O počlovečení obrov.
Mýtus a história
Predstavme si, že archeológovia piateho alebo šiesteho tisícročia narazia v mestách strednej Európy, v tom čase pravdepodobne už zaniknutých, na školské písanky, súdne spisy a obchodnú korešpondenciu, ktoré sa náhodou zachovali pod vrstvami sute. Keby dajaká svetová katastrofa prerušila na celé tisícročia kontinuitu v písaní histórie, neboli by len tak, z ničoho nič schopní stanoviť na základe týchto vykopávok chronológiu a dejiny našich čias. Tak ako by sa museli pokúsiť z nálezov zrekonštruovať obraz našej epochy, stoja aj dnešní archeológovia a sumerológovia so zreteľom na torzovitosť materiálu svojho bádania pred akýmsi obrovským rébusom, ktorého zložitosť a náročnosť sa novopribúdajúcimi časťami ustavične stupňuje. K tomu pristupuje ešte okolnosť, že všetky svedectvá starej Mezopotámie možno posudzovať z dvoch hľadísk: z mytologického a historického. Skutočnosť Sumeru je pretkaná mýtmi a za každým mýtom môže sa skrývať kus reality.
Čo dnes o Sumeri vieme, je prehľad o stavbách, umení a remeslách, výber textov a krajne medzerovitá chronológia, siahajúca naspäť asi do roku 2800 pred n. l. Poznáme bohov a príbehy o bohoch, mená kráľov, pravda, ani zďaleka nie všetky historicky isté a overené, a správy o udalostiach, o ktorých iba sčasti vieme, či sa odohrali skutočne tak, ako sa opisujú, a tiež v udávanom čase. To sú síce pozoruhodné, ibaže pre historikov vôbec nie uspokojivé záchytné body. Ale v tom si musíme byť na čistom, ak máme správne hodnotiť to, čo vieme o Sumeri.
V sumerských listinách kráľov nasleduje po Dumuzim, štvrtom kráľovi prvej uruckej dynastie, Gilgameš, panovník, ktorý vládol údajne 126 rokov. Kým Dumuzi je podchytený len v mýte a ešte aj tu má dve podoby – pred potopou sveta a po nej –, získava Gilgameš v čoraz vzrastajúcej miere na historickom profile. S jeho menom sa stretávame po prvý raz v menoslove bohov 26. storočia z obsiahlych archívov Šuruppaku. Tam sa objavuje so svojím otcom Lugalbandom ako zbožštený hrdina. Sumerský mýtus ho opisuje ako jedného z prvých hérosov – teda z dvoch tretín boha, z jednej tretiny človeka.
Jeho postava rovnako ako najstaršie dejiny jeho mesta Uruku ostávajú historicky v temnotách. Ale sotva možno predpokladať, že najznámejšie meno raného Sumeru nenájde historické potvrdenie. Azda nám tu pomôžu pokročiť dopredu najstaršie kráľovské nápisy. Pochádzajú z oblasti na východ od Tigrisu a vzťahujú sa na 22. panovníka prvej dynastie mesta Kiš, ležiaceho južne od Babylonu. Kráľ Mebaragesi, ktorý je tam dokázateľný podľa nápisov z konca 28. storočia – v kráľovskom zozname sa označuje ako Enmebaragesi – predstavuje najstaršiu, bezpečne historicky doložiteľnú vladársku osobnosť Sumeru. O ňom a o jeho synovi Aggovi sa hovorí v sumerskom texte, že vraj boli Gilgamešovými sokmi a proti nemu bojovali. Toto by bol, ak môžeme veriť básnickej skladbe, prvý náznak dôkazu o historickej existencii Gilgameša. Pravda, tieto rané sumerské verzie eposu o Gilgamešovi v zápisoch, ktoré máme k dispozícii, pochádzajú z 18. storočia pred n. l. Boli teda zapísané tisíc rokov po udalostiach.
Jeden z týchto textov patrí k chválospevom na oslavu Šulgiho, druhého kráľa tretej urskej dynastie, ktorá vládla od roku 2100 do roku 2000 pred n. l. V ňom sa rozpráva, že Enmebaragesi, kišský kráľ, podľahol v boji Gilgamešovi. Tento opis, keby sa jedného dňa dokázala jeho autentickosť, by dokumentoval najstaršiu historickú udalosť v Mezopotámii, akú doteraz poznáme. Je dôkazom vojenských zrážok mladých mestských štátov Sumeru, ktoré sa začínali už v najranejšej ére. Medzi niektorými mestami akoby bolo jestvovalo akési dedičné nepriateľstvo – tak napríklad medzi Urukom a Kišom. Svedčí o tom v Nippure nájdený krátky epos so 115 riadkami Gilgameš a Agga z Kiša, ktorý opisuje boj medzi Gilgamešom a Aggom, synom Enmebaragesiho, porazeného Gilgamešom.
V tejto básnickej skladbe posiela Agga poslov ku Gilgamešovi s tým, aby žiadali podrobenie sa Uruku a robotovanie pre Kiš. Na rozdiel od postoja predchádzajúcich panovníkov, ako sme sa s nimi zoznámili v epose Enmerkar a pán Aratty, nerozhoduje Gilgameš o Aggových požiadavkách ako samovládca. Naopak, obráti sa na uruckú radu starších, ktorí odrádzajú od boja, ako aj na bojovníkov mesta, ktorí sú zas odhodlaní postaviť sa nepriateľovi na odpor.
Thorkild Jacobsen z tohto textu uzatváral, že Sumer, túto kolísku priam obdivuhodných civilizačných vymožeností, treba pokladať aj za kolísku demokracie a parlamentarizmu. Skutočne sa zdá, že ranú fázu absolutistickej kňazskej vlády so socialistickým razením, ako sme sa s ňou už zoznámili, vystriedal v priebehu tretieho tisícročia pred n. l. spoločenský poriadok, ktorý pripúšťal nielen súkromné vlastníctvo, ale aj právo prominentných občanov spolurozhodovať o verejných veciach.
Dôkaz o tom poskytuje text z Nippuru, v ktorom sa hovorí:
„Poslovia Aggu, syna kráľa Enmebaragesiho,
Sa odobrali z Kiša do Uruku.
Tam pán Gilgameš slovo pýta si a vec
Tú starším svojho mesta predostrie:
‚Ej, nevzdajme sa domu kráľa Kiša, smelo pobime ho svojou zbrojou!‘
A zhromaždenie starších tak radí
Zas Gilgamešovi:
‚Ej, vzdajme sa my domu kráľa Kiša, nepobijeme ho svojou zbrojou!‘
Gilgameš, pán Kullabu,
Čo hrdinskými činmi pre božskú Inannu vynikol,
Si slová starších svojho mesta nevzal k srdcu.
Gilgameš, pán Kullabu, opäť slovo si
Pýta a vec bojovníkov svojho mesta predostrie:
‚Ej, nevzdajte sa domu kráľa Kiša, smelo pobime ho svojou zbrojou!‘
A zhromaždenie bojovníkov
Odvetí Gilgamešovi: ‚Ej, nevzdávaj sa, kráľu, Kiša, pobime ho svojou zbrojou!‘
Gilgameš, pán Kullabu, vzápätí –
Nad slovom bojovníkov srdce zaplesá a duch mu vzbĺkne odvahou.“
Prirodzene, nevieme, do akej miery sa tento opis zhoduje s udalosťami, ktoré sa odohrali pred tisíc rokmi. A že by sme narazili na súveké zápisky, je takmer vylúčené. Ak si pozrieme Archaické texty z Uruku (Archaische Texte aus Uruk), uverejnené roku 1936 Adamom Falkensteinom, ktoré ešte stále platia ako najstaršie písané tabuľky ľudstva, pochopíme, že obrázkovým písmom sa nedali reprodukovať zložité historické alebo politické udalosti.
Preto pri úvahách o sumerských dejinách sme znova a znova odkázaní na novšie texty, ktoré zväčša nie sú historicky spoľahlivé. Preosiať z nich to, čo je historické, je úloha, ktorá si žiada veľmi veľkú znalosť veci a ešte viac citu v končekoch prstov. Následok je ten, že napriek všetkému úsiliu a všetkej námahe sa s dejinami Sumeru nečakane ocitáme vždy znova v oblasti ich mýtu. To platí o Gilgamešovi v celkom osobitnej miere.
Oveľa skôr, než sa Gilgameš, vládca Uruku panujúci pravdepodobne okolo roku 2800, dostal do zorného poľa archeológov, stal sa ako mytologická titulná postava najstaršieho eposu ľudstva menom figurujúcim pri skúškach z literatúry, ktoré sa pod heslom „babylonský hrdina“ vyskytuje aj v krížovkách. V tejto literárnej úlohe sme sa s ním stretli už u Georgea Smitha, ktorý klinopisné tabuľky s opisom potopy sveta identifikoval ako časť eposu o Gilgamešovi.
Svet pozná Gilgameša už vyše sto rokov. Ale ani jedna postava svetovej literatúry sa nemenila, neprehodnocovala a nerozširovala tak ako on. Gilgameš sa stával – z historického pohľadu – starším, a tým v úlohe hrdinu čoraz mladším. Dnes je, to možno povedať bez zveličovania, ústrednou postavou sumerskej literatúry, jediným ďaleko za hranice Sumeru pôsobiacim zjavom onej ranej epochy; jeho mnohoraké vyžarovanie už na začiatku nášho storočia podnietilo Paula Jensena napísať obrovské dvojzväzkové dielo Epos o Gilgamešovi v svetovej literatúre (Das Gilgameschepos in der Weltliteratur).
Popri historicky pôsobiacom krátkom epose Gilgameš a Agga z Kiša je nemálo nálezov sumerských tabuliek – fragmentárnych predchodcov neskoršieho babylonského eposu o Gilgamešovi. Ako v prípade nemeckej Piesne o Nibelungoch vznikla asi aj tu z celej hŕby pôvodne nesúvisiacich povestí neskoršie básnická skladba, ktorá za svoj význam vďačí šťastnému stretnutiu nadpriemerného básnika s veľkým sujetom.
Kým pri Piesni o Nibelungoch ešte stále pátrame po jej pôvodcovi, ktorý z rozličných častí geniálne utvoril celok, jeden tvorca epickej skladby o Gilgamešovi, hoci je o celé tisícročia staršia, je predsa len známy: Sinlege Unnini. Pochádzal z veľkej pisárskej rodiny v Uruku a pripisuje sa mu zásluha, že z jazykovo veľmi odlišných básní vytvoril svetoznáme dielo na dvanástich tabuľkách, ktoré sa stalo prvým dokumentom hrdinských činov a ľudského priateľstva. Jednotlivé príbehy o Gilgamešovi zo sumerskej epochy pripomínajú anticipované Héraklove činy. Preto je koniec koncov možné, že tu má svoj pôvod aj grécka povesť o Héraklovi.
Dve hlavné tendencie tvoria základ najstarších povestí o Gilgamešovi: boj s náramne silnými nepriateľmi v podobe rozprávkových bytostí a boj so smrťou. Sebauplatnenie a nesmrteľnosť akoby boli dvoma hlavnými métami, po ktorých sumerský hrdina túži. Pritom sa celá konfrontácia zameriava na obraz nepriateľa. Hrdina je ako jednotlivec vo svojich rozhodnutiach sám, sprevádzaný iba poslušnosťou povinnými poddanými, ktorí ho pri činoch podporujú.
Enkidu, ktorý sa v babylonskom epose stáva Gilgamešovým priateľom, sa v sumerskej epickej básni Gilgameš a Chuvava ešte vyskytuje ako „sluha Enkidu“. Pritom je to vari práve tento text, ktorý rozpráva o boji Gilgameša a Enkidua s mocným pánom cédrovej hory Chuvavom (Chumbabom), hoci z neho načerpala rozhodujúce podnety neskoršia verzia eposu o Gilgamešovi.
Najväčší počet textov tejto neskorobabylonskej verzie eposu pochádza z chýrnej Aššurbanipalovej knižnice v Ninive. Tam sa Gilgameš na začiatku básne ospevuje a velebí ako ideál, pravzor kráľa. Ukazuje sa, že historickú hodnotu má zmienka o stavbe uruckých hradieb, ktoré sa aj skutočne našli. Každý z veľkých bohov Sumeru obdaruje Gilgameša niečím do života: boh slnka krásou, boh počasia a vetrov chlapskou silou a hrdinskou odvahou.
V prológu eposu, ktorý z asýrskej verzie do nemčiny preložil Hartmut Schmökel, objavuje sa Gilgameš ako boh medzi ľuďmi. Hovorí sa o ňom:
„Veď videl všetko a preskúmal rovnakou mierou,
oplýval múdrosťou a znalosťou všetkých vecí,
tajnosti vypátral a odhalil, čo bolo skryté,
priniesol ľuďom zvesť o potope sveta!
Ďalekou cestou šiel, až únavou padol,
a svoje útrapy vyryl do kamennej dosky.
Hradbu dal postaviť okolo Uruku ohradeného,
okolo svätej Eanny, pokladnice čistej. *“
Gilgameš sa tu javí ako vzor všetkých sumerských kniežat, ako vynikajúca osobnosť dôstojne zastupujúca boha.
„Z dvoch tretín boh a z jednej človek.
Podoba tela svedčí o jeho pôvode božskom.“
Medzi Gilgamešom tohto prológu a kráľom rovnakého mena, ktorým sa dej eposu začína, je veľký, nevysvetliteľný rozdiel. Ten z dvoch tretín boh nie je tu, kde vystupuje a koná, vlastne človekom. Ako urucký tyran sa opisuje takto:
„Bubon zobúdza jeho druhov.
Chlapi uruckí stále žijú v strachu.
‚Nepúšťa Gilgameš k otcovi syna,
vo dne v noci núti aj deti pracovať.
Gilgameš je pastier Uruku ohradeného,
vznešený, silný a múdry.
Nepúšťa Gilgameš k milencovi dievča,
hrdinovu dcéru, ani manželku k mužovi statnému!‘“
Zlom v spodobení Gilgameša ostáva bez vysvetlenia. Azda je to zlom medzi mýtom a históriou. Gilgamešov neľudský postoj je spúšťacím momentom celého eposu. Občania Uruku sa ponosujú bohom na vládcu tyrana. A tak matka bohov stvorí na príkaz boha nebies „podobu Ana, statného Enkidua“. Ale ako verná podoba boha sa označuje len pri tomto stvoriteľskom čine. Už o päť riadkov ďalej opisuje básnik Enkidua ako Gilgamešov pravý opak:
„Srsťou zarastené je celé jeho telo,
hlavu mu pokrýva bujný vlas ako žene,
strapatý je ako Nisaba.
Nepozná ľudí, nepozná ľudské sídla,
odetý je odevom Sumukana.
S gazelami živí sa stepnou trávou,
so zverou sa pri napájadle tlačí
a ako zver má zo srdca rád vodu.“
Zdá sa, že biblické protikladné dvojice Kain a Ábel, Jákob a Ezau majú tu svoj sumerský pravzor. Aj Gilgameš a Enkidu sú protivníci. No ako už raz predtým pri konfrontácii Dumuziho a Enkimdua aj ich spor sa končí mierumilovne. Enkidu, dieťa prírody, stane sa Gilgamešovým priateľom.
Protiklad medzi obidvoma hrdinami má asi pôvod v mezopotámskej ranej histórii. Aj tu stretávame, ako už častejšie v sumerskom mýte, znova obidva základné obrazy vtedajšieho života: mestského roľníka a kočovníka. Hádam je Enkiduova premena na mešťana a Gilgamešovho priateľa príkladom prispôsobenia sa semitských nomádov mestskému spôsobu života Sumerov.
Priepasť medzi mestom a vidiekom je taká stará ako sám život v mestách. Bezúhonnosť vidieka a bezbožnosť mesta – či už sú to predsudky, alebo nie – formovali mienku ľudí. A slovo bábel – hoci iste nebolo ničím iným ako hebrejskou urážkou hanobiacou mocného suseda Babylonu – sa udržalo až dodnes. Príklad takého myslenia z najranejšej histórie poskytuje zvádzanie Enkidua v kapitole o Gilgamešovi.
Lovec z okolia Uruku je prvým človekom, ktorý stretne divocha Enkidua. Zdôverí sa svojmu otcovi a ten mu poradí, aby predniesol vec Gilgamešovi. Pritom sa v hlave prešibaného starca hneď aj zrodí správny recept na skrotenie lesného muža – prostredníctvom chrámovej neviestky. Lovec sa s jednou z najzvodnejších uruckých služobníc lásky vyberie k jame, z ktorej Enkidu píjava vedno so zvieratami vodu.
Básnik veľmi pôsobivo a realisticky opísal stretnutie divocha a ženy pre potešenie, predstavujúcej mestskú civilizáciu:
„Tu ho zazrela dievka, chlapa ozrutného,
zo samej stepi chlapa strapatého.
‚To je on, dievka! Nože odhaľ ňadrá,
ukáž mu lono, poskytni mu rozkoš,
nezdráhaj sa, zveď ho!
Len čo ťa uvidí, priblíži sa k tebe,
odhoď svoje šaty, nech ťa na zem zvalí,
a rob s ním, divochom, čo robieva žena!
Však stepná zver, s ktorou tam žije,
pôjde od neho preč!
Bude sa ti páčiť, je to rúči chlap.‘
Dievka odhalila ňadrá, obnažila lono
a razom ho zviedla,
bez zdráhania mu dala, čo chcel.
Odhodila šaty, on sa na ňu zvalil,
a robila s ním, divým, čo robieva žena.
Veľmi jej lahodilo, aký je to chlap.
Šesť dní a sedem nocí obcoval Enkidu
s dievkou v jednom kuse.“
Keď sa ukojený Enkidu chce opäť vrátiť k svojim zvieratám, dajú sa pred ním na útek. Dieťa prírody stratilo nevinnosť. Dievka z chrámu ho privedie do mesta. Porozprávala mu o Gilgamešovi, s ktorým si Enkidu chce zmerať sily. Ale ešte skôr, než sa medzi obidvoma strhne bitka, už sa o Enkiduovi hovorí:
„Po priateľovi zatúžil, čo by jeho srdcu rozumel.“
Tu sa vyjadrujú dva prvky včasnohistorického stretnutia medzi ľuďmi: očividne každému človekovi vrodená dychtivosť zmerať si sily, prejaviť sa ako silnejší, lepší, ale aj rovnako veľká túžba nájsť si priateľa, rozumieť si s ním a uzavrieť s ním spojenectvo. Preto sa stretnutie medzi Enkiduom a Gilgamešom rovná skôr športovému preteku než súboju nepriateľov. Ani jeden sa nestáva víťazom. Ukážu sa rovnocennými. Ale práve to je predpokladom opravdivého priateľstva.
Za pasovačkou a klíčiacim priateľstvom Gilgameša a Enkidua sa skrýva – ako vôbec za celým eposom – viac ako len povesť. Základná etická myšlienka je zjavná. Divoch a sebecký tyran sa chytili za pasy. Zistili svoje možnosti a spriatelili sa. V tom je vyjadrená jedna črta poľudšťovania sa. Rodí sa pocit ľudskosti a napriek všetkým krivdám a ohavnostiam, ktoré si ľudia vzájomne spôsobujú, už nikdy úplne nezanikne. Trvalé priateľstvo medzi Gilgamešom a Enkiduom je toho prvým dôkazom. Z mytologického zreteľa sa v zrkadle tohto priateľstva uskutočňuje čosi veľmi podstatné pre prechod od mýtu k histórii: poľudštenie sa polobohov, gigantov.
Sprevádza ho strata nesmrteľnosti. Gilgameša táto strata postihne, keď objaví ľudské priateľstvo. Ale vedomie, že stratil nesmrteľnosť prislúchajúcu mu ako bohovi z dvoch tretín, stane sa ostňom v jeho tele. A keď ešte stratí priateľa Enkidua v podsvetí, ovládne ho už iba strach pred smrťou.
Ak si všimneme dvanásť tabuliek eposu v celej ich súvislosti, udrie nám do očí, že ukazujú cestu z neba cez svet k peklu. Alebo inak povedané: Gilgamešova pozemská cesta sa začína v pýche a končí v zúfalstve. Epos o Gilgamešovi je prvá básnická skladba, ktorá ukazuje človeka v procese jeho odpútavania sa od bohov a súčasne v jeho úzkosti pred nevyhnuteľnosťou smrti. Čo sa tu pred čitateľom odvíja, je prvý záblesk osvieteného myslenia, vzopretie sa proti bohom. Najzreteľnejšie sa to prejavuje, keď Gilgameš odmietne nahováranie Inanny, ktorá sa na mocného kráľa Uruku obracia s jednoznačnou výzvou:
„Poď ku mne, Gilgameš, manželom sa mi staň!
Daruj mi, prosím, daruj svoju silu!
Staň sa mojím mužom, ja ti budem ženou.“
Lenže Gilgameš nie je ochotný spojiť sa s bohyňou. On, ktorý medzitým spoznal priateľstvo a ľudskosť, cíti, že ho pohlavná nenásytnosť odpudzuje. Britkými slovami odmietne božské pytačky:
„No načo by som si teba mal vlastne brať?
Si kozub, čo v zime nehreje,
si brána nehotová, čo prepúšťa vietor a prievan,
si palác, čo tiesni statočného muža,
si slon, čo striasa naložený náklad,
si smola, čo sa lepí na toho, kto ju nesie,
si mech, z ktorého tečie na toho, kto ho nesie,
si kameň vápenný, po ktorom pukajú múry,
si baran útočný, ktorým nepriateľ búra hradby,
si obuv, čo tlačí nohu svojho pána.
Ktorého milenca si verne ľúbila?
Ktorý z tvojich vtákov sa k tebe dakedy vrátil?
Tak ti tých milencov uvediem rad-radom:
(Chýba 1 riadok)
Tammuz, tvoj milý z mladých liet,
musí rok čo rok pre teba nariekať.
Pestrého vtáčika si potom ľúbila,
udrela si ho však, krídla mu zlomila,
teraz v lese sedí a úpenlivo kvíli.
Ľúbila si leva dokonalej sily,
sedem a sedem jám si mu vykopala.
Ľúbila si koňa, čo preslávil sa v boji,
bič s bodcom a remeň dala si mu za to,
sedem dvojhodín dala si mu cválať,
zakalenú vodu dala si mu piť,
jeho matku Sililu dohnala si k slzám.
Ľúbila si pastiera, ktorý strážil stáda,
ktorý ti stále posielal koláče…
a denne pre teba kozľatá zabíjal.
No udrela si ho, na vlka zmenila,
takže ho vlastní druhovia naháňajú,
a jeho vlastní psi ho hryzú do stehna.
Ľúbila si Išullana, Anovho záhradníka,
ktorý ti stále posielal košíčky datlí
a denne nádherné hostiny chystal.
Padol ti do oka a toto si mu riekla:
»Išullanu milý, užime si spolu tvoju mužskú silu!
Máš ho ako ruku, do lona mi ho daj!«
A riekol ti na to (záhradník) Išullanu:
»Čo vlastne odo mňa chceš?
Čože mi nevarí matka, čože som hladný,
aby som chlieb jedol s urážkou a kliatbou,
aby som sa prikrýval steblami trávy v mraze?«
Keď si počula, čo ti odpovedal,
udrela si ho tiež, na pavúka zmenila,
na os vodného kolesa si ho položila,
(nemôže vystúpiť na vodný náhon,
nemôže zostúpiť k vedrám).
A keby si sa teraz so mnou milovala,
ako tamtým by si sa aj mne odplatila!“
V celej svetovej literatúre nenájdeme potupnejšiu reč. Ak zvážime, že ju adresuje bohyni svojho mesta kráľ Uruku, sotva to vieme pochopiť. Aj keby sme pripustili možnosť, že túto časť vložili do eposu neskôr, treba mať na pamäti, že Inanna ako Ištar patrila ešte aj v čase babylonskej verzie eposu k veľkým a mocným bohyniam Mezopotámie.
Z Gilgamešovej potupnej reči, ako aj z častí neskorších tabuliek eposu možno vyvodiť záver, že Sumeri sa už dosť zavčasu vyslobodili z poručníctva bohov a usilovali sa sami si poradiť s pozemským životom. Učili sa ho však aj užívať.
Keď Gilgameš usmrtil nebeského býka, ktorý sa proti nemu rozbesnil na popud pobúrenej Inanny, a premohol mocného pána Chuvavu (Chumbabu), stretne vedomkyňu, čo býva „na kraji mora“. Vyžaluje sa jej, ako stratil priateľa Enkidua, ktorý umrel možno nie bez vlastnej viny, a nezatají pred ňou ani svoj strach zo smrti. Hľadá spôsob, ako prebudiť priateľa k životu, a prostriedok na vlastnú nesmrteľnosť. Oproti tomuto tlaku pochádzajúcemu z jeho dvojtretinovej božskosti, tlaku, ktorý sa odvtedy znova a znova prebúdza ako večná túžba človeka, postaví vedma od mora rozdiel medzi človekom a bohom a upozorní ho na radosti pozemského života, ktoré zvýšili pre človeka:
„Kam bežíš, Gilgameš?
Život, ktorý hľadáš, nenájdeš!
Keď veľkí bohovia stvorili ľudstvo,
určili ľudstvu lós smrti,
život však do svojich rúk si vzali.
Gilgameš! Naplň si žalúdok,
vo dne i v noci sa raduj!
Každý deň oslavuj sviatok a hoduj,
tancuj a veseľ sa vo dne i v noci!
Maj stále na sebe (bezchybne) čisté šaty,
hlavu maj umytú, vo vode sa kúp!
Staraj sa o dieťa, čo držíš na rukách,
nech sa ti manželka poteší na lone.
Tak si počína ľudstvo!“
Táto lapidárna životná múdrosť nevykorení Gilgamešovu túžbu po nesmrteľnosti a jeho želanie vidieť priateľa znova medzi živými. Pre Gilgameša taký typický dualizmus medzi možným a vytúženým trvá až do posledných veršov eposu.
Dvanásta tabuľka babylonskej verzie je tematicky totožná so sumerským eposom Gilgameš, Enkidu a podsvetie a v neskoršej verzii je azda len dodatkom, ktorý s pôvodnou skladbou o Gilgamešovi bezprostredne súvisí práve tak málo ako povesť o potope sveta tradovaná na jedenástej tabuľke. V tomto včasnohistorickom epose, kde Gilgameš vystupuje nie ako Inannin protivník, ale ako jej pomocník, vyberie sa Enkidu do podsvetia po Gilgamešovu obľúbenú zábavku, bubon a paličku, ktoré spadli na dno pekiel. V rozpore s pokynmi svojho pána – v starších verziách eposu vystupuje Enkidu vždy ako Gilgamešov sluha – počína si tak nešikovne, že musí prepadnúť podsvetiu. Na rozdiel od neskorších verzií, v ktorých Gilgamešov nárek za priateľom nebol sprvoti vyslyšaný, stretávame sa tu opäť s Enkim ako bohom záchrancom, ktorého dobre poznáme v úlohe pomáhača v každej tvŕdzi. Pohne boha slnka ako jediného, ktorý čosi také môže, aby otvoril šachtu do podsvetia, cez ktorú sa Enkidu – či zas ako človek, alebo ako duch, to nie je zo zachovaného textu jasné – môže opäť vrátiť na zem.
Takmer sa zdá, že tu máme do činenia s akousi paralelou zmŕtvychvstania Dumuziho. Tak či onak, sumerská obrazotvornosť sa uprostred kolobehu ročných období znova a znova zapodievala predstavami zmŕtvychvstania. No triezve hodnotenie skutočnosti napokon zabránilo tomu, aby sa sformoval mýtus o smrti a zmŕtvychvstaní presahujúci mýty o Dumuzim. Utvoriť a sformovať ho ostalo vyhradené biblickým prorokom a Kristovým apoštolom.
* Túto i všetky nasledujúce citácie sú prevzaté z Eposu o Gilgamešovi, ktorý preložili L. Matouš a V. Zamarovský a vyšiel vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1972. (Poznámka prekladateľa.)
Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983
Z knihy prepísal Ján Parada.
Pokračovanie v ďalšej kapitole Prvý svet. Návrat na úvod knihy Sumeri.
2 odpovede na “Sumeri – Gilgameš si nájde priateľa”
[…] v ďalšej kapitole Gilgameš si nájde priateľa. Návrat na úvod knihy […]
[…] Gilgameš si nájde priateľa […]