Sargon Akkadský zakladá prvú veľríšu v dejinách.
Pohárnik sa stáva bohom
Prehistóriu tejto kapitoly poznáme. Lebo za postavou Sargona Akkadského, ako ho volajú dejepisci, sa neskrýva nikto iný ako Šarrukenu, pohárnik kišského kráľa, ktorý sa sám vymenoval za ensiho a po víťazstve nad Lugalzagesim sa stal pánom celej Mezopotámie. Pravda, to bol ešte len začiatok.
So Sargonom sa začína nielen história veľríš na tejto zemi, ale aj tvorba legiend okolo ich zakladateľov. Dejiny poznajú len jedného Sargonovho adoptívneho otca. Bol to kráľovský palmový záhradník Laïpu na kišskom dvore. To, že sa o Sargonovom vlastnom otcovi nevie nič, veľmi uľahčilo vznik práve tak romantického ako obdivuhodného príbehu o jeho pôvode. Bol zároveň taký dojímavý a pôsobivý, že sa neskôr dostal ako jeden z najúspešnejších detských príbehov do biblie – ako rozprávanie o Mojžišovom pôvode.
Sargonova matka, rozpráva kronikár, bola jedna z Inanniných kňažiek zaviazaných k bezdetnosti. Hoci v sumerských chrámoch poznali nielen byliny s antikoncepčným účinkom – čosi ako pilulku pre kňažky – a určite boli dobre oboznámení aj s praktikami vyháňania plodu, podľa všetkého predsa len zavše dochádzalo k neželaným pôrodom. V prípade malého Sargona to bolo, prirodzene, riadenie osudu. Jeho matka ho priviedla na svet v meste Azupiranu a v pletenom košíku ho zverila Eufratu. Záhradník Laïpu našiel košík v tŕstí a chlapca vychoval.
V slávnej knižnici asýrskeho kráľa Aššurbanipala objavil sa útržok Sargonovej autobiografie plnej výmyslov, v ktorej rozpráva príbeh svojho detstva. Tu čítame:
„Sargon, mocný kráľ, kráľ Akkadu, som ja. Moja matka bola bohyňa, otca som nepoznal. Otcov brat býva vo vrchoch. Mojím rodným mestom je Azupiranu, ktoré leží na brehu Eufratu. Počala ma matka bohyňa. Potajme ma porodila, vložila do schránky z trstiny, zemskou smolou utesnila dvierka na nej a zverila ma rieke. Rieka sa neprevalila ponad mňa, lež ma vyzdvihla na hladinu. K Akkimu, nosičovi vody, ma priniesla. Akki, nosič vody, ma vytiahol z rieky. Prijal ma za syna a vychoval. U Akkiho, nosiča vody, som sa vyučil za záhradníka. Kým som bol záhradníkom, obľúbila si ma Ištar a štyri roky som vykonával kráľovskú moc. Vládol som a kraľoval čiernohlavému ľudu. Bronzovými sekerami som zničil mocné hradby. Vystúpil som do horných vrchov a prešiel som krížom cez dolné vrchy. Tri razy som obkľúčil krajinu pri mori. Vlastnou rukou som dobyl Tilmun.“
Ďalší text, ktorý sa vzťahuje na budúcich kráľov, je nezrozumiteľný a napokon sa nečakane končí. Tu sa zreteľne ukazuje, že sa Sargon – podobne ako sumerskí králi pred ním – odvoláva na mocnú Inannu, babylonskú Ištar, a jej vplyv pri získavaní a výkone moci.
To vychádza najavo aj z babylonskej kroniky, v ktorej sa hovorí:
„Sargon, kráľ Akkadu, sa vyšvihol vďaka Ištarinej podpore a nemal soka ani protivníka. Lesk svojej moci rozlial po krajinách. More na východe prekročil a v jedenástom roku dobyl krajinu na západe až po jej hranicu. Zjednotil ju, postavil na západe svoje sochy, korisť dal priniesť do Akkadu, svojich ľudí z paláca osadil v okruhu piatich míľ a nad všetkými krajinami vládol zvrchovane.“
Tu legenda vyúsťuje ako všade, kde je reč o Sargonových neskorších činoch, opäť do skutočnosti. A práve pre tieto činy, ktoré sú historické, bolo treba vynájsť onen legendárny pôvod, aby sa stali hodnovernými pre žasnúce potomstvo. A láska bohyne sa nemohla vynechať, lebo bez nej by nijaký smrteľník nebol mohol založiť veľríšu, akou bol Akkad.
Ale nechajme legendu bokom a spýtajme sa na historickú skutočnosť o Akkade. Musíme, pravda, pripustiť, že pokiaľ sa držíme názvu, ani Akkad nie je faktom. V súvekých nápisoch ho nachádzame práve tak málo ako Sumer. A predsa skonštruovala veda zo Sumerov a Akkadov prvý veľký rasovo-národný protiklad svetových dejín. Sumerológ F. R. Kraus skúmal tento fenomén zdôvodnenia skutočného protikladu z fiktívnych pojmov vo svojej knihe Sumeri a Akkadi – problém staromezopotámskej histórie (Sumerer und Akkader – Ein Problem der altmesopotamischen Geschichte) filologickými prostriedkami.
Pritom dochádza k záveru, že „Sumeri a Akkadi sú pre nás veličinami, o ktorých síce sotva možno vážne pochybovať, ktoré však nateraz nemožno ani definovať, pretože zrejme už v čase našich najstarších prameňov vstúpili do možno už veľmi zložitej symbiózy, a tá sa práve pre skromný výskyt a medzerovitosť týchto prameňov nedá rozuzliť. Teoreticky sa síce môžu pokladať za činiteľov kultúrnej a politickej histórie, ale ich úloha v tejto histórii ostáva pre nás nejasná. Preto bude v historických opisoch po náležitom úvode namieste nenechať ich predbežne vôbec vystupovať ako konajúce subjekty, alebo nechať ich vystupovať ako aktérov len s najväčšou zdržanlivosťou.“
Podľa mojej mienky neslobodno, keď ktosi dnes píše knihu s názvom Sumeri, ponechať túto, pravdaže, spornú poznámku F. R. Krausa bez povšimnutia. To, že ju spájam s otázkou týkajúcou sa Akkadu, má svoju opodstatnenú príčinu. Lebo Akkad vznikol ako pojem s upevnením protipojmu Sumer. Obidve pomenovania fixujú póly historického obrazu sveta, ktorý pozostáva z antitéz. To znamená, že z bežnej predstavy obrazu nepriateľa, ako sa vyvinula so vznikom európskych národných štátov a prejavila sa povedzme v klasickom nepriateľstve Nemecka a Francúzska, odvodilo sa aj nepriateľstvo Sumer – Akkad, ktoré v takej podobe pravdepodobne nikdy nejestvovalo. Lebo aj rasový konflikt je očividne vynálezom neskorších epoch.
Preto som pri označovaní nesumerského obyvateľstva Mezopotámie doteraz sústavne hovoril o Semitoch, a nie Akkadoch. Pomenovaním som chcel označiť veľký počet nesumerských národností, ktorých protiklad k Sumerom sa istotne nedá vysvetliť len rasou, ale skôr iným, v najvčasnejšej ére vari zväčša kočovníckym spôsobom života, ako aj krajinou ich pôvodu a ich mravmi, ktoré ešte vždy nepoznáme.
Veď dokonca Sargon, nazývaný Akkadský, nie je vodcom jednotného, vo svojich bojových zväzoch zovretého národa, ale je vládcom, v ktorého vojsku síce nepochybne slúžilo veľa Severomezopotámcov, teda Semitov, ktorý však zaručene od svojich vojakov nepožadoval semitský rodokmeň ako podmienku prijatia. Tak ako my z druhej strany nemôžeme vylúčiť, že pokus založiť sumerskú ríšu podnikol kráľ Lugalzagesi, ktorý mal možno semitský pôvod, hoci – a na to F. R. Kraus právom vo svojej knihe poukázal – semitské meno, aké mal Lugalzagesiho otec, práve tak málo dovoľuje s istotou usudzovať na semitský pôvod ako napríklad u nás rodné meno Jozef na židovský pôvod.
Ale čo je potom Akkad? Najprv to pravdepodobne bolo hlavné mesto, ktoré založil Sargon. Bol prvým panovníkom svetových dejín, ktorý korunoval svoj vzostup a slávu založením vlastnej metropoly. Presne nevieme, kedy vznikla, a ešte sme ju neobjavili, hoci jestvujú doklady o jej polohe.
Práve založenie vlastného hlavného mesta, ktorého názov pripojil k svojmu vladárskemu menu, najzreteľnejšie ukazuje, že Sargon nebol poplatný nijakej tradícii, že neexistuje ani metropola ani geograficky alebo politicky vyznačiteľné územie, ku ktorému by ho viazal pocit spolupatričnosti podľa pôvodu. Či ho už nazveme najdúchom, synom stepi, povýšencom alebo revolucionárom – v mezopotámskej histórii ostáva zakladateľom veľríše, ktorá nemala vzor ani skutočný základ. Lebo mesto Akkad ako novozaložená lokalita určite nemohlo popri starých ctihodných mestách Uruk, Kiš, Lagaš, Ur a Nippur tvoriť takú bázu. Predovšetkým to bolo vari zhromaždisko verných, Sargonovo vojenské táborisko a iba neskôr aj sídlo chrámov bohov, ktorých až dovtedy uctievali pod holým nebom – Šamaša, boha slnka, Suena, boha mesiaca, ale aj Ištary, niekdajšej Inanny, ktorá ako bohyňa lásky a plodnosti ostala nažive pre všetky národy Blízkeho východu až do grécko-rímskej epochy.
Ako veľmi sa ešte v posledných storočiach tretieho tisícročia mieša legenda s historickou pravdou, vyplýva z textov, ktoré sa pripisujú samému Sargonovi alebo aspoň literárne majú v ňom svojho rozprávača. Ako neskalený musel byť vládcov pohľad na politické a vojenské skutočnosti, tak veľmi musel dbať Sargon na to, aby čo najviac zamútil pohľad okolia na svoju vlastnú osobu. To je typická vlastnosť každého parvenu. Sargon jej nasadil v najozajstnejšom zmysle slova korunu: sám sa vyhlásil za boha.
Niektorí vedci v tomto počine vidia želanie zreteľne sa odpútať od tradovaného sumerského vládneho mechanizmu, totiž nebyť už zástupcom boha, ale sám byť pánom: pánom bohom. Tento názor zdôvodňujú tým, že za Sargonovej vlády sa božský panteón Sumerov scvrkol, že len najvýznamnejší bohovia, ako Enlil a Inanna, si zachovali svoj význam, no vedľa vládcu mohli žiariť ako pravé božstvá kočovníkov aj slnko, mesiac a hviezdy.
Keďže Sargon sám očividne málo prispel k pretvoreniu sumerského náboženstva a skôr mal tendenciu zapojiť sumerské kultové formy do svojho štýlu vlády, zdá sa presvedčivejším, že sebazbožstvením chcel prejaviť predovšetkým akt osobnej „hybris“, teda výraz pýchy a nadutosti.
Treba si ho predstaviť, tohto bezmenného človeka, na dvore vazalského kráľa, ktorý odrazu zvrhne nielen vlastného panovníka, ale premôže aj jeho imperátora a naostatok sa vyšvihne na pána vtedajšieho sveta. Či zoči-voči nepretržitému úspechu nemusel veriť v božie riadenie? Myšlienka, že on sám má božský pôvod, že bol splodený bohom, azda samým Enlilom, a onou Inanninou kňažkou, ktorá na boží príkaz musela priviesť na svet dieťa, bola mužovi jeho pôvodu a jeho kariéry veľmi blízka.
Pozrime sa na dráhu vzostupu tohto kráľa. Víťazstvo nad Lugalzagesim predstavuje sľubný začiatok. Napriek tomu boli na juhu vazalskí králi, ako napríklad urský kráľ, ktorí sa Sargonovi postavili na odpor ešte aj po víťazstve nad Lugalzagesim. Urský vládca bol porazený ako napokon všetci sumerskí ensiovia, ktorí Sargonovi dobrovoľne neotvorili brány svojich miest. Zdá sa však, že Sargonoví miestodržitelia v týchto mestách nevládli tak tyransky ako zástupcovia Lugalzagesiho. Sargon mal primálo času starať sa o dobyté územia, ktoré preto ostali viac-menej odkázané samy na seba. A to iste nie je pod cudzou nadvládou ten najhorší spôsob života.
Sargon prenikal za hranice Mezopotámie. Mari mu už veľmi skoro padlo do rúk. Na ceste k Stredozemnému moru nebolo ďalšej rovnako silnej bašty. Či si Sargon podmanil Eblu, to nám pravdepodobne onedlho prezradia archívy, ktoré tam boli objavené. Neistým činiteľom ostávala hranica v Zagroských vrchoch. Územie bolo neprehľadné, vrchovské kmene uhýbali každému útoku. Jednako sa Sargonovi podarilo zaistiť si predhorie, takže mal krytý chrbát pre svoje výpady smerom na juh a na východ. Pritom mu išlo najmä o hospodárske záujmy, o čom by svedčilo dobytie Tilmunu ako najvýznamnejšieho prekladiska tovaru na Dolnom mori, o ktorom sa znova a znova zmieňujú Sargonove nápisy. Že panstvu nad „Dolným morom“ pripisoval aj symbolicky význam pre svoju ríšu, to možno vyčítať z textu, ktorý hovorí, že Sargonoví bojovníci „si umyli zbrane v Dolnom mori“. Či sa za touto poznámkou skrýva akt pokánia alebo jednoducho iba konštatovanie, že Sargon sa tu dostal k prirodzenej hranici svojej ríše, to ostáva otvorené.
Sargonov ďalší výpad smeroval proti Elamu, ktorý dobyl. Podrobil si aj mestá na arabskom východnom pobreží, ktoré dnes sotva poznáme, až dole k Ománu, kde sa zmocnil vytúžených medených baní. Rovnako úspešný bol aj na severe a východe. Dobyl Libanon a celú Malú Áziu až po Taurus. Dokonca sa hovorí, že sa pokúsil zaútočiť s flotilou na ostrovy Cyprus a Kréta.
Na vrchole jeho moci rozprestierala sa Sargonova ríša tisícky kilometrov od brehov Halysa (dnešného Kizilirmaku) v Malej Ázii a od maloázijského severovýchodného pobrežia Stredozemného mora na juhovýchod. Zahŕňala celé povodie Eufratu a Tigrisu, ďalej západnú Perziu, ako aj obidva brehy Perzského zálivu až ďaleko na juh.
Ak si pozrieme Sargonovú ríšu na mape, javí sa nám ako organický útvar, ktorý sa prispôsobuje danostiam krajiny a napriek obrovskej rozlohe si zachováva prehľadnosť. Hoci Sargon nevládal za päťdesiat rokov svojho panovania udržať dobyté územie pod kontrolou stále v celom rozsahu, jednako len bol prvým kráľom ľudstva, ktorý vedel také veľké teritórium nielen dobyť, ale aj spravovať. Nepriaznivý vývoj situácie na hraniciach a povstania v krajine neboli nikdy takou hrozbou, že by boli vážne ohrozili jestvovanie tzv. Akkadskej ríše.
Sargonove výboje a založenie svetovej ríše, prirodzene, nastoľujú aj otázku: „Načo?“ Veľríše sa nerodia len z dobyvačnosti a túžby vladára po moci. Sú aj iné, rozhodujúce podnety. V prípade Sargona, ktorý sa narodil ako bedár, bola zaiste osobitne mocným podnetom túžba po bohatstve. Chcel z Akkadu urobiť najkrajšie, najskvelejšie mesto celej ríše. No to vyžadovalo veľa surovín, ktoré vo svojej mezopotámskej základnej časti krajiny nemal. Obchodom by si ich síce bol mohol zadovážiť, lenže na množstvá, ktoré potreboval, chýbali akkadskému kráľovi prostriedky. A tak bola vojna najjednoduchšou a najrýchlejšou cestou zaobstarať si bez vlastných prostriedkov, iba údernou silou svojho vojska to, čo na výstavbu skvostnej metropoly potreboval.
Keď videl, ako ľahko sa možno dostať k zdrojom a ťažiť z nich na vlastný účet, čosi-kamsi sa zrodila myšlienka na ďalšie výboje. Jeho poľné výpravy nadobúdali čoraz viac čisto hospodársky charakter. Neboli to však len výpravy za korisťou, ale aj výpady k surovinovým zdrojom. Keď si všimneme mapu Sargonovej svetovej ríše, tento zámer sa nám dokonale objasní.
Sargon bol dosť prefíkaný na to, aby si vopchal zisk z vojenských podujatí len do vlastného vrecka. Nielenže pripustil isté voľné hospodárstvo, a tým svojmu okoliu otvoril cestu k súkromnému kapitalizmu, ale zapojil do obchodu svojich podrobených poddaných, a tak si v kedysi nepriateľskej cudzine vytvoril vrstvu prívržencov, ktorí držali s ním, pretože s jeho pomocou sa dostali k bohatstvu. To prirodzene ešte viac platilo o obchodníkoch vo vlastnej krajine, najmä v hlavnom meste Akkade, ktoré Sargon spojil dobre vybudovaným systémom kanálov s Dolným morom. V súvekých textoch sa dočítame, že lode z Tilmunu, Maganu a Meluhhy kotvili pri akkadskom móle a vykladali tovar. Tým sa kráľovské mesto Akkad stalo aj obchodnou metropolou, centrom hospodárskeho impéria obrovského rozsahu.
Dnes sa spytujeme, aký asi bol muž, ktorý podľa legendy prišiel z vody a z vlastnej vôle sa stal bohom – ktorý založil svetovú ríšu a vedel sa udržať ako jej panovník pol storočia, až do svojej smrti. Ak chceme veriť interpretom, máme v Irackom múzeu v Bagdade jeho často reprodukovaný portrét v bronze. Táto jemne cizelovaná hlava bojovníka so súvekým šperkom kráľa je jedným z najkrajších raných portrétnych bronzov, ktoré máme. Charakterizuje ho pohľad vládcu, objímajúci celý svet. Aj keď sa dnes kloníme skôr k názoru, že táto plastika predstavuje Sargonovho vnuka Narámsina, predsa len môžeme pokladať toto dielo za dokument akkadskej kráľovskej moci, pričom otázka osobného modelu nie je taká dôležitá, lebo tvorcovi záležalo nepochybne viac na svetovládnom výraze vládcu než na vernej podobe portrétu.
Na akkadskom kráľovskom portréte je pre nás významný predovšetkým zreteľný rozdiel od spôsobu zobrazovania sumerských vládcov. Namiesto zväčša vyholenej okrúhlej sumerskej lebky, s akou sa stretávame na mnohých plastikách a v početných reliéfoch či pečatných valčekoch, máme tu do činenia s pretiahnutou hlavou s charakteristickým nosom, bujnými vlasmi a jemne zvlnenou bradou. S touto tzv. Sargonovou hlavou prichádza k nám postava vládcu, ktorá už úplne zodpovedá našim predstavám o vznešenosti a ušľachtilosti.
Vývoj akkadskej dynastie, pravdaže, nezodpovedal suverénnemu výrazu tejto tváre. Osobitnú pečať jej vtláča nie noblesa, lež krv.
Sargonov syn Rimuš stál pri nástupe vlády po smrti svojho otca pred veľkými problémami vo všetkých častiach ríše. Nebolo to skvelé dedičstvo, ktoré prevzal. Krízové situácie sa ohlasovali nielen na hraniciach, kde už jeho otec mal jednostaj ťažkosti, ale povstanie často vypuklo v celej krajine. Búrili sa ensiovia v Adabe, Lagaši, Umme, Ure a Uruku. A to napriek tomu, že Sargon mal vo všetkých mestách vo vedúcich postaveniach na dvore a vo veľkých chrámoch špicľov sčasti spomedzi príbuzných. Tak napríklad Sargonova nevlastná sestra Encheduana bola veľkňažkou pri Nannovom chráme v Ure. Poznáme alabastrový kotúč, z ktorého sa na nás pozerá princezná v zriasenom rúchu tróniaceho božstva.
Všetka štátnická obratnosť zakladateľa ríše, jeho predvídavé rozdelenie dôverníkov a jeho zrieknutie sa tvrdých opatrení ničiacich sumerskú tradíciu neochránili jeho následníkov pred povstaniami a násilím. Rimuš na túto úlohu nestačil. Mal ešte síce otcovu moc, nie však jeho veľkosť. Keď jeho pokusy pacifikovať odbojný juh zlyhali, postupoval s brutálnym násilím. V povstaleckých mestách neušetril nikoho, nenechal kameň na kameni. Potoky krvi vyznačovali cestu, na ktorú sa vydal ako domnelý ochranca otcovského dedičstva. Bezohľadne na kopytách rozniesol aj Elam, ktorý sa proti nemu vzbúril. Na severe krajiny si založil vlastné hlavné mesto: Rimuš. Ale nebolo mu súdené, aby sa z neho dlho tešil. Po deviatich krvavých rokoch panovania padol za obeť palácovej revolúcii. Čo Sargon vykonal kišskému kráľovi, prihodilo sa teraz jeho synovi.
No jednako sa akkadská dynastia udržala. K moci sa dostal Sargonov starší syn Maništusu. Aj on videl, že jeho vládu ohrozujú povstania vo všetkých častiach krajiny, a podobne ako jeho brat panoval tyransky a ničiteľsky. Iba v Elame, ktorý ťažko trpel už za jeho brata, dal zrúcať dvestotridsať znovupostavených miest. Pokojné dni prežíval len v domovskej krajine Akkadov, na severe Mezopotámie. Nápisy ho velebia ako zakladateľa Ištarinho chrámu v Ninive. Ale veľká bohyňa nemohla ani jeho uchrániť pred bratovým osudom, aj on sa stal obeťou palácového prevratu.
V pozadí ako príkazca vraždy možno stál Maništusuov vlastný syn Narámsin. Sargonov vnuk bol nepochybne najschopnejším vládcom akkadskej dynastie. Usiloval sa o moc, keď videl, ako sa ríša napriek všetkým sankciám proti odbojným poddaným rozpadáva pod rukami jeho otca. Ale ani Narámsin nedostal nič zadarmo. Ak môžeme veriť kronikárovi, stál nový kráľ pri nástupe na trón pred masovým povstaním vo všetkých mestách ríše. Pochopiteľne, veď zmena v osobe vládcu vždy znova prebúdzala nádej ujarmených národov na oslobodenie. Napriek tomu nebol by mohol Narámsin panovať tridsaťsedem rokov, ako sa mu pripisuje v listine kráľov, keby bol od začiatku stál zoči-voči permanentnej rebélii v krajine.
No isté je, že za jeho panovania nevládol čas pokoja. Jednostaj bol zaujatý tým, ako zamedziť rozpadu ríše. Pritom bol dosť bezstarostný a smelý, aby zaútočil ešte aj za hranice starootcovskej dŕžavy, lebo dobyl a zničil Eblu, iba pred niekoľkými rokmi objavené hlavné mesto severosýrskej ríše.
Narámsin pýchou a spupnosťou ešte prevyšoval starého otca. Za jeho vlády dosiahol Akkad, čo aj na krátky čas, najväčší rozkvet. Preto si Narámsin pripísal titul „kráľ štyroch strán sveta“, čo neznamená nič iné ako svetovládca.
Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983
Z knihy prepísal Ján Parada.
Pokračovanie v ďalšej kapitole Gutejci zničia Akkad. Návrat na úvod knihy Sumeri.
Jedna odpoveď na “Sumeri – Sargon – legenda a skutočnosť”
[…] v ďalšej kapitole Sargon – legenda a skutočnosť. Návrat na úvod knihy […]