Veda a podvody

Riešenie závažných problémov ľudstva v 3. tisícročí závisí od schopnosti využiť našu prirodzenú inteligenciu.

Vo svete, v ktorom žijeme, je čoraz viac ľudí s vysokou abstraktnou inteligenciou. Konštruujú a vyrábajú dokonalejšie a rýchlejšie lietadlá, či autá, zvyšujú poschodia mrakodrapov, rozkrúcajú kolesá konzumu i zábavy. Spoločnosť preto skôr potrebuje ľudí s jedinečnou morálnou inteligenciou, citlivých analytikov univerzálnych problémov ľudstva, ako aj rozširujúcej priepasti medzi vyspelými a tradičnými spoločenstvami, ktorí chápu, že nie je v poriadku, aby jedni umierali na prejedanie a nedostatok pohybu a iní od hladu a úmornej nadľudskej práce. Svet potrebuje ľudí, ktorí knižné poznatky o potrebe tolerancie medzi kultúrami citlivo uplatnia v praxi a vedia pozorne načúvať a riešiť starosti príslušníkov iných kultúr, než je ich vlastná. Ľudí, ktorých empatia a porozumenie nekončia pri ich rase, náboženstve alebo presvedčení, ktorí sa nebijú do hrude pri neustálom zdôrazňovaní prednosti svojej civilizácie. Ľudia s takouto sociálnou a morálnou inteligenciou sú nádejou pre nás všetkých.

Tvorivosť a veda

Naša každodenná existencia je významne ovplyvnená dôsledkami zvláštneho ľudského úsilia nazývaného veda. Veda je pojem, ktorý zahŕňa rôznorodé aktivity orientované či už na predpovede počasia, konštruovanie inteligentných zbraní, výrobu vakcíny proti AIDS, odhady ekonomického rastu, hľadanie života na Marse, odhaľovanie príčin agresivity, prípadne na štúdium podstaty ľudskej inteligencie. Je to hľadanie značne neusporiadané a nedôsledné, bez stanovovania základných priorít. Značné plytvanie intelektovým potenciálom ľudstva vyplýva z faktu, že doposiaľ sa nepodarilo vybudovať systém umožňujúci skladovanie užitočných informácií využiteľných nielen v teoretickom poznaní, ale ani v každodennom živote.

Ak by takýto systém existoval, pravdepodobne by neupadli do zabudnutia skúsenosti starovekých Egypťanov, ktorí na otvorené rany prikladali plesnivý chlieb. I straty britsko-francúzskeho expedičného zboru v 1. svetovej vojne pri Dardanelách by boli podstatne nižšie, ak by veliteľom neunikla informácia známa už historikovi Herodotovi, že v tomto kraji sa vždy vyskytovala nebezpečná úplavica, ktorá zničila viac vojakov než guľky nepriateľov.

V súčasnej postmodernej spoločnosti nie je imidž vedy vždy závideniahodný. Veda sa stala terčom útokov vyznávačov zdravého rozumu, obdivovateľov iracionálnych špekulácií, pragmatických hľadačov jedinej, večnej pravdy a jednoduchých ciest k jej dosiahnutiu. I mocní tohto sveta trpia obsedantnou potrebou zvažovať dôsledky svojich egoistických a chybných postupov na údajné zlyhanie vedy ako celku. Aj keď niekedy majú pravdu, pretože poslušných pritakávačov na všetko možné i nemožné sa medzi vedcami nájde vždy dostatok. V takýchto prípadoch však zlyháva človek, vedec a nie samotná veda.

Je známe, že vedecká činnosť v ľubovoľnej oblasti poznania je založená na sérii či už všeobecných alebo špecifických poznávacích operácií inteligentných i tvorivých jednotlivcov. Činnosti, ktoré môžu predstavovať najvyššie výdobytky ľudského ducha.

K analýze vedeckej činnosti sa hlási aj psychológia, a to najmä prostredníctvom kognitívnej psychológie. Kognitívna psychológia je odvetvie psychológie, ktorá skúma, ako človek prijíma, spracúva a využíva informácie. Kognitívni psychológovia predpokladajú, že človek je samostatným subjektom, ktorý pozoruje svet, predvída, formuluje hypotézy, plánuje, experimentuje, realizuje závery a prostredníctvom získaných poznatkov o svete sa mu prispôsobuje i formuje ho. Uvedené stratégie sa plne uplatňujú aj v činnosti vedcov. Preto sa v súčasnosti pred prívržencami tohto vedného odvetvia vynára otázka: Dozrel už čas na inštaláciu kognitívnej psychológie vedy, alebo je užitočnejšie zamerať sa skôr na všeobecné aspekty psychológie myslenia? Vieme už dosť o významných charakteristikách vedeckého myslenia, a najmä sme schopní klásť primerané otázky o tom, čomu doposiaľ nerozumieme. Zdá sa však, že čas na konštituovanie samostatnej kognitívnej psychológie vedy už skutočne dozrel. Kognitívnu psychológiu vedy vymedzujeme ako špeciálnu oblasť kognitívnej psychológie, ktorá je orientovaná na analýzu kognitívnych schopností a osobnosti jednotlivca v priebehu riešenia vedeckých problémov.

Kognitívna psychológia vedy doposiaľ nedisponuje špecializovanými časopismi, nevychováva špecialistov a nemá k dispozícii výskumné granty. Tým sa dostáva do úzadia v porovnaní s históriou, filozofiou i sociológiou vedy. Avšak nielen filozofi – René Descartes, John Locke, David Hume – ale aj praktickí vedci ako Michael Faraday, Ernest Mach a Albert Einstein venovali mimoriadnu pozornosť tej oblasti poznania, ktorú dnes vymedzujeme ako kognitívnu psychológiu vedy.

Problematika vedy ako excelentnej ľudskej činnosti zaujala už zakladateľov modernej psychológie – Williama Jamesa a Wilhelma Wundta. Nemožno zabudnúť ani na Maxa Wertheimera a Jeana Piageta, pre ktorých psychologické aspekty vedy predstavovali „Svätý grál“ všeobecného psychologického myslenia. O tom svedčia Wertheimerove analýzy Einsteinových metód riešenia problému a Piagetove štúdie „dieťaťa ako vedca“, ako aj rozšírenie takto získaných poznatkov na analýzu logického myslenia.

Podstatu intelektovej aktivity vedcov sa výskumníci snažia vystihovať rôznorodými spôsobmi. Podklady získavajú najmä prostredníctvom biografií vedcov, pozorovaním ich činnosti v každodennom živote, laboratórnymi štúdiami, chápaním vedeckej činnosti ako riešenia problému, prípadne detailnými štúdiami denníkov vedcov. Pochopiteľne, že ide o značne široký tematický záber s rôznymi formami mentálnych zobrazení vedeckých problémov, s neraz diametrálne odlišnými stratégiami ich riešenia, ktorých zovšeobecňovanie je značne zložité.

V súčasnosti sa možno stretnúť s množstvom biografických štúdií, ktoré analyzujú myslenie vedcov. Na ilustráciu možno uviesť biografiu Hansa Grubera (1974) Darwin o človeku. Aplikáciou Piagetovej teórie dospel autor k záveru, že tvorivá formulácia evolúcie je výsledkom napätia medzi princípom konzervácie (istého počtu druhov) a princípom rovnováhy (adaptívnych tendencií, usilujúcich o dosiahnutie stáleho stavu v prírode). Podľa Hansa Grubera tvorivosť prebieha ako rast, ktorý sa spolieha na náhodnú interakciu relatívne autonómnych systémov ideí, riadených špecifickými zámermi indivídua. Monografia Darwin o človeku zdôrazňuje, že činnosť vedcov je nevyhnutné skúmať komplexne. Súčasne táto kognitívna biografia naznačila, že aj najzložitejšie vedecké aktivity je možné analyzovať.

Zatiaľ čo Hans Gruber sa orientoval na intenzívne skúmanie známeho vedca, iní odborníci sa pokúšali o prenesenie vedy do laboratórií. Na ilustráciu možno spomenúť úsilie kognitívnych psychológov P. Wasona a P. N. Johnsona-Lairda (1972) pri skúmaní induktívneho myslenia (procesu veľmi dôležitého pre úspešnosť vedeckého úsilia). Použili úlohu, pri ktorej probandi odhaľovali pravidlo, prostredníctvom ktorého možno generovať trojice číslic. Napriek laboratórnej orientácii výskumu, pozorovatelia zaregistrovali tendenciu jednotlivcov uprednostňovať údaje potvrdzujúce vlastné hypotézy a ignorovať požiadavku testovať hypotézy negatívnymi zisteniami. Každý vedec sa pravdepodobne prizná k tomu, že už niekedy zažil vábivé volanie tzv. otcovského efektu, podľa ktorého človek ľahšie prijíma informácie, ktoré jeho hypotézy potvrdzujú a uniká informáciám, ktoré sú s nimi v protiklade (postup, vo vedeckom slangu nazývaný cooking). A keď už venuje pozornosť i záporným informáciám, snaží sa ich presunúť do takých súborov údajov, v ktorých nemôžu napáchať výraznejšie škody pri overovaní autorových hypotéz (tzv. trimming). Interpretácia výsledkov môže byť ovplyvnená aj efektom prvotnosti. Tento efekt spočíva v preceňovaní prvotných informácií a nedoceňovaní informácií získaných neskôr. Preto kontrola subjektívnych aspektov riešenia vedeckých úloh patrí k dôležitým úlohám kognitívnej psychológie vedy.

Pozornosti kognitívnych psychológov vedy nemôže ujsť ani fakt, že popri tzv. otcovskom efekte sa na vedeckých pracoviskách možno stretnúť aj s priamymi falzifikáciami a podvodmi. Ešte pomerne tolerantne možno hodnotiť omyl profesora univerzity vo Würzburgu J. B. Beringera, ktorý v 18. storočí naletel svojim zlomyseľným študentom a akceptoval niekoľko stoviek fosílií, umelo vyškrabaných do mäkkého vápenca a zahrabaných na miestach, ktoré často navštevoval.

Veda a podvody

Podstatne kritickejšie hodnotenie si však zaslúžia priame podvody (asi ako doping v športe). V sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa napríklad vyskytla nepríjemná aféra v laboratóriách Stanfordovej univerzity. Imunológ W. Summerlin natieral biele myšky čiernym atramentom, aby simuloval úspešné transplantácie. Značnú pozornosť vyvolal aj prípad renomovaného britského psychológa sira Cyrila Burta, ktorý analyzoval vzťah inteligencie k dedičnosti a pôsobeniu prostredia. Na základe detailného výskumu jednovaječných dvojčiat, oddelených krátko po narodení (ktoré sa vyskytujú pomerne vzácne), konštatoval vysokú závislosť inteligencie od dedičnosti. Až po jeho smrti sa zistilo, že skúmal podstatne nižší počet dvojčiat, než uvádzal vo svojich publikáciách. Vymyslel si nielen údajné spolupracovníčky, ale písal si aj listy do redakcie vedeckého časopisu British Journal of Psychology a odpovedal na ne tak, aby propagoval svoje názory.

V osemdesiatych rokoch 20. storočia otriasol vedeckou verejnosťou škandál spojený s objavením vírusu HIV. Vírus najskôr izoloval tím francúzskeho profesora Montagniera a zaslal ho na posúdenie americkému kolegovi Gallovi. Zakrátko Gallo oznámil, že sa mu ako prvému podarilo izolovať pôvodcu choroby AIDS. Neskôr sa ukázalo, že Gallo pracoval s vírusom, ktorý mu na posúdenie poslal Montagnier.

V deväťdesiatych rokoch značné pobúrenie v nemeckých vedeckých kruhoch vyvolal podvod spojený s výskumom rakoviny na univerzitách v Lübecku a Ulme. Zistilo sa, že profesori Brachová a Herrmann kamuflovali výsledky výskumu zameraného na aktivizáciu obranných buniek tak, že prebrali údaje z pôvodných japonských prameňov a prispôsobili ich nemeckým podmienkam. Ani úsilie o vyriešenie jedného z významných problémov 3. tisícročia, akým je choroba šialených kráv, sa nevyhlo škandálu. Britskí vedci v snahe zistiť, či touto chorobou netrpia aj ovce, analyzovali mozgy týchto zvierat. Neskôr sa však ukázalo, že namiesto ovčích mozgov skúmali mozgy hovädzieho dobytka.

Pomerne často sa možno stretnúť aj s priamym plagiátorstvom pri publikovaní vedeckých prác. Príliš ambiciózny vedec jednoducho opíše produkty svojich kolegov a podpíše ich svojím menom, bez uvedenia pôvodného zdroja.

Aké bývajú príčiny týchto prešľapov voči vedeckej etike? Na jednej strane sa možno stretnúť s nekonečnou ctižiadostivosťou vedcov, so snahou o materiálne výhody, o slávu. Istý podiel viny možno však pripísať aj nadmernému tlaku a stresu pri honbe za vedeckými výsledkami, ktorému sú vedci podrobovaní. Z hýbavej a intelektuálne náročnej piplavej práce, kde sa prirodzene striedajú drobné úspechy s množstvom nezdarov a zlyhaní (ktoré však neraz zohrávajú veľmi kladnú úlohu), sa stali bezohľadné preteky za slávou a prestížou. Preteky, ktoré sú čoraz výraznejšie ovplyvňované egoistickými záujmami štátnych inštitúcií alebo priemyselných korporácií, ktoré netrpezlivo čakajú na možnosti výhodných investícií do nových technológií. Preto i pomerne krátke vákuum v prísune informácií môže viesť k zastaveniu toku peňazí na výskum.

V niektorých prípadoch však možno identifikovať aj iné príčiny vedeckých podvodov. Príčiny, ktoré sú v osobnosti vedcov, v ich nedostatočnej morálnej vyzretosti, v prípadných patologických tendenciách, akými sú prehnaná sebadôvera, sklon k velikášstvu, k mesianizmu, k paranoidným impulzom, ktoré vedú k neschopnosti podrobiť sa kritickej sebareflexii a pripustiť prípadné zlyhania a nezdary.

Aby táto sebareflexia prebiehala čo najdôkladnejšie, na Harvardskej univerzite v Bostone sa každoročne udeľujú aj tzv. Ceny Ignáca Nobela (vzdialeného príbuzného Alfreda Nobela, ktorý svojho času údajne dokázal, že každá bublinka v sódovej vode si pri ceste na hladinu volí zakaždým inú dráhu). Antinobelovky sa udeľujú za „originálne“ a „prevratné“ poznatky rôzneho druhu. Napríklad za zistenia, že krajec chleba vždy dopadne na namazanú stranu (cena za fyziku) alebo konštatovanie, že holuby možno naučiť rozlišovať Picassove diela od Monetových (cena za psychológiu). Cenou za archeológiu bolo ohodnotené úsilie nadšencov, ktorí v snahe o očistenie dediny od grafiti produktov vtrhli do jaskyne, kde zničili nádherné kresby bizónov staré pätnásť tisíc rokov.

Pochopiteľne, že kognitívni psychológovia vedy sa nesústreďujú len na analýzu podvodov a recesných produktov.

---

Autor: Imrich Ruisel.

Prof. PhDr. Imrich Ruisel, DrSc. je emeritný vedecký zamestnanec, bol riaditeľom Ústavu experimentálnej psychológie SAV. Súčasne bol vedúcim Centra excelentnosti pre výskum inteligencie a tvorivosti. Pravidelne prednášal na slovenských i zahraničných univerzitách, patrí medzi uznávaných svetových odborníkov v oblasti psychológie. V roku 2000 bol zaradený medzi „Vedcov roka 2000“. Venuje sa predovšetkým oblasti výskumu a tiež úspešne vedie doktorandov.

Čerpané z knihy Inteligencia a myslenie, vydavateľstvo Ikar, Bratislava, 2004. ISBN 80-551-0766-1 (edícia Pegas).