Čo by nám odhalila kamera z družice.
Človek v pohybe medzi Nílom a Žltou riekou
Predstavme si, že by filmová kamera na časozberné snímanie v družici bola nasnímala v čase od ôsmeho do štvrtého tisícročia pred n. l., čo sa dialo medzi 30. a 130. stupňom zemepisnej šírky na severnej pologuli našej Zeme – teda medzi Nílom a Čínskym morom. A teraz by sme ten film – pravdaže, nemý – vyvolali.
Na šírych priestranstvách tohto územia rozoznávame roztratené skupiny ľudí. Putujú po krajine za obživou. Ich počet je nepatrný. Sú to poľovníci a zberači plodov. Primitívnymi zbraňami číhajú na divú zver, oberajú ovocie zo stromov a plody z kríkov, zberajú obilie, ktoré nezasiali, a zo zeme vykopávajú korene i hľuzy, ak sa im vidia požívateľné.
Sú oblasti, v ktorých ľudí pribúda – Ponílie, ázijské pobrežie Stredozemného mora, údolie Jordánu, Sýria a východné Turecko, Mezopotámia, Perzia, povodie Indusu (Sindhu), rozľahlé pláne pri Žltej rieke v Číne. V týchto končinách, zväčša zvýhodnených riekami, vidíme, ako sa kočovníci pomaly usadzujú a stavajú si z haluziny, tŕstia a hliny chatrče.
Na území Jordánu práve budujú okolo takejto pravekej osady vysoké múry. Je to Jericho, prvé mesto na zemeguli, dokázateľné vykopávkami. Rátame ôsme tisícročie pred n. l. Na našom filme pozorujeme vznik tohto prvého mesta, jeho rast. Rozoznávame hemženie ľudí v uliciach a chápeme, že tu vzniká celkom iná životná forma než v doterajších hordách poľovníkov.
Ale Jericho leží na okraji niekdajších sídelných centier. Tie hustnú viac a viac medzi riekami Eufrat a Tigris. Tam pozorujeme vznik dedín, rozoznávame lopotenie sa ľudí, ktorí sa namáhajú z prírodného zákona klíčenia, rastu a zrelosti urobiť zákon svojho vlastného konania.
Sejba, žatva, remeslo a priemysel
Títo ľudia poznali kolobeh života, pozorovali vznik a zánik rastlín i ľudí a naučili sa, že do tohto kolobehu možno usmerňujúco zasahovať na vlastný osoh. To je prvý veľký objav. Vidíme, ako sadia, sejú, žnú a zberajú. Sotva ešte vedia ten zázrak pochopiť, ale už poznávajú, že ho vždy znova treba napomôcť.
Tam, kde hrozí nebezpečenstvo, že sa prvým kultúram, skromným poliam nebude pre suchotu dariť, nachádzajú jednoduché možnosti, ako pôdu zavlažiť. Hĺbia priekopy vedúce od riek k poliam a zahrádzajú rieky pred povodňami. No to im nestačí, nedáva dosť istoty, lebo prichádzajú pohromy, ktoré nivočia všetku ich námahu – prietrže mračien, zátopy alebo pieskové búrky.
Preto z vlhkej hliny svojej rodnej pôdy miesia figúrky. Zem, ktorá sa v nasledujúcich tisícročiach nad nimi v mnohých vrstvách usadila, znova ich zo seba vydala. Ide o figúrky, ktoré hoci neveľké, predsa zapĺňajú dlaň, ženské telá najčastejšie bez výraznej hlavy, zato s veľkým poprsím, plnými, tuhými stehnami a zreteľne zvýraznenou vagínou. Sú to symboly plodnosti, môžbyť aj zobrazenia bohyne, ktorej sa pripisuje žehnajúca sila plodnosti.
Hlina je tvárny materiál. Či nedáva biblia vzniknúť z nej prvému ľudskému páru? Pre obyvateľov rovín medzi Eufratom a Tigrisom ostáva dlho jediným materiálom. Z nej stavajú domy, z nej formujú prvé nádoby – misky, čaše, krčahy a vázy.
Nielen z ohnísk, na ktorých sa varí a pečie, vidíme stúpať dym. Kudlí sa aj z guľatých hlinených kopčekov, v ktorých pri uprenejšom pohľade spoznávame vypaľovanie pece.
Opäť nám rýľ archeológa pomáha pokročiť ďalej. Pred nami ležia úlomky onej ranej keramiky – šesťtisíc-sedemtisícročné – nejeden skvostne pomaľovaný vzormi, o ktorých by si človek mohol myslieť, že ich včera navrhol dnešný dizajnér. Ale koľko vecí, čo dnes voláme modernými a pokladáme za pekné, už vtedy zhotovili ľudia, ktorých vidíme vo svojom filmovom časozbernom snímači iba veľmi nezreteľne. Bez týchto vykopaných črepín, ktorých vzory v súčasnosti kopírujeme, by sme o nich sotvačo vedeli.
Ale na našom filme je najúžasnejšie, že dym vypaľovacích pecí stúpa súčasne na mnohých miestach obrazu – v Egypte, Malej Ázii, Mezopotámii, Perzii, v údolí Indusu, Číne.
Obdobie, ktoré sa na našom filme teraz odvíja, je prechod neolitu k chalkolitu alebo – po slovensky – od mladšej doby kamennej k dobe medikamennej. Rátame ho k prehistórii, pretože niet ešte písomných dokladov jeho historického priebehu, nie je zaznačená chronológia. Písmo ešte človek nevynašiel. A predsa to, čo teraz pozorujeme, toto stvárňovanie nádob, toto maľovanie a vypaľovanie predmetov nie je nič menšie ako začiatok čoraz profesionálnejšie vykonávaného remesla. Na mnohých miestach, ako napríklad v západoperzských Súzach alebo v Anau pri Kaspickom mori, možno už zavčasu hovoriť o keramickom priemysle. Pritom získavame zaujímavý poznatok, že skvostne maľované nádoby ustupujú tvarove nemenej peknej, ale jednofarebnej keramike, čo pravdepodobne v neposlednom rade súvisí s technikou rýchle sa krútiaceho hrnčiarskeho kruhu, ktorého vynájdenie v Mezopotámii prežívame.
Súčasne s maľovanou keramikou vidíme vznikať aj kovové nástroje. Pri práci sú prví kováči – medikováči – ktorí, pravda, ešte nevedia meď, tento v Mezopotámii nezvyčajne zriedkavý kov, liať, ale už ho vedia kovať. Namiesto kamenných, kostených či drevených nástrojov a zbraní nastupujú kovové súčasti: kované hroty oštepov, no i ozdoby a naostatok aj nádoby. Práca s týmto kovom, ktorý sa naisto pokladal za mimoriadne cenný, už onedlho vedie k vynájdeniu kovolejárstva a napokon k zlievaniu kovov. Tým sa začína doba bronzová.
Postup na juh
Dynamickosť v Mezopotámii žijúcich roľníkov, ktorých dediny od roku 1948 vykopával prehistorik Robert J. Brainwood, sa dá poznať nielen vo vývoji ich kultúrnych výkonov – od stavby domov a pestovania obilia až po dokonalé remeselnícke práce v kameni, hline a kove, ale aj v ich neskrotnej túžbe preniknúť do sveta. Lebo skupiny týchto severomezopotámskych roľníkov nielen nadväzujú prvé obchodné styky siahajúce až po pobrežie Stredozemného mora a západnú Perziu, ale ako vysťahovalci prenikajú aj na neosídlené územie južného Eufratu a Tigrisu.
Podnet doteraz nepoznáme. Možno je to rýchly vývoj ranej kultúry Tell Chaláfu v severovýchodnej Sýrii, ktorá dala meno celej jednej epoche pravekých dejín. Vplyv tejto kultúry siaha ďaleko na západ i na východ, za hranice dovtedy známeho sveta, ba – ak dobre vidíme – až do údolia Indusu.
Po prvý raz v dejinách sa vyvíja hierarchicky členené spoločenské zriadenie. Ľudia nie sú jednoducho už len poľovníkmi, pastiermi alebo roľníkmi. Nadobúdajú majetok a vykonávajú moc. Následkom tohto vývoja vznikajú závislí, nemajetní, nespokojní jednotlivci. Práve oni sa teraz, v ranom piatom tisícročí, vydávajú na cestu do neznámej južnej časti Medziriečia.
Čo tam nájdu, je na prvý pohľad všetko iné, len nie raj. Zato raj z tohto územia medzi dolným Eufratom a Tigrisom urobia oni, čo neprichádzajú s ničím iným ako so svojimi hlinenými nádobami, svojím dreveným, kosteným a kamenným riadom, svojím osivom, svojou pracovnou silou a sochami svojich bohov.
Čo sa tu završuje, je akoby ilustrácia k báji o stvorení a k rajskému príbehu v biblii, ktoré hovoria o tom, že Zem bola na začiatku „pustá a prázdna“ a boh neskôr na nej vysadil „v Edene na východe raj“. V rozprávaní o raji sa spomínajú aj rieky Eufrat a Tigris. Sú to dve hlavné ramená veľtoku, ktoré zavlažujú rajskú záhradu.
Lenže čo teraz na našom filme vidíme, opäť sa vzďaľuje od biblického textu. Ľudia sú všetko iné, len nie bytosti prechádzajúce sa pre potešenie po raji, ktorí sami krok za krokom ešte len tvoria. On sa stáva rajom ich usilovnosti. A ako sa zdá, pokladajú skôr za božskú odmenu než za boží trest, že môžu jesť svoj chlieb „v potu tváre“. Veď bohaté úrody sú ovocím ich práce.
Čo sa tu od piateho tisícročia pod nami rozprestiera – vedci to nazvali podľa jedného náleziska z tej éry obeidskou kultúrou – je ešte vždy raj pracovitých rúk, zväčša obklopený púšťou, raj robotníkov a roľníkov a vonkoncom nie „krajina tečúca mliekom a medom“.
Na brehoch Eufratu a Tigrisu – Obeidčania ich volajú Buranum a Idiglat – stavajú si ľudia doďaleka roztrúsené jednoduché dediny – domy z hlinených tehál, pominuteľné ako skoro všetko, čo sa tu v Mezopotámii postavilo. No jednako je vplyv Obeidčanov na území medzi Stredozemným morom, kurdskými vrchmi a západnou Perziou značný. Sú, ak dobre vidíme, nositeľmi prvej rozšírenej roľníckej kultúry. Neskoršie sumerské slová pre zbožie a poľnohospodárske náradie, ako aj pomenovania pre roľníka, pastiera, murára sú výpožičky z ich reči. To znamená, že prapôvodné pojmy usadlého roľníckeho života utvorili pravdepodobne oni.
Pravda, úspech plodí závisť. Stvoritelia raja, ktorý tu vznikol z ich usilovnosti a potu, sa dlho netešia pokoju.
Prejde niekoľko storočí a do agrárnych oblastí Obeidčanov preniknú nomádi zo Sýrie a z Arábie. Prichádzajú vo veľkom počte ako dobyvatelia, jednotlivo ako zbojníci dychtiaci po koristi, poniektorí aj v rodinnom zväzku ako pokojamilovní prisťahovalci, ktorí sa už nasýtili nestáleho, túlavého života, jednostaj ohrozovaného číhajúcimi nebezpečenstvami, a hľadajú súcu zem na obrábanie.
V údoliach riek je ešte miesto pre všetkých. Dokonca aj bojachtiví dobyvatelia nachádzajú málo toho, čo láka vziať či zničiť to. Preto sa alebo usadia, alebo stiahnu späť do púští.
V týchto storočiach splýva kultúrny život obeidských roľníkov so životnými formami kočovníkov. To znamená: rast chovu dobytka, obchodovanie na väčšie vzdialenosti, ktoré nomádi preberajú do svojich rúk, rozsiahle rozšírenie ich zbraní, náradia, nádob, šperkov a sošiek bohov. Dosiahli sme stred štvrtého tisícročia pred n. l.
Náš film ukazuje prvé sťahovanie národov. Obeidčania prúdia nazad na svoje pôvodné územia a ohrozujú nadvládu chaláfskej kultúry, pod tlakom ktorej sa kedysi vysťahovali. Je to najstarší z pohybov na spôsob vĺn, ktoré odteraz zákonite budú určovať históriu Mezopotámie.
Ľudia z východu
Na našom filme je veľa tmavých polí, zóny ležiace v predvekej hmle, cez ktorú náš pohľad nepreniká. Z územia, ktoré sa rozprestiera medzi Indiou, himalájskymi údoliami, Hindúkušom a južnou Mezopotámiou, vynárajú sa ľudia na ďalekej púti.
Nevieme vypátrať, odkiaľ prichádzajú, či od indických brehov, alebo zo severných vrchov. Nerozumieme ani ich reč, ale poznávame ich cieľavedomé smerovanie: zdá sa, že ich zámerom je skôr nájsť novú vlasť než púšťať sa do boja s národmi priechodných území. Vo vlnách prichádzajú na takmer ľudoprázdnu naplaveninu ústia Eufratu a Tigrisu, ktorá je na rozsiahlych plochách zatopená vodou.
Nemôžeme presne zistiť, či pokladajú Mezopotámiu za cieľ, alebo či sa im vidí slepou uličkou. Pobrežný kraj je nehostinný. Náplavy ohrozujú každú piaď zeme. Žije sa napoly vo vode. Ale ďalej na sever a západ sídlia iní nám už známi ľudia: obeidskí roľníci.
Cesta na juhozápad zdá sa neistá, vedie po púšti, do oných oblastí bez vody a potravy, takže človek nikdy nevie, ako ďaleko sa rozprestierajú, koľko ľudských životov bude stáť prechod cez ne.
Tu rozhodne voda je. Sú tu ryby, rastliny, o výživu je postarané. A kam až oko dovidí, je ešte vždy dosť priestoru, ktorý vôbec nie je alebo je len riedko osídlený. A preto sa toto južné poriečie stáva pre prichádzajúcich vytúženým cieľom. Ľudia sa prispôsobujú novému prostrediu, zmocňujú sa kraja – usadzujú sa.
Žiaľ, záľaha mrakov ešte vždy zakrýva výhľad na jednotlivosti. Nemôžeme určiť čas príchodu nového národa. Nemôžeme si o tom urobiť jasnú predstavu, získavame iba neurčitý dojem, asi tak, ako keď letíme nad krajinou pri zlej viditeľnosti.
Ale naše možnosti poznania sa ustavične zlepšujú vďaka neúnavnej činnosti archeológov, čo sa zaoberajú národom, ktorý prišiel medzi Eufrat a Tigris a sprvoti nemal ešte meno, a jeho účinkovaním v Mezopotámii.
Aj vedci sú odkázaní na náš hruborastrový film s nejedným tmavým poľom, na ten veľkopriestorový reliéf, ktorý sa nám núka, keď pozorujeme šíru plochu medzi Stredozemným morom a Kaspickým morom v druhej polovici štvrtého tisícročia pred n. l.
Na strednom a dolnom toku Eufratu a Tigrisu žije už mnoho pokolení Obeidčanov vo svojich dedinách, obchodujú s kočovníkmi a vypravujú aj vlastné obchodné karavány. Na tom istom území sa usadzujú skupiny nomádov, ktorí si vymieňajú s Obeidčanmi všakovaký tovar. Uzatvárajú sa aj prvé rodinné zväzky. Hovoríme o miešaní sa plemien, hoci národy, ktoré vstupujú do vzájomných vzťahov, nepoznáme. Je neľahké pomenovať a rozlišovať kmene, ktoré tu vedľa seba žijú, veď nevieme nič presné o týchto ľuďoch ani o ich reči. Poznáme iba svedectvá ich kultúry.
Na troch od seba ďaleko ležiacich miestach na severe a východe krajiny má hrnčiarstvo v tom čase už istú tradíciu: v Tepe Sialku na západnom okraji perzskej Veľkej soľnej púšte, kde nachádzame chatrče zo šachora a hliny, na Tell Chaláfe na Chabure, prítoku Eufratu, a v Samarre na strednom toku Tigrisu.
Vo všetkých týchto sídliskách uctievajú matku bohov ako darkyňu plodnosti, ktorú sa naučili stvárňovať zo všelijakého materiálu v mnohorakých podobách a postojoch. Vidíme malé hlinené chrámy ako miesta vzývania a uctievania, ako napríklad v severomezopotámskom meste Tepe Gaura alebo v južnom Eridu.
Usadlý spôsob života neveľmi ubral ľuďom z ich tvorivého nepokoja. Mnohí z nich vandrujú ako remeselníci, ako kňazi – šíria svoje techniky, svoju vieru.
Tak sa do styku so starousadlíkmi dostávajú aj privandrovalci z východu. V samom El-Obeide, onej prastarej osade blízo neskoršieho mesta Ur, a v jeho okolí zoznamujú sa s tunajším spôsobom života a sprostredkúvajú usadlíkom mnohé zo svojich poznatkov. Počas sťahovania mohlo sa z nich sotvačo prejaviť, cesta bola krušná a ďaleká, išlo o to prežiť.
Teraz sa však zdá, akoby sa v tomto národe predrala na povrch všetka potláčaná sila. Pred našimi očami sa na rozhraní štvrtého a tretieho tisícročia s nepredstaviteľnou rýchlosťou mení obraz krajiny. Čo sa Obeidčanom podarilo len miestami, to sa rozvíja ďalej vo veľkom štýle. Pustatina z piesku, vody a tŕstia sa pod šikovnými rukami mení na kultúrnu krajinu. Raj rastie. Čo u Obeidčanov vzniklo v malom rámci dedín ako zavlažovacie zariadenia a polia, vyrástlo z nevyhnutnosti a okamžitej potreby. Usadlíctvo prinieslo viac detí, a teda aj tlak obstarať viacej potravy.
Obyvatelia začínajú sústavne osídľovať kraj. Pri rieke vymedzia veľké oblasti, ktoré zamýšľajú obrábať. Šíre priestranstvá sú ešte pod vodou, s nasadením všetkých síl ich odvodnia. Prebytočná voda sa zahatá a v nevyhnutnom prípade sa odvedie, kam treba. Pomaličky sa chaos mení na poriadok. Z pustatiny sa stáva kultúrna zem.
Tu sa jav kryje s označením, lebo Sumer alebo Šumer, neskoršie akkadské slovo, znamená kultúrna, kultivovaná krajina. A prisťahovalcov domáce obyvateľstvo pomenovalo zaslúžene Sumermi čiže nositeľmi kultúry, čím vskutku boli.
Lenže tým sa boj nekončí, to, čo sa raz dosiahlo, nemá trvácnosť. Krajina je v ustavičnom pohybe. Sotva postavili jednu hrádzu, dravé príboje ju strhnú a odplavia. Keď sa všetky nádeje vkladajú do vlniacich sa lánov obilných klasov, otvoria nebesá svoje stavidlá, kraj premenia na more, búrka sa ženie po poliach a skosí všetko, čo vo vlnách ešte nevyšlo navnivoč. Ostáva krušný zápas o každodennú skyvu chleba, do ktorého sa ľudia vždy odznova púšťajú nevediac, aký úspech dosiahnu.
Vznikajú občiny, ktoré sa nerodia iba z múdrej úvahy jej zakladateľov, ale aj z príkazu dňa a tvŕdze hodiny. Tu sa nevyvíja – ako na severe Mezopotámie alebo v predchádzajúcom obeidskom období na juhu – dedinská kultúra, ale kolektívne dielo mnohých.
Ľudia zavlažujú a odvodňujú terén podľa potrieb poľnohospodárskych prác, kopú stále nové kanály, stavajú lode, budujú domy a chrámy. Lebo jednostaj číhajúce nebezpečenstvá prebúdzajú túžbu po nadprirodzenej ochrane.
Domy sa rozrastajú na husté sídliská, pretože ľudia musia vždy byť pripravení spoločne sa oprieť do roboty, keď príde potopa a hrádza sa pretrhne, alebo keď zavlažovanie polí vystane. Dnes nazývame spoločnosťou založenou na deľbe práce to, čo tu pod tlakom premocnej prírody vzniklo z túžby prežiť. No viditeľným výrazom toho je na mnohých miestach južnej Mezopotámie sa rozvíjajúce, štruktúru krajiny meniace spoločenstvo, v ktorom žijú všetci spoločnými úlohami spätí ľudia: mesto.
Nemožno pochybovať, že to, čo tu, v široko-ďaleko riedko osídlenom kraji na juhu Mezopotámie pri brehoch Eufratu, Tigrisu a Perzského zálivu, prežívame na sklonku tretieho tisícročia pred n. l., nie je nič menšie ako začiatok civilizácie – vznik prvej vysokej kultúry.
Takmer tisíc rokov zápasia Sumeri s prírodnými silami a bránia sa proti vpádu nepriateľských národov. Je to ustavičný boj na život a na smrť. Naostatok podľahnú napriek všetkým svojim činom času. Nielen ich kultúra, ešte aj ich meno napokon upadne do zabudnutia. Ale znova sa vynorí ako hypotéza francúzskeho učenca, ktorá vzápätí viedla k tomu, aby ľudstvo pod nánosom piesku a trosiek, začnúc 19. storočím, začalo objavovať sumerskú kultúru.
Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983
Z knihy prepísal Ján Parada.
Pokračovanie v ďalšej kapitole Civilizácia sa začala v Mezopotámii. Návrat na úvod knihy Sumeri.
Jedna odpoveď na “Sumeri – Pohľad na prehistóriu Sumerskej ríše”
[…] Pohľad na prehistóriu Sumerskej ríše […]