(K etickej výchove.)
Jedného dňa išiel malý chlapec do školy.
Ten chlapec bol veľmi malý.
A škola bola veľmi veľká.
Ale keď malý chlapec zistil, že do triedy sa dá vojsť aj bočnými dverami, bol šťastný. A škola sa mu už nezdala taká veľká.
Jedného rána, keď malý chlapec bol v škole ešte len chvíľu, pani učiteľka povedala:
„Dnes budeme kresliť.“
„Dobre!“ pomyslel si malý chlapec.
Rád kreslil. Vedel nakresliť všetko: levy a tigre, sliepky a kravy, vlaky a lode – vybral škatuľku s farbičkami a začal kresliť.
Ale učiteľka povedala: „Počkajte! Ešte nekreslite!“
A čakala, kým sa všetci pripravia.
„Teraz,“ povedala pani učiteľka, „budeme kresliť kvety.“
„Dobre!“ pomyslel si malý chlapec.
Rád kreslil kvety. A ružovou, oranžovou a modrou farbičkou začal kresliť nádherné kvety.
Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ukážem vám, ako ich máte kresliť.“
A nakreslila na tabuľu kvet. Bol červený so zelenou stonkou.
„Hotovo,“ povedala učiteľka. „Teraz môžete začať.“
Malý chlapec pozrel na učiteľkin kvet. Potom pozrel na svoj. Jeho kvet sa mu páčil viac ako učiteľkin. Ale nepovedal nič, len obrátil papier na druhú stranu a nakreslil kvet podobný učiteľkinmu. Bol červený na zelenej stonke.
Na druhý deň, keď si malý chlapec úplne sám otvoril bočné dvere do triedy, učiteľka povedala:
„Dnes budeme modelovať.“
„Dobre!“ pomyslel si malý chlapec.
Rád modeloval.
Dokázal vymodelovať všeličo: hada i snehuliaka, slona aj myš, osobné aj nákladné autá – a začal miesiť a šúľať svoju plastelínovú guľku.
Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ešte nemodelujte!“
A čakala, kým sa všetci pripravia.
„Teraz,“ povedala učiteľka, „si urobíme misku.“
„Dobre!“ pomyslel si malý chlapec. Rád modeloval misky a začal robiť misky rôznych veľkostí a tvarov.
Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ukážem vám, ako ich máte robiť.“
A všetkým predviedla, ako urobiť hlbokú misku.
„Hotovo,“ povedala napokon, „teraz môžete začať.“
Chlapec pozrel na učiteľkinu misku, potom pozrel na svoje. Jeho misky sa mu páčili viac ako učiteľkina. Ale nepovedal nič. Len opäť zgúľal hmotu do veľkej gule a urobil misku podobnú učiteľkinej. Bola to hlboká miska.
A veľmi skoro sa malý chlapec naučil čakať a sledovať, ako urobiť všetko tak, ako to robí pani učiteľka. A veľmi skoro sa malý chlapec naučil nerobiť nič podľa seba.
Potom sa stalo, že malý chlapec a jeho rodina sa presťahovali do iného domu, do iného mesta a chlapec musel chodiť do inej školy.
Táto škola bola ešte väčšia ako tá prvá. A do jeho triedy neviedli žiadne bočné dvere. Musel ísť najprv hore po strmých schodoch, potom dole, prejsť dlhou chodbou až do svojej triedy.
Keď bol v škole prvý deň, pani učiteľka povedala: „Dnes budeme kresliť.“
„Dobre!“ pomyslel si malý chlapec, a čakal, kým mu učiteľka povie, čo má robiť. Ale ona nepovedala nič. Len sa prechádzala po triede.
Keď podišla k chlapcovi, povedala: „Ty nechceš kresliť?“
„Chcem,“ povedal malý chlapec. „Čo budeme kresliť?“
„Ja neviem, uvidíme, až keď to bude hotové,“ povedala.
„A ako to mám nakresliť?“ opýtal sa malý chlapec.
„Prečo sa pýtaš? Nakresli to, ako chceš.“
„Aj akou chcem farbou?“
„Akou chceš. Keby každý nakreslil to isté a vyfarbil by to rovnakými farbami, ako by som potom vedela, kto čo namaľoval, a ako by som rozlíšila obrázky?“
„Neviem,“ odpovedal malý chlapec.
A začal kresliť ružové, oranžové a modré kvety.
Mal rád túto novú školu, aj keď tu neboli bočné dvere do triedy.
Helen E. Buckleyová – spisovateľka (zomrela 27. júla 2001), autorka kníh pre deti ako napríklad Babka a ja a Dedko a ja (Grandmother and I a Grandfather and I). Pôvodná verzia The Little Boy bola uverejnená v časopise Škola umenia (The School Arts Magazine) v októbri 1961.
THE LITTLE BOY
By Helen E. Buckley
Once a little boy went to school.
One morning, when the little boy had been in school a while, his teacher said:
“Today we are going to make a picture.”
“Good!” thought the little boy.
He liked to make pictures. He could make all kinds. Lions and tigers, chickens and cows, trains and boats, and he took out his box of crayons and began to draw.
But the teacher said, “Wait! It is not time to begin!”
And she waited until everyone looked ready.
“Now,” said the teacher, “We are going to make flowers.”
“Good!” thought the little boy.
He liked to make flowers, and he began to make beautiful ones with his pink and orange and blue crayons.
But the teacher said, “Wait! And I will show you how.”
And it was red with a green stem.
“There,” said the teacher, “Now you may begin.”
The little boy looked at the teacher’s.
Then he looked at this own flower.
He liked his flower better than the teacher’s. But he did not say this. He just turned his paper over. And made a flower like the teacher’s. It was red with a green stem.
On another day, when the little boy had opened the door from the outside all by himself, the teacher said:
“Today we are going to make something with clay.”
“Good!” thought the little boy.
Snakes and snowmen, elephants and mice, cars, and trucks, and he began to pull and pinch his ball of clay.
But the teacher said, “Wait!” It is not time to begin!”
And she waited until everyone looked ready.
“Now,” said the teacher, “We are going to make a dish.”
He liked to make dishes. And he began to make some that were all shapes and sizes.
But the teacher said, “Wait! And I will show you how.”
And she showed everyone how to make a deep dish.
“There,” said the teacher. “Now you may begin.”
The little boy looked at the teacher’s dish, then he looked at his own. He liked his dish better than the teacher’s. But he did not say this. He just rolled his clay into a big ball again. And made a dish like the teacher’s. It was a deep dish.
And pretty soon the little boy learned to wait, and to watch and to make things just like the teacher. And pretty soon he didn’t make things of his own anymore.
Then it happened that the little boy and his family moved to another house, in another city, and the little boy had to go to another school.
And the very first day he was there the teacher said:
“Today we are going to make a picture.”
“Good!”
Thought the little boy and he waited for the teacher to tell him what to do.
But the teacher didn’t say anything. She just walked around the room.
When she came to the little boy she said, “Don’t you want to make a picture?”
“Yes,” said the little boy.
“What are we going to make?”
“I don’t know until you make it,” said the teacher.
“How shall I make it?” asked the little boy.
“Why, any way you like,” said the teacher.
“Any color?” asked the little boy.
“Any color,” said the teacher.
“If everyone made the same picture, and the used the same colors, how would I know who made what?”
“I don’t know,” said the little boy.
And he began to make a red flower with a green stem.
Zdroj: Notre Dame Learning Center Preschool.
Ilustračné foto: SFkids.