoväť archeológie, Predná Ázia I. (Handbuch der Archäologie, Vorderasien I.) od Barthela Hroudu z roku 1971 čítame:
„Za tento význam hlavnej archeologickej oblasti v Prednej Ázii vďačí Mezopotámia najmä Sumerom, ktorí v štvrtom tisícročí pred n. l. založili v južnej časti prvú ozajstnú mestskú vysokú kultúru Starého Orientu.“
Doteraz hojne diskutované teórie o ich príchode Hrouda vôbec nespomína. O náhlom vzniku sumerskej vysokej kultúry, „z večera na ráno“ – ako ho vždy znova prezentovali – niet už ani slovka. Winfried Orthmann, vydavateľ a hlavný autor zväzku Starý Orient (Der Alte Orient) diela Propyleje dejín umenia (Propyläen Kunstgeschichte, 1975), sa celkom vyhýba pojmu Sumeri a píše:
„Po sumersky hovoriace skupiny obyvateľstva možno neboli praobyvateľmi krajiny, ale predpokladá sa, že sa prisťahovali už v prehistorickej ére.“
Z obratu v nazeraní na tento problém vyplýva, že istota, s ktorou sa ešte pred dvadsiatimi rokmi verilo v možnosť napísať sumerskú históriu, ustúpila so zreteľom na nový obsiahly materiál oveľa zdržanlivejšiemu posudzovaniu vecí. Nech už je dnes jestvovanie sumerskej reči a kultúry hocako nesporné, predsa len sme si uvedomili medzerovitosť archeologických nálezov. Práve početné objavy posledných desaťročí umožnili pochopiť, že naše vedomosti o ranej histórii Mezopotámie sú len fragmentom a že v istom zmysle pravdepodobne ešte dlho, ak nie navždy, fragmentom ostanú. To súvisí sčasti s pominuteľnosťou materiálu – tehál z nepálenej hliny –, ale aj s obmedzenosťou možnosti archeologického výskumu, najmä jeho rozsahu.
Ale práve ťažkosti, ktoré prináša téma Sumer a Sumeri, dodávajú jej osobitné čaro. Je a ostane plná prekvapení. Právom ju možno označiť za detektívku modernej archeológie.
A jednako dnes vieme o najranejších dejinách Mezopotámie viac ako hociktorá generácia pred nami. Už v helénskom období upadli ranohistorické udalosti Mezopotámie do zabudnutia. To, čo sa hovorilo v Geneze, čítalo sa vtedy už ako legenda a Herodotos, ktorý Mezopotámiu precestoval, nám zanechal pod názvom Podrobenie Babylončanov skutočnosti len čiastočne zodpovedajúci opis. To vzbudzuje domnienku, že inak taká vyvinutá pozorovacia schopnosť veľkého Gréka pri jeho návšteve Babylonu, ktorý vtedy už klesol na perzské provinčné mesto, bola otupená. Nedá sa vylúčiť, že v jeho časoch sa už veľa zo starej nádhery obrátilo na rumy. Ištarina vychýrená ulica slávnostných procesií bola práve tak zasypaná sutinou ako neskôr sťa div sveta ospevované Sammaramatine (Semiramidine) „visuté záhrady“. No tak či onak, Herodotos a iní antickí autori odovzdali budúcim pokoleniam niekoľko tradovaných správ z histórie Mezopotámie. O Sumeri nehovoril ani jeden. Toto meno bolo cudzie ešte aj biblii a reč, pokiaľ aj pretrvala sumerské dejiny, už nepoznal nik.
Nie div, že aj tých niekoľko málo európskych cestovateľov po Mezopotámii v časoch kresťanstva, ktorí sa vybrali po stopách Genezy a Herodota, myslelo na neskorú históriu Mezopotámie, keď naďabili na tajomné hŕby rozvalín a tehlové veže.
História Mezopotámie, to bola pre nich história Babylonu a Aššuru. Hlavnú pozornosť obracali na povesťami opradenú babylonskú vežu a na padlé Ninive ako miesta pýchy a neresti.
Správy z oných raných storočí podistým zanechávali v európskych poslucháčoch rovnaký rozprávkový dojem, aký je vlastný početným orientálnym básňam. To sa zmenilo, keď sa rímsky pútnik po Východe Pietro della Valle vrátil roku 1626 po niekoľkoročnom pobyte v Prednom Oriente s arabskou družinou a bohatými zbierkami do Ríma. Priniesol do Európy nielen archeologicky preukazný materiál vo forme nádob, náradia a šperkov, ako aj dve egyptské múmie, ale aj prvé klinopisné tehly. Pravdaže, sprvoti boli väčšmi predmetom obdivného úžasu než vedeckého bádania. A malo trvať ešte takmer dvesto rokov, kým sa podnikli prvé kroky na rozlúštenie klinového písma. Tieto pokusy viedli k úspechu nie pri mezopotámskych, lež pri perzských nápisoch. Prvé pokroky sa navyše nedosiahli ani vedeckým úsilím, ale boli výsledkom stávky.
Úspešný lúštiteľ – Georg Friedrich Grotefend – bol majstrom v riešení zložitých hádaniek. Keď v lete roku 1802 v Göttingene na prechádzke so svojím priateľom knihovníkom Rafaellom Fiorellom tvrdil, že je možné rozlúštiť nápis, aj keď človek nepozná dané písmo ani príslušnú reč, vyzval ho Fiorello, aby podal dôkaz – nech rozlúšti jeden z dovtedy ešte vždy záhadných klinopisných textov. Grotefend výzvu prijal a podarilo sa mu nájsť na jednom perzskom kráľovskom nápise kľúč k rozlúšteniu klinového písma. Od tohto Grotefendovho výkonu až po preklad celých klinopisných archívov a básní v našich dňoch viedla dlhá cesta. Bola to súčasne cesta späť do načisto zabudnutej éry Sumeru.
Nezávisle od Grotefenda rozlúštil anglický koloniálny dôstojník Henry Rawlinson roku 1835 tie isté perzské kráľovské mená, navyše ešte štyri ďalšie mená a veľa iných slov. Keď sa Rawlinson roku 1836 zoznámil s Grotefendovými prekladmi, mohol s uspokojením konštatovať, že obidvaja dospeli rozličnými cestami k rovnakému výsledku.
Na rozdiel od učeného knihomoľa Grotefenda bol Rawlinson svetobežník a dobrodruh. Ako šestnásťročný nastúpil vojenskú službu vo Východoindickej spoločnosti. Už ako dvadsaťtriročný pôsobil v hodnosti majora v Perzii. Tam ho zaujali fascinujúce staroveké pamiatky rovnako ako aktuálne politické problémy. Roku 1843 sa stal konzulom v Bagdade, roku 1859 sa vrátil ako britský vyslanec znova do Perzie – práve týmto povolaním možno v neposlednom rade vysvetliť jeho veľké zásluhy o výskum dejín tejto krajiny.
Skorý úspech pri rozlúštení perzských nápisov nedal Rawlinsonovi pokoj. Snoril po nových objektoch svojej bádateľskej vášne a našiel ich roku 1837 na strmej skalnej stene pri ceste, ktorá vedie z Hamadánu cez Kermanšáh do Mezopotámie. Tam dal perzský kráľ Dáreios okolo roku 600 pred n. l. vytesať do strmého brala obrazy a nápisy, ktoré nebolo možné rozoznať ani cez ďalekohľad. Už nezvyčajnosť polohy asi lákala Rawlinsona vyrvať bralu jeho tajomstvo. Naisto bola však mocnejšia jeho túžba ďalej pátrať po záhade ľudstva, ktorá bola rozuzlená ešte len v zlomkoch.
Rawlinson si zvolil pravé miesto. Keď sa pomocou kladkostroja vznášal medzi nebom a zemou vo vyše päťdesiatmetrovej výške pred Dáreiovým odvážnym skalným reliéfom, zistil, že sú tu vedľa seba tie tri už známe, ale ešte nerozlúštené klinopisy. S veľkou námahou, v ustavičnom nebezpečenstve života vyhotovil vernú kópiu rozsiahlych textov. O deväť rokov nato predložil Kráľovskej ázijskej spoločnosti v Londýne úplný preklad textov. Znel takto:
„Kráľ Dáreios zvestúva toto:
Ty, ktorý v dňoch budúcich
tento nápis prečítaš, vedz,
že ho do skaly vtesať dal som;
tieto obrazy ľudí –
nerozruš, ani neznič ich!
Dbaj, pokiaľ živý budeš,
by si ich bez škody zachoval.“
Grotefend a Rawlinson, dvaja muži, ktorí stáli pri kolíske sumerológie, boli laici. Ale v 19. storočí začína sa už aj rozsiahla vedecká práca s rozličnými klinopisnými dokumentmi. Tento výskum viedol k tomu, že sa mohla dokázať už Grotefendom predpokladaná príbuznosť týchto písiem. No jednako, kým sa podarilo rozlúštiť babylonské klinové písmo, prešli ešte desaťročia. A keď ho naostatok bolo možné čítať, vynorili sa nové záhady.
Bystrý francúzsky asýriológ Jules Oppert, ktorý sám spoluúčinkoval pri vykopávkach v Mezopotámii, zapochyboval, či babylonské klinové písmo, také dokonalé formou a spôsobom písania, stálo na začiatku vývoja. Akiste to bol, tak uzatváral na základe svojich vedeckých poznatkov, konečný výsledný produkt, a nie svedectvo habkavých začiatkov.
Oppertovým ďalším krokom bola smelá hypotéza: medzi Babylončanmi s ich dokonalým písmom a zjemnenou kultúrou a prehistorickými barbarskými národmi bez písma muselo jestvovať nejaké ohnivko. Tomuto spojovaciemu článku však, tak konštruoval Oppert, pripadala úloha kultúrneho tvorcu, vynálezcu písma. Hoci nemal dôkaz o tomto tajomnom národe a bol presvedčený, že existoval, uviedol ho Oppert do vedeckej diskusie a nazval podľa starého mena južnej Mezopotámie Sumermi.
V priebehu posledných sto rokov stala sa táto sprvoti veľmi sporná pracovná hypotéza čímsi na spôsob historickej istoty – aspoň čo sa týka neznámeho národa. Pravda, spor o jeho identitu – meno a reč – ešte neutíchol. Naopak! Ak vidíme správne, znova sa začína rozhárať.
Oppertovo tvrdenie, že Sumeri určite existovali, hoci preň chýbal akýkoľvek rukolapný dôkaz, predsa len nebolo čírou teóriou. Ani sa neopieralo iba o písmohistorické úvahy. V rokoch 1851 – 1855 pracoval Oppert v Mezopotámii ako archeológ pri vykopávkach a pochopil historický význam mnohých kopcov ruín na juhu krajiny, no nemal možnosť pokračovať v objavoch.
Ale jeho zásluhou ostáva, že upozornil aj na tušený význam toho miesta, ktoré o dvadsať rokov malo poskytnúť v hojnej miere dôkaz v prospech Oppertovej teórie. Bolo to asi 40 kilometrov severovýchodne od Varky – historického Uruku – ležiace Tello, z ktorého sa pri vykopávkových kampaniach v rokoch 1878 – 1900 a od roku 1903 do roku 1909 mal vykľuť sumerský Lagaš.
Aj tu ostalo objaviteľské šťastie vyhradené opäť laikovi. V januári 1872 nastúpil svoj úrad v Basre francúzsky vicekonzul Ernest de Sarzec. Vedel o skorších vykopávkach svojho britského kolegu Taylora v Ure a sám prekypoval archeologickou ctižiadosťou.
Keď mu domorodý obchodník porozprával o klinopisných tehlách a skulptúrach v Telle, naskutku sa rozhodol pustiť do vykopávok. Rýchlo pojatému plánu stáli však v ceste nemalé praktické ťažkosti. Čo ako si mohol de Sarzec byť istý uzrozumením svojich nadriadených úradov vo Francúzsku, o to väčšie boli prekážky v krajine samej. Územie Tella držal pevne v rukách kmeň bojovných arabských Montefidov, ktorí neuznávali ústrednú vládu v Bagdade ani pri nej akreditovaných diplomatov a konzulov. Je dôkazom politickej obratnosti Ernesta de Sarzec, že si získal priazeň Násira pašu, náčelníka Montefidov, a bez prekážok mohol odcestovať na ich kmeňové územie.
Čo de Sarzec našiel v Telle, prekonalo aj najsmelšie očakávania. Východný breh Šatt el-Hai, jedného riečneho ramena kanalizovaného v skorších časoch, ramena spájajúceho Eufrat a Tigris, bol práve tak ako kopec Tello sám priam posiaty črepinami keramiky a klinopisnými tehlami. No to najcennejšie, čo tam de Sarzec objavil, bola horná časť sochy kráľa z čierneho dioritu, žiaľ, bez hlavy, ktorá mala na pleci písmo podobné klinovému s dovtedy neznámymi znakmi. Kamenný fragment ležal na úpätí celého kopca trosiek a podľa všetkého bol náhodou odkrytý dažďom a vetrom. Veľkým šťastím pri tomto objave v Telle bolo, že toto miesto v posumerských časoch už nebolo osídlené, a preto staré tvary nachádzajúce sa hneď pod pieskom vystupovali na povrch.
Prvá návšteva v Telle posmelila Ernesta de Sarzec, aby sa preniesol ponad všetky ťažkosti, najmä ponad neprestajnú neistotu náleziska, a aby pripravil vykopávkovú kampaň. V marci 1877 bol neohrozený konzul zasa na mieste a v nehostinnom kraji púšte vydržal, až kým mu prostred júna slnečná páľava a nedostatok vody neznemožnili pracovať. Ale už vo februári 1878, po krátkej dovolenke vo Francúzsku, pokračoval vo svojej vykopávkovej činnosti. Aj ako laik pochopil význam ústredného kopca, pod ktorým vykopal nielen impozantnú stavbu obloženú pálenými tehlami, ale aj spodnú polovicu predtým nájdenej sochy z dioritu.
V neskorších rokoch prešiel de Sarzec s arabskými kopáčmi k systematickým plošným vykopávkam, pričom preskúmal terén Tella meter po metri. Okrem početných tabuliek s nápismi a dvoch koldokola klinovým písmom pokrytých valčekov z hliny našiel časti kamenného reliéfu, takisto popísaného znakmi, ktorý sa neskoršie stal svetoznámou Supou stélou – monumentom lagašského kráľa Eannatuma, ktorý vládol v polovici tretieho tisícročia pred našim letopočtom.
De Sarzec dobre vedel o význame svojich nálezov, a preto mohol už v lete roku 1878 vzbudiť záujem kustóda staroorientálneho oddelenia Louvru Léona Heuzeya, ktorý veľmi rýchlo pochopil, aké dôležité sú tieto vykopávky pre ďalší výskum starobabylonských dejín.
Jules Oppert získal týmito predmetmi, objavenými Ernestom de Sarzec, dôkaz svojej tézy o existencii predbabylonského národa: Sumerov. Tomu poslúžilo nielen nebabylonské skoršie písmo objavené obidvoma spomínanými nadšencami, ale aj figúry kráľov, ktorí boli v tomto písme pomenovaní, a tým sa o nich zároveň podalo svedectvo ako o predbabylonských vládcoch.
Druhé babylonské pomätenie jazykov
Hoci sa zdalo, že Oppertovu tézu po týchto nálezoch nemožno poprieť, až teraz prepukol ozajstný spor vedcov. Vzplanul nad rečou. Oppert tvrdil, že rozdiel medzi babylonským a sumerským písmom vyplýva z odlišnosti obidvoch jazykov. Dokázal, že sumerčina je na rozdiel od babylončiny nesemitská reč.
O pôvode sumerského jazyka, pravdaže, nevedel ani Oppert nič povedať. Táto otázka ostala pre lingvistov napriek najintenzívnejšiemu úsiliu až dodnes hádankou, tak ako je ešte vždy záhadou pôvod samých Sumerov.
Ale dnes sa už ich existencia popiera práve tak málo ako existencia ich reči. Diskusia o fenoméne Sumerov sa stala diferencovanejšou. Mysle sa už nevzrušujú natoľko ako pred sto rokmi, keď pre otázku jestvovania alebo nejestvovania dákeho sumerského národa nastalo ešte raz ozajstné pomätenie jazykov.
Tlmočníkom protioppertovských zástancov babylonsko-asýrskeho pôvodu reči, písma a kultúry v starej Mezopotámii bol bojovný nemecký asýriológ Franz Delitzsch, ktorý napriek vykopávkam v Telle a pokračujúcemu jazykovednému výskumu ešte roku 1889 vo svojej Asýrskej gramatike (Assyrische Grammatik) pod titulom K otázke vynájdenia písma na jedenástich petitom vytlačených stranách popieral Oppertove tézy, ktoré sa už vlastne vyvrátiť nedali.
Keď to dnes čítame, znie groteskne, ako sa Delitzsch usiluje jednoznačne sumerskému slovnému pokladu pripísať semitský pôvod. Boj proti „bludnému učeniu marxizmu“ ho zviedol k ironicko-cynickým zveličeniam v jeho reťazi dôkazov, pospájanej zo samých sofiziem. Ponechávajúc bokom všetku vedeckosť, víťazoslávne, ako skutočný cézar katedry, definitívne uzatvára diskusiu hypotetickou záverečnou formulou:
„Semitskí Babylončania si zachovajú pravdu, keď budú svojmu bohovi Nebovi pripisovať vynájdenie umenia písma, a to, že nikdy a nikde popri Kosejoch nespomínajú ešte tretí, sumersko-akkadský ľud, nájde vysvetlenie v tom, že taký národ vôbec neexistoval.“
V druhom vydaní svojej Asýrskej gramatiky sa už Delitzsch zriekol útočného komentára. A roku 1914 vyšli z jeho pera dve knihy, ktoré už názvom popierajú jeho antisumerskú kampaň: Sumerský glosár (Sumerisches Glossar) a Základy sumerskej gramatiky (Grundzüge der sumerischen Grammatik). Tým aj Oppertov najostrejší a najvytrvalejší protivník nielen priznal svoju porážku, ale pridal sa na stranu sumerológov.
Naozaj objavený bol Sumer až v 20. storočí. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou sa v početných vykopávkových kampaniach odkryla väčšina z toho, čo sformovalo našu dnešnú predstavu o Sumeri. Publikácie na túto tému napĺňajú knižnice. Stovky vedcov sedelo a ešte sedí nad lúštením stotisícov klinopisných tabuliek, ktoré nám medzitým odhalili mnohé o Sumeroch – o ich živote, náboženstve, kultúre, no pritom neprezradili nič o ich pôvode a priebehu ich ranej histórie.
Lebo ani hojnosť tohto materiálu neumožnila dať odpoveď na tieto otázky, ba tieto otázky sa tým ani neuľahčili. Naopak! Za zdanlivou istotou, s akou podaktorí archeológovia na základe vykopávok začali písať dejiny či aspoň kultúrne dejiny Sumeru, stojí schematická konštrukcia z viac alebo menej náhodných údajov, ktorá sa môžbyť už zajtra zakolíše vplyvom nových nálezov, nových objavov, nových prekladov textov.
K tomu treba dodať, že vedci, ktorí sa zaoberajú Sumerom a vôbec Mezopotámiou, pracujú veľmi často bez vzájomného kontaktu a neraz bez znalosti jednotlivých dôležitých výsledkov v rozličných oblastiach bádania. Osobitne výrazné sú rozdiely medzi predstaviteľmi jednotlivých vied.
Medzi nimi nachádzame archeológov najrozličnejších záujmových sfér, ďalej historikov architektúry, sumerológov a bohoslovcov. Všetci hodnotia a skúmajú túto tému zo svojho stanoviska, často majú o úsilí iných vedných odborov iba nedostačujúce informácie. Ich rozdielne koncepcie sa prejavujú v publikáciách, pričom neraz vzniká dojem, že si vzájomne svojhlavo hovoria alebo skôr píšu jeden o koze, druhý o voze. Prípady názorovej zanovitosti, s akou sme sa zoznámili u Delitzscha, sú ešte aj teraz na dennom poriadku. A nie všetko, čo lopata vynesie na svetlo, nachádza v textoch prijateľné vysvetlenie.
Roku 1975 vyšlo v Bejrúte obsiahle bohato ilustrované dielo arabského vedca o raných dejinách Mezopotámie. Na rozdiel od podobných publikácií, ktoré na začiatku výkladu prinášajú fotografické zábery z vykopávok alebo vyobrazenia najranejšej keramiky a plastiky, sú tu prvé strany ilustrované kresbami ľudí. V tejto knihe ide o pokus prísť Sumerom na stopu antropologicky.
„Ľudia s krátkou lebkou a širokou tvárou s vyčnievajúcim, ale rovným nosom, malými ústami a úzkymi perami, s krátkou sánkou, nevysokým čelom a zavalitou, územčistou postavou,“ tak formuloval nemecký sumerológ Hartmut Schmökel „zatykač na neznámy národ“.
A teraz sú tu – sňaté z reliéfov, pečatí a stél – územčisté, krátkolebečné, čiernovlasé postavy s dlhými čiastočne umne do stupienkov strihanými bradami, s vencovitými a vrkočovitými účesmi, no často aj holohlavé, s veľkými doširoka otvorenými očami.
Tieto oči zabudol Schmökel spomenúť. Sú prvoradou indíciou, ktorá by sa mohla uviesť v rubrike „Osobitné znaky“ pri všetkých ranosumerských sochách. My, pravdaže, nevieme, či tieto veľké oči sú fyziognomickým znakom sumerského človeka alebo výrazom mimoriadnej situácie v jeho živote. Mohli by sme si povedzme myslieť, že nájdené sochy ukazujú človeka – azda kňaza alebo kňažku – pred tvárou jeho boha. Potom by dokorán otvorené oči jednoducho boli znakom pozornosti či údivu. Lebo veď nevieme, čo títo pravekí ľudia boli schopní vidieť alebo si predstaviť.
Rozhodne je pokus zachytiť Sumerov etnograficky zaujímavým východiskom pre ďalší výskum ich pôvodu.
Ak sa dnes na cestách Iraku poobzeráte po ľuďoch, ako sa s nimi stretávame v bagdadskom múzeu na obrazoch alebo v plastikách, ťažko objavíte potomkov týchto z kameňa či hliny formovaných postáv. A predsa som zopár ráz takmer zatajil dych a pri pohľade na jednotlivcov cítil som sa akoby prenesený o tisícročia do minulosti. Tu ešte raz prerazili gény národa, ktorého dejiny sa skončili pred štyritisíc rokmi, ktorého reč a písmo prestali platiť pred tritisíc rokmi a na ktorého existenciu sa už pred naším letopočtom načisto zabudlo.
Raz sa mi v Irackom múzeu v Bagdade prihodilo, že vedľa mramorovej tváre bohyne Uruku sa vynorila už nie najmladšia žena v typickom čiernom odeve krajiny; vyzerala, ani čo by bola vystúpila z jedného z reliéfov so svojím výrazným nosom, malými úzkymi perami, dozadu ustupujúcim čelom a veľkými očami, ktoré, ako sa zdalo, sotvačo vnímali z vystavených predmetov, lež vediac svoje, upierali sa do neurčita. Po druhý raz som mal nemenej pôsobivý zážitok v malej dedinke na juhu, neďaleko rumoviska Uru: tam sa predo mnou zjavil muž ako jedna zo sôch lagašského kráľa Gudeu. Môžbyť je to náhoda, ale hádam predsa len sú to stretnutia s nositeľmi dedičstva, o ktorom títo ľudia nič nevedia a ktoré vypátrať je dnes tak náramne ťažké.
Ale aj inde som mal na svoje prekvapenie pocit, že stojím zoči-voči človeku onoho pôvodu. Najčastejšie to bývalo v odľahlých dolinách Pakistanu, Kašmíru a Ladaku a zakaždým ho vo mne vyvolali jednotlivci. Najmocnejšie sa tento pocit podobnosti so sumerskou fyziognómiou prejavil, keď som po prvý raz stál pred hlavným lámom Ladaku, najvyšším budhistickým hodnostárom tejto západotibetskej krajiny. V jeho tvári, v jeho pohľade sa zvýrazňovalo, čo charakterizuje tváre sumerských kňazov: prevaha a utajovaná veľkosť. Jeho oči prezrádzajú, že vie o veciach svoje, čo jediné robí nadrozmerné oči sumerských sôch pochopiteľnými, aj keď im nemožno porozumieť. Sú to veci, cez ktoré neprehliadneme a ktorých neznalosť nám natoľko sťažuje preniknúť do tajomstiev Sumeru ponad to, čo sa dá merať, ponad nález a jeho rozbor. Darmo sa vonkajší obraz od čias Delitzschovho rozhodného „nie“ na margo existencie Sumerov pozoruhodne ucelil.
Nálezy tabuliek so sumerskými klinovými znakmi dokázali rozšírenie tak dlho zabudnutého národa Sumerov od údolia Indusu až po El Amarnu, od ostrovov Perzského zálivu až po Tartariu v rumunskom Sedmohradsku. Najnovšie vykopávky v Sýrii umožňujú poznať, že sumerská kultúra s jej zakladaním miest sa naskrze neobmedzovala na južnú Mezopotámiu.
Obraz Sumeru sa na spôsob mozaiky skladá z mýtov, legiend a pomaly sa doplňujúcej histórie. Ešte vôbec nevieme, ako to raz bude vyzerať. Iba zlomok toho, čo zem skrýva, dostalo sa doteraz na svetlo. Nazdávame sa, že mnoho dôležitého sa už vykopalo, ale vonkoncom nie sme si istí pred prekvapeniami. A tak je to dobre. Lebo odkiaľ by inak archeológovia čerpali silu a vytrvalosť, aby za najťažších podmienok kopali ďalej a ďalej, bádali v púšťovej krajine, ktorá sa ustavične mení a kde sa každé nálezisko z dneška na zajtrajšok pretvára.
Ak dnes už vieme viac, než sa dá vyčítať z keramiky, reliéfov a sôch, ďakujeme za to písmu vynájdenému Sumermi alebo ich mezopotámskymi predchodcami. Jeho rozsiahle rozlúštenie medzitým uľahčilo časove zaradiť nové nálezy a pomocou neho sa neraz dokonca darí dozvedieť sa čo-to o ich pôvode a histórii.
Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983
Z knihy prepísal Ján Parada.
Pokračovanie v ďalšej kapitole Keď človek začal písať. Návrat na úvod knihy Sumeri.
Jedna odpoveď na “Sumeri – Spor učencov o neznámy národ”
[…] Spor učencov o neznámy národ […]