Dejiny starého veku.
Gréci zanechali aj mnoho diel z rozličných odvetví vied, ako z dejín, matematiky, prírodovedy a filozofie. Historik Herodotos, nazvaný „otcom dejín“, zanechal podrobný popis grécko-perzských vojen až do roku 479 pred n. l. Jeho diela obsahujú bohatý a zaujímavým spôsobom zachytený historický materiál. Mnoho cestoval a mnoho videl. Bol v Egypte, Babylónii a v Skýtii. Čo videl a o čom počul, zapísal do svojich dejín. Ale Herodotos ešte nezdôvodňuje vývoj historických udalostí vedecky. Podľa jeho ponímania všetky udalosti riadi vôľa bohov.
Dejiny peloponézskej vojny pred rokom 411 pred n. l. napísal historik Tukydides, ktorý sa na tejto vojne sám zúčastnil. Tukydidovo podanie udalostí je hlbšie než Herodotovo. Opisuje boj strán a odhaľuje príčiny porážky Atén. Proti Herodotovmu ponímaniu vývoja historických udalostí podľa vôle bohov Tukydides hľadá príčiny historických udalostí v ľudských činoch. U Tukydida je badateľná snaha po vedeckom a umeleckom poňatí dejín.
Z historikov, ktorí žili v neskorších časoch, najznámejší je Xenofón. V diele „Grécke dejiny“ pokračuje v opisovaní udalostí, nedokončených Tukydidom.
Tak Gréci aj v tomto odbore vied položili prvé základy. Usilovali sa zistiť príčiny rozličných javov, a tak položili základy prírodovedy a filozofie.
Osobitné postavenie v kultúrnom živote Grékov zaujímala filozofia. Táto náuka sa usilovala vysvetliť, čo je svet a ako vznikol. Prvé pokusy o vysvetlenie vzniku sveta badať u filozofov maloázijských miest. Boli to prví učenci, ktorí sa zaoberali matematikou, astronómiou a zemepisom. Neuspokojili sa mienkou, že všetko stvorili bohovia, ale hľadali vedecké zdôvodnenie vzniku sveta. Tak napríklad filozof Tales z Milétu (žil v 6. storočí pred n. l.) sa domnieval, že všetko pochádza z vody. Voda, podľa jeho mienky, bola počiatkom všetkého.
Zo starovekých gréckych filozofov vynikajú najmä: Herakleitos Efezský (6. storočie pred n. l.) a Demokritos Abderský (5. storočie pred n. l.). Herakleitos pokladal za prazdroj všetkého oheň. Učil, že všetko jestvujúce sa nachádza vo večnom pohybe a zmene.
„Všetko tečie. Nemožno dva razy vojsť do toho istého potoka.“
Demokritos tvrdil, že tvorcom sveta nie je boh, ani duch, ale hmota. Podľa jeho učenia hmota sa skladá z drobných čiastok (atómov), ktoré sú v ustavičnom pohybe. Buď sa spájajú, alebo rozbíjajú. Spojovaním atómov Demokritos vysvetľoval rozličné javy prírody. Týmto názorom zasadil náboženstvu, ktoré všetko vysvetľovalo činnosťou bohov, ničivý úder. Preto Demokritos sa pokladá za prvého vynikajúceho materialistu a bezbožníka.
Sokrates a Platón. Aristoteles
Pred vypuknutím peloponézskej vojny nastali vo verejnej správe Atén mnohé zmeny. Predtým sa grécki učenci zaoberali najmä otázkami o vzniku sveta a prvopočiatku všetkých vecí. Teraz, po zostrení triedneho boja, najdôležitejšími sa stali otázky o štáte, spoločnosti, právach a povinnostiach občanov.
Riešením týchto otázok sa zaoberali sofisti. Boli to cestujúci učenci, ktorí za peniaze učili rétorike, t. j. umeniu presvedčivo hovoriť a obratne diskutovať. Sofisti napomáhali svojou činnosťou vzdelaniu národa.
Sofisti tvrdili, že vo svete pre všetkých ľudí neexistujú spoločné pravidlá života. Každý národ má svoje osobitné názory, svoje zákony a svoj spôsob života. Poukazovali na to, že v Aténach je jedno štátne zriadenie, v Sparte druhé, v Perzii tretie. Najznámejší zo sofistov bol Protagoras.
Proti sofistom najrozhodnejšie vystúpil filozof Sokrates. Za hlavný cieľ života pokladal získanie správnych vedomostí, potrebných pre všetkých ľudí. Podnes je známy Sokratov výrok:
„Viem, že nič neviem.“
Sokrates na otázky nikdy nedával úplné odpovede. Svojho spoločníka sa usiloval priviesť na správne riešenie problému otázkami a námietkami. Usiloval sa o to, aby sa spoločník sám presvedčil o nesprávnosti svojich tvrdení. Sokratovým cieľom neboli samotné vedomosti, ale prebudenie lásky ľudí k poznaniu. V tom bol základ úvah Sokratovej metódy.
Sokrata obvinili a súdili z protištátnej činnosti. Súd ho odsúdil na smrť. Do žalára prichádzali za ním jeho žiaci a príbuzní a radili mu, aby odvolal svoje učenie alebo aby ušiel zo žalára. Sokrates radšej dal prednosť smrti a vypil kalich s jedom, ktorý mu určili. Umrel v 70. roku svojho života (399 pred n. l.).
V Sokratovom učení pokračoval jeho žiak Platón, ktorý pochádzal z bohatého šľachtického rodu. Už ako 20-ročný mladík sa oboznamoval so Sokratovým učením a 10 rokov sa učil priamo u neho.
Po smrti svojho učiteľa Platón sám začal učiť filozofiu. Platónovi poslucháči sa schádzali do veľkej, alejami vysadenej záhrady, kde bola budova pre gymnastické cvičenie. (Akadémia.)
Proti Demokritovi Platón tvrdil, že základom sveta nie je hmota, ale boh a myšlienka alebo idea. Platón bol prvým idealistom. V porovnaní s Demokritom znamenalo Platónovo učenie o vzniku sveta krok späť od pokusov o vedecké vysvetlenie prírody a spoločnosti.
Platón prežíval svoju mladosť v období peloponézskej vojny. Pozoroval vojnu a povojnové udalosti. Veľkú pozornosť venoval bojom medzi aristokraciou a demokraciou a usiloval sa týmto udalostiam porozumieť.
Vo svojom diele „Štát“ opisuje po svojej mienke najdokonalejšie štátne zriadenie. Ľudskú spoločnosť rozdeľuje na tri triedy: filozofov, vojakov a pracujúcich. Filozofi riadia štát, vojaci ho bránia a pracujúci vyrábajú životné potreby.
Podľa Platóna filozofi a vojaci nemajú mať súkromné vlastníctvo, lež užívať všetko spoločne. Pre pracujúcich nenavrhoval nijaké zmeny. Tvrdil, že pracujúci sú povinní vydržiavať filozofov a vojakov. Pracujúci sa nemajú miešať do štátneho riadenia, nemajú mať občianske práva a stoja na úrovni otrokov. Tak si aristokrat Platón predstavoval ideálny štát.
Platón rozdelil všetkých ľudí do dvoch skupín: na slobodných, ktorí majú rozum, a na otrokov, ktorí môžu len vyplňovať rozkazy pánov. Bola to typická otrokárska filozofia.
Grécky filozof Aristoteles (384 – 322 pred n. l.) bol najvynikajúcejším učencom staroveku. Väčšina jeho diel sa zachovala až do dnešných čias. Aristoteles zhrnul vývin vied za celé predchádzajúce obdobie a rozoberal ich v rozličných odboroch. Diela, ktoré sa zachovali do dnešných čias, sú zasvätené rozličným odvetviam vedy (fyzike, zoológii, filozofii, dejinám umenia a i.).
Aristoteles vychoval celý rad žiakov, z ktorých sa stali vynikajúci učenci. Aristotelove vedecké práce napomáhali rozvoj rozličných náuk: filozofiu, matematiku, mechaniku a i. Aristotela pre jeho ohromné vedomosti a veľké vedecké diela nazývajú obrom antickej vedy. Aristoteles aj pri svojom vysokom vzdelaní pokladal priam tak, ako aj jeho predchodcovia, otroctvo za zjav normálny. Hovoril, že všetci barbari (Negréci) musia byť otrokmi, a že otroctvo je večný zákon prírody.
Ani tento veľký staroveký mysliteľ nevedel prekonať názor, ktorý si osvojila otrokárska trieda.
Úryvok pochádza z učebnice Dejiny starého veku.
Autor učebnice: A. V. Mišulin.
Učebnica je pomocná kniha dejepisu pre I. triedu škôl III. stupňa. Schválilo ju Povereníctvo školstva, vied a umení výnosom z 28. júna 1949, č. 105.413/49-III/1, ako pomocnú knihu pre I. tr. škôl III. stupňa v prvom vydaní.
Štátne nakladateľstvo v Bratislave 1949. Tlačila kníhtlačiareň Ľudotypia v Bratislave, Malinovského 27.
Pre čitateľov pripravil Ján Parada.