Kráľ na pranieri.
Cesta Lugalzagesiho k moci
V štvrtom storočí tretieho tisícročia narodili sa v Mezopotámii dvaja chlapci neveľmi urodzeného pôvodu, ktorí vyrastali na sokov v prvom nápore na svetovládu. Ten jeden, Lugalzagesi z Ummy, sa zúfalo namáhal spojiť skorumpovaný Sumer, roztrieštený na sebecké mestské štáty s protikladnými cieľmi, do jednotného štátu, druhý, mladší, Sargon, potomok semitských kočovníkov, založil prvú veľríšu v dejinách. Vo svojich smelých snoch si boli rovnocenní: obidvaja povýšenci, obidvaja posadnutí ošiaľom výbojov a moci, obidvaja presvedčení, že sú miláčikmi bohov; pravdepodobne mali aj rovnakú krv.
Lugalzagesiho otec mal semitské meno. Bol extatickým kňazom bohyne mesta Umma. Syn prevzal jeho úrad. Preňho však predstavoval iba stupienok ku kariére. Nechcel byť sprostredkovateľom moci, chcel ju sám vykonávať. Zvrhol ummského kráľa a vyhlásil sa za ensiho, vládcu mesta.
Pravda, to bol iba začiatok. Dobyl a zničil susedný Lagaš, prepadával jedno mesto za druhým, naostatok aj mocný Uruk, ozdobil sa všetkými kráľovskými titulmi krajiny a cítil sa prvým pánom celého Sumeru. Jeho cesta svedčila o zločinnej spupnosti. Za sebou zanechával rumy, utrpenie a slzy. No nič nemohlo otriasť Lugalzagesiho vierou vo vlastnú veľkosť.
„Keď Enlil, vládca všetkých krajín, prepožičal Lugalzagesimu kráľovstvo krajiny, keď pred očami krajiny viedol jeho kroky, keď mu štáty hádzal pod nohy a keď mu ich od východu na západ slnka podrobil, urovnal mu vtedy cesty od Dolného mora cez Tigris a Eufrat až po Horné more.“
Tento v sumerčine vyhotovený nápis, ktorý Lugalzagesi, „pán krajín“, zanechal, čítame na úlomkoch kultovej vázy. A – je to sebapreceňovanie alebo už skrytý strach? – text sa končí takto:
„Dobrý osud, ktorý mi bohovia určili – kiež ho nezmenia! Kiež ostanem vždy pastierom, ktorý stojí na čele! Z vďaky za svoj život zasvätil toto Enlilovi, svojmu milovanému pánovi!“
Hlasy z dobytých miest, v ktorých Lugalzagesi zanechal iba skazu a hrôzu, zneli, pochopiteľne, inak. Tam pravdepodobne úpenlivo prosili Enlila i ostatných bohov skôr o ochranu a záchranu pred pustošivým vyčíňaním Lugalzagesiho. A ak aj tu je pravda opäť kdesi uprostred medzi politicko-vojenskými správami o dosiahnutých úspechoch a hrôzostrašnými hláškami, nemožno poprieť, že predstava o ukrutnosti a skaze ostala ešte nadlho – dokonca za Sargona – spätá s Lugalzagesiho menom.
Bezprávie, ktoré krajine opäť priniesli jeho výboje, iste pociťovali obzvlášť silno v najbližšom okolí jeho rodného mesta Umma, pretože všade bolo možno počuť chýr o spravodlivom a pokojamilovnom lagašskom kráľovi Urukaginovi. Ľud v ňom videl svojho zástupcu a ochrancu ďaleko za hranicami Lagaša.
Práve on, ktorého mal ľud v takej láske, aj s mestom Lagašom sa stali prvými obeťami Lugalzagesiho dobyvačnosti. Mesto i chrám dal spustošiť, mnoho ľudí bolo usmrtených. Urukagina, ktorý masakre unikol vari len náhodou, vzniesol kliatbu proti Nisabe, mestskej bohyni Ummy:
„Kiež nesie na svojich pleciach zločin, ktorý spáchal Lugalzagesi,“ tak zvolal, dobre vediac ako vládca skúsený vo svätých textoch, že tým zasiahne samého Lugalzagesiho, niekdajšieho kňaza a terajšieho zástupcu Nisaby.
Lagašský kronikár pohnutými slovami zachytil zničenie svojho mesta Lugalzagesim:
„Ummania podpálili náš Lagaš. Lúpili striebro a drahé kamene. Prelievali krv v paláci aj v Enlilových a Babiných svätyniach, ako i v mnohých iných chrámoch. Z Ningirsuových obrobených polí pobrali obilie. Bojovníci z Ummy spáchali týmto zničením Lagaša ťažký hriech proti Ningirsuovi. Moc, ktorá im padla do rúk, treba im odňať. Náš kráľ Urukagina nespáchal nijaký hriech. Ale Lugalzagesi, ummský ensi, a jeho bohyňa Nisaba nech nesú tento hriech na svojej hlave.“
Aj tu, ako aj v samých tradovaných slovách kráľa zvaľuje sa vina za kráľovo previnenie na bohyňu mesta. Takto poznávame, že stará predstava o zastupovaní boha kráľom ešte jestvuje alebo opäť ožíva. Možno kráľ ako Urukagina, ktorý sa zasadzoval o obnovenie starého poriadku a starých práv, aj vo svojom nešťastí dôveroval bohom a ich spravodlivosti. Jeho viera v božiu spravodlivosť mala sa neskôr potvrdiť. Čo jedna bohyňa nevládala uniesť na svojich pleciach, to musela zvaliť na svojho ensiho, ktorý sa zatiaľ nazdával, že má medzi bohmi mnoho priateľov, a nakoniec ho všetci nechajú v kaši.
Sprvoti sa, pravda, zdalo, akoby sa Lugalzagesi natrvalo tešil priazni bohov. Urukagina bol zbavený moci. Nikto sa vážne nepostavil do cesty Lugalzagesiho víťaznému pochodu. Vlasteneckí Sumeri by neboli dbali uveriť, že hodina vlasti udrela. Lenže keď sa Lugalzagesi ešte len ujal vlády v novodobytom meste, táto viera sa hupkom zmenila. Jestvovalo už iba jedno právo, právo kráľa.
Keď Lugalzagesi dobyl a obsadil tisícročný Uruk, dal si titul „kráľ Uruku a Sumeru“. Nekonečne dlhým titulom – zahrnul doň aj Kiš na severozápade, ktorého význam ako kráľovského mesta ešte vždy siahal ďaleko za jeho hranice – pokúšal sa vsugerovať sám sebe veľkosť, akú ako vládca nikdy nemal.
Nebol Sargonom, ktorý sa nazval bohom, hoci aj sám Lugalzagesi sa nemálo uchádzal o priazeň bohov.
„Očistný kňaz nebeského boha Ana, Enlilom dosadený kráľ, veľkovezír boha mesiaca, miestodržiteľ Utua, boha slnka z Larsy,“ to bolo iba niekoľko z honosných titulov, ktoré ho však neskôr predsa len nemohli uchrániť pred porážkou a stratou moci.
Jeho vzostup a neskorší pád zaiste chápali v Sumeri ako nádej a trest. Nádej, že z mnohých navzájom znepriatelených miest ukujú jeden štát, už predtým lákala sumerské mestské kniežatá. Ale bázeň pred mestskými bohmi, strach z kliatby im dozaista zabránili uskutočniť, o čo sa Lugalzagesi bez dlhého premýšľania pokúsil. Preňho boli aj bohovia iba prostriedkom na dosiahnutie cieľa, rešpekt vzbudzujúce mená v skvelej girlande jeho titulov.
Dvadsaťpäť rokov trvala Lugalzagesiho vláda nad celým Sumerom. Rozšíril svoju ríšu od Perzského zálivu až po sýrske pobrežie Stredozemného mora, od južnej púšte až po hranice Elamu, ale v týchto hraniciach ju nemohol natrvalo udržať.
Jeho tvrdosť a ukrutnosť mu narobili veľa nepriateľov. Moci zbavené mestské kniežatá Sumeru videli v ňom nie zákonitého najvyššieho pána, ale prekliateho utláčateľa. A jednako sa medzi nimi nenašiel ani jeden, čo by sa mu bol úspešne postavil na odpor. Taký prísny bol jeho režim, taká informovaná bola jeho tajná služba obratne rozmiestnená po celej krajine.
Po založení a upevnení svojej sumerskej ríše sídlil Lugalzagesi v staroslávnom Uruku. To sa akiste stalo vplyvom správneho ohodnotenia sumerského zmyslu pre tradíciu. Druhou príčinou bolo hádam nebezpečenstvo hroziace zo severu, pre ktoré sa mestá, ako Kiš a Nippur, javili neistejšie ako južný hradbami opevnený Uruk. Lugalzagesi poznal nepokojné semitské kmene a vedel, že mestá, napríklad Mari a Kiš, obývajú mladí horkokrvní chlapi, ktorých otcovia a dedovia žili v čiernych kočovníckych šiatroch, ešte aj dnes vytvárajúcich obraz šírych priestorov mezopotámskej krajiny. Lugalzagesiho obavy sa ukázali oprávnené.
Medzi mládencami semitského pôvodu, ktorí konali službu na dvore vazalského kráľa Urzababu v Kiši, bol jeden, čo si vedel získať panovníkovu dôveru, zároveň však medzi priateľmi intrigoval proti nemu. Urzababa vymenoval sympatického mladíka za svojho pohárnika a poskytol mu veľa výhod. Mladík využil svoje dôvernícke postavenie pri kráľovi a krok za krokom ho izoloval od ostatných vysokých úradníkov, denuncujúc ich v jeho očiach ako Lugalzagesiho najatých špehúňov. Na druhej strane rozdúchaval v hornej vrstve kišských Semitov obviňovaním kráľa veľkú nespokojnosť, ktorú využíval na to, aby utváral atmosféru pre zamýšľaný prevrat. Nielen v semitských kruhoch Kiša, ale aj u kočovníkov vonku pred bránami mesta a na šírych priestranstvách púšte bol váženým človekom, na ktorého dali.
Obzvlášť mu pomohlo, že jeho pán Urzababa nemal v urodzených kišských rodinách oporu. Pozerali naňho ako na povýšenca, čo sa vyšvihol. A o jeho matke Kubabe, ktorá sa v čase všeobecných zmätkov povzniesla z krčmárky na kráľovnú, si v meste s rukou pred ústami pošuškávali najnekalejšie historky. V obchode, ako aj v posteli bola bez najmenších škrupúľ. Z toho všetkého prischla jej viac-menej ostýchavému a úzkostlivému synovi iba zlá povesť.
To prišlo veľmi vhod kráľovskému pohárnikovi, proti ktorému nikto nemohol povedať krivé slovo, pri uskutočňovaní jeho ctižiadostivých plánov. S niekoľkými blízkymi priateľmi pripravoval sprisahanie.
V určenú hodinu zbavil kráľa, ktorý mu plne dôveroval, moci a s hŕstkou priateľov obsadil všetky dôležité miesta v Kiši. Lugalzagesiho agentov, ktorých dobre poznal, vedel práve tak rýchlo odstaviť ako v Kiši umiestnené okupačné jednotky. A ešte skôr, než sa zopár Lugalzagesiho dôverníkov, ktorým sa podarilo uniknúť, dostalo do ďalekého Uruku, aby tam oznámili Urzababovo zosadenie, nový kišský kráľ, ktorý si dal meno Šarrukenu, „pravý vládca“, čosi-kamsi zostavil pohyblivý bojový oddiel. S týmto oddielom si vo viacerých bitkách podrobil sever Sumeru, a tým prakticky rozdelil Lugalzagesiho ríšu na dvoje.
Nevieme, kedy Šarrukenu zasadil rozhodujúci úder kráľovi Sumeru, ktorý medzičasom ostarel. Ako prvé žiadal od Lugalzagesiho, aby ho uznal za vládcu severu, čo ten odmietol. Nato Šarrukenu, ktorý mal podľa vlastných údajov k dispozícii pravidelné vojsko v počte 5 400 ostrieľaných bojovníkov, zostavil údernú inváznu armádu a vydal sa s ňou na juh. Mal v úmysle poraziť Lugalzagesiho a päťdesiat ensiov, jeho spojencov. Súveké pramene hovoria o troch ofenzívach a dovedna tridsiatich štyroch bitkách. Lugalzagesi sa zrejme neodvážil vytiahnuť do poľa proti víťaznému dobyvateľovi. Čakal naňho so svojimi v boji preverenými, dobre vycvičenými oddielmi pred Urukom. Nakoľko si bol na víťazstvo privyknutý kráľ svojou vecou istý, o tom anály mlčia. Niet textov, ktoré by čosi vypovedali o tom, ako Lugalzagesi prijal vážne ohrozenie svojho panstva.
Smerodajný pre konečné rozhodnutie bol napokon odlišný spôsob boja vojsk.
Sumerské zväzy, formované tradíciou aj vo vojenskom umení, nastúpili proti nepriateľovi vo zvyčajných zovretých šíkoch s dlhými kopijami a štítmi zvýše chlapa. K dispozícii mali len bojové vozy ako pohyblivú, ale aj osobitne ohrozenú útočnú zbraň.
Naproti tomu Šarrukenuovi vojaci boli ľahkonohí rýchli synovia púšte, ktorí ako poľovníci zaútočili zo všetkých strán oštepmi, šípmi a lukmi na masívne čelo nepriateľa, hybko zas ustúpili, aby využívajúc všeobecný zmätok, ihneď urobili nový výpad a udreli na inom mieste. Lugalzagesiho vojsko nestačilo na túto novú bojovú techniku. Utrpelo zdrvujúcu porážku. Lugalzagesi sám padol Šarrukenuovým oddielom do rúk.
Dva svety – jedna kultúra: Sumeri a Semiti
Rozhodujúca bitka medzi Sumermi a Semitmi vypukle demonštrovala zrážku dvoch svetov. Statický, prastarými mestskými zväzmi reprezentovaný poriadok Sumeru podľahol pohyblivým, v kočovníckom duchu vedeným a konajúcim semitským silám. Po stáročnom spolužití v tom istom priestore utvorili sa po prvý raz fronty. A ukázalo sa, že Sumeri žijúci v krajine po stáročia bez prílevu čerstvej krvi vojensky nestačia na stále pribúdajúce semitské obyvateľstvo.
V kultúrnej oblasti to bolo inak. Tam sa uplatnilo sumerské duchovné dedičstvo – reč, literatúra a umenie – aj pod novým vládcom Šarrukenuom, ktorý si po víťazstve nad Lugalzagesim dal meno „kráľ krajiny“, čiže kráľ Sumeru. Bol dosť múdry na to, aby zmenu vlády obmedzil na politickú oblasť, a naopak, aby náboženstvo, vedu a umenie ponechal v osvedčených rukách. Tak mohol aj sám ešte vydávať Lugalzagesiho porážku za súhlas sumerských bohov s jeho politikou.
Zajatého Lugalzagesiho priviedli do Nippuru. Tam, pred chrámom Enlila, na pomoc ktorého sa vždy odvolával, dostalo sa porazenému kráľovi najhlbšieho poníženia. Víťaz ho dal vystaviť napospas posmechu všetkých tých, ktorých dlhé roky utláčal. Zároveň však Lugalzagesi určite pripadal všetkým Sumerom, ktorí ho tam videli stáť, ako symbol potupného konca jeho sna o sumerskej veľríši.
Šarrukenu vedel, čo robí, keď Lugalzagesiho vystavil na pranier pred Enlilovým chrámom. Sumerský kráľ dal zreteľne najavo, že sa cíti ako Enlilov chránenec a miláčik. Boh, ktorý dopustil, aby tento kráľ bol porazený a zvrhnutý, ktorý ako pán chrámu sa vedno prizeral, akej hanby sa Lugalzagesimu ušlo, a nezakročil, sa musel od tohto vládcu odvrátiť, a tým dal za pravdu zbraniam, a teda aj víťazstvu protivníka. Tak uvažoval Šarrukenu. A jeho úspech kráľa a pána celej Mezopotámie ani čo by tomu nasvedčoval. Nie je vylúčené, že veriaci Sumeri to videli inak. Zaiste mysleli na kliatbu, ktorú vypustil z úst kráľ Urukagina, keď Lugalzagesi začínal svoj víťazný pochod Sumerom a bezohľadne ničil všetko, čo sa mu stavalo do cesty. Možno to boli aj posledné myšlienky pokoreného vládcu, skôr ako ho vyviedli zhrbeného pod ťarchou jarma z klietky na popravisko.
Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983
Z knihy prepísal Ján Parada.
Pokračovanie v ďalšej kapitole Sargon – legenda a skutočnosť. Návrat na úvod knihy Sumeri.
Jedna odpoveď na “Sumeri – Sen o sumerskej ríši a jej koniec”
[…] v ďalšej kapitole Sen o sumerskej ríši a jej koniec. Návrat na úvod knihy […]