(Bájka.)
Pravda a Lož sa nemohli dohodnúť, koho z nich ľudia potrebujú viac.
„Samozrejme pravdu,“ povedala Pravda.
„Ale kto ju unesie?“ namietla Lož. „Kto chce byť šťastný, musí občas zaklamať.“
„Naopak, nesmie!“ trvala na svojom Pravda. „Ale presvedčme sa. Vidíš tamtých dvoch mládencov, ktorí dvoria tej istej dievčine? Vstúpme každá do duše jedného z nich, uvidíme, ktorá z nás dvoch zmôže viac!“
A tak sa Pravda a Lož vtelili do dvoch chlapcov.
„Povedzte mi, aká som?“ povedala im koketne dievčina.
„Krásna,“ vydýchol mládenec, v ktorom sa usídlila Pravda. „Ale taktiež rozmaznaná, sebecká, hašterivá a lenivá,“ dodal popravde.
„Ty si tá najkrásnejšia, najnežnejšia, najušľachtilejšia bytosť pod slnkom,“ zašeptal vášnivo druhý, ktorému napovedala Lož.
Aký div, že prvý mládenec dostal košom, zatiaľ čo s druhým sa slečna čoskoro zasnúbila.
„Sama vidíš,“ povedala Lož, „kto je ľuďom užitočnejší.“
„Ja,“ nedala sa Pravda. „Ja som zabránila tomu, aby si čestný a pravdovravný mládenec uviazal na krk takúto megeru!“
„Ale ten odmietnutý chlapec sa pre svoju pravdovravnosť trápi, zatiaľ čo klamár sa teší z daru šťastia! Že si taký dar nezaslúži? Ale áno! Kto je šťastný, snaží sa, aby boli šťastní i tí druhí. A ona? Ženy sú tvárne ako vosk. Keď ju milujúci muž bude deň čo deň uisťovať, že je nežná a ušľachtilá, nakoniec sa lož stane pravdou a ona bude skutočne taká. Nie je to zázrak? Ten predsa stojí za trochu klamu!“
Obe sa odmlčali a potom Pravda vyriekla:
„Zdá sa, že milostné príbehy sú úplne nevhodné k mravnému ponaučeniu.“
Bájka Pravda a Lož pochádza z dotlače bájok, minipoviedok a anekdot o zvieratách (a ľuďoch) pod názvom Bajky, ktoré v roku 2000 a 2004 vyšli vo vydavateľstve Šulc a spol.
Zvedavá ťava, hravé teľa, pyšný cap, nesmelý mrož, frustrovaný nosorožec, negalantný býk, chvastavý bobrík alebo oslík, ktorý chcel vyť s vlkmi – to sú hrdinovia bájok, historiek a apokryfov o komike i tragike života, o pravde a lži, múdrosti a pýche, láske i nenávisti, nad ktorými sa môžeme smiať i zamyslieť – a možno v nich stretneme i sami seba.
Jiří Žáček sa narodil 6. novembra 1945 v Chomutove. Detstvo a školské roky prežil v juhočeských Strakoniciach. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu stavebnú vo Volyni (1959 – 1963) a stavebnú fakultu ČVUT v Prahe (1963 – 1970). Po trojročnej praxi na vodohospodárskej správe v Benešove pri Prahe dezertoval od inžinierstva k literatúre. Do roku 1991 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Československý spisovateľ, necelý polrok vo vydavateľstve Carmen, v rokoch 1992 – 1994 v časopise Vlasta. Odvtedy je spisovateľom na voľnej nohe. Žije v Prahe, je ženatý a má dve deti.
P. S. Takto uvádza jeden zo spisovateľských slovníkov. Čím to je, že v životopisoch je tak málo života? Môže za to úradný žáner, ktorý z osobností vylisuje všetku šťavu a ponechá len zopár stručných faktov? Nemali by sa v životopisoch uvádzať i ich lásky a nelásky, ich priatelia i odporcovia, ich záľuby a náruživosti, túžby a sny, zvyky a zlozvyky, šťastné náhody i trápne omyly? Do pár riadkov sa to vtesnať nedá, ale snáď sa aspoň niečo z toho nájde v jeho knižkách.
Zdroj: Jiří Žáček.
Článok bol pôvodne uverejnený 9. 9. 2011.