Čas na zmenu!

O potrebe zmeny myslenia.

Dnes vám rozpoviem o ľuďoch, ktorí nemajú vytvorený blízky, či osobný vzťah k náboženstvu, ale napriek tomu o sebe hovoria, že sú kresťania.

„Ohromná väčšina intelektuálne významných ľudí neverí kresťanskému náboženstvu, no skrýva túto skutočnosť pred verejnosťou, pretože sa bojí, že stratí svoje príjmy.“

Táto myšlienka sa nachádza v knihe Skeptické eseje od racionalistu Bertranda Russella z roku 1928.

Myslenie ľudí sa mení ťažko. Niekedy trvá roky, až storočia, kým nastane zmena v myslení.

Čiastočne zo zotrvačnosti, z dôvodov záchrany rodinných pút, kvôli tradícii, kultúrnym zvyklostiam, sa ľudia neradi menia. Keď boli v detstve vychovaní k tomu, aby si o sebe mysleli, že sú kresťania, alebo si zvykli na to, že ak ich rodičia boli kresťania, tak i oni sú kresťania, tak aj v dospelosti sú náchylní verejne o sebe hovoriť, že sú kresťania. So všelijakými možnými výhradami, napríklad, že oni nechodia do kostola, náboženstvo ich nezaujíma, či hnev na cirkevníkov (klérus), ale v konečnom dôsledku, ak sa niekoho takého opýtate, že čím je, pohotovo odpovie: „Predsa katolík.“

Tak to je! Zvyk je železná košeľa.

Alebo sa niekto o sebe vyjadrí, že je kresťan, lebo kedysi, po narodení, keď mal tri týždne, ho rodičia pokrstili. A viackrát až do puberty bol na cirkevných bohoslužbách, lebo babka si to tak želala.

Napríklad slovenský politik, bývalý predseda vlády Slovenskej republiky, Robert Fico, sa verejne pochválil:

„Veď aj ja mám birmovku.“

Čím deklaroval svoj osobný vzťah k cirkvi.

Opýtate sa kandidáta na prezidenta, že „aký má svetonázor“, a ten vám pokojne odpovie, že je rímskokatolíckeho vierovyznania.

Politici sa radi ukazujú na verejnosti ako kresťania. (Lebo sa to nosí?)

Iste, občas sa stane, že sa nejaký politik vyjadrí inakšie. Napríklad predseda strany Sloboda a Solidarita, bývalý predseda Národnej rady Slovenskej republiky, Richard Sulík, sa v televíznych novinách vyjadril:

„Som presvedčený ateista.“

To je cenná správa i pre humanistov, ale takých politikov by sme hľadali ako šafran na lúke.

Vladimír Šotter, ktorý kandidoval vo voľbách do parlamentu v roku 2012 za stranu Národ a Spravodlivosť – naša strana, sa 3. 2. 2012 na blogu politickej strany Národ a Spravodlivosť – naša strana v článku Kam smeruje Slovensko o sebe vyjadril:

„Som ruka v ruke humanista a Slovák, preto považujem za jeden z cieľov…“

Aj keď na Slovensku je podľa sčítania ľudu približne milión ľudí, čo sa odmietli prihlásiť k slovenským náboženským organizáciám (cirkvám a náboženským spoločnostiam), tak nepozorujem na verejnej scéne, aby títo ľudia o sebe hovorili, že sú humanisti, alebo že majú humanistický svetonázor. Iste, nemusia. Ale je tu veľký rozdiel medzi ľuďmi, ktorí neváhajú zdôrazňovať, že sú kresťania, a medzi „tichými“ ľuďmi bez náboženského vyznania.

Zopár ľudí aj povie verejne, ale je ich málo, v pomere k tej veľkej „hlasnej“ množine ľudí.

Preto chcem túto veľkú skupinu ľudí povzbudiť, aby (až nastane príležitosť) sa vyjadrili, že si uvedomujú, že podľa klasifikácie svetonázorov sú humanisti.

Ak je pre niekoho veľmi jednoduché o sebe povedať, že je kresťan, katolík, evanjelik, tak prečo je tak málo ľudí, ktorí o sebe povedia jednoducho:

„Som humanista! Som humanistka!“

Som humanista, pretože svoj svetonázor si vytváram na základe vedeckých poznatkov o svete.

Uvedomujem si, že vesmír je veľmi veľký, a že je v ňom obrovské množstvo rôznych galaxií, miliardy hviezd, a že okolo jednej hviezdy, nazvanej Slnko, obieha okrem ďalších planét a iných „nebeských telies“ i planéta Zem, o ktorej nám veda poskytuje dostatok informácií. Od kozmológie cez geológiu až po obyčajný školský zemepis.

Beriem na vedomie, že evolúcia dobre vysvetľuje vývoj živočíchov na našej planéte. A rozumiem aj pôvodu ľudstva v spletitom vývoji primátov.

Ako humanista prijímam humanistické zásady. Považujem humanistickú etiku (humanistiku) za smerodajnú, podľa ktorej sa oplatí žiť a riadiť sa v živote pri rozličných i náročných rozhodovaniach.

Vidím, že na určitom stupni vývoja ľudstva sa u ľudí začali prejavovať náboženské pohnútky.

Chápem našich predkov, že sa takýmto spôsobom vysporiadali so životnými ťažkosťami, v boji so živelnými pohromami, doslova v boji s prírodou.

Rozumiem, a beriem na vedomie, že už najmenej 5 000 rokov má náboženstvo v spoločnosti dominantné postavenie.

Vďaka usilovnej práci archeológov a ďalších bádateľov poznáme dejiny Sumerov, náboženstvo starých Egypťanov, náboženstvo v starovekej Indii, náboženstvo starých Grékov, alebo i náboženstvo Rimanov.

Odkazujem na staršiu učebnicu. Dnes môžeme mať novšie poznatky, ale to nie je rozhodujúce. Chcem hovoriť najmä o tom, že humanisti berú na vedomie historický vývoj ľudstva, aj to, že ešte aj v súčasnosti majú náboženstvá dominantné postavenie vo svete.

Dnes poznáme množstvo rozličných náboženských smerov: mazdaizmus/zoroastrizmus, judaizmus, kresťanstvo, islam, bahaizmus, hinduizmus, džinizmus, sikhizmus, šintoizmus, taoizmus…

V Humanistickom manifeste z roku 2000 sa píše:

„Humanizmus je etický, vedecký a filozofický svetonázor, ktorý zmenil svet.

Podpisovatelia (signatári) tohto manifestu veria, že humanizmus ponúka ľudstvu pri riešení problémov dvadsiateho prvého storočia a nového tisícročia neoceniteľné služby. Mnohé zdedené staré ideály a tradície už nie sú vhodné na riešenie dnešných situácií a tým menej budúcich možností. Pre úspešné stretnutie s rozvíjajúcou sa globálnou spoločnosťou je nevyhnutné nové myslenie – a práve toto je charakteristický znak humanizmu.“

Zamýšľam sa, či oslovia humanistické myšlienky občanov na Slovensku.

Kladiem si otázku: Kedy nastane ten čas? Čas na zmenu!

---

Autor: Ján Parada.