Prepis z filmu The Story of Stuff.
Film Story of Stuff rozpráva „príbeh vecí“ od okamžiku získavania území pre ťažbu nerastných surovín, cez ťažbu samotnú, miešanie prírodnej suroviny s toxickou chémiou a výrobu spotrebného tovaru, až po jeho veľmi efektívny predaj, krátkodobé používanie a následnú likvidáciu už ako nebezpečného odpadu. Všetky tie vecičky, bez ktorých sa nezaobídeme, priamo ovplyvňujú životy obrovských komunít ľudí u nás i v zahraničí, väčšina tohto diania je však dobre skrytá nášmu pohľadu. Príbeh vecí je dvadsaťminútový krátky pohľad na rub našej produkcie a spotreby. Vedeli ste napríklad, že z celkového objemu tovaru na trhu sa po šiestich mesiacoch od predaja používa už len 1 %?
Tiež máte také? Trošku som bola uchvátená mojím, vlastne som trochu uchvátená všetkými mojimi vecami.
Napadlo vás niekedy, odkiaľ sa všetky tie veci, čo nakupujeme, berú a čo sa s nimi stane, keď ich odhodíme?
Stále som o tom premýšľala. A tak som začala pátrať. A chytrá knižka mi povedala toto: Naše veci jednoducho prechádzajú týmito stavmi:
– ŤAŽBA
– PRODUKCIA
– DISTRIBÚCIA
– SPOTREBA
– LIKVIDÁCIA
Všetko dohromady sa to nazýva „materiálna ekonómia“.
Dobre, podívala som sa na to trochu podrobnejšie. Vlastne som strávila 10 rokov cestovaním okolo sveta, zisťovala som odkiaľ naše veci pochádzajú a kam idú. A viete na čo som prišla? Že to nie je úplne celý príbeh.
V predošlom výklade toho mnoho chýba. Napríklad: Tento systém vyzerá dobre. Bez problémov. Ale v skutočnosti je to systém v kríze. A dôvodom je to, že je to priamočiary systém a my zároveň žijeme na obmedzenej planéte. Nemôžete aplikovať priamočiary systém na planéte s obmedzenými zdrojmi nekonečne. Vo svojom každom kroku tento systém vzájomne reaguje s reálnym svetom. V reálnom svete sa nič neuskutočňuje na bielom papieri. Systém reaguje so spoločenstvami, kultúrami, ekonomikami, životným prostredím. A v celom priebehu naráža na rôzne obmedzenia. Obmedzenia, ktoré tu nevidíme, pretože nákres nie je kompletný.
Takže poďme ešte raz späť, doplňme niektoré biele miesta a podívajme sa, čo chýba. Dobrá, jedna z najdôležitejších vecí, ktorá tu chýba, sú ľudia.
Áno, ľudia. Ľudia žijú a pracujú naprieč celým týmto systémom. A niektorí ľudia v tomto systéme majú trochu väčší význam než iní. Hovoríme aj, že niektorí majú taktiež menší význam. Ktorí to sú? Dobre, začnime s vládou. Moji priatelia mi povedali, že by som mala použiť tank ako symbol vlády, Čo je pravdou v mnohých krajinách a stále viac i v našej vlastnej (USA). Konieckoncov, viac než 50 % našich štátnych poplatkov ide v súčasnosti na zbrojenie. Ale ja ako symbol použijem človiečika, pretože verím v lepšie vízie a hodnoty, že vláda by mala byť ľudská, z ľudí a pre ľudí. Poslaním vlády je dávať na nás pozor, dbať o nás. To je jej práca. Ďalej potom prichádzajú súkromné spoločnosti – korporácie. No, dôvodom, prečo korporácie vyzerajú vyššie než vláda, je to, že korporácie sú vyššie než vláda.
Zo sto najväčších ekonomík sveta je 51 korporácií. Ako korporácie rastú na sile a veľkosti, môžeme si všimnúť drobné zmeny v správaní vlády. Vláda sa trochu viac zaoberá uisťovaním, že robí všetko pre týchto chlapíkov skôr než pre nás.
OK, teraz sa podívajme, čo ďalšieho na tomto obrázku chýba. Začneme s ťažbou, čo je módne slovo pre využívanie prírodných zdrojov, čo je módne súslovie pre drancovanie planéty. Vyzerá to tak, že rúbeme stromy, odstreďujeme hory, aby sme sa dostali ku kovom, využívame všetku vodu a vystrieľame všetky zvieratá.
Takže tu sa blížime k našej prvej limite. Dochádzajú nám zdroje. Používame veľké množstvo vecí. Viem, že teraz môže byť ťažké toto počúvať, ale je to pravda a mali by sme podľa toho konať. V minulých troch desaťročiach bola skonzumovaná jedna tretina prírodných zdrojov na našej planéte.
Je preč. Sekáme, dolujeme, ťažíme a drancujeme tak rýchlo, že si sami pod sebou podkopávame schopnosť prežiť. Tam, kde ja žijem, v USA, máme menej než 4 % pôvodných lesných porastov. Štyridsať percent vodných zdrojov nie je vhodných na pitie. A našim problémom nie je len to, že používame príliš mnoho vecí – ale užívame viac, než je nám pridelené. My (Američania) predstavujeme 5 % svetovej populácie, ale konzumujeme 30 % svetových zdrojov a vytvárame 30 % svetového odpadu. Keby každý konzumoval podľa amerických pomerov, potrebovali by sme 3 až 5 planét. A že neviete čo? Máme len jednu.
Takže odpoveď mojej krajiny na toto obmedzenie je jednoduchá. Vziať zdroje niekoho iného. A to je tretí svet, ktorý, ako by niekto povedal, je iné slovo pre naše veci, ktoré nejakým spôsobom máme v krajine niekoho iného. Takže ako to vyzerá?
Rovnaký prípad: Drancujeme toto miesto. V 75 % globálnych rybárskych oblastiach sa v súčasnej dobe loví nad ich kapacitu, 80 % pôvodných lesov planéty je preč… Len v samotnej Amazónii strácame každú minútu 2 000 stromov. To je sedem futbalových ihrísk za minútu.
A čo ľudia, ktorí tam žijú? Fajn, podľa týchto chlapíkov tí ľudia nevlastnia žiadne zdroje, napriek tomu, že tam povedzme žijú po celé generácie. Nevlastnia výrobné prostriedky a nekupujú si množstvá rôznych vecí. A v tomto systéme pokiaľ nevlastníte, alebo si nekupujete množstvá rôznych vecí, nemáte žiadnu cenu.
Takže, ďalej sa materiály presúvajú do VÝROBY, kde sa za použitia energie mixujú toxické chemikálie s prírodnými zdrojmi, aby sa vyrobili toxicky kontaminované výrobky.
V dnešnej dobe sa bežne obchoduje so 100 000 druhmi umelých chemikálií. Len hŕstka z nich bola testovaná voči prípadným zdravotným dopadom a ŽIADNA z nich nebola testovaná na súčinné zdravotné dopady, čo znamená interakciu s inými chemikáliami, s ktorými bežne prichádzame do styku. Takže vlastne nepoznáme plný dopad týchto toxických látok na naše zdravie a životné prostredie.
Ale vieme jednu vec: toxíny dovnútra – toxíny von.
Tak dlho, dokiaľ budeme toxíny dávať do nášho výrobného systému, do tej doby budeme mať toxíny vo veciach, ktoré si prinášame do našich domovov, na naše pracoviská a do škôl. A – našich tiel.
Ako napríklad BFR-ka, (Brominated Flame Retardants – Bromované spomaľovače horenia). Sú to chemikálie, ktoré činia veci viac odolnejšie voči ohňu, ale sú supertoxické. Sú to neurotoxíny – to znamená toxické voči mozgu, nervom. Čo vlastne robíme, keď používame také veci? Dávame ich predsa do našich počítačov, spotrebičov, gaučov, matracov a dokonca niektorých vankúšov.
Naozaj, vezmeme vankúš, omočíme ho v neurotoxíne, potom si ho vezmeme domov a 8 hodín na ňom máme položenú hlavu a spíme. Teraz teda skutočne neviem, ale zdá sa mi, že v krajine ako je táto, s takými vymoženosťami, by sme mohli nájsť lepšiu cestu ako v noci zabrániť vzplanutiu hlavy. Tieto toxíny sa dostávajú i do potravinového reťazca a koncentrujú sa v našich telách.
Viete, ktorá potravina je na vrchole potravinového reťazca a obsahuje najvyššie množstvo toxických nečistôt?
Ľudské materské mlieko.
Znamená to, že sme dosiahli bodu, kedy najmenší členovia našich spoločenstiev – naše deti – dostávajú najvyššie dávky toxických chemikálií od vlastných matiek pri dojčení. Nie je to neuveriteľná krivda? Dojčenie musí zostať najzákladnejším ľudským činom starostlivosti o rodinu. Malo by byť posvätné a bezpečné. V súčasnosti je dojčenie stále nenahraditeľné a matky by určite stále mali dojčiť, ale mali by sme zabrániť prístupu toxických látok do ich tiel. Oni (vláda) by to mali chrániť. Myslela som, že by na nás mali dávať pozor.
A samozrejme, ľudia, ktorí čelia najvyššiemu náporu týchto toxických chemikálií, sú pracovníci v továrňach. Mnoho z nich sú ženy v reprodukčnom veku. Pracujú s toxínmi, karcinogénmi a inými nebezpečnými látkami. Teraz sa vás pýtam: Ktorá žena v reprodukčnom veku by chcela pracovať na pozícii, kde by bola vystavená toxínom, okrem tej ženy, ktorá nemá žiadnu inú voľbu? A to je presne jedna z „krás“ tohto systému. Narušenie miestnych prostredí a ekonomík zaisťuje stály dostatok ľudí, ktorí nemajú inú voľbu. Globálne, 200 000 ľudí denne sa sťahuje z prostredia, ktoré ich udržiavalo po generácie, do miest, mnoho z nich žije v slumoch, hľadajú prácu, bez ohľadu na to ako veľmi môže byť toxická.
Tak vidíte, nie sú to len prírodné zdroje, ktoré sú v tomto systéme drancované, sú to i ľudia. Celé komunity sú ničené.
Tak, tak, toxíny dovnútra, toxíny von.
Množstvo toxínov opustí továreň vo forme výrobkov, ale omnoho viac je ich vypustených ako vedľajšie produkty alebo znečistenie. A je to veľké znečistenie. V Spojených štátoch amerických priemysel priznáva vypúšťanie vyše 200 000 ton toxických chemikálií ročne. A pokiaľ priznávajú len túto sumu, je to pravdepodobne omnoho viac.
Takže to je ďalšia limita, pretože kto by sa chcel dávať a čuchať 200 000 ton toxických chemikálií ročne? Takže čo spravia? Presunú špinavé továrne cez more inde. Znečisťujme krajinu niekoho iného!
Ale aké prekvapenie! Väčšina emisií sa aj tak vracia späť k nám, unášaná vetrom. Takže čo sa stane po tom, až sú všetky tieto zdroje pretvorené do produktov?
Dobre, presunú sa sem, kvôli distribúcii. Distribúcia teraz znamená „predať“ všetko to toxické haraburdie tak rýchlo ako je to len možné. Cieľom je pritom udržať ceny dole, prinútiť ľudí nakupovať a udržovať katalóg tovaru v pohybe.
Ako to robia, že sú ceny tak nízke?
No, neplatia pracovníkom veľmi dobre a žgrlošia na zdravotnom poistení ako to len ide. Veľa záleží na externalizovaných nákladoch. Znamená to, že ozajstné náklady na vyrobenie veci nie sú zachytené v cene.
Inými slovami: neplatíme skutočne za vec, ktorú si kupujeme.
Jedného dňa som o tom premýšľala. Išla som do práce a chcela som si vypočuť správy, tak som prišla do obchodu s elektronikou, aby som si kúpila rádio. Našla som tam toto fešné malé zelené rádio za 4 doláre a 99 centov. Stála som tam v rade, aby som si to rádio kúpila a dumala som nad tým, ako je to možné, že za 4,99 $ sa dá vyrobiť rádio a ešte ho dostanem priamo do rúk.
Kov bol pravdepodobne vyťažený v Južnej Afrike, ropa bola asi vyťažená v Iraku, plasty boli vyrobené v Číne, a možno to celé bolo zostavené dohromady nejakým pätnásťročným mladíkom v Mexickej maquiladore. 4,99 $ by ani nezaplatilo nájom za regál, na ktorom to ležalo, dokiaľ som si pre to neprišla, vari ani časť platu chlapíka v obchode, ktorý mi pomohol ho vybrať, alebo niekoľko zaoceánskych letov a jázd kamiónom, ktorý kúsky rádia prevážal.
Takto som premýšľala. Ja som za to rádio nezaplatila. Tak kto za neho zaplatil?
Hmm, títo ľudia zaplatili stratou svojich prírodných bohatstiev. Títo ľudia zaplatili stratou svojho čistého vzduchu, zvýšením výskytu astmy a rakoviny. Deti v Kongu zaplatili svojou budúcnosťou – 30 % detí v rôznych častiach Konga teraz musia vystúpiť zo školy, aby ťažili koltan, kov, ktorý potrebujeme pre našu spotrebnú elektroniku. Títo ľudia dokonca zaplatili, aby pokryli svoje vlastné zdravotné poistenie. Skrz naskrz týmto systémom sa ľudia moria, aby som si ja mohla kúpiť tento rádio prijímač za 4,99 dolárov.
A žiadny z týchto príspevkov nie je zapísaný v žiadnej účtovnej knihe. Takto som myslela vetu, že vlastníci spoločností externalizujú náklady výrobkov.
A tak sa dostávame k zlatej šípke spotreby. Toto je srdce systému, motor, ktorý všetko poháňa. Táto šípka je veľmi dôležitá (aby podopierala tento poruchový systém), takže jej ochrana je význačnou prioritou pre oboch týchto chlapíkov. A preto, po 11. septembri 2001, keď bola naša krajina otrasená, prezident Bush mohol navrhnúť akúkoľvek vhodnú vec: trúchliť, modliť sa, dúfať.
NIE. Povedal „nakupovať“.
NAKUPOVAŤ? Stali sme sa národom spotrebiteľov, konzumentov. Naša prvoradá totožnosť sa identifikuje podľa spotrebiteľa. Nie podľa matky, učiteľa, farmára, ale podľa spotrebiteľa. Prvoradý spôsob, ako sa meria a prejavuje naša hodnota, je množstvo aké venujeme tejto šípke, ako veľa konzumujeme.
A to my teda robíme! Nakupujeme, nakupujeme a nakupujeme.
Len nech materiály prúdia. A isto, že prúdia!
Hádajte, koľko percent z celkového toku materiálov v našom systéme je stále v produkcii alebo sa používa za 6 mesiacov po tom, čo sa predajú v Severnej Amerike.
Päťdesiat percent? Dvadsať? NIE.
Jedno percento. Jedno! Inými slovami, 99 percent vecí, ktoré zozbierame, vyťažíme, spracujeme, prevezieme – 99 percent vecí, ktoré prejdú týmto systémom, je vyhodených počas šiestich mesiacov. Ako môžeme s takýmto pomerom znovupoužitia materiálov na našej planéte prežiť?
Vždy to tak nebolo. Priemerná americká osoba dnes konzumuje dvakrát toľko, čo pred 50-timi rokmi. Opýtajte sa babičky. Za jej mladosti boli pozornosť, vynaliezavosť a sporivosť veľmi cenené.
Tak ako sa toto mohlo stať? No, ono sa to samo nestalo. Bolo to navrhnuté. Krátko po 2. svetovej vojne, títo chlapíci premýšľali nad tým, ako oživiť ekonomiku Spojených štátov.
Obchodný analytik Victor Lebow navrhol riešenie, ktoré sa stalo normou pre celý systém.
Povedal: „Naša enormne produktívna ekonomika… požaduje, aby sme učinili spotrebu našou životnou cestou, aby sme pretvorili nakupovanie a užívanie tovarov v rituál, v ktorom nájdeme svoje duchovné uspokojenie, svoje osobnostné uspokojenie, v spotrebe… potrebujeme veci konzumovať, zúžitkovať, nahradzovať a vyraďovať s neustále sa zvyšujúcim tempom.“
Koncil pre ekonomické poradenstvo prezidenta Eisenhowera oznámil:
„Hlavný zmysel americkej ekonomiky je produkovať viac spotrebného tovaru.“
VIAC SPOTREBNÉHO TOVARU???
Hlavný dôvod (našej) ekonomiky?
Nie poskytovať zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie, bezpečnú dopravu, dostupnosť zdrojov alebo spravodlivosť?
Spotrebný tovar? Ako sa im to len podarilo, že sme tak nadšene prijali tento program?
Takže, dve z ich hlavných stratégií sú plánované zastarávanie a uvedomelé zastarávanie. Plánované zastarávanie je iné slovo pre „navrhnuté pre vyhodenie“. Znamená to, že sa vyrábajú veci, ktoré sú navrhnuté tak, aby boli čo najskôr nepoužiteľné.
Takže ich zahodíme a ideme si kúpiť nové. To je zvyčajné s vecami ako sú igelitové tašky a plastové tégliky na kávu, ale dnes už sú to i veľké veci, mopy, DVD-čka, foťáky, grily, všetko!
Dokonca i počítače.
Všimli ste si niekedy, že keď si dnes kúpite nový počítač, technológie sa menia tak rýchlo, že počas niekoľkých rokov je to prekážka v komunikácii? Nedalo mi to a nedávno som otvorila svoj stolný počítač, aby som sa pozrela, čo je vo vnútri. A zistila som, že kúsok, ktorý sa mení každých pár rokov, je len maličký kúštiček tam v rohu. Ale vy nemôžete len jednoducho vymeniť ten jeden kúsok, pretože každá nová verzia má iný tvar, takže musíte vyhodiť celú tú vec a kúpiť novú.
Tak som si čítala citácie zo zborníkov priemyselných návrhov po roku 1950, kedy sa plánované zastarávanie začínalo zavádzať do praxe. Tí dizajnéri o tom otvorene hovorili. Diskutovali o tom, ako rýchlo môžu zaistiť, aby sa vec pokazila a pritom nechali spotrebiteľa dostatočne naivného, aby išiel a kúpil si inú. Bolo to tak úmyselné. Ale veci nejde pokaziť dostatočne rýchlo, aby sme zaistili tejto šípke stále prúdenie. Preto existuje taktiež „uvedomelé zastarávanie“. Uvedomelé zastarávanie nás presvedčuje, aby sme odhodili i veci, ktoré sú stále skvelo použiteľné. Ako to dosiahli?
No, jednoducho zmenia vzhľad vecí (dizajn), takže pokiaľ ste si kúpili vec pred pár rokmi, každý vám môže povedať, že ste v ostatnom čase neprispeli tejto šípke. A od tej doby, čo ukazujeme svoju hodnotu pomocou prispievania tejto šípke, môžeme sa kvôli tomu cítiť trápne. Ja viem, mala som ten rovnaký tlstý biely monitor na stole asi 5 rokov. Moja spolupracovníčka práve dostala nový počítač. Má plochý žiarivý úhľadný monitor. Ladí s jej počítačom, pristane k jej telefónu, dokonca i k stojanu na perá (je cool). Kolegyňa vyzerá akoby riadila vesmírnu loď. A ja, ja vyzerám ako by som mala na stole práčku na bielizeň.
Móda je ďalším z dobrých príkladov. Napadlo vás niekedy prečo sa ženské podpätky jeden rok nosia ako ihličky, druhý rok zase tlsté, potom zasa ako ihličky? Je to preto, že nosenie tlstých podpätkov v roku, kedy sa nosia tenké podpätky, každému ukazuje, že neprispievate dostatočne tej šípke, takže nie ste tak cenní ako tá osoba s tenkými podpätkami vedľa vás, alebo tá, ktorá sa ukazuje v reklame.
Je to kvôli nakupovaniu nových topánok. Reklamy a predovšetkým masmédiá v tomto hrajú veľkú rolu. Každý z nás v Spojených štátoch je cieľom viac než 3 000 reklám denne. Každý z nás vidí ročne viac reklám, než ľudia pred 50-timi rokmi za celý ich život. A pokiaľ o tom tiež premýšľate, čo je cieľom reklamy, okrem toho, že nás má učiniť nešťastným s tým čo máme?
Takže 3 000-krát denne je nám vnucované, že naše vlasy sú nevzhľadné, naša koža je ohyzdná, šaty sú škaredé, náš nábytok je starý, naše autá sú zastaralé, my sme úplne zlí.
Ale to všetko sa môže obrátiť na dobré, len pokiaľ pôjdeme nakupovať.
Masmédiá taktiež pomáhajú tým, že zakrývajú všetko toto a všetko tamto, takže jedinou časťou, ktorú z ekonómie materiálov vidíme, je nakupovanie.
Ťažba, výroba a likvidácia sa odohrávajú mimo náš zorný uhol. Takže v Spojených štátoch máme viac vecí než predtým, ale prieskumy ukazujú, že miera národného šťastia stále upadá. Naše národné blaho dosiahlo vrcholu niekedy okolo roku 1950. V rovnakom čase, kedy vypukla spotrebiteľská mánia.
Hmm. Zaujímavá zhoda. Myslím, že viem prečo. Máme viac nepotrebných brakov, ale máme menej času na veci, ktoré nás naozaj činia šťastnými: rodinu, priateľov, voľný čas. Pracujeme viac než kedy predtým. Niektorí analytici uvádzajú, že v dnešnej dobe máme dokonca menej voľného času než za feudalizmu.
A či tušíte, ktoré dve hlavné aktivity sú tie, ktorými stravujeme drahocenný voľný čas? Sledovanie televízie a nakupovanie.
V Spojených štátoch strávime 3-krát až 4-krát viac času nakupovaním než naši priatelia v Európe. Takže sa nachádzame v smiešnej situácii, kedy ideme do práce, niekedy dokonca i do dvoch, prídeme domov, sme vyčerpaní, tak sa zvalíme na náš nový gauč a sledujeme televíziu. A reklamy nám povedia „SI NIKTO…“, takže sa zdvihneme a ideme do hypermarketu, aby sme si kúpili niečo pre dobrý pocit, potom ideme zasa viac pracovať, aby sme zaplatili vec, ktorú sme si museli kúpiť, takže prídeme domov a sme ešte viac unavení, takže si sadneme na gauč a ešte viac sa dívame na televíziu, a tá nám povie, aby sme zase išli do obchodíka a my sme chytení do tejto pracovne – sledovane – nákupnej pasce; a nemôžeme prestať. A nakoniec, čo sa stane so všetkými tými vecami, ktoré si mimochodom kúpime?
V dnešnej spotrebnej dobe sa všetky nevojdú do našich domovov, aj keď ich máme dvakrát väčšie než v roku 1970. Všetky sú určené k vyhodeniu. A tak sme sa dostali k LIKVIDÁCII. Toto je tá časť materiálovej ekonómie, ktorú poznáme najlepšie, pretože musíme všetko to smetie sami dostať do smetného koša. Každý z nás v USA denne vytvorí 2 kg odpadkov. To je dvakrát toľko, koľko sme vytvorili pred tridsiatimi rokmi. Všetko toto smetie (veci, ktoré sme kúpili) sa buď zakope na skládke, čo je len veľká diera v zemi, alebo pokiaľ naozaj nemáte šťastie, tak sa najskôr spáli v spaľovni odpadov a potom sa na skládke zakope.
V oboch prípadoch je znečistený vzduch, zem, voda. A nezabudnite, tiež meníme klímu. Spaľovne sú vážne zlé. Spomínate si na tie toxické látky vo výrobnej fáze? Spaľovaním odpadu uvoľňujeme toxíny späť do ovzdušia. A dokonca ešte horšie, niekedy sa vytvoria nové supertoxíny. Ako dioxín.
Dioxín je najtoxickejšia vedcom známa umelo vyrobená látka. Spaľovne sú jedničky vo výrobe dioxínov. Znamená to, že by sme mohli zastaviť najvyšší zdroj umelých toxických látok iba tým, že by sme prestali páliť odpady. Mohli by sme to zastaviť už dnes. Niektoré spoločnosti sa dnes nechcú zaoberať s budovaním skládok a spaľovní u nás, tak radšej vyvážajú odpady kamsi inam.
A čo recyklácia? Pomáha recyklácia?
Áno, recyklácia pomáha. Recyklácia znižuje množstvo odpadov a redukuje tým taktiež tlak na ťažbu nových surovín.
Áno, áno, áno, všetci by sme mali recyklovať. Ale recyklácia sama o sebe nestačí. Recyklácia nikdy nebude stačiť. Z mnohých dôvodov.
Za prvé, odpad prichádzajúci z domov je len vrchol ľadovca. Na každý jeden smetný kôš plný odpadu, ktorý dáme k odvozu, pripadá 70 naplnených košov, ktoré sa na skládku vôbec nedostanú. Takže aj napriek tomu, že sme schopní recyklovať 100 percent odpadu z našich domovov, nedostaneme sa k jadru problému. Mnoho vyvezeného smetia taktiež nemôže byť recyklované. Buď pretože obsahuje príliš mnoho toxínov, alebo pretože je navrhnuté tak, aby ho NEBOLO MOŽNÉ recyklovať. Napríklad obaly od džúsov a mlieka s vrstvami kovu, papiera a plastu – všetko zlepené dohromady. Toto, žiaľ, nikdy nebude možné oddeliť pre skutočnú recykláciu. Takže vidíte, je to systém v kríze.
Od začiatku až na koniec narážame na množstvo rôznych obmedzení. Od zmien podnebia až po úpadok ľudského šťastia.
Proste to nefunguje. Ale dobrou vecou na tom všeprestupujúcom probléme je to, že je stále mnoho oblastí, kde sa dá zasiahnuť.
Existuje mnoho ľudí, ktorí pracujú na záchrane lesov alebo na bezpečnej čistej výrobe. Ľudia pracujú na pracovných právach a spravodlivom obchode, uvedomelej spotrebe, blokovaní spaľovní a skládok.
A tiež je veľmi dôležitá kontrola vlády, ktorá naozaj znamená, že ľudia sú tu pre ľudí.
Všetka táto práca je veľmi dôležitá, ale veci sa naozaj začnú hýbať vtedy, keď uvidíme ich prepojenie, keď spoznáme celý veľký obrázok. Pokiaľ sa ľudia naprieč týmto systémom zjednotia, môžeme napraviť a transformovať tento lineárny systém v niečo nové: v systém, ktorý neplytvá zdrojmi a ľuďmi. Pretože čo skutočne potrebujeme zahodiť, je náš zastaralý spôsob myslenia.
Existuje nová škola premýšľania o veciach, ktorá je založená na udržateľnom rozvoji a rovnosti:
– zelená chémia
– nulové odpady
– produkcia s uzatvoreným cyklom
– obnoviteľná energia
– miestne žijúce ekonomiky
Už sa to deje. Niektorí ľudia hovoria, že je to nereálne, idealistické, že sa to nemôže uskutočniť. Ale ja vravím, že tí, ktorí chcú pokračovať po starej ceste, sú tí nerealistickí. To je snívanie. Spomeňte si, že stará cesta sa tu nevzala len tak sama od seba. Nie je to ako gravitácia, s ktorou tu jednoducho žijeme.
Ľudia ju vytvorili. A my sme tiež ľudia.
Tak poďme vytvoriť niečo nové.
Autorka: Annie Leonardová, odborníčka na ochranu životného prostredia. Má viac ako 20-ročné skúsenosti s odhaľovaním škodlivých vplyvov v továrňach a na skládkach po celom svete. Je organizátorka projektu The Story of Stuff. V roku 2010 vydala knihu s rovnomenným názvom vo vydavateľstve Free Press (Simon & Schuster).
Pozri: Dokumentární.TV. Pôvodné video je na YouTube.
Článok bol pôvodne uverejnený 25. 4. 2011.