Kategórie
Knihy

Sumeri – Prvý svet

Sumeri a Semiti medzi Elamom a Stredozemným morom.

Mesto ako životná forma

Ak chápeme svet v protiklade k pojmu zem ako prírodu premenenú ľudskou existenciou a príčinlivosťou, zisťujeme ho na tejto zemi po prvý raz okolo roku 3000 pred n. l. v Mezopotámii. V tomto zmysle hovorievame o svete Starého Východu. Priestorovo sa rozprestiera ďalej ako svet klasického Grécka alebo svet talianskej renesancie. A predsa má s obidvoma spoločné čosi rozhodujúce. Skoro celé tisícročie – oveľa dlhšie než jeho západní potomci – pozostával zo súperiacich mestských štátov, ktorých typ pretrval veky. V Grécku sa dvetisíc rokov po Sumeri ešte vždy stretávame s mestským božstvom – napríklad v Aténach s Pallas Aténou – a nachádzame ozvenu mezopotámskych zikkuratov v Akropole, ktorá sa týči, zasvätená bohom, nad mestom.

Mestské centrá Sumeru sa stali zárodočnými bunkami rýchlo sa šíriacej urbanity, ktorá rozvíjala celkom svojské životné formy. Všetky civilizačné prvky, ktoré pred päťtisíc rokmi vznikli v Mezopotámii, závisia od osobitných životných podmienok mesta. Stretávame sa s nimi práve tak v Aténach šiesteho storočia pred n. l. ako vo Florencii roku 1400. Každé stredoveké mesto v Európe malo pravdepodobne viac z výzoru a ruchu starých sumerských miest než súveké egyptské alebo krétske sídliská. Tam sa žilo podľa iných, na onen svet zameraných, prísne sakrálnych foriem, ktoré jednotlivcovi ponechávali oveľa menej priestoru, než koľko ho v svojom živote nachádzal Sumer.

Ak sa nám dnes Mezopotámia predstavuje akoby cez mýtický závoj, nesmieme sa tým dať oklamať. Mýtus je rámec, v ktorom sa nám obraz včasnosumerského života núka. Ak si vysvetliteľné nálezy z čias historicky sa profilujúcich mezopotámskych miest všimneme bližšie, narazíme na dokumenty skôr triezveho života, poznačeného politickými a hospodárskymi udalosťami.

Prevládajúci, všetko prenikajúci náboženský prvok ranej epochy v priebehu tretieho tisícročia čoraz viac zatláčali do úzadia praktické predstavy o živote, zamerané na zvládnutie všedného dňa. Radosť zo života a užívanie jeho radostí asi hrali v sumerskej existencii podstatnú úlohu ako protiváha tvrdej dennej lopoty. Pritom sa aj náboženské slávnosti – podobne ako neskôr v kresťanských oblastiach Západu – stávali vítaným podnetom na svetské oslavy, ktoré vplyvom chrámovej prostitúcie rozšírenej v Sumeri zaiste nadobúdali dosť často orgiastické formy.

Tu asi má svoj pôvod Herodotova často spochybňovaná správa o ľúbostných obetách žien, prinášaných v babylonskom chráme Afrodity – gréckej obdoby Inanny. Raz v živote, hovorí sa u Herodota, musí sa každá žena vybrať do Afroditinho chrámu a tam vyčkávať, kým jej cudzinec hodí peniaz, čím si ju vyberie na súlož. Nech je to hockto, žena musí ísť za ním pred brány mesta a tam sa mu oddať.

Iste tu máme do činenia s obyčajou, ktorá má korene v milostnej službe v Inanninom chráme. Sumerské chrámové hetéry očividne boli vážené ženy, veď styk s nimi sa pokladal za náboženský úkon. Nemali zakázané neskôr sa vydať, ale nesmeli priviesť na svet deti, lebo tie by vraj boli – podľa hodnotenia milostnej služby v chráme – deťmi bohov. Pravdepodobne platil tento zákaz aj pre veľkňažku – zástupkyňu Inanny –, ak nešlo o kráľovnú, pretože inak by sa asi nebolo dalo vyhnúť konfliktom medzi kráľovnou a veľkňažkou.

Všetko svedčí o tom, že Sumer sa tešil veľkej sexuálnej slobode. Homosexualita bola rovnako bežná ako pohlavné úchylky, ktoré v niektorých chrámoch mali domovské právo. Sodomia a transvestizmus boli práve také známe ako výmyselnícke kombinácie spôsobov obcovania pohlaví. Istý kultový text hovorí o hlavnej kňažke, ktorá obľubovala análny styk. Z Uruku poznáme malú jemne stvárnenú terakotu, ktorá ukazuje dvoch bradatých mužov pri sakrálnom koite vykonávanom postojačky.

Hoci Sumer na rozdiel od kočovníkov poznal monogamiu, boli družky naskrze dovolené. Na to naráža sumerské príslovie:

„Keď sa žena so ženou zhodne, v dome sa žije svorne.“

Rozšírený bol najmä ľúbostný pomer s otrokyňami, no to nemenilo nič na ich právnom postavení. Stávalo sa však, že deti, ktoré sa z takýchto vzťahov narodili, boli uznané, a tak získali slobodu.

Zákon zakazoval kupliarstvo, krvismilstvo a znásilnenie. Cudzoložstvo – to je pohlavný styk s vydatou ženou – hodnotili súdy ako delikt proti cudziemu majetku. V Sumeri chýba tvrdosť, ktorá charakterizuje veľa iných zákonných a trestných foriem včasnej éry. Zdá sa, že aj jednotlivec požíval – aspoň podľa textu zákonov z ranosumerského obdobia – dosť veľkú právnu istotu, ktorá, pravdaže, platila iba vo vlastnom mestskom zväzku a prestala jestvovať, len čo sa mesto dostalo pod cudziu nadvládu, alebo keď Sumer padol do zajatia.

Každodenný život v ranosumerskom meste opisuje Hartmut Schmökel v diele Ur, Aššur a Babylon (Ur, Assur und Babylon). Príslušná kapitola nás zavedie do večerného Uruku roku 2900:

„Keď na šíry rovný kraj pri Eufrate sadá krátky súmrak, vracajú sa chrámové čriedy za volania hnedých nahých pastierov domov. Je jar a mladá pučiaca tráva má šťavu a silu, takže ovce i kozy sú tučné a jahnence hybko poskakujú za svojimi matkami obťažkanými veľkými vemenami. Čas strihania je ešte ďaleko: srsť, dlhá a hustá, visí zo zvierat – priadky vlny v chrámových dvoroch budú mať tento rok plné ruky práce…

Na uliciach obytných štvrtí Uruku – sú ako priepasti medzi hlinenými múrmi, ktoré iba tu a tam prerušujú brány domov alebo malá kaplnka – vládne teraz, keď nadchádza chlad večera, ruch. Stolári, kováči na hrubé a jemné práce, hrnčiari, kamenári a vznešení rezbári pečatných valčekov vychádzajú, vracajúc sa zo svojich dielní, z chrámových portálov a besedujúc mieria k svojim domovom. Ženy s vysoko uviazanými čiernymi vlasmi a vo vykasaných vlnených rubášoch prinášajú vo veľkých hlinených džbánoch z rieky vodu a onedlho ich cez dvorové vráta vidieť zvŕtať sa okolo kozuba alebo ešte náhlivo domieľať posledné zrno na večerný posúch. Vracajú sa aj vojaci v kužeľovitých bronzových prilbách, s prevesenými štvoruhlastými štítmi a dlhými oštepmi nedbanlivo položenými na pleciach. Hádam mali dnes zákopnícku službu a museli opravovať riečne hrádze podmyté poslednou povodňou; pisári, kňazi a dvorní úradníci v módne načuchraných huňatých kabátoch sa pyšne presúšajú a šuhaji mohli konečne opustiť tvrdé sťa v šíkoch stojace hlinené lavice chrámovej školy; ženú sa ako víchor, mávajúc tabuľkami, cez priestranstvá mesta a vrtko kľučkujú medzi ťažko naloženými somármi, ktoré poháňané palicami pohoničov trpezlivo terigajú koše, vrecia a kožené mechy z bruchatých nákladných člnov pri novom eufratskom prístavisku do skladu. Vtom zaznejú povely a výkriky, ktoré vzbudzujú údiv okoloidúcich chodcov a nútia ich odstúpiť sa: špalierom úctivo zohnutých chrbtov kráča kňazské knieža v kožušinovom plášti a s kráľovskou šerpou, ktorý sa so svojou družinou vracia z prehliadky novozaloženého zavodňovacieho kanála, k bráne Eanny, aby sa odobral do svojho sídla postaveného v svätom areáli. Stenajúc v pántoch, zatvárajú sa dvere sklepov aj rozdeľovní a vydýchnuc si, odkladajú správcovia a vedúci pisári zoznamov popísané tabuľky do regálov. Voľno, koniec práce majú aj záhradní otroci, ktorí teraz zakladajú doštené závory do vodných priekop datľových hájov a zeleninových plantáží a zatvárajú prístupy k záhradám obklopeným hlinenými valmi.“

Tento opis Uruku je ako mozaika poskladaný z množstva jednotlivých informácií – z textov a obrazov, ktoré sú na pečatných valčekoch, votívnych tabuľkách a stélach. Čo s akou istotou sa dá poskladať obraz mesta, neisté ostávajú jeho osudy v čase. Vieme, že pokojné dni ako ten, ktorý opísal Schmökel, neboli samozrejmosťou. Túto idylu ohrozovali vzájomné prepady miest, vpád kočovných vojsk, nebezpečenstvo útoku susedných krajín, najmä západoperzského Elamu. Ani jeden Sumer nevedel, či sa večer vráti domov a či tam nájde ženu a deti, keď sa zaránky vyberal do roboty na kanáloch alebo na poliach.

Nápisy a reliéfy zobrazujúce zajatcov svedčia o neistom osude ľudí v mestách tých čias. Zdá sa, že kočovníci boli podstatne menej ohrození, zato však neprestajne ohrozovali obyvateľov samých miest, ba čiastočne ako páni miest zotročovali pôvodné obyvateľstvo. Napriek tomu sumerská kultúra sa v značnej miere ubránila, ako to prezrádzajú nápisy a nálezy, proti všetkým cudzím vplyvom, sumerčina ostala spisovnou rečou a jazykom učencov až do novobabylonských čias – podobne ako neskôr gréčtina v Rímskej ríši a latinčina cez kresťanský stredovek až do dnešných dní.

Kráľovské mestá a ich vládcovia

Nevieme, koľko miest bolo v Mezopotámii v polovici tretieho tisícročia pred n. l. Kráľovské listiny jestvujú z Kiša, Uruku, Uru, Avanu, Chamazi, Adabu, Mari, Akšaku, Lagaša. Zdá sa, že okruh panovania všetkých týchto dynastií siaha za regionálny rámec mesta a jeho zavlažovaného územia. Máme však nápisy aj o mestách, ako napríklad o Umme, ktoré sa v listinách kráľov nevyskytujú, hoci v dejinách vystúpili. Aj Nippur, ktorý archeológovia označujú za akýsi Vatikán – sväté mesto – Sumerov, by sme márne hľadali v zoznamoch vládcov. Ale vieme, že všetci sumerskí králi pripisovali veľkú váhu tomu, aby Nippur mohli zahrnúť do svojej sféry vplyvu. Ba dokonca aj mestá „spred potopy sveta“ – napríklad Eridu, Badtibira, Larak, Sippar, Šuruppak – jestvovali naďalej v takzvanej včasnodynastickej ére Sumeru, v epoche dopredu sa derúcich a proti sebe bojujúcich mestských štátov.

Na rozdiely medzi jednotlivými mestami a ich mocenským postavením poukazujú rozličné panovnícke tituly, ktoré poznáme zo sumerských nápisov. Rozoznávame označenie en, ensi a lugal. Najstaršou formou je podľa všetkého en a ako kniežací titul sa obmedzuje na Uruk. Neskôr, keď kráľ a najvyšší kňaz neboli bezpodmienečne identickí, stalo sa označením kňazského kniežaťa. Vladári z listiny kráľov mali titul lugal, čo znamená asi toľko ako „veľký pán“; prislúchal iba kniežaťu, ktoré vykonávalo nadregionálnu moc. Ensi je mestské knieža; na začiatku sumerských dejín ho nachádzame ako kňazského kráľa.

Tieto tituly neboli, pravda, záväzné pre celý Sumer. Lugal sa mohol označovať a presadiť len tam, kde vykonával aj politickú moc. Tak napríklad králi Ummy, ktorí sa dávali oslovovať lugal, boli v nepriateľskom Lagaši uznávaní len ako ensi. To asi bude aj príčina, prečo Ummu darmo hľadáme v zozname kráľov.

Lagašský ensi si dodatočne pripojil titul lugal z Kiša, keď dobyl toto mesto. Preto tituly panovníkov zároveň prezrádzajú čosi o ich moci a území, ktoré ovládali. Pritom zjavne nešlo na prvom mieste len o územné vlastníctvo, ale oveľa viac o dobytie významných miest. Osobitne bažili po Kiši a Nippure – po Kiši, pretože ako akési hlavné mesto po potope sveta nastolil prvú dynastiu, a po Nippure, lebo bol Rímom Sumerov, mestom Enlilovým.

Naše poznatky o histórii jednotlivých miest sú veľmi odlišné. Závisia od náhodných nálezov. A ani ich historická preukaznosť nie je vždy rovnako veľká. Tak napríklad o dejinách Uruku z čias Gilgameša nám chýbajú akékoľvek súveké správy, ktoré by podávali informácie o politických a vojenských udalostiach. No z neskorších dokumentov môžeme uzatvárať, že to bolo obdobie politických zmätkov a krvavých bojov medzi mestami Kiš, Ur a Uruk o nadvládu v južnej Mezopotámii.

Tieto nezhody zasiahli celý Sumer tak vážne, že pre bojovných Elamitov, ktorí znova a znova z východu prepadávali Mezopotámiu, bolo hračkou podrobiť si sumerské mestá a vnútiť im poplatnosť.

Niekoľko podmanených miest sa čoskoro vyslobodilo z elamskej závislosti. V iných prípadoch trvalo cudzie panstvo aj sto rokov. Zdá sa však, že sumerský vplyv na Elamitov bol silnejší než elamský vplyv na Sumerov. O nepochybne veľmi zaujímavých vzťahoch medzi Sumermi a Elamitmi sa nedá povedať nič definitívne, pretože vykopávky v západnej Perzii ešte veľmi nepokročili. Je však dokázané, že v týchto storočiach sa odohrávali nielen bojové stretnutia medzi sumerskými mestami a Elamom, ale že medzi obidvoma územiami prebiehala čulá výmena tovaru a kultúrnych hodnôt.

Protiútok na Elam podnikol Lugalannemundu, adabský kráľ, ktorý nad týmto územím nielen zvíťazil, ale podľa neskoršieho opisu „všetky cudzie krajiny k trvalému odvádzaniu poplatkov prinútil“. Mesto Adab sa len raz zjavuje v zozname kráľov práve v súvislosti s týmto vládcom, ktorý, zrejme povýšený medzi kráľov Sumeru, dočasne nastolil po prvýkrát poriadok v krajine a navyše vedel, ako dorážajúcich nepriateľov zadržať, ba prinútiť ich k poplatnosti.

Jeho ríša, prvý základ sumerského štátu, to neprežila. Znova sa rozhorela rivalita medzi mestami, všetky mestské kniežatá sa pokladali za povolané za Lugalannemunduových následovníkov, no ani jeden nebol schopný pokračovať v jeho diele.

A tak nasledovali ďalšie dve storočia ustavičných bojov o moc. Tu má európska história svoj smutný vzor. Nech akokoľvek veľký bol v obidvoch prípadoch kultúrny výkon, malá bola politická rozhľadenosť. A ako sa Európa nielenže vnútorne oslabovala, lež jednostaj bola ohrozená zvonku, tak sa povodilo v ich dobe aj Sumerom. Ak vnútri medzi súperiacimi mestami nastalo z času na čas isté vyrovnanie, prišiel nepriateľ zvonka – Elamiti z východu, Semiti zo západu.

Ako mocne a natrvalo tieto boje ovplyvnili a zmenili život v sumerských mestách, ukazuje skutočnosť, že sa v listinách kráľov, ako aj v iných nápisoch stretávame popri menách sumerských kráľov znova a znova aj s menami semitského pôvodu. Pravda, v tých storočiach, keď sa obidva národné elementy navzájom stále prestupujú, zo semitského mena nemožno bezpodmienečne usudzovať na semitský pôvod, ako ani naopak, sumerské meno nie je ešte dôkazom, že ide o čistokrvného Sumera. Prekvapuje len, že pri všetkom ohrození a miešaní sa, napriek cudzej nadvláde a lokálnemu zničeniu sumerská reč a kultúra po všetky tie storočia dominovala, hoci u Sumerov na rozdiel od Semitov nedošlo k prisťahovaniu cudzích etník, a tým ani k osvieženiu krvi.

Dejepisci alebo novinári?

Najstaršie súveké historické dokumenty Sumeru pochádzajú z Lagaša. Ťažko rozhodnúť, či majú väčšiu hodnotu ako dnešné tendenčne zafarbené novinové správy. No tak či onak, obsahujú vecné jadro, s ktorým sa už dá čosi začať. Podľa nich lagašskí králi dosiahli v polovici tretieho tisícročia pred n. l. v Sumeri nadvládu. Tomuto rozšíreniu moci predchádzali lokálne konflikty, najmä so susednou Ummou. Spor medzi obidvoma mestami mal prastaré korene. Už povesťami opradený kráľ Mesilim z Kiša, ktorý bol medzičasom identifikovaný ako Mešannepadda, zakladateľ prvej urskej dynastie, robil sprostredkovateľa medzi nimi a urovnal pohraničný spor. To pripomínal pamätný stĺp, ktorý mal určiť novú hraničnú čiaru. Ale Ummania, ktorí sa cítili oklamaní, stĺp zvalili a boje pokračovali. Jablkom sváru bolo predovšetkým vodné právo – obidve mestá napájali svoje zavlažovacie systémy zo Šatt el-Hai, riečnej spojky medzi Eufratom a Tigrisom – a výdatné pastviny, ktoré už nestačili pre čoraz väčšie stáda dobytka. Keďže Šatt el-Hai tečie zo severu na juh, mohla severnejšie položená Umma citeľne narúšať zásobovanie Lagaša vodou, ak rieku odviedla do iného koryta.

Po Mesilimovom dobre myslenom, ale napokon neúspešnom pokuse o sprostredkovanie vzali lagašskí králi osud svojho mesta do vlastných rúk. Chýrna Supia stéla, ktorú roku 1878 našiel Ernest de Sarzec, ešte aj dnes viditeľne svedčí o tomto mocenskom sebavedomí prebudenom za kráľa Urnanšeho, ktoré viedlo Lagaš k trvalým politickým a vojenským úspechom. Pamätník víťazstva Urnanšeho vnuka Eannatuma z Lagaša, ktorý vznikol okolo roku 2500 pred n. l., slovom i obrazom vypovedá o týchto bojoch. Pomenovaním Supia stéla sa naráža na tvrdosť zobrazenia. Veď vedľa víťazného kráľa s jeho vojakmi a mestským bohom Ningirsuom, ktorý drží Eannatumových nepriateľov metajúcich sa ako ryby v sieti, ukazuje vápencový pamätník supy, ako sa vrhajú na odseknuté hlavy obetí boja, vyšklbávajú im končatiny a vytrhávajú vnútornosti z tiel. Sled obrazov stély možno prirovnať k tendenčnému vojnovému spravodajstvu z najnovších čias, ktoré pripúšťa hrdinstvo a víťazstvo iba na vlastnej strane, zato strach a smrť len u nepriateľa.

Eannatumovi sa nielen podarilo zavrátiť Ummu do jej medzí – dal vykopať aj hraničnú priekopu a svoje mierové podmienky vytesať do celého radu hraničných stĺpov –, vymenoval sa aj za kráľa Kiša a víťazne rozšíril svoje panstvo na celý Sumer. Okrem Kiša podmanil si Ur, Uruk a severomezopotámsky Akšak. Porazil vojsko mocného mesta Mari ležiaceho dnes vo východnej Sýrii neďaleko irackej hranice. Ba aj Elam podrobil pre „svojho mestského boha Ningirsua“.

Znova a znova sa zvýrazňuje táto myšlienka zastupovania mestského boha pri všetkých rozhodujúcich podujatiach a činoch sumerských kráľov. Ak Ningirsu zaberá na Supej stéle najviac miesta, je to rovnako dôsledné ako zobrazenie v sieti sa metajúcich zajatcov, ktorých mu dali do ruky. Lebo on, boh, drží osud mesta – a tým aj rozhodnutie o víťazstve alebo porážke – vo svojich rukách. Preto aj súveká správa označuje jeho – nie Eannatuma – ako „Enlilovho najudatnejšieho bojovníka“, ktorý „na Enlilov príkaz veľkú sieť na nepriateľov hodil“, tak ako sa to stvárňuje na Supej stéle.

Ak máme uveriť Eannatumovým dokumentom, po víťazstve nad Ummou urobil všetko, aby sa vyhol novým konfliktom. Naproti tomu Ummania pociťovali jeho mierové podmienky ako potupné. Eannatum utvoril na hranici smerom k Umme akési územie nikoho. Ummania smeli síce obrábať úrodný hraničný kraj, ale Eannatumovi museli odvádzať značnú časť úrody. Tieto zásoby mu umožnili ďaleké poľné výpravy, ktorých úspech v konečnom dôsledku závisel od dobrého zásobovania vojska a od zaisteného prísunu.

Správy o Eannatumovom úsilí politicky zjednotiť Sumer vojenskými prostriedkami pochádzajú zväčša z archívov Entemenu, Eannatumovho synovca. Proti nemu povstali Ummania nanovo. Kráľ Ur-Lumma sa zdráhal ďalej odvádzať poplatok dohodnutý s jeho otcom Enakallim. Vtrhol na územie nikoho severne od Lagaša, vysušil hraničné priekopy a rozkázal zvaliť hraničné stély, ktoré označil ako znaky potupy. Za obeť mu padli aj chrámy a iné sumerským bohom zasvätené svätyne hraničného regiónu, ktoré Eannatum postavil ako pamätníky mieru.

Ur-Lumma si pre tento výpad na juh hľadal spojencov. Pravdepodobne niektorý semitský vládca zo severnej Mezopotámie mu dal k dispozícii pomocné vojsko. S touto armádou vtiahol Ur-Lumma na lagašské štátne územie. Ale neďaleko hranice mu Entemena pripravil zničujúcu porážku. Ur-Lumma sa dal s vojskom na útek. Veľa jeho vojakov padlo nepriateľovi do rúk a bolo zmasakrovaných. Ale Entemena sa z víťazstva dlho netešil. V meste Zabalam blízko Ummy sledovalo ctižiadostivé mestské knieža menom Il pozorne boje medzi Lagašom a Ummou. Využil Ur-Lummovu porážku a vpadol do Ummy.

Entemenovi vojnoví spravodajcovia hlásia, že „Il spustošil kraj od Girsu po Ummu, zlodejsky odviedol vodu z hraničnej priekopy boha Ningirsua a vyhlásil sa za kráľa Ummy“. Prezývajú ho „plieniteľom polí, roľníckych dvorov, mužom zlého jazyka“.

Il ohrozoval Entemenu na jeho vlastnom území a ignoroval všetky pokusy nepriateľského vládcu obnoviť niekdajšiu závislosť Ummy od Lagaša. Entemenových poslov, ktorí žiadali, aby sa poddal, poslalo pyšné knieža nazad s odkazom, že on je teraz právoplatným pánom kedysi sporných území na sever od Lagaša. Entemena sa už nedostal k tomu, aby si znova vydobyl právo silou zbraní. Vojnová správa z Lagaša sa končí zaprisahaním:

„Ummana, ktorý v budúcnosti prekročí hraničnú priekopu Ningirsua a hraničnú priekopu Nanšeho, aby si násilne prisvojil polia a dvory, či už je vskutku Ummanom, alebo cudzincom – nech ho zničí Enlil, nech Ningirsu hodí naňho najprv svoju veľkú sieť a potom položí naňho svoju vznešenú ruku a vznešenú nohu, nech ľud jeho mesta povstane proti nemu a naprostred jeho mesta ho zabije.“

Pravda, skutočnosť vyzerala inakšie. Lagaš nemohol znova získať takú mocenskú pozíciu ako za Eannatumových čias. Ur-Lummom aktivizované sily zo severu sa zjavili na scéne a diktovali mier medzi Lagašom a Ummou. Nová nadvláda, o ktorej vieme len málo, sa rozprestrela od severu na celý Sumer. Sumerské mestské kniežatá boli takto, ako už často predtým, zavrátené do svojich medzí. Cudzí vplyv na krátky čas zabrzdil ich krvavú rivalitu.

Súperenie medzi chrámom a palácom

Zahraničnopolitické zvraty neveľmi ovplyvnili rast a rozvoj sumerskej kultúry. Zárodočnými bunkami tohto vývoja boli a ostávali mestá. Tu sa zachovávali a pestovali sumerské tradície – a to aj v čase semitskej nadvlády. Zdá sa však, že tá aspoň v začiatkoch neveľmi zmenila štruktúru miest. V ovládnutej krajine Semiti len dosť symbolicky uplatňovali moc. Aj striedanie mestských dynastií bolo podľa všetkého častejšie výsledkom vnútorných svárov než vonkajších vplyvov, pravda, ak úspešný parvenu nezvrhol predstaviteľa dedičnej dynastie, ako napríklad dobrodruh Il zo Zabalamu kráľa Ur-Lummu, ktorého práve porazil Entemena. Ale nie je vylúčené, že Ur-Lumma bol už mŕtvy, keď Il zaujal jeho miesto.

V starých textoch sa Il označuje ako predstavený chrámu. Očividne patril ku kňazskej kaste, a nie k panovníckej vrstve. Medzi obidvoma kastami nastala do polovice tretieho tisícročia zreteľná rozluka. Navonok sa to prejavilo tým, že kňazské kniežatá preberali vo vtedajšej diferencujúcej sa spoločnosti čoraz viac svetské funkcie. Zriekli sa tradičného bývania v chráme a stavali si paláce, vydržiavali si početné dvoranstvo a viedli nákladný spoločenský život, ako to bolo v okruhu chrámov zvykom iba na veľké sviatky.

Zatiaľ najstarší príklad takého sumerského panovníckeho paláca poznáme z Kiša. Tam vykopali vzor všetkých kráľovských reprezentačných stavieb Starého Orientu. Kráľ síce aj v tom čase ostáva zástupcom mestského boha, a tým aj formálne najvyšším kňazom, ale túto funkciu vykonával len pri osobitných príležitostiach. Každodenné chrámové povinnosti prenechal predstavenému chrámu a jeho kňazstvu.

Kráľovský a kňazský úrad sa stále viac vzďaľovali od seba. Podobne ako neskôr na Západe, kde sváry a zápasy medzi pápežom a cisárom určovali dejiny, už zavčasu sa aj v sumerských mestách vyvinula rivalita medzi chrámom a palácom. Kňazi už dávno chápali svoju pozíciu ako nábožensko-politický úrad na vrchole spoločenskej pyramídy mesta.

Bohovia slúžili, ako nám to zreteľne ukázali už vojnové správy z Lagaša, za zámienku, ako si udržať či rozšíriť moc. Ich v očiach ľudu tajomstvom opradenú funkciu reprezentovala neprestajne rastúca a pospolitosť ovládajúca kňazská byrokracia.

Ale naťahovačky medzi palácom a chrámom sa nekrútili len okolo moci a vplyvu. Čoskoro sa zmenili na spor o záujmy medzi kniežaťom a predstaveným chrámu, ba aj medzi dvoranstvom a kňazstvom. Pritom išlo o veľmi konkrétne veci, ako domy, pozemkové vlastníctvo, podiely z daní, obchodné výsady. Lebo čoraz väčšmi sa sumerské mestá vyvíjali aj na strediská hospodárskej moci, pre ktoré bol zahraničný obchod čoskoro významnejší než politicko-mocenská prevaha. Podobne ako nemeckým hanzovým mestám alebo mestským štátom talianskej renesancie aj mestám Sumeru prinášali vojnové zápletky ujmu v hospodárskom živote. Iba v pokojamilovnej krajine prekvital zahraničný obchod. Pritom bolo sumerským obchodníkom očividne ľahostajné, kto tento mier zaručuje.

Moc na hospodárskom poli mali sprvoti v rukách sami vládcovia, veď podľa starodávnej viery boli zástupcami mestského boha, ktorému zas patrila ako majiteľovi všetky pôda, všetok statok a všetka úroda. Keďže postavenie mestského kniežaťa sa už pravdepodobne veľmi zavčasu – ešte pred Gilgamešovou érou – stalo dedičným, mala kniežacia rodina osobný záujem na vlastníctve, ktoré ho aj viac menej oficiálne uspokojovalo. Pri vysvetľovaní pojmu chrámové vlastníctvo si kniežatá počínali rozdielne. Prinajmenšom siahali tak ako pri vybavení chrámov aj pri stavbe kráľovských palácov na chrámový majetok. Nakoľko pokladalo knieža poklady svojho paláca za súkromný majetok, to sa dá sotva zistiť, a koniec koncov pre vývoj súkromnokapitalistického hospodárstva to bolo aj bezvýznamné.

Ale keď si kráľ Eannatum z dávok a daní Ummy vyčlení časť na svoju osobnú potrebu, zreteľne tým poruší starý princíp, ktorý sme pomenovali teokratickým socializmom. Pri takomto postupe a pri hromadení súkromného vlastníctva z chrámového majetku nemohol sa kráľ zaobísť bez zasvätených dôverníkov. To boli na prvom mieste kňazi. Bolo ich treba odškodniť. Ale aj mimo chrámovej hierarchie bola ešte vrstva občanov, ktorí získali školské vzdelanie a boli činní vo verejnom živote. Ani pred nimi neostala zmena v mestách utajená a aj oni sa usilovali získať imanie. Začalo sa to nákladnejšími domami a ich zariadením. Všetci bažili po vlastných nehnuteľnostiach vrátane pozemkov. Na túto túžbu prihliadali králi i kňazi tým, že prenajímali jednu tretinu chrámovej pôdy. Nájomné činilo jednu tretinu výnosu z úrody, z čoho jednu šestinu prichodilo zaplatiť v striebre, zvyšok v naturáliách. Hoci oficiálne ešte ani teraz nejestvovalo súkromné vlastníctvo, táto úprava nájmu umožňovala nahromadiť nemalé bohatstvo, ktoré sa obchodom ešte znásobovalo.

Inflácia v Sumeri

V sumerských mestách boli teraz tri skupiny vlastníkov a tých, čo aj ďalej po majetku dychtili: kráľovská rodina, ktorá vlastníctvo bohov pokladala nepokryte za svoj súkromný majetok, kňazi, odčleňujúci z neho pre seba, čo a koľko sa dalo, a majetkové meštianstvo, ktoré zbohatlo vďaka svojmu vzdelaniu a vlastnej usilovnosti. Vylúčení zo všetkého blahobytu ostali popri otrokoch jednotlivci v závislom, nižšom postavení, ako stavební robotníci, poľnohospodárski robotníci a pastieri dobytka, ktorí dostávali len to najnevyhnutnejšie na živobytie.

Keďže náklady na vydržiavanie kráľovského dvora, ako aj reprezentačný život kňazov pohltávali čoraz viac prostriedkov, stálo majetné meštianstvo pred jednostaj narastajúcim daňovým bremenom, ktoré sa zavše ešte stupňovalo pre svojvoľné požiadavky kňazov a dvorných úradníkov do obrovských rozmerov. Rybolov podliehal rovnako dani ako chov statku alebo tovarový obchod. Chrám požadoval veľké sumy za obetné úkony, ako aj za sobáš, rozvod a pohreb. Pritom jednotliví kňazi ešte zvyšovali poplatky úradne určené chrámovou správou na niekoľkonásobok, a občan nemal možnosť brániť sa proti tomuto zdieraniu.

Ustavičným vymáhaním daní a poplatkov, ktorému sa nevyhli ani chudobní, vzniklo nové povolanie – povolanie bankára. Ale v skutočnosti sa bankár rovnal skôr úžerníkovi. Poskytoval pôžičky a ako garanciu si dal prepísať zväčša biedne imanie dlžníka, ktoré však ešte vždy prevyšovalo hodnotu pôžičky. Potom pôžičku vypovedal v nepriaznivom čase, napríklad pred žatvou či zberom úrody, keď ceny boli najvyššie a nikto nevládal zaplatiť. Takto prvým bankárom padol bez námahy do lona predovšetkým majetok chudobnejšieho obyvateľstva. Následkom bol rastúci sociálny úpadok, ktorý sa stúpajúcimi cenami ešte zväčšoval.

Tak došlo k prvej inflácii, na ktorej bohatí zarobili, kým chudobní prišli o svoj skromný majetok, ba dokonca aj o osobnú slobodu. Stali sa nádenníkmi palácovej správy alebo kňazstva. Tým dosiahla masa Sumerov okľukou cez kapitalistické praktiky znova pôvodný stav. Stali sa z nich nemajetní poberači naturálií. Zato boháči sa vedeli ubrániť proti korune i chrámu a medzi riekou Indus a Stredozemným morom, medzi Egyptom a severovýchodnými horstvami utvorili prvú svetovú obchodnú sieť so značnými obratmi.


Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983


Z knihy prepísal Ján Parada.

Pokračovanie v ďalšej kapitole Zlatý vek Sumeru. Návrat na úvod knihy Sumeri.

Jedna odpoveď na “Sumeri – Prvý svet”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *