Nikolay, Tatyana a ich syn Konstantin strávili 50 dní v pivnici nemocnice v Mariupole.
Vďaka tomu, že je Tatyana zdravotná sestra, mohli byť v tomto úkryte. Zažili ostreľovanie, bombardovanie, stretávali sa so smrťou, bezcitnosťou. Stáli v rade na potraviny aj vodu, zápasili s nedostatkom liekov pre otca rodiny. V súčasnosti sú v Ľvove, kde dostali pomoc v Ľvovskom teologickom inštitúte. Ten Nadácia Integra podporuje v rámci pomoci Ukrajine. Nikolay a Tatyana chcú hovoriť o tom, čo videli a zažili.
Život v bojovej zóne na východe Ukrajiny
Nikolaj s manželkou Tatyanou pochádzajú z ukrajinského Mariupolu. Majú dvoch synov, starší odišiel študovať do Kanady a tam aj zostal. Zvyšok rodiny žije v Mariupole, oblasti poznačenej konfliktom z roku 2014.
Koncom februára tohto roka sa však vojna vrátila tam, kde pred ôsmimi rokmi začala. Chvíle hrôzy vystriedali pokojný život obyvateľov. Slovami ani nedokážu opísať všetky tie strašné veci, ktoré sa udiali. Nikolay, Tatyana a ich syn Konstantin zostali 50 dní ukrytí v pivnici nemocnice s ďalšími 127 ľuďmi v suteréne miestnej nemocnice. Za ten čas sa tu narodilo 27 bábätiek.
Jedlom šetrili
Pre všetkých ľudí v Mariupole to bol ťažký čas. Ruská armáda neustále bombardovala mesto, bomby vybuchovali každú chvíľu. Delostrelectvo, lietadlá strieľali do obytných budov, nemocníc, škôlok, jednoducho všade. Nemocnicu zbombardovali dvakrát, všetky okná tam boli vybité. Len v suteréne tejto zničenej budovy bol život.
Jedlo pripravovali na ohni pred budovou, aj keď počuli bomby
Ľudia jedli dvakrát denne, aj to len trošku. Nebola voda, elektrina, kúrenie. Najskôr chodil Konstantin a jeho priatelia do skladov supermarketu, kde dostali jedlo. Majitelia supermarketov otvorili počas vojny pre ľudí sklady potravín, tí to vďačne využívali. Robili si zásoby na dlhšie obdobie, keďže všade v meste sa strieľalo a bombardovalo. Napriek tomu, že počuli bomby, si pripravovali jedlo na ohni pred budovou. Neskôr museli návštevy obchodov výrazne obmedziť.
Nedostatok vody a smrť v uliciach
Veľmi zlá bola situácia s vodou. Ľudia museli chodiť po vodu a čakať v rade, hoci sa strieľalo a bombardovalo. Niektorí pri tom prišli o život, dokonca aj lekári z pôrodnice. Mnoho ľudí zomrelo priamo na ulici. Zraneným a tehotným ženám dávali pracovníci nemocnice piť fyziologický roztok.
Pri budove pôrodnice bolo veľa veľkých dier od bômb. Niekedy boli výbuchy také silné, že tlaková vlna otvorila aj ťažké železné dvere v suteréne. Napriek týmto podmienkam si veľa ľudí myslelo, že ich život v pivnici je lepší ako život ľudí v susednej nemocnici. Tam veľa zranených ľudí a detí len tak ležalo na podlahe, nebolo dosť matracov pre všetkých. Lekári liečili len tých, ktorí mali šancu prežiť. Chýbali lieky. Keď niektorí pacienti zomreli, uložili ich telá do čiernych vriec.
V podzemí bez liekov
Pre 60-ročného Nikolaya bolo extrémne náročné prežiť v tejto situácii. Je po operácii srdca a potrebuje pravidelne brať lieky. Na začiatku ich aj mal, ale po mesiaci sa začali míňať. Po nejakom čase bez liekov mu začali opúchať nohy a ťažko sa mu dýchalo. Bolo to ťažké a ani jeho manželka, zdravotná sestra, mu nedokázala pomôcť.
Jedného dňa ruská armáda vytlačila ukrajinských vojakov z časti mesta a oni mohli vidieť ruský svet. Rusi hľadali ľudí, vyhrážali sa a vyháňali ich z úkrytov. Niekedy dokonca dali jedlo do videokamery a natáčali pre divákov televízie pekné obrázky…
Pomoc pre dieťa
Nikolay a Tatyana videli, ako ruský tank prišiel k obývanej budove a začali do nej strieľať. Zranili pri tom malého chlapca. V bolestiach išiel za vojakmi a prosil ich o pomoc pre svoju, otca a sestru, ktorí boli v budove. Muži v uniformách sa začali smiať…
Chlapcovi pomohla Tatyana, ktorá ho zobrala do nemocnice. Ošetrila ho, ale ranu na duši ošetriť nevedela. Chlapcova rodina zostala v budove a všetci boli mŕtvi.
Odchod z Mariupola
Koncom apríla vyzvali ruskí vojaci všetkých ľudí v suteréne nemocnice, aby odišli.
Nikolay s manželkou sa rozhodli sa prejsť zeleným koridorom na Ukrajine. Majú auto, starú ruskú Ladu. Akoby zázrakom zostala pojazdná, len okná na aute boli zničené.
Počas dlhej cesty videli veľa zničených áut a ľudí, ktorí zomreli na ceste do bezpečia. Bolo veľmi ťažké prejsť cez miesta, ktoré kontrolovali ruskí a čečenskí vojaci, ale zvládli to a prežili. Dostali sa do Ľvova a v Ľvovskom teologickom seminári našli pomoc.
Nikolay so svojou rodinou dnes býva v byte, kde môžu zostať zadarmo. 50 dní života v pivnici a cesta na západ krajiny, kedy boli svedkami krutej vojny, na nich zanechalo stopy. Niekedy ešte plačú, ale už sa začínajú mať lepšie. A chcú porozprávať o tom, čo videli a zažili.
Pomáhajte s nami aj naďalej!
Na Ukrajine stále zúri vojna. Zasiahla milióny ľudí, ktorých pripravila o domov, rodinu a blízkych. Pomáhajte s nami naďalej a zmierňujme spolu ich utrpenie!
Pomôcť na Ukrajine
Autor: Nadácia Integra.