Kňaz ďakoval bohu za Hitlera

Stenografický záznam z 28. schôdze snemu Slovenskej republiky v Bratislave v stredu 13. marca 1940.

Snem Slovenskej republiky

1. volebné obdobie, 2. zasadanie.

Reč poslanca dr. Jána Ferenčíka:

Predseda dr. Sokol (zvoní): Teraz prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásil na strane „za“ pán poslanec dr. Ferenčík. Udeľujem mu slovo.

Poslanec dr. Ferenčík:

„Slávny snem!

Stojíme pod dojmom neobyčajnej radosti. Ján Hollý vyzval svoju vlasť: ‚Celá sa ozývaj rovnino zvukmi!‘ Dnes by to isté urobil. Poslúchnime ho! Veď i naše srdcia prikazujú nám to isté. Nech sa radostne ozýva rovina Váhu a Tatier zvukmi hrdosti a radosti! Pred rokom, dňa 14. marca šťastne sme vyšli z nepremysleného teroru českého do svojho samostatného a plnoprávneho štátu. ‚Na spev – Slovenského parlamentu – hneď i ptáci i zvíratá drímat prestali – citujem slová Hollého – a skákať zadržať sa nemohli Rusalky!‘ Celé Slovensko bolo ovládnuté neopísateľnou radosťou. Skúsili to slovenskí poslanci, ktorí ten istý deň vrátili sa zo snemu do svojich obcí a miest. Táto veľká radosť a hrdosť slovenského národa trvá i dnes. Najvrúcnejšie sa raduje zo 14. marca náš slovenský snem. (Potlesk.)

Po Slovensku kde-tu koluje legenda, že slovenskí poslanci viackrát hlasovali v Bratislave dňa 14. marca 1939 na otázku, či sa my prihlasujeme k slovenskému národu a či si prajeme samostatnosť a neodvislosť, plnoprávne Slovensko. Slávnostne sa osvedčujeme, že na túto otázku sme hlasovali len raz a to premyslene a jednomyseľne. Hlasovali sme za neodvislosť Slovenska a slovenského národa. Zdôrazňujeme to s posvätnou hrdosťou. Slovenský snem bol vtedy ešte len trojmesačný a jednako vykonal skutok ďalekosiahleho a radostného významu pre celý slovenský národ: vytvoril nový štát v podunajskom pásme, štát slovenský. Naša neobyčajná radosť musela prísť.

V erbe istého biskupa spišského znelo heslo: ‚Per crucem ad lucem!‘ Národ slovenský dlho kráčal tŕnistou a skalnatou Golgotou. Dlho znášal ťažký kríž. Dlho nosil jarmo cudzieho imperializmu. Národ niesol svoj kríž hrdinský, vytrvanlive. Potešoval sa slovami Vykupiteľovými, kto vytrvá do konca, bude korunovaný. Vytrval. Ovocie, odmena, koruna prišla.

Slovenský národ silne sa zakotvil do samourčovacieho práva národov. Je to právo Bohom dané. S pomocou Božou zrealizoval najvyšší mravný princíp národný, ktorý sa stal v osemnástom storočí po prebudení sa národnej myšlienky nielen silným hýbadlom národov, ale aj jediným správnym podkladom spolužitia národov a štátov. Táto nutnosť bola životnými okolnosťami na Slovensku pevne vykrištalizovaná a silne sa odzrkadľovala v povedomí slovenských poslancov. Na tomto sa zrútila taktika podmaniteľov. Slovenskí poslanci postavili sa na odpor režimu, ktorý ohrožoval existenciu slovenského národa. Správne povedal minister zahraničných vecí a vnútra dr. Ferdinand Ďurčanský v Prešove 14. marca tohto roku: ‚Snemu, ktorý 14. marca vyhlásil samostatný štát, to nebola náhoda, ale samozrejmý prejav prirodzenej a živelnej vôle národa. Slovenský národ nič iného nemohol chcieť, ako sa oslobodiť. Slovenský národ musel prísť k tomuto rozhodnutiu, aby sa aj v budúcnosti mohol nazývať národom. Nemôže sa národom nazývať skupina ľudí, ktorá netúži po samostatnosti.‘

V poslednej dobe sa ťahá svetovými dejinami ako zlatá niť na najvyššom mravnom princípe národnom založená žiadosť Slovákov po národnej integrite. Mohutne sa to ozývalo v autonómnom programe Hlinkovom. Slováci bojovali, obetovali a trpeli za autonómiu. Ich vytrvalý boj vyústil tam, kde bol namierený: v štátnej forme samostatného Slovenska. K tomu smeroval boj. Za to boli obete.

Slováci už dávno zistili, že bez samostatného štátu slovenského nikde nieto dostatočnej garancie pre slobodný život slovenský. Za posledných 20 rokov spolužitia s Čechmi bolestne zistili, že bez svojského samostatného štátu ani to vo forme najslávnostnejšej dohody dané slovo – ktoré by malo zaväzovať bez akejkoľvek formy – negarantuje svojráznosť slovenského národa a jeho vývoj. Pittsburghská dohoda bola vyhlásená za zdrap papieru a to práve tými pánmi, čo sa stále honosili titulom ‚osloboditelia‘.

Trpezlivosť Slovákov musela prasknúť. Slovenský snem dňa 14. marca 1939 použil prirodzené právo všetkých národov a dal opraty života a budúcnosti slovenského národa do rúk svojho vlastného národa.

Z toho sa teší dnes slovenský parlament a celý národ slovenský.

Treba nám zasiahnuť až k jadru našej jubilejnej radosti. Z čoho pozostáva to jadro?

Pozostáva z jasného povedomia, z úprimnej povďačností, z pevnej vôle a oddanosti.

Naše povedomie je jasné. Máme svoj samostatný a plnoprávny štát slovenský. Vyplatili sme ho svojou dlhovekou trpezlivosťou, svojimi ťažkými obeťami, svojou krvou. Spomínali sme istý ‚rámec‘ za 20 rokov. My dnes nijakého rámca nechceme okrem svojho samostatného štátu. (Potlesk.) Dnes nechceme viac ani prepracovanej Pittsburghskej dohody. Táto vykonala svoju historickú úlohu. Bola skúšobným kameňom statočnosti. Na tom kameni doranili zlí českí politici nielen československý štát, ale aj český národ. Pittsburghská dohoda bola za 20 rokov cvičišťom Slovákov. Na jej podklade cvičili sa v kresťanskej trpezlivosti. Na tom cvičišti posadil Boh pyšných husitských egoistov a povýšil skromných Slovákov.

V jadre našej jubilejnej radosti je úprimná povďačnosť. Zo srdca ďakujeme Bohu Všemohúcemu za samostatný štát slovenský. Jeho sme vždy spomínali ako zdroj všetkého práva. Ďakujeme svojmu Vykupiteľovi. Zachránil v Slovákoch vieru v lepšiu budúcnosť. Zapamätali sme si jeho slová: Viera vaša vás oslobodí. Zachovali sme vieru a oslobodili sme sa.

Ďakujeme všetkým priekopníkom a bojovníkom našej slobody, najmä tým najnovším: generálovi Štefánikovi, Andrejovi Hlinkoví, Martinovi Rázusovi. Ďakujeme bratom Slovákom v Amerike. Ďakujeme Andrejovi Hlinkovi a jeho hrdinskej garde za pripravenie národných Turíc, ktoré sme slávili v prvých dňoch júna roku 1938. (Potlesk.)

Vtedy sme boli posmelení Duchom Svätým. Po Golgote, cez ktorú prešiel Hlinka a dr. Tuka, Sidor a Šaňo Mach a mnohí iní, zjavil sa nám Tábor. Synovia Andreja Hlinku posmelení duchom, najmä najsmelší syn Hlinkov, dr. Jozef Tiso, prekročili pásmo Golgoty a voviedli náš národ do plnoprávneho Slovenska. (Potlesk.)

Je naším šťastím, slávny snem, naším šťastím, že na pôde Nemecka usadila sa nacionálnou myšlienkou oduševnená garda Adolfa Hitlera, vodcu nemeckého národa. (Potlesk.) Naňho sa dívame ako na mimoriadny prostriedok Prozreteľnosti Božej. Boh vie biť, trestať i oslobodiť svojimi prostriedkami. Nás oslobodil dňa 14. marca 1939 mocou vodcu Adolfa Hitlera. (Potlesk.) Bez vodcu Adolfa Hitlera ťažko by sme si mohli predstaviť samostatné Slovensko. Hoci i dnes hlásame, že nie štátna forma, ale národ je hlavnou vecou, národ slovenský, jednako úctivé a povedome ďakujeme nielen garde Hlinkovej, ale i garde vodcu Adolfa Hitlera.

Citujem slová Slováka: ‚Mali sme my Slováci, zaviati za povinnosťou do ďalekého Berlína dojem, že národ, ktorý nám zaručil slobodu a na našej slobode trvá, trvať bude i na tom, aby sme mohli rásť, kvitnúť a byť už raz konečne šťastnejší.‘

V našej jubilejnej radostí je i pevná vôľa žiť a mrieť za slobodu národa a za neodvislosť Slovenska, Toto odkazujeme dnes všetkým falošným osloboditeľom, čo za plotom Slovenska chcú kšeftovať so Slovenskom.

My chceme slobodne žiť. Nechceme spáchať samovraždu, ale nechceme ani to, aby nás iný zabil.

Kotvu svojej životnej lode spúšťame do rúk Všemohúceho Boha. Najmä o Boha sa opierame detinskou dôverou. Stojíme pod dojmom evanjelia Smrtnej nedele. V tom hovorí náš najvyšší Veliteľ: ‚Kto zachová moju reč, neokúsi smrť naveky.‘ Vo svojom slobodnom štáte chceme verne zachovať reč Božiu, aby sme šťastne žili v podunajskom pásme ako samostatní a plnoprávni Slováci. (Potlesk.)“

Zdroj: NR SR – Digitálna knižnica.

Pôvodne uverejnené 14. 9. 2011.

ThDr. Ján Ferenčík sa narodil 1. novembra 1888 v Kežmarku ako prvý z 18 detí horára Jána Ferenčíka. V roku 1918 ukončil štúdium teológie, a pôsobil ako kňaz. Okrem toho bol aj riaditeľom Ústrednej katolíckej kancelárie a redigoval časopisy Svätá Rodina, Rozvoj či Plameň.

Ako člen Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, a neskôr aj ako predseda župnej organizácie HSĽS sa stal poslancom Snemu Slovenskej krajiny (1939), neskôr Snemu Slovenskej republiky.

Po smrti Andreja Hlinku (16. augusta 1938) pôsobil ako farár v Ružomberku, kde do funkcie nastúpil 13. novembra 1938.

Ferenčík sa zúčastnil osláv narodenín Adolfa Hitlera, ktorú organizovala miestna organizácia SS a začiatkom decembra 1944 oslavoval spolu s esesákmi, príslušníkmi tejto nacistickej organizácie, potlačenie Slovenského národného povstania.

Funkciu ružomberského farára vykonával do roku 1945, kedy bol zatknutý. O rok neskôr bol Národným súdom v Bratislave odsúdený na 6 rokov väzenia. Počas výkonu trestu zomrel 9. novembra 1950 vo väznici v Leopoldove.