O rozdiele medzi nimi.
„Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť.“ (Zjv, 21, 8) [1]
Stáva sa, že ľudia s nejakou náboženskou ideológiou, na Slovensku ide najčastejšie o kresťanov, sa nazývajú veriacimi. Oni o sebe tvrdia, že sú veriaci. Lebo veria tej svojej náboženskej ideológii.
A tých, ktorí sa od nich nejako zásadne odlišujú, nazývajú neveriacimi.
Výraz „neveriaci“ je však takto veľmi široký, a zahrňuje prakticky všetkých odlišných, iných než sú ľudia s danou konkrétnou náboženskou ideológiou.
Napríklad kedysi kresťania nazývali neveriacimi moslimov, lebo moslimovia neveria kresťanskej ideológii, teda nevyznávajú kresťanská náboženstvo. Moslimovia vyznávajú islam, a teda sú tiež veriaci.
Charakteristickou črtou kresťanov je, že veria v posmrtný život, a bigotní kresťania často zvýrazňujú odsúdenie v pekle pre tých, ktorí neuznávajú práve ich náboženské doktríny.
Vyhrážajú sa peklom ako miestom večných utrpení a múk, pretože si myslia, že človek sa skladá z dvoch častí, z tela a duše, a veria tomu, že duša po smrti bude „žiť“ ďalej, a pôjde buď do neba alebo do pekla.
Bigotní kresťania si o sebe myslia, že oni veria tú správnu ideológiu, a že budú svojím bohom odmenení tak, že ich duše pošle do neba.
Čiže do neba pôjdu tí dobrí, lebo oni si o sebe namýšľajú, že sú dobrí. Na tých zlých čaká peklo.
Pobožní ľudia však počas života nevedia posúdiť, či vyznávajú práve tú správnu ideológiu, ktorá zabezpečí ich dušiam pobyt v nebi.
Aj moslimovia si myslia, že práve vyznávaním islamu budú svojím bohom odmenení nebom. Myslia si to rovnako šíiti i suniti. Šíiti sú vyznávači islamu, ktorí (na rozdiel od sunitov) uznávajú za oprávnených Mohamedových nástupcov iba potomkov Alího ibn Abí Táliba. [2]
Na kedysi existujúcej stránke Islam-sk [3] sa písalo:
„Slovo „sunna“ znamená v arabskom jazyku tradícia a zákonitosť, ktorá sa opakuje. Týmto slovom sa označujú aj tí moslimovia, ktorí nasledujú tradíciu po poslovi a prorokovi Mohamedovi.
Slovom „ší′atu ′Alí“ sa označuje určitá skupina moslimov, ktorá podľa vyjadrenia svojich členov nasleduje Alího, bratanca proroka Mohameda. Hovorí sa im Alího stúpenci alebo nasledovníci.
…
Jedna z vecí, ku ktorým Abdulláh vyzýval svojich stúpencov, po smrti Alího, bolo napríklad, aby neverili, že Alí zomrel. Podľa neho bol Alí zdvihnutý do neba a tam bude až dovtedy, kým sa nevráti na zem znova.“
To je podobné ako v kresťanstve, kde veria, že Ježiš bol zdvihnutý do neba. A najpočetnejšia kresťanská organizácia, Rímskokatolícka cirkev, verí aj tomu, že Panna Mária, matka Ježiša, bola „zdvihnutá do neba“.
Nanebovzatie Panny Márie
„Táto dogma je špecifická pre Rímskokatolícku cirkev. Vyhlásil ju 1. novembra 1950 pápež Pius 12. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus. Ako tzv. neomylné pápežove vyhlásenie sa toto tvrdenie po vyhlásení dogmy stalo súčasťou rímskokatolíckej viery. Zároveň to bola posledná doteraz vyhlásená pápežská dogma. Táto dogma nič nehovorí o tom, či Panna Mária zomrela a bola hneď vzkriesená, alebo bola vzatá do nebeskej slávy bez porušenia smrti. Chápe sa ako príklad vzkriesenia ľudského tela po smrti, tvrdenia, ktoré tvorí základ kresťanskej viery a nachádza sa v kréde.“ [4]
V apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus sa píše ako článok viery:
„Nepoškvrnená Bohorodička Mária vždy Panna, bola po skončení pozemskej životnej púte, s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“
“…define it to be a divinely revealed dogma: that the Immaculate Mother of God, the ever Virgin Mary, having completed the course of her earthly life, was assumed body and soul into heavenly glory.” [5]
Adam Roman veľmi dobre vysvetľuje, čo je viera, a čo znamená slovo veriaci. [6]
„Viera je pozitívny postoj adresáta tvrdenia k autorovi, pri ktorom adresát považuje informáciu autora za pravdivú, opierajúc sa o akékoľvek dôvody. Alebo stručne: veriť, znamená považovať za pravdivé. Ak sú dôvody pre vieru rovnako dobre overiteľné každým, kto má o ne vážny záujem, je viera založená na dôkaze. Ak sa viera (v netriviálne fakty) o dôkazy neopiera, nazývame ju bezdôvodnou, alebo slepou. Keďže analýza dôkazov si vyžaduje isté intelektuálne vypätie, ktoré väčšina ľudí vníma ako nepríjemné, stretávame sa podstatne častejšie s vierou bezdôvodnou, než s vierou založenou na solídnych argumentoch. V kresťanstve sa viera bez akýchkoľvek dôkazov považuje dokonca za cnosť, či prednosť (pozri príklad neveriaceho Tomáša). Takýto postoj je pre skeptika úplne nepochopiteľný už len preto, že bez dôvodu možno veriť čomukoľvek, napríklad súčasne tvrdeniu aj jeho negácii, čo predstavuje najhrubšiu možnú logickú chybu.“
„Slovom ‚veriaci‘ sa označuje človek, ktorý niečomu verí – v užšom zmysle človek, ktorý verí, že súbor tvrdení niektorého náboženského systému je pravdivý (pre taký prípad presadzujem vhodnejší pojem ‚teista‘). Pojem ‚veriaci‘ však nemá dobre definovaný význam. Predovšetkým nejestvuje objektívne kritérium, ktorým by sa dalo zistiť, či taká deklarácia človeka o ňom samom je pravdivá, alebo nie. Ako si možno napr. overiť, či konkrétny katolík verí, že Mária bola vždy panna? Overiť si možno nanajvýš to, že to ten človek hovorí a že prípadne vykonáva špecifické úkony (litánie, adorácie), ktoré by bez takej viery nemali zmysel, čo však nie je dôkaz. Naproti tomu, ak človek o sebe tvrdí, že je plavec, huslista, že vie hovoriť anglicky, ľahko nás o tom presvedčí. Ako však možno veriť mamonárovi, ktorého celý život je vyplnený honbou po majetku, že si berie k srdcu Kristovo varovanie ‚Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského‘? (Mt 19, 24; Mk 10, 25; Lk 18, 25). Ako možno veriť vrahovi, že je veriacim kresťanom, keď povinnosťou kresťana je milovať aj svojho nepriateľa? Len preto, že sa po vražde ‚kajal‘ zo svojho zločinu? Pojmu ‚veriaci‘ treba v najlepšom prípade priznať nezvyčajnú ‚pružnosť‘.“
Preto si myslím, že ak pobožní ľudia o sebe hovoria, že sú „veriaci“, treba mať na pamäti, že hovoria, že sú náboženskí veriaci ľudia. Nakoľko majú na mysli náboženskú ideológiu (vieru), ako súčasť ich teistického svetonázoru. [7]
Avšak okrem teistických svetonázorov je i humanistický svetonázor. Samozrejme, z pohľadu nábožensky veriacich ľudí ide pri humanistoch takisto o „neveriacich“, podobne ako v prípade moslimov, budhistov atď. Pretože humanisti majú vlastný svetonázor, odlišný od povedzme najrozšírenejšieho teistického svetonázoru na Slovensku, od kresťanstva.
Ale nedá sa hovoriť jedným dychom o veriacich a neveriacich, tak ako sa často nedá hovoriť o Rómoch a Nerómoch. Zvykne sa hovoriť o Rómoch a Slovákoch. Majoritnou skupinou občanov Slovenskej republiky nie sú Nerómovia, ale Slováci.
Ak sa o niekom povie, že je „neveriaci“, viete akurát toľko, že nie je veriaci. Ale aký je vlastne, to už sa nevie. Je moslim? Je budhista? Ťažko vedieť! Lebo pre moslima je práve neveriacim ktorýkoľvek kresťan, nakoľko práve kresťania nevyznávajú islam. A kto nevyznáva islam, je neveriaci.
Pre kresťana je neveriaci ako moslim, budhista, tak i humanista.
Pre moslima je neveriaci ako kresťan, budhista, tak i humanista.
Ak teisti (moslimovia, kresťania…) chcú na verejnosti hovoriť o druhých ľuďoch, mali by sa presnejšie vyjadrovať o nich, že koho myslia pod slovom neveriaci. Či neveriaci je pre katolíka už i evanjelik?
Súhlasím s tým, že humanista je neveriaci v náboženské doktríny, má teda nenábožensky svetonázor, t. j. neteistický svetonázor.
Takže, ak sa teisti označia za veriacich, a zároveň chcú hovoriť o ľuďoch s neteistickým svetonázorom, nemusia sa o nich vyjadriť ako o neveriacich, ale môžu pokojne povedať, že hovoria o humanistoch.
Humanisti sa v kresťanskej biblii nespomínajú, a tak žiadneho humanistu nebudú zaujímať akési pochybné vyhrážky bigotných kresťanov, ktorí hrozia pekelnými mukami neveriacim.
Humanisti totiž „neveria“ náboženským bludom o nebi a pekle, a tak keď teisti budú hovoriť o veriacich a humanistoch, tak humanistom bude jedno, čo veriaci hovoria k neveriacim, lebo neveriaci môžu byť hocijakí, tak nech si kresťania hovoria o nich, čo chcú. Je to sloboda slova, sloboda názoru, sloboda vyjadrovania. Ak majú kresťania potrebu sa vyhrážať rozumným ľuďom strašením akéhosi pofidérneho pekla, nech! Rozumný človek nad ich rečami mávne rukou. Ale odtiaľ potiaľ! Tolerancia má svoje hranice. Niekedy sa stane, že bigotní kresťania svoj názor preženú, a ich vyhrážanie sa akýmisi pekelnými mukami, strašenie horiacim ohňom a sírou, sa stane nebezpečným pre spoločnosť. Napríklad začnú pod vplyvom svojej pekelnej ideológie vraždiť, alebo šírenie samotnej náboženskej ideológie spôsobí nárast morálnych úchylákov. [8]
Ak nejaký kresťan tvrdí, že len tí, ktorí absolvujú kresťansky rituál nazývaný krst, sa dostanú do neba (fajn, je to jeho viera), tak dobre, humanistovi je to jedno, lebo „neverí“ v nebo ani peklo, ale nie je im jedno, ak sú humanisti hádzaní do jednej skupiny so zbabelcami, poškvrnenými (od čoho? od ropy?), vrahmi, smilníkmi, travičmi, modloslužobníkmi a všetkými luhármi.
Luhárov kritizujem aj z radov tzv. humanistov, napríklad komunistu s prezývkou Kasafran.
Pretože luhára nájdeme i medzi kresťanmi, aj travič, vrah, či smilník môže byť kresťanom.
Preto teisti, ak hovoríte o veriacich, tak ďalej nehovorte o neveriacich, ale hovorte o humanistoch.
Lebo neveriaci môže byť aj ten kresťansky zbabelec, luhár, travič, vrah či smilník.
Humanisti sa dištancujú od takýchto ľudí. Vlastnosti týchto ľudí nepatria medzi humanistické zásady. [9]
Kresťania sa môžu vyhrážať peklom, lebo tomu veria, že také čosi existuje, a majú z pekla strach. Ale nemali by svoj strach prenášať i na druhých ľudí.
Neviem, ktorý zákon na kresťanov platí, a verejnosť to ignoruje, teda toleruje, pretože kresťanstvo je na Slovensku dominantné, ale napríklad zákon o priestupkoch – č. 372/1990 Zb. hovorí o priestupkoch na úseku ochrany proti návykovým látkam podľa č. 30 ods. 1 písm. e):
„…úmyselne umožňuje požívať alkoholický nápoj alebo užívať iné návykové látky osobe mladšej ako osemnásť rokov, ak tým ohrozuje jej telesný alebo mravný vývoj.“
A z humanistického pohľadu je šírenie niektorých náboženských predsudkov návykové, a môže ohroziť mravný vývoj obyvateľstva.
Tak ako pri požívaní alkoholických nápojov poznáme pijanov a nepijanov, alebo pri návykových látkach poznáme fajčiarov a nefajčiarov, tak hovoríme i o veriacich a neveriacich.
Pijan je ten, kto veľa pije, opilec, alkoholik.
Nepijan je ten, kto nepije, čiže abstinent. A abstinent je ten, kto sa zdŕža pitia liehovín, prípadne i fajčenia a iných škodlivých pôžitkov. [10], [11]
Tak ako je zdravé byť nepijanom, nefajčiarom, tak je rozumné byť i neveriacim, ale presnejšie povedané, racionalistom, a to je základná črta humanistov. Humanisti si zakladajú vo svojom svetonázore na racionalizme. [12]
Považujem za škodlivé a iracionálne, šíriť medzi ľuďmi myšlienky o tom, že skončia v jazere horiacom ohňom a sírou, ak sú neveriaci, pričom medzi neveriacich môžeme zaradiť i humanistov, ktorí majú veľmi ďaleko od nešľachetných náboženských pohnútok, ktoré spôsobujú klamstvá, zbabelosť, vraždy, smilstvo či travičstvo.
Preto, ak nechcú byť kresťania v rozpore s vlastnou bibliou, tak nech radšej nehovoria o veriacich a neveriacich, ale o povedzme kresťanoch a humanistoch, alebo o veriacich a humanistoch.
Pretože, ak hovoríme už o veriacich a humanistoch, hovoríme o šľachetných ľuďoch, a dobrých ľuďoch, len tieto dve skupiny majú odlišný svetonázor.
Preto nemám v zásade nič proti tomu, ak sa nabudúce niekde dopočujem alebo dočítam o veriacich a humanistoch. Bude to aj pre kresťanov lepšie, lebo sa vyhnú tomu, aby sa mohli humanisti spájať s ich predstavou o akýchsi hriešnych neveriacich, ktorí skončia v pekle.
[1] – Kresťanská biblia, Kniha zjavenia – kapitola 21
[3] – už neexistujúca stránka http://www.islam-sk.sk/sk/clanky-kultura-a-veda-vztahy-medzi-ludmi-sunniti-a-siiti. Pozri: ší’atu Alí
[4] – Nanebovzatie Panny Márie
[5] – 44. článok Munificentissimus Deus (Defining the Dogma of the Assumption)
[6] – Adam Roman: Definície dôležitých pojmov
[8] – Výroba morálnych úchylákov
[9] – Paul Kurtz: Zakázané ovocie – Etika humanizmu a Humanistické zásady
[12] – Pozri Stephen Law: Boj o myslenie detí
Autor: Ján Parada.