Sumerské veže.
Mestá z piesku
Tak ako mená sumerských kráľov bola pred sto rokmi ešte vonkoncom neznáma aj väčšina miest, ktoré vybudovali, ako napríklad Ur, meno z biblie: nikto nevedel, či patrí mýtu, alebo skutočnosti. Už Herodotos videl v predkresťanskom období bezmenné ruiny babylonských miest. Zdalo sa, že spomienka na rané dejiny Mezopotámie načisto vymizla, hoci sa, ako sa ukázalo neskôr, zachovala v Starom zákone.
Mestá rastúce – vrstva po vrstve – medzi Eufratom a Tigrisom s postupujúcim vývojom zrejme zas upadli – vrstva po vrstve – do zabudnutia. Len život ich obyvateľov premenený na mýtus vošiel do posvätných spisov Hebrejov – aj to až po dvetisíc i viac rokoch.
Bez kopáča a lopaty, čiže bez archeológie, bol by raný vek Mezopotámie pravdepodobne ostal navždy skrytý a bez rozlúštenia včasnosumerského písma bol by sa nám život jeho obyvateľov zachoval iba ako mýtus.
Tajomstvo Sumeru z veľkej časti pozostáva z hliny prikrytej pieskom. Na rozdiel od egyptských pyramíd núkala púšť Mezopotámie aj vnímavému pozorovateľovi iba pieskové pahorky, ktoré prerušovali jednotvárny kraj; pod nimi sa, pravda, neskrývalo nič menšie a nič väčšie ako predchodcovia architektonického divu sveta – slávnej babylonskej veže.
Zikkurat – sumerský názov – je chrámová veža oných prastarých miest z hliny, ktoré spočívajú skryté pod pieskovými vŕškami – tellami – Mezopotámie. V nejednom prípade ešte vždy vyčnievajúce zvyšky týchto zikkuratov motivovali odkrytie týchto miest – tajuplné znaky v piesku, po ktorých archeológovia horlivo a namáhavo pátrajú.
Ak človek dnes cestuje po južnej Mezopotámii, ešte vždy má dojem roviny posiatej pieskovými pahorkami, úrodnej iba na brehoch Eufratu a Tigrisu a niekoľkých zachovaných kanálov. Rozsiahle územia sú slané stepi s typickou chudobnou vegetáciou, ktorá na juhu – v oblasti okolo Uruku, Eridu a Uru – prechádza na všetkých stranách do bezcestnej, účinkom prudkých víchric stále sa meniacej pieskovej púšte.
Len máloktorý z týchto vŕškov rozpoznali už zavčasu ako to, čím v skutočnosti boli: pieskom zaviate kýpte oných veľkolepých veží, z ktorých najznámejšia sa stala symbolom pokorenej ľudskej pýchy. Najmä rané svedectvá tejto hádam najstaršej predstavy mohutnej náboženskej stavby ostali až do polovice minulého storočia utajené. Predstavy, ktoré kresťanský stredovek a renesancia spájali s biblickou babylonskou vežou, sa rozhodne inšpirovali oveľa neskoršími stavebnými formami. Preto bol chýrny Breughelov obraz veže nepochybne viac inšpirovaný ešte aj dnes zachovaným šesťdesiat metrov vysokým kužeľovitým minaretom Malwiye v Samarre – islamskou stavbou z 9. storočia – než onými pazúrikovými torzami, ktoré cestujúci skorších storočí pokladali za rumy babylonskej veže. A predsa, bola to zmienka o tejto veži v Geneze, ktorá ľudí vždy znova podnecovala hľadať jej zvyšky. Tak sa nazdával už Benjamin von Tudela, ktorý precestoval Mezopotámiu ešte v 12. storočí, že objavil zvyšky veže v zrúcaninách Birs-Nimród neďaleko Babylonu. O štyristo rokov neskôr sa domnieval nemecký lekár Leonhardt Rauwolff, že veža, pri stavbe ktorej nastalo podľa biblie popletenie jazykov, je v Akarkufe, neďaleko starého kalifského mesta Bagdadu. Najnovšie sa začalo s reštaurovaním tohto 57 metrov vysokého fragmentu – veže Kassitov zo 14. storočia pred n. l.
Ale všetci cestovatelia pátrali po pravej babylonskej veži márne. Lebo dôkladnejšie, než ju viac ráz zničili nepriatelia, nebol by ju mohol zničiť ani boží súd. A človek musí mať ozaj veľa fantázie na to, aby si namiesto stavebnej jamy, ktorú po sebe zanechali robotníci Alexandra Veľkého, predstavil vežu, čo sa zo svojej základne merajúcej 90 × 90 metrov dvíhala do výšky vo forme stupňovitej pyramídy.
Naposledy ju obrátil na rumy perzský kráľ Xerxés. Alexander Veľký, ktorý zamýšľal urobiť Babylon hlavným mestom svojej západno-východnej veľríše, chcel ju postaviť odznova. Strabón, grécky zemepisec, rozpráva o desaťtisíc robotníkoch, ktorí mali dva mesiace plné ruky práce len s odvážaním sutín. Tvrdí, že sa tam odpracovalo 600 000 dní. Smrť prekrížila Alexandrov ctibažný zámer.
Babylonská veža žila ďalej len v biblii. Tam v 11. kapitole Mojžišovej knihy, kde sa hovorí o Noemových potomkoch ako ľuďoch, čo prežili potopu sveta, čítame:
„Vtedy na celej zemi bol jeden jazyk a jedny slová. A keď sa pohli z východu, našli v krajine Senaar rovinu a na nej sa usadili. Raz si povedali medzi sebou: ‚Poďme, narobme tehál a vypáľme ich v ohni!‘ Tehly im slúžili namiesto kameňov a asfalt namiesto malty. Potom povedali: ‚Poďme, vystavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba. Spravme si tak pomník, aby sme sa nerozpŕchli po celej zemi.‘ Tu zostúpil Pán, aby videl mesto a vežu, ktorú stavali ľudia, a riekol: ‚Hľa, sú jedným národom, všetci s rovnakou rečou. A toto je počiatok ich činov. Veru neodstúpia od toho všetkého, čo si zaumienili urobiť. Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich reč, aby nik nerozumel reči druhého!‘ A takto ich odtiaľ rozohnal Pán po celej zemi a mesto prestali stavať. Preto ho nazvali Bábelom, lebo tam Pán zmiatol reč celej zeme a odtiaľ ich rozohnal po celej zemi.“
Ak si presne všimneme biblický text, na prvý pohľad je zrejmá spätosť s potopou sveta ako božím trestom. Tak podľa sumersko-babylonskej, ako aj od nich odvodenej biblickej tradície potopou sveta zamýšľali bohovia vyničiť celé ľudstvo. Podľa sumerskej viery rozpútal potopu sveta nemilosrdný Enlil. Ale Enki, nepodarok medzi sumerskými bohmi, zmaril tento plán. Takpovediac, žmurkajúc spoza vystretej ruky, dal výstrahu statočnému kráľovi Ziusudrovi a odporúčal mu postaviť spásonosnú loď. Tak sa ľudstvo zachránilo pred úplnou záhubou, ktorú mu prisúdili bohovia.
V biblickom podaní je ten jeden spravodlivý Noe, ktorý nájde v božích očiach milosť a potajme dostane radu postaviť archu. Čo sa v sumerskom panteóne odohráva ako svár bohov, to sa pre Hebrejov veriacich v jedného boha stáva konfliktom v hrudi Jahveho.
A tak sa zobrazujú v 6. kapitole Prvej knihy Mojžišovej:
„Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká, a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené k zlu, oľutoval, že stvoril na zemi človeka, bol skormútený v srdci a riekol: ‚Vyničím z povrchu zemského ľudí, ktorých som stvoril, človeka i zvieratá, plazy i lietajúce vtáky, lebo ľutujem, že som ich učinil.‘“
To akoby bolo neodvolateľné rozhodnutie o zničení.
„Len Noe našiel milosť u Pána,“ tak to pokračuje.
A tým sa prísny ortieľ nad ľuďmi zreviduje aspoň v tom jednom prípade. Noe aj s rodinou vojdú do archy. Prežijú potopu sveta a dostanú od bohov rozkaz a prísľub. Rozkaz znel:
„Choďte a množte sa a naplňte zem!“
Prísľub zas: „Áno, uzavriem s vami zmluvu, že už nikdy nevyničím všetko, čo na zemi žije, vodami potopy.“
Na dotvrdenie tohto dobrovoľného božského záväzku zjavila sa na boží príkaz dúha ako znamenie, že „už viac nebude potopy“.
Pravda, v biblii to trvá iba jednu krátku kapitolu do chvíle, keď sa hriešne ľudstvo v božích očiach opäť stáva zrelým na zničenie. Jeho pýcha smeruje a siaha – stavba babylonskej veže to dokazuje – v najozajstnejšom zmysle slova až k nebesám. To znamená, že ohrozuje autoritu boha. A tak boh, pamätlivý svojho sľubu, že už nikdy „nevyničí všetko, čo na zemi žije“, pomätie jazyky ľudí a rozoženie ich na všetky strany sveta.
To je podľa slov biblie druhý boží trestný súd. Sumerská tradícia nevie o tom nič. Urobí svojho Noema, kráľa Ziusudru, ktorý sa v neskorších babylonských textoch volá Utanapištim, nesmrteľným prievozníkom na vodstvách smrti.
Ak si všimneme úlohu jediného človeka, ktorý prežil potopu sveta, v súvislosti so sumerskými listinami kráľov, jedno udrie do očí: kráľom spred potopy sveta prisudzujú zoznamy mnohotisícročný život. U Enmenluannu z Badtibiry je to 43 000 rokov. Králi po potope dosahujú v najkrajnejšom prípade 1 200 rokov, no väčšina sa dožíva ledva 500 rokov. Gilgameš, o ktorom čítame, že sa Utanapištima márne vyzvedal na tajomstvo večného života, sa dožíva ako piaty urucký kráľ už len 126 rokov.
Podľa toho sa po povodni prihodilo dačo veľmi podstatné pre Sumerov: králi prišli o svoju nesmrteľnosť. Už nie sú kňazskými kniežatami, identickými s mestským bohom. Keďže sa hlavná váha ich pôsobenia presunula na svetské veci, a preto stratili svoju kňazskú nevinnosť, stali sa smrteľnými, stali sa ľuďmi medzi ľuďmi.
Čo im mýtus už neprepožičiava – nesmrteľnosť a nedotknuteľnosť – usilujú sa vzápätí znova získať a upevniť prostredníctvom kultu. Mnohé veci, ktoré sa v sumerskom kulte vidia nepochopiteľné, možno vysvetliť situáciou kňazských kniežat po potope – protirečením medzi mýtom a skutočnosťou, ako ho Sumeri očividne už veľmi zavčasu pociťovali.
Je príznačné, že výraznejšie ako v hociktorej inej starej vysokej kultúre vystupuje u Sumerov na svetlo dvojznačnosť všetkých aktivít – najmä náboženských. Osobitne sa to prejavuje pri porovnaní s Egyptom. Zavše sa síce pochybovalo, že egyptská pyramída je kráľovskou hrobkou, ale nikdy sa to vážne nevyvrátilo. Zikkurat sa príležitostne takisto vysvetľoval ako hrobka. V tomto zmysle sa vyslovil už grécky geograf Strabón. A v rozsiahlom diele Výskumy v biblických krajinách (Explorations in Bible Lands) H. V. Hilprechta, ktoré vyšlo na konci 19. storočia, čítame:
„Baalova veža v Nippure sa nám javí ako sídlo bohov, ako miesto uctievania i ako miesto odpočinku mŕtveho.“
V tomto pokuse o vysvetlenie jasne preráža na povrch neistota, ktorá ešte aj dnes vládne pri hodnotení funkcií zikkuratov.
Myšlienka stavať veže sa u Sumerov nepochybne zrodila z ustavičného ohrozenia povodňami. Ale povodeň, presnejšie záplava, isto nebola jedinou príčinou vzniku zikkuratov. Veď čo biblia vysvetľuje ako pyšný zámer, „postaviť vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba“, bolo možno chápať povedzme aj ako túžbu človeka priblížiť sa bohom. Táto myšlienka je napokon základom aj kresťanskej, najmä gotickej kostolnej veže. A odborníci neraz upozornili na príbuznosť medzi sumerskou architektúrou a gotikou.
Tak či onak, Sumerom išlo sprvoti zrejme o to, prerušiť jednotvárnosť ustavične vodou ohrozeného terénu markantnými, bohom zasvätenými dominantami. Záver, že stavitelia týchto veží akiste prišli kedysi dávno z vrchov, lebo tu na rovine vŕšili umelé kopce, má síce čosi do seba, ale nie je presvedčivý.
Ostáva teda ako nevyhnuteľná myšlienka, že potreba bezpečnosti a želanie viditeľne uctievať bohov sú dvojnásobným dôvodom na stavbu zikkuratov. Veď či sa mesto s jeho ostatnými chrámami, jeho dielňami, skladiskami a občianskymi domami negrupovalo okolo veže?! Fakt, že sa na zničených alebo spustnutých zikkuratoch ďalej stavalo, a tým sa dvíhala úroveň mesta z nížiny, vyhovuje takisto obidvom názorom o ich pôvode. A tak bol zikkurat odpoveďou Sumera na opakované záplavy jeho krajiny a súčasne – v obratnom spojení praktického a náboženského myslenia – prejavom holdu bohom, predovšetkým bohu mesta, ktorý si svoj význam zachovával aj potom, keď sa život kráľov stále viac zosvetšťoval.
Najstaršie sumerské mestá neboli dokázateľne chránené múrmi. Z toho možno usudzovať, že pre prvých budovateľov miest nejestvovala ešte potreba obrany. Zato o Uruku kráľa Gilgameša vieme, že bol obohnaný mocnými múrmi, priam posiatymi strážnymi vežami. To je dôkaz, že medzi sumerskými mestami vypukli boje o prvenstvo, o ktorých čítame – ako to ukazuje epos Enmerkar a pán Aratty – aj na klinopisných tabuľkách.
A jednako veža a múr sprvu nepatria u Sumerov dovedna. Prvé mestá neboli obranné, ale pracovné spoločenstvá. Ako poľnohospodárske sídla mohli mať istú podobnosť s rovnakými mestami v starej Európe. Ako sa tam domy a dvory zoskupovali okolo kostola, tak sa tu, v Mezopotámii, túlili okolo veže – zikkuratu.
Pôvodne asi slúžil zikkurat ako pozorovateľňa najmä mestských stráží, ktoré mali signalizovať pohyby veľkých vôd. Čo aká úrodná bola naplavenina Eufratu a Tigrisu – v zime sa muselo vrtko siať a zjari, keď sa všetko začalo zelenať, bola príkazom dňa najväčšia ostražitosť, aby bolo možno účinne odolávať hroziacemu prívalu povodne. Tieto úlohy sa dali zvládnuť iba vo veľkej pospolitosti miest. Ich koordinácia vyžadovala v zikkurate zavedený a osvedčený poriadok, ktorý ako bohom nariadený kňazské kniežatá prikazovali, usmerňovali, ale aj honosne oslavovali.
Tu má azda korene aj pôvod onej svätej svadby medzi bohom a bohyňou, ktorá sa v ich zastúpení odbavovala medzi kňazským kniežaťom a kňažkou; o jej centrálnom význame v živote a kulte Sumerov bude čoskoro reč.
Mocenská oblasť jednotlivých miest sa sprvoti rozprestierala len do vzdialenosti obrábanej pôdy. S rozrastajúcou sa sieťou kanálov prisvojovali si Sumeri čoraz väčšie územia. A naostatok pozostávala južná Mezopotámia v okruhu svojich riek z obrovskej zelenej, kanálmi popretínanej roviny, z ktorej sa v odstupoch dvíhali zikkuraty ako znaky moci, najmä panstva nad kanálmi. To asi bol aj moment, keď sa začalo súperstvo. Hoci pôda zatiaľ rodila toľko, že nikto nemusel hladovať, ba v mestách sa už dávno rozvinulo skladové hospodárstvo, začínali sa teraz bez zjavnej príčiny boje medzi jednotlivými mestami. Ale veď to je v celom svete známy jav, že hlad či núdza boli len v zriedkavých prípadoch podnetom na prepadnutie alebo vojnu. Najčastejšie sa útočilo bez naliehavej príčiny, z pocitu moci a prevahy.
Sumeri v tej chvíli začali stavať hradby okolo miest a nasadzovať ozbrojené oddiely na ochranu zložitých, ľahko zničiteľných kanálových systémov.
Ustavičné ohrozenie zvonka stupňovalo význam boha a moc jeho zástupcu, kňazského kniežaťa. Ten sa z hlavy mesta, určenej bohom, postupne stával autarkickým vládcom. Jeho funkcie sa čoraz viac presúvali z náboženského poľa na svetské. Nižší kňazi ho zastupovali v chráme, ktorý bol pôvodne nielen jeho pracoviskom, ale aj príbytkom. Teraz vznikol popri zikkurate a popri chráme palác ako sídlo vlády a príbytok vládcu.
Kedy sa tento prechod uskutočnil, a či sa odohral vo všetkých mestách súčasne, to sa nedá zistiť. Toľko je isté, že sa stal skutkom po roku 3000 pred n. l., a možno ho zbadať v takzvanom včasnodynastickom veku Sumeru (začiatok okolo roku 2800 pred n. l.), v ktorom sa mezopotámska história postupne stáva zjavná – začíname rozlišovať mýtus a skutočnosť.
V rovnakom čase sa inštitucionalizuje taký významný mýtický prvok sumerského ľudu, a to kultom a magickými praktikami jeho kňazských kniežat. Mýtus sa v rukách vládcov stáva, zatiaľ bez vedomia ľudu, nástrojom na udržiavanie a rozširovanie moci. Viditeľne o tom svedčí vznik stále nových zikkuratov. Majú sa páčiť bohom, ktorých príbytkom aspoň dočasne aj sú, no predovšetkým v celej krajine hlásať moc ich staviteľa.
Babylonská veža z neskorších čias je najznámejším a najmarkantnejším príkladom takej kniežacej staviteľskej vôle, ktorá má zároveň spomedzi všetkých bohov vyzdvihnúť a uctievať najvyššieho boha babylonského panteónu Marduka, ktorý pôvodne bol v Babylone iba bezvýznamným mestským bohom.
Tu sa veľmi zreteľne ukazuje prechod náboženských funkcií z mýtu do každodenného politického života Sumeru, hoci sa nedá zistiť, kedy a kde sa kult Sumerov stal nositeľom politiky. Lebo koniec koncov mýtus a jeho kult ostávajú pre nás podľa pôvodu a zmyslu nepriehľadné. To jediné, čo zreteľne vystupuje do popredia, je zmena pozície vládcu. A iba z tohto pohľadu môžeme zistiť zmenu vo význame mýtu.
Súveké hodnotenie významu a funkcie zikkuratu v sumerskom živote, mýte a kulte nemáme. Môžeme ich vysvetľovať iba z nálezov, pričom nesmieme zabúdať, ako veľmi sme pritom odkázaní na náhodu.
Herodotos píše, že sa v chrámovej budove na vrchole babylonskej veže nenachádzal nijaký obraz boha, zato však tam stál veľký, peknými prikrývkami zastretý diván a vedľa neho zlatý stôl. Nikto okrem vyvolenej kňažky nesmel vkročiť do tejto miestnosti, v ktorej sa podľa ich predstáv boh z času na čas osobne zjavoval. Tu sa stretávame s neskorým odzrkadlením svätej svadby v tradícii zachytenej perom.
Herodotos vie a píše aj o tom, že v Jupiterovom chráme v egyptských Tébach bola kňažka ako súložnica k dispozícii bohu. Tu vidieť, ako sa obyčaj očividne pochádzajúca z najstaršieho sumerského kultu nielen celé tisícročie zachovala, lež dokonca rozšírila v rozsiahlych oblastiach a odlišných kultúrach.
Veľký nemecký archeológ Walter Andrae vyvodil z Herodotových pozorovaní a z vlastných výskumov záver, že horný chrám na zikkurate treba pokladať za boží príbytok, ktorému v každom prípade zodpovedal dolný chrám ako „chrám-jav“, kde stál aj obraz boha. Neskôr Andrae označil horný chrám ako bránu, cez ktorú boh zostupuje z nebies, aby sa po schodoch zikkuratu dostal do svojho pozemského príbytku, kde sa zjavuje v kultovom obraze.
Keď hovoríme o zikkurate ako o výškovom chráme sumerského veku, musíme si uvedomiť, že pojem veža môžeme len veľmi podmienene používať na porovnanie. Všetky sumerské zikkuraty majú v pomere k svojej pôvodnej výške veľmi rozľahlú základňu. Termín výšková terasa, používaný historikmi architektúry, sa mi vidí nezvyčajne výstižný. Až ponad seba sa dvíhajúce, schodovité terasy dávajú vo výslednom dojme obraz veže, ktorá sa, pravdaže, ešte vždy väčšmi rozprestiera do šírky, než dvíha do výšky. Dokončená stavba, korunovaná vrcholovou svätyňou, aká sa v Mezopotámii na nešťastie nikde nezachovala, vzbudzovala skôr dojem stupňovitej pyramídy ako dojem skutočnej veže.
Heinrich Lenzen, dlhoročný vedúci vykopávok v Uruku, vyslovil v závere svojej doktorskej práce Vývoj zikkuratu (Die Entwicklung der Zikkurat) domnienku, že zikkuraty možno boli chrámové oltáre – celá stavba jeden jediný oltár – podobne ako boli odkryté terasovité oltáre Anuovho zikkuratu v takzvanom Bielom chráme v uruckom svätom obvode Irigal. Tu sa však vynára otázka vyplývajúca aj z Lenzenovej argumentácie, prečo sa na ozrutánskych oltároch mali stavať ešte druhotné oltáre. Preto veda Lenzenovu tézu ďalej ani nebrala do úvahy. Bádatelia sa skôr pokúsili prísť na koreň funkcii zikkuratu v sumerskom kulte.
Vydavateľstvo OBZOR
Edícia Periskop
Bratislava 1983
Z knihy prepísal Ján Parada.
Pokračovanie v ďalšej kapitole Svätá svadba. Návrat na úvod knihy Sumeri.
Jedna odpoveď na “Sumeri – Babylonská veža a jej predchodcovia”
[…] v ďalšej kapitole Babylonská veža a jej predchodcovia. Návrat na úvod knihy […]