Fotografia leta

Rozhovor s Katarínou Hoglovou.

Venujete sa fotografovaniu profesionálne alebo len tak, vo voľnom čase?

„Fotografovanie je moje veľké hobby. Dalo by sa povedať, že viacmenej všetok voľný čas venujem fotografii. Či už je to čítanie náučnej literatúry, upravovanie fotografií alebo samotné fotenie. Už dva roky nemáme doma televízor, aby sme eliminovali zabíjanie drahocenného času, ale aj tak ho neostáva toľko, koľko by som chcela.“

Odkiaľ máte peniaze na drahé fotoaparáty?

„Drahý fotoaparát mám len jeden a neplánujem ho vymeniť. Našťastie si už foťáčik začal na seba zarábať aj sám. V letnom období som mala zopár zákaziek na fotenie fotografií, hlavne mladých slečien, nejakú tú svadbu i rodinné portrétovky. Zárobok nie je postačujúci na pokrytie životných nákladov, ale ako bokovka popri zamestnaní je to fajn. Zárobok z fotenia potom aj tak nakoniec strovím na ďalšiu fotovýbavu. Ono, kúpou fotoaparátu tie ďalšie výlohy len začínajú. Či už sú to ďalšie objektívy, filtre, vhodné brašne na nosenie výbavy, statív, všetko sú to nákladné veci. Našťastie sa sem tam podarí vyhrať nejaké fotoprodukty aj v súťažiach. Práve preto vkladám fotky do letnej súťaže na SME, pretože sa priznám, že fotoaparát, ktorý je výhrou letnej súťaže, by som veľmi chcela. (Fotografiou Cesta do hôr – vláčik v zákrute som vyhrala minulý rok tlačiareň Epson, na ktorej si doma tlačím A-štvorkové fotky).“

„Už 7 rokov pracujem v laboratóriu v jednej anglickej nemocnici. Odbor som vyštudovala tu, na Westminster University v Londýne. Akurát minulý týždeň som dostala záverečné výsledky o úspešnom ukončení Masters v odbore Hematológia a Transfúzna veda (Transfusion science). Zatiaľ ma to uživí lepšie ako fotografia, ale ani zďaleka ma až tak nebaví.“

Používate umelecké meno Wildkat. Vraví sa, že mačky majú 7 alebo aj 9 životov. Koľko životov by ste chceli mať vy?

„Snažím sa žiť tak, akoby som mala len jeden pokus. Teda naplno. Ak by som mala šancu na ďalší život, určite by som sa chcela narodiť v rodine cigánskych kočovných kmeňov. Cestovať po svete, nosiť farebné šaty, kvety vo vlasoch, spievať a tancovať a živiť sa remeslom. Jedného dňa nejakých vystopujem a prikvačím sa k nim na pár mesiacov.“

Ste naozaj divoká? Vyjadruje umelecké meno vašu povahu?

„Do určitej miery určite divoká som. Som veľmi slobodná duša a mám rada divokú prírodu. V zuboch som však zatiaľ ešte nikoho neroztrhala.

Meno Wildkat mi bolo dané tu v UK, kde ma všetci volajú v skratke Kat. Po niekoľkých wild akciách, kurzoch prežitia a maratónoch mi tá prezývka akosi prischla.

V roku 2007 som zabehla maratóny v Londýne, Berlíne a New Yorku oblečená ako mačička – len dopĺňam informáciu, aj keď viem, že to s fotografovaním nesúvisí.“

Vo vašich fotografiách prevažujú farebné fotografie. Ale nájdu sa aj čiernobiele. Prečo občas zvolíte čiernobiely prevod?

„Svet je krásny vo farbe. Pre mňa sú farebné fotky veselšie. Čiernobiely prevod volím v prípadoch, keď chcem, aby vynikla atmosféra, tvary či emócie. Často nad tým ani nerozmýšľam, pozriem sa na fotku a viem, že jej čiernobiele prevedenie pristane viac. Často už pri fotení viem, že fotku budem neskôr prevádzať do čiernobielej podoby.“

V piatom výbere letných fotiek na stránke Fotky.SME.sk získava vaša fotografia Farebné leto najvyššiu priazeň. Tešíte sa? Čo vravíte na to, že práve vaša fotografia najviac zaujala?

„Samozrejme, že mám obrovskú radosť. Na foto-portál Fotky.SME.sk pridávajú autori mnoho pekných letných fotiek, takže som poctená, že práve moja bola vybratá do výberu, a ešte k tomu má aj najviac hlasov. Touto cestou by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí si fotku pozreli alebo za ňu aj hlasovali. Tak isto ďakujem matke prírode, že stvorila také nádherné makové pole.“

Ako vznikla fotografia Farebné leto?

„Kamarát Janko pracuje tu v Spojenom kráľovstve (UK), aby mohol financovať stavbu domu na Slovenku. Manželka Katka s dvomi krásnymi dcérkami Slávkou a Jankou je na Slovenku.

Kočky prišli ocinka navštíviť na dovolenku do Anglicka, aby spolu strávili pár letných týždňov. Janko vedel o mojej fotografickej vášni a tak ma poprosil, či by som im nespravila nejaké rodinné fotočky. Samozrejme som súhlasila. Dohodli sme sa na zlatú večernú hodinku a išli sme na moje obľúbené miesto, ktoré sa mi zdalo na tento účel ideálne.

Bolo dosť chladno, tak som ich poprosila aj o trochu pohybovej aktivity, pri ktorej vznikla táto fotka. Ešte krajšia je podobná fotka spredu, kde šťastnej rodinke vidieť rozohriate úsmevy. Kvôli zachovaniu anonymity som však na foto-portál vložila záber od chrbta.

Bolo mi povedané, že fotografia bude visieť v obývačke na stene vo veľkom formáte v novom domčeku.“

Čo vravia na vašu záľubu blízki, príbuzní, rodina?

„Fotografovanie mi počarilo už v detstve, keď som otcovi asistovala pri vyvolávaní fotiek v tmavej komore, ktorú sme mali doma. Mala som vtedy asi len okolo 8 rokov a fotoaparáty neboli hračky pre dievčatá. Ale vyvolávanie fotiek ma fascinovalo. Otec nasvietil fotografický papier a ja som potom fotografii vdychovala život kúpeľom vo vývojke a následne v ustaľovači.

Môj prvý fotoaparát prišiel o dosť neskôr. Keďže moje túlavé topánky neustále niekde cestovali, chcela som zachytiť atmosféru zahraničia aj na fotkách. Kompaktný digitálny fotoaparát Canon Ixus 50 bol môj prvý.

Môj dnešný fotografický úspech má vlastne na svedomí môj skvelý priateľ Vladko. Asi pred 2 a pol rokmi sa mi dostala do rúk jeho malá zrkadlovka Canon EOS 350D a odvtedy si s ňou on už nezafotil. So slovami, že ja fotím oveľa lepšie, sa ho pre mňa vzdal. Rozdýchalo to tlejúcu pahrebu vo mne, a tá zrazu začala horieť. Fotografovanie sa stalo každodennou súčasťou a v začiatkoch mi Vladko veľmi pomohol hlavne s technickými záležitosťami. O rok nato som túto „hračkársku“ zrkadlovku vymenila za poloprofesionálny foťáčik Canon EOS 5D Mark II, s ktorým fotím už vyše roka.

Rodičia, brat aj priatelia a známi ma veľmi podporujú a držia mi palce, aby som to dotiahla čo najďalej. Aj vďaka nim som tam, kde som a som im veľmi vďačná. Dohadzujú mi aj zákazníkov na fotenie, čo mi pomáha financovať fotovýbavu.“

Máte fotografický sen?

„Kto by nemal!

V novembri tohto roka sa chystáme s priateľom Vladkom na vysnívanú cestu okolo sveta. Mojím snom je po návrate zohnať sponzorov, ktorí by mi umožnili spraviť výstavu fotografií z cesty. Tak isto by som chcela pripraviť knižku o turistických trasách, ktoré počas ciest plánujeme absolvovať. Je to veľký sen, a budem sa veľmi snažiť, aby sa mi splnil. Keďže na snívanie mám v hlave miesta dosť, ďalším je aj presadiť sa ako cestovateľská žurnalistka a fotografka.“

Silne emotívne pôsobí fotografia s názvom Život je krásny. Práve pri nej ste zvolili čiernobiely prevod. Prečo?

„V tomto prípade mi išlo o zdôraznenie emócií, ktoré fotka vyžaruje. Kontrast medzi jarou a jeseňou života, čoho symbolom je ako Ella drží starkú za jej zrelú pokožku. Takisto výrazy tvári, ten očný kontakt je veľmi silný.“

Ako vynikla fotografia bez mena. To ste naozaj boli niekde na cintoríne? Je to fotomontáž?

„Dúfam, že nebudem znieť príliš morbídne, keď poviem, že anglické cintoríny mám veľmi rada. Majú takú výnimočnú atmosféru. Niektoré hroby sú staré aj niekoľko sto rokov. Rada sa po takýchto historických cintorínoch prechádzam a čítam si náhrobné kamene, ak sú čitateľné. Človek si na takýchto miestach uvedomuje, že nie je nesmrteľný. Mne osobne cintoríny paradoxne dodávajú silu a energiu do života. A na druhej strane sú ešte aj veľmi fotogenické.

Fotografia vznikla počas jarného výletu do Yorkshire na severe Anglicka. Kostolík stojí blízko pri ceste, ktorou sme išli. Zelená trávička bola posypaná trsmi snežienok, ktoré aj krásne zdobili všetky hroby. Veľmi sa mi páčil kontrast medzi snežienkami ako symbolu prichádzajúcej jari a hrobmi, ktoré tam stoja už desiatky či stovky rokov bez života.

Výsledný modrastý chladný nádych som fotke dorobila post-procesom v počítači.“

Ďakujem za rozhovor.

---

Na stránke SME.sk zo 7. augusta 2010 bola téma: Krásy vášho leta v našom výbere č. 5.

Fotografie Kataríny Hoglovej si môžete pozrieť návštevou jej galérie na foto-portáli ePhoto.sk.

---

Autor: Ján Parada.

Rozhovor bol pôvodne uverejnený 9. 8. 2010.