Kde sú hranice humanizmu?

Najznámejšími predstaviteľmi evolučného humanizmu boli nacisti.

Áno, čítate správne. Tiež som bol prekvapený, keď som to čítal. Autorom tejto myšlienky je Yuval Noah Harari. Tvrdí to v knihe Sapiens (Od zvieraťa k božskému jedincovi).

Pôvodný názov knihy: Sapiens A Brief History of Humankind. V roku 2013 knihu Sapiens (Od zvířete k božskému jedinci) vydalo v českom preklade vydavateľstvo LEDA spol.s r.o.

V 3. časti knihy pod názvom Zjednotenie ľudstva v 12. kapitole Zákon náboženstva definuje náboženstvo ako systém ľudských noriem a hodnôt, ktorý sa zakladá na viere v nadľudský poriadok. Harari vysvetľuje, že z toho vyplývajú dve kritériá.

1. Existuje nadľudský poriadok, ktorý nie je ľudským výplodom ani výsledkom vzájomnej dohody.
2. Na základe nadľudského poriadku náboženstvo ustanovuje normy a hodnoty, ktoré považuje za pravdivé.

Náboženstvo nemusí vždy legitimizovať spoločenský poriadok. Pokiaľ tak koná na veľkom území osídlenom rôznymi národmi, musí spĺňať dve kritériá: musí tvrdiť, že reprezentuje univerzálny nadľudský poriadok, ktorý platí vždy a všade, a musí sa snažiť pre svoju vieru získať každého. Inými slovami, musí byť univerzálne a misionárske.

Na strane 266 v časti pod názvom Boh je jeden Harari napísal:

„Niektorí prívrženci polyteistických bohov si časom natoľko obľúbili svojho patróna, že sa odklonili od základného princípu svojho náboženstva. Začali veriť, že ich boh je jediný a zvrchovaný v celom vesmíre. Zároveň boli presvedčení, že načúva a zaujíma sa o ľudské starosti, takže s ním môžu uzatvárať dohody. Takto nejako sa zrodila monoteistická viera, ktorej stúpenci prosia zvrchovanú silu o uzdravenie, výhru v lotérii alebo víťazstvo vo vojne.“

Po zmienke o faraónovi Achnatonovi, ktorý vyhlásil Atona, jedného z menej významných egyptských bohov, za zvrchovaného vládcu celého vesmíru, a judaizme, v ktorom židovský boh má vrcholnú moc nad vesmírom, má vlastné pohnútky a sklony, ale v strede jeho záujmu stojí malý židovský národ, prešiel Harari ku kresťanstvu.

„Veľký prielom však prišiel s kresťanstvom. Toto náboženstvo sa zrodilo z ezoterickej židovskej sekty, ktorá sa snažila Židov presvedčiť, že Ježiš z Nazaretu je ich dlho očakávaný Mesiáš. Keďže absolútna mocnosť vesmíru dokázala svoju lásku k ľuďom dobrovoľnou obeťou, trpela a zomrela na kríži pre spásu ľudstva, mali by to počuť všetci, nielen Židia. Takto to formuloval Pavol z Tarzu, jeden z prvých vodcov Ježišových nasledovníkov, a presadzoval, že je nutné šíriť dobrú zvesť o Ježišovi, čiže evanjelium, do celého sveta.

Jeho slová padli na úrodnú pôdu a kresťania začali organizovať ďalekosiahle misionárske aktivity. Že táto ezoterická židovská sekta nakoniec zvíťazila nad Rímskou ríšou, je nepochybne jedným z najpodivnejších dejinných zvratov.

Úspech kresťanstva sa stal vzorom pre iné monoteistické náboženstvo, a síce islam, ktorý vznikol v siedmom storočí na Arabskom polostrove. I ten, podobne ako kresťanstvo, zastupovala len nepatrná sekta v odľahlom kúte sveta, ale čoskoro sa vymanil z Arabskej púšte a prekvapivo dobyl obrovské územie od Atlantiku až po Indiu. Od toho času hraje viera v jediného Boha vo svetových dejinách hlavnú úlohu.

Monoteizmus väčšinou vedie k misionárskemu zápalu a k fanatizmu jedinej pravej viery. Polyteistické uznanie odlišnej viery totiž pripúšťa, že boh buď nie je zvrchovanou silou vesmíru, alebo že každé náboženstvo má len čiastočnú pravdu. A keďže monoteisti zvyčajne veria, že majú zverené celé posolstvo, musia ostatné náboženstvá nutne znevažovať. Neprekvapí preto, že sa už dvetisíc rokov opakovane snažia násilne potlačovať všetku konkurenciu.

Napokon uspeli.“

Ďalej v časti Zápas dobra a zla na strane 270 sa Harari zaoberá dualizmom, a ukončuje tému s týmto názorom:

„Monoteizmus sa časom vyvinul do zmesi dualistických, polyteistických a animistických predstáv, ktoré sú pod jedným božím dáždnikom. Priemerný kresťan verí v monoteistického Boha, ale i dualistického Satana, polyteistických svätých a animistických duchov. Také vzájomne si odporujúce predstavy a zmes obradov najrôznejšieho pôvodu majú pomenovanie: synkretizmus. A dalo by sa povedať, že je dnes najrozšírenejším náboženstvom na svete.“

Teraz prechádzam k časti Kult človeka na strane 279, lebo kvôli nej som si dal záležať na citovaní úryvkov z knihy. V tejto časti sa totiž Harari zaoberá humanizmom.

Kult človeka

Ostatné tri storočia sú často opisované ako doba silnejúceho sekularizmu, keď náboženstvo postupne stráca na význame. Pokiaľ máme na mysli teistickú vieru, je toto tvrdenie z veľkej časti pravdivé. Ak však vezmeme do úvahy i náboženstvá založené na prírodných zákonoch, môžeme novovek vidieť ako obdobie veľkého náboženského zápalu, nevídaného misionárskeho úsilia a krvavých náboženských vojen. V modernej dobe vznikol celý rad nových vieroúk, ako liberalizmus, komunizmus, kapitalizmus a nacizmus. Tieto myšlienkové konštrukcie nechcú byť považované za náboženstvá – samy seba chápu ako ideológie. To je ale len slovičkárstvo, pretože pokiaľ náboženstvo definujeme ako súbor ľudských noriem a hodnôt, ktoré sa zakladajú na viere v nadľudský poriadok, potom sovietsky komunizmus nebol o nič menej nábožensky než islam.

Islam sa od komunizmu samozrejme odlišuje, pretože pre neho je nadprirodzený poriadok, ktorým sa máme riadiť, výtvorom všemocného boha, kým komunizmus v bohov neverí. Ale ani budhizmus sa bohmi nezaoberá, a aj tak ho považujeme za náboženstvo. Podobne ako budhisti, i komunisti veria, že existuje nadľudský poriadok nemenných zákonov prírody. Na rozdiel od Gautamu ich objavili Karl Marx, Friedrich Engels a Vladimir Iľjič Lenin. Tým však podobnosti nekončia. Rovnako ako ostatné humanistické náboženstvá, i komunizmus má svoje posvätné texty a knihy proroctiev. Marxov Kapitál predpovedá, že dejiny čoskoro skončia nevyhnutným víťazstvom proletariátu. Komunizmus mal svoje sviatky a oslavy, ako 1. máj a výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, i svojich vykladačov skúsených v marxistickej dialektike (v sovietskej armáde mala každá jednotka svojho kaplána, ktorý sa nazýval politruk a sledoval, ako vojaci a dôstojníci dodržujú články viery). Mal dokonca i svojich mučeníkov, sväté vojny i kacírov (Trockého alebo komunistov s ľudskou tvárou). Sovietsky komunizmus bolo fanatický a misionárske náboženstvo. Zbožný komunista nemohol byť kresťan ani budhista a očakávalo sa od neho, že bude posolstvo Marxa a Lenina šíriť i s nasadením vlastného života.

Náboženstvo je súbor ľudských hodnôt a noriem, ktorý sa zakladá na viere v nadľudský poriadok. Teória relativity nie je náboženstvo, pretože nie je zdrojom spoločenských hodnôt a noriem. Futbal nie je náboženstvo, pretože nikto netvrdí, že jeho pravidlá vyplývajú z nariadení nadľudského zákona. Islam, budhizmus a komunizmus sú náboženstvá, pretože propagujú hodnoty a normy, ktoré nemožno uznať bez viery v nadľudský poriadok.

Niektorých čitateľov táto argumentácia zrejme značne znepokojí. Pokiaľ vám to lepšie vyhovuje, pokojne naďalej považujte komunizmus za ideológiu a nie za náboženstvo. Na tom nezáleží. Viery môžeme rozdeliť na náboženstvá, ktoré sa opierajú o bohov, a na ideológie, ktoré sa zakladajú na prírodných zákonoch. Potom by sme ale museli i niektoré budhistické, taoistické a stoické sekty zaradiť medzi ideológie, a nie medzi náboženstvá. Viera v bohov ale pretrváva i v mnohých moderných ideológiách a niektoré (predovšetkým liberalizmus) bez takého predpokladu takmer nedávajú žiadny zmysel.

* * *

Nemôžeme tu analyzovať dejiny všetkých moderných náboženstiev, predovšetkým preto, že medzi nimi neexistujú ostré hranice. Sú aj tak synkretické ako monoteizmus alebo formy ľudového budhizmu. Podobne ako budhista môže uctievať hinduistických bohov a monoteista veriť v existenciu Satana, tak i typický Američan je zároveň nacionalistom (verí v existenciu amerického národa a jeho zvláštne dejinné poslanie), i kapitalistom (verí v budovanie prosperity na základe individualizmu a konkurencie) a ešte liberálnym humanistom (verí v neodcudziteľné, pôvodne stvorené práva).

Teistické náboženstvo uctieva božstvo (i názov má odvodený z gréckeho theos, boh), humanistický uctieva ľudstvo, čiže druh Homo sapiens. Humanizmus je viera, že Homo sapiens má jedinečnú a posvätnú prirodzenosť, zásadne odlišnú od prirodzenosti všetkých ostatných zvierat a javov. Humanisti veria, že jedinečná povaha Homo sapiens je najdôležitejšia vec na svete a dáva zmysel všetkému, čo sa vo vesmíre deje. Najvyšším dobrom je preto Homo sapiens a svet i všetky ostatné bytosti existujú len pre blaho tohto druhu.

Humanisti síce uctievajú človeka, ale prú sa o jeho definíciu a rozdelili sa na tri súperiace sekty, ktoré sa hádajú o presné vymedzenie pojmu „ľudstvo“, podobne ako kresťanské sekty bojovali o definíciu „Boha“.

Najdôležitejšou humanistickou sektou je dnes liberálny humanizmus, ktorý má za to, že ľudstvo je vlastnosť jednotlivých ľudí a z toho vyplýva nedotknuteľnosť slobody jednotlivca. Liberáli veria, že humanita, posvätná prirodzenosť ľudstva, sídli v každom jednotlivom Homo sapiens. Táto vnútorná kvalita dáva svetu zmysel a je zdrojom všetkej morálnej autority a politickej moci. Keď narazíme na etickú či politickú dilemu, mali by sme sa zahľadieť do seba a načúvať vnútornému hlasu, hlasu svojho ľudstva. Hlavné prikázanie liberálneho humanizmu sa zameriava na ochranu slobody tohto vnútorného hlasu pred každou ujmou. Súhrnom sú to „ľudské práva“. Preto tiež liberáli nesúhlasia s mučením, doživotným väzením a trestom smrti. Na počiatku novoveku prevládal v Európe názor, že vrahovia narušujú, podkopávajú poriadok vesmíru, a aby svet znovu získal rovnováhu, bolo nutné zločinca mučiť a verejne popraviť. Spravodlivosť mala byť videná a poriadok znovu nastolený. Nečudo, že v dobe Shakespeara a Molièra boli verejné popravy obľúbeným divadlom Londýnčanov a Parížanov. Dnešní Európania vnímajú vraždu ako narušenie posvätnej podstaty samého ľudstva a v snahe posvätiť taký poriadok, zločinca nemučia a nepopravujú. Vraha trestajú pokiaľ možno „humánne“, aby chránili a obnovili jeho humanitu. Úctou k ľudskej „prirodzenosti“ vraha oslavujú posvätné ľudstvo a obnovenie kozmického poriadku.

Liberálny humanizmus síce uctieva človeka, ale nemusí výslovne existenciu Boha popierať. Sám sa však na monoteistickej viere zakladá. Liberálna viera v slobodnú a posvätnú prirodzenosť každého človeka je priamym dedičstvom tradičnej kresťanskej viery v slobodnú a večnú dušu jednotlivca. Keby sme z liberalizmu odstránili večnú dušu a Stvoriteľa, bude takmer nemožné vysvetliť, prečo je každý jednotlivý Homo sapiens bez ohľadu na svoje zločiny tak dôležitý.

Ďalšou významnou sektou je socialistický humanizmus. Socialisti veria, že ľudstvo nie je individuálne, ale kolektívne. Tvrdia, že posvätný nie je vnútorný hlas jednotlivca, ale druh Homo sapiens ako celok. Ak liberálny humanizmus požaduje čo najvyššiu slobodu pre jednotlivca, cieľom socialistického humanizmu je rovnosť medzi ľuďmi. Podľa socialistov je nerovnosť rúhaním proti svätosti ľudstva, pretože zdôrazňuje podružné ľudské vlastnosti na úkor spoločnej podstaty ľudstva. Pokiaľ sú napríklad bohatí zvýhodňovaní na úkor chudobných, vyplýva z toho, že si peňazí vážime viac než spoločného údelu. Rovnako ako liberálny humanizmus, i ten socialistický sa opiera o monoteistickú vieru. Predstava ľudskej rovnosti je moderná obdoba rovnosti pred Bohom.

Jediná humanistická sekta, ktorá sa oslobodila od tradičného monoteizmu, je evolučný humanizmus, ktorého najznámejšími predstaviteľmi boli nacisti. Tí sa od predchádzajúcich smerov odlišovali definíciou „ľudstva“, ktorá bola zásadne ovplyvnená evolučnou teóriou, a verili, že ľudstvo nie je nemenné a večné: je to premenlivý druh, ktorý sa môže rozvíjať alebo upadať. Môže byť nadčlovekom alebo zdegenerovaý v podčloveka.

Humanistické náboženstvá – náboženstvá, ktoré uctievajú ľudstvo

Liberálny humanizmus	Socialistický humanizmus	Evolučný humanizmus

Homo sapiens má jedinečnú a posvätnú prirodzenosť, ktorá sa zásadne odlišuje od ostatných bytostí a javov. Najvyšším dobrom je ľudstvo.

„Ľudstvo“ je individualistické a spočíva v každom jednotlivom Homo sapiens.	„Ľudstvo“ je kolektívne a spočíva v druhu Homo sapiens ako celku.	„Ľudstvo“ je premenlivé. Ľudia môžu zdegenerovať v podľudí alebo sa vyvíjajú v nadľudí.
Najvyšším prikázaním je chrániť vnútornú podstatu a slobodu každého jednotlivého Homo sapiens.	Najvyšším prikázaním je chrániť rovnosť v rámci druhu Homo sapiens.	Najvyšším prikázaním je chrániť ľudstvo pred degeneráciou a napomáhať rozvoju nadľudí.

Hlavným cieľom nacistov bolo zachrániť ľudstvo pred degeneráciou a podporovať jeho evolúciu. Preto tvrdili, že je nutné pestovať árijskú rasu, najpokročilejšiu formu ľudstva, a izolovať alebo i vyhladiť degenerované formy Homo sapiens, ako Židov, Cigánov (Rómov – poznámka Jána Paradu), homosexuálov a duševne chorých. Nacisti boli presvedčení, že i sám druh Homo sapiens vznikol ako „vyšší typ pravekých ľudí“ a „podradné“ druhy (ako neandertálci) vymreli. Ľudské populácie spočiatku tvorili len odlišné rasy, ale vyvíjali sa nezávisle a rozdielnym smerom – a niečo podobné sa môže opakovať. Podľa nacistov sa už i Homo sapiens rozčlenil na rasy s rôznymi vlastnosťami, pričom tie najlepšie, ako inteligenciu, racionalizmus, krásu a zmysel pre česť, majú Árijci, a preto sa môžu správnym vývojom zdokonaľovať. Ostatní, ako Židia a černosi, majú podradné vlastnosti a sú dnešnou obdobou neandertálcov. Pokiaľ sa budú rozmnožovať a miešať s Árijcami, znehodnotia kvalitu ľudskej populácie a ľudstvo odsúdia k zániku.

Biológia nacistickú teóriu vyvrátila. Genetický výskum uskutočnený po 2. svetovej vojne jasne preukázal, že rozdiely medzi rôznymi ľudskými skupinami sú omnoho menšie, než tvrdili nacisti. Ide však o relatívne nové poznatky, a keď si uvedomíme, čo veda o vývoji ľudských druhov vedela v roku 1933, nacistické predstavy neboli nijako absurdné. Väčšina intelektuálnej elity západného sveta verila v existenciu zásadnej rasovej odlišnosti a nepochybovala o nutnosti bielu rasu chrániť a kultivovať. Vedecké výskumy a analytické publikácie prestížnych západných univerzít dokazovali, že belosi sú inteligentnejší, mravnejší a oveľa schopnejší než Afričania alebo Indiáni. Prisťahovalectvo z Číny, alebo dokonca i z Talianska do „árijských“ krajín ako Spojené štáty americké alebo Austrália bolo obmedzované, pretože politici považovali za svoju úlohu zabrániť degenerácii bielej rasy.

Paradoxne to však nakoniec nebola veda, ktorá zmenila postoj spoločnosti. Hrob rasizmu vykopal sám Hitler, a tak zmenil spoločenský a politický vývoj. Rozpútaním vojny donútil totiž svojich nepriateľov, aby začali rozlišovať medzi nacistickou ideológiou a demokratickou civilizáciou, a rasizmus bol v západnom svete postupne zdiskreditovaný. Nebolo ale nijako jednoduché zmeniť prevládajúce intelektuálne myslenie. Nadradenosť bielej rasy bola v americkej politike považovaná za celkom zjavnú až do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Politika „bielej Austrálie“ obmedzovala prisťahovalectvo nebielych osôb až do roku 1973. Pôvodní obyvatelia Austrálie obdržali plné politické práva krátko predtým, ale často nemohli voliť, pretože sa tvrdilo, že nie sú schopní plniť občianske povinnosti.

Nacisti neboli vedení nenávisťou k ľudstvu. Proti liberálnemu humanizmu, ľudským právam a komunizmu bojovali práve preto, že ľudstvo obdivovali a verili v jeho potenciál. Logikou darvinistickej evolúcie boli presvedčení, že je nutné umožniť, aby prírodný výber menejcenných jedincov odstraňoval a nechal prežiť len tých najsilnejších. Liberalizmus a komunizmus pomáhajú slabým členom spoločnosti, umožňujú im plodiť potomstvo, a tým podrývajú kvalitu ľudstva. V takom svete by sa tí schopní utopili v mori neschopných a zdegenerovaných jedincov. Ľudstvo by s každou nasledujúcou generáciou oslabovalo a nakoniec by vymrelo.

Nacistická učebnica biológie z roku 1942 v kapitole Zákony prírody a ľudstva vysvetľuje, že najvyšším zákonom prírody je neľútostný boj o prežitie. Opisuje zápas rastlín o územie, súboj hmyzu o samičku a podobne až k záveru:

„Boj o existenciu je tvrdý a neúprosný, ale len tak je možno zachovať život. Tento zápas eliminuje všetko, čo sa k životu nehodí, a vyberá všetko životaschopné. […] Prírodné zákony sú nevyvrátiteľné a samotné prežitie živých tvorov je ich dôkazom. Kto im odporuje, bude vyhladený. Biológia nehovorí len o zvieratách a rastlinách. Ukazuje nám tiež, akými zákonmi sa musíme riadiť vo vlastnom živote, zoceľuje našu vôľu žiť a podľa príkazov týchto zákonov bojovať. Zmyslom života je boj, a beda tomu, kto by sa proti týmto zákonom prehrešil.“

Potom nasleduje citát z Hitlerovej knihy Mein Kampf:

„Človek, ktorý sa snaží bojovať proti železnej logike prírody, odporuje zásadám, ktorým vďačí za svoj život. Bojom proti prírode privodí svoju skazu.“ [65]

* * *

Na počiatku tretieho milénia je budúcnosť evolučného humanizmu neistá. Počas šesťdesiatich povojnových rokov bolo pre väčšinu ľudí nepredstaviteľné, aby spojovali humanizmus s evolúciou a obhajovali použitie biologických metód eugeniky k „vylepšeniu“ Homo sapiens. Dnes sú také projekty celkom bežné. Nie je nutné hovoriť o vyhladení nižších rás alebo podľudí, ale mnoho vedcov dnes vážne premýšľa, ako použiť nové vedecké poznatky k vytvoreniu nadčloveka.

Zároveň sa tiež roztvára priepasť medzi liberálnym humanizmom a najnovšími poznatkami vedy o živote. Ide o rozpor, ktorý môžeme už len ťažko ignorovať. Liberálny politický a právny poriadok stojí na viere, že každý človek má posvätnú vnútornú prirodzenosť, nedeliteľnú a nemennú, ktorá dáva svetu zmysel a je zdrojom všetkej morálnej autority i politickej vlády. Túto reinkarnáciu tradičnej kresťanskej viery v slobodnú a večnú dušu človeka vedy o živote už dve storočia vyvracajú. Výskum ľudského organizmu žiadnu dušu neobjavil a vedci tvrdia, že ľudské správanie nie je riadené slobodnou vôľou, ale hormónmi, génmi a synapsiami, rovnako ako konanie šimpanzov, vlkov a mravcov. Právna a politická ideológia sa snaží zamiesť takéto nepohodlné zistenia pod koberec, ale úprimne povedané, ako dlho bude možné podopierať múr, ktorý oddeľuje katedru biológie od katedry práva a politológie?

---

Poznámka na strane 512:

65 Marie Harm a Hermann Wiehle, Lebenskunde fuer Mittelschulen – Fuenfter Teil. Klasse 5 fuer Jungen (Halle: Hermann Schroedel Verlag, 1942), 152 – 157.

Toľko podstatná časť z knihy o nejakých humanistických smeroch. Ani s jedným z týchto smerov som sa dosiaľ nestretol pri obhajobe svetského (sekulárneho) humanizmu. Až pri čítaní Harariho knihy som sa o nich dozvedel. Počítam s tým, že mnohí humanisti budú prekvapení, o čom píše Harari. Dosť všeobecne sa Harari vyjadril, a mne sa vidí, že má na mysli nie humanizmus ako svetonázor, ale humanitu, humánnosť.

Od týchto troch menovaných „humanizmov“ sa viem pokojne dištancovať. Uznávam humanizmus, ktorý dobre opísal a vysvetlil Paul Kurtz v knihe Zakázané ovocie – Etika humanizmu (Forbidden Fruit: The Ethics of Humanism).

Pokiaľ ide o liberalizmus, odporúčam prečítať knihu Boj o myslenie detí (The War for Children’s Minds), ktorú napísal Stephen Law. Nestretol som sa pri svetskom humanizme so súbormi ľudských noriem a hodnôt, ktoré sa zakladajú na viere v nadľudský poriadok.

Podľa mňa je taká viera blud, alebo sa Harari čudne vyjadruje a nerozumiem mu. Ak si niekto myslí, že svetskí humanisti si zakladajú na takej viere, uvítam citácie, kde kto také čosi tvrdí. Veľa o humanizme, s ktorým sa stotožňujem, napovie Humanistický manifest 2000.

27. septembra 2015 som v článku Kde sú hranice ateizmu? napísal:

„Dúfam, že som vybral podnetné myšlienky od ateistov, ktoré vás povzbudia k napísaniu eseje, úvahy či článku o tom, ako vnímate vy ateizmus. Opíšte svoj svetonázor. Veľmi mi chýbajú opisy humanistov, ako vnímajú to, že sú humanisti, svetskí humanisti, sekulárni humanisti. Ako vnímajú humanisti pojem humanizmus ako svetonázor?“

Pokiaľ ide o ateizmus, odporúčam knihu Antológia moderného ateizmu, ktorú zostavili: Adam Roman a Rastislav Škoda.

Keď vás už ani Harariho názor, že „najznámejšími predstaviteľmi evolučného humanizmu boli nacisti“ nevyburcuje k napísaniu aspoň reakcie do diskusie, tak neviem, neviem…

---

Autor: Ján Parada.