Kategórie
Knihy

Biblia očami vedy – úvod

Autor knihy: I. A. Kryveľov.

Biblia očami vedy (autor knihy: I. A. Kryveľov)

Z ruského originálu Biblija: istoriko-kritičeskij analiz, ktorý vydal Politizdat, Moskva 1982, preložil Juraj Zelman.

Obsah a štruktúra biblie

Pred nami je rozsiahla kniha, ktorá má titul Biblia a podtitul Písmo sväté Starého zákona a Nového zákona. Podtitul naznačuje, že nejde o jednu knihu, ale o súbor kníh. A skutočne, je ich takmer osemdesiat. Pravda, nie všetky možno v rovnakej miere označiť za knihy, pretože niektoré majú len niekoľko strán, takže sú knihami len formálne.

Biblické texty majú bohatý a rôznorodý obsah. Jednotlivé časti biblie pochádzajú z rozličných období a vznikali postupne v priebehu celého tisícročia. Čo ich však spojilo do zväzku pod spoločným názvom biblia? Vytvorenie toho, čo sa v kresťanskej cirkvi označuje slovom kánon. Knihy, z ktorých sa skladá biblia, vytvárajú kánon, t. j. cirkvou schválený súbor kresťanského Písma svätého, ktorý obsahuje vierouku tohto náboženstva a mnohé texty, používané pri bohoslužbách. Časť tohto súboru uznáva za posvätnú i judaizmus – o tom sa podrobnejšie zmienime v ďalšom výklade. Kvôli presnosti treba dodať, že asi desať z uvedeného počtu biblických kníh nepatrí do kánonu, ale tvorí čosi ako jeho prílohu.

Biblia sa člení na dve rozlične rozsiahle časti – Starý a Nový zákon; kým Starý zákon tvorí ¾ jej rozsahu, Nový zákon iba ¼. Starý zákon sa považuje za svätú knihu tak v judaizme, ako aj v kresťanstve, zatiaľ čo Nový zákon iba v kresťanstve.

Judaizmus a kresťanstvo majú do istej miery odlišné zloženie a text Starého zákona. Už sme spomínali biblické knihy, ktoré nepatria do kresťanského kánonu. V židovskej biblii takéto knihy vôbec nie sú, v pravoslávnej a katolíckej sú, avšak v pravoslávnej sa označujú špeciálne ako nekanonické a v katolíckej ako deuterokanonické, t. j. kanonické druhého stupňa. Protestantské cirkvi tieto knihy do svojich vydaní biblie nezaraďujú a k podtitulu Písmo sväté pridávajú prívlastok kanonické. Okrem celých biblických kníh sa za nekanonické považujú aj niektoré samostatné kapitoly a texty z kanonických kníh.

Prvých päť kníh Starého zákona tvorí tzv. Pentateuch (päť kníh Mojžišových). Kresťanská a židovská cirkevná tradícia pripisujú ich autorstvo mýtickému Mojžišovi, ktorému boh údajne odhalil svoj „zákon“ na hore Sinaj. Neskôr sa zastavíme pri otázke, kto bol skutočným autorom Pentateuchu. Na tomto mieste sa obmedzíme iba na konštatovanie, že Pentateuch, t. j. päť kníh Mojžišových zaujíma v Starom zákone najpoprednejšie a najvýznamnejšie miesto.

Za nimi nasleduje ďalších 41 kanonických kníh (v katolíckej biblii). Teológovia ich obyčajne členia na dve skupiny: dejepisné knihy a poučné alebo básnické spisy. V judaizme sa toto členenie odzrkadlilo v tom, že celý Starý zákon získal názov Tenak – tri spoluhlásky v tomto slove označujú tóru (Pentateuch), nebiim (proroci) a ketubim (poučné spisy). V kresťanskej literatúre sa zaraďujú knihy prorokov do skupiny dejepisných kníh. Ak chceme presnejšie klasifikovať knihy Starého zákona, musíme odlíšiť skupinu dejepisných kníh od kníh prorockých, pretože Starý zákon skutočne obsahuje mnohé knihy, ktoré majú väčšiu historiografickú hodnotu než ostatné. Medzi ne patria Kniha sudcov, štyri knihy kráľov, dve knihy Kroník alebo Paralipomenon, dve knihy Ezdrášove. Proroci sa podľa tradície delia na veľkých a malých. K veľkým prorokom patria Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel, k malým patrí dvanásť prorokov – Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš a ďalší.

Súbor poučných spisov zahŕňa obsahovo veľmi rôznorodé diela. Ich spoločné znaky sa nedajú až tak presne definovať, a možno preto získali taký neurčitý názov – poučné spisy. Do tejto skupiny patria osobitné filozofické traktáty (Ecclesiastes, Kniha Jóbova), zborník modlitebných piesní Žaltár, ako aj lyricko-erotická poéma, ktorá nemá nijaký vzťah k náboženstvu a k bohu, Pieseň piesní. Túto skupinu kníh Starého zákona možno označiť za „a ostatné“, „a iné“ alebo „a ďalšie“, za to, čo sa nedá nikam zaradiť.

Bolo by chybou myslieť si, že spomínané skupiny biblických kníh sú v cirkevných a synagogálnych vydaniach biblie zoradené v uvedenom poriadku. Naše zoskupenie je do istej miery logické, kým zoradenie biblických kníh sa podriaďuje cirkevnému a synagogálnemu kánonu. Toto usporiadanie sa sčasti odlišuje i v kresťanskej a v židovskej biblii. Kým v prvej napríklad knihy Kroník alebo Paralipomenon nasledujú bezprostredne za knihami kráľov, v druhej sú tieto knihy zaradené až na samý koniec Starého zákona. V židovskej biblii je na inom mieste Žaltár, Kniha proroka Daniela i mnohé iné. Toto usporiadanie napokon nemá podstatný význam ani v jednom, ani v druhom prípade, pretože sa neriadi nijakým ustáleným princípom, či už chronologickým, alebo logickým.

Ako sme už povedali, pravoslávne a katolícke vydania biblie obsahujú okrem kanonických kníh aj knihy nekanonické: Knihu Tobiášovu, Knihu Judit, Knihu proroka Barucha, Ecclesiasticus a iné. Niekedy sa tieto knihy v literatúre označujú za apokryfické, čo však nie je správne. Protestantskí teológovia a historici kresťanstva nerobia rozdiel medzi nekanonickými a apokryfickými knihami Starého zákona; oboje sú pre nich jednoducho dokumenty, ktoré nemajú nijaký vzťah ku kresťanskej viere. Pravoslávna a katolícka cirkev ich však veľmi prísne odlišujú; nekanonické knihy zaraďujú do svojich vydaní biblie, kým publikovanie apokryfov ako Nanebovstúpenie Mojžiša, Kniha Henochova, Kniha jubileí, Testament dvanástich patriarchov a podobne je v cirkevných vydaniach vylúčené. Samo slovo apokryf znamená utajený, tajný, skrytý. V tomto názve sa zrejme odzrkadlila skutočnosť, že kresťania mali svojho času zakázané čítať apokryfické knihy, takže ich mohli čítať iba tajne.

Nový zákon je v tomto ohľade jednoduchší. Pozostáva z 27 kanonických kníh, usporiadaných v ustálenom poradí, ktoré akceptujú všetky cirkvi: začiatok tvoria štyri evanjeliá (Matúša, Marka, Lukáša a Jána), potom nasledujú Skutky apoštolské, 21 apoštolských listov, z ktorých 14 sa pripisuje apoštolovi Pavlovi, a napokon Zjavenie Jána apoštola alebo Apokalypsa. Nový zákon neobsahuje nekanonické knihy, má však niekoľko desiatok apokryfov. Pôvodne ich bolo ešte viac, no mnohé sa do súčasnosti nezachovali alebo sa zachovali iba čiastočne. Knihy Nového zákona nie sú usporiadané chronologicky, t. j. podľa toho, kedy vznikli.

Biblia ako celok predstavuje súhrn úryvkov, „kníh“ a textov, rôznorodých z hľadiska obsahu, obdobia vzniku i literárnej formy. Kresťanskí a judaistickí ideológovia napriek tomu zastávajú tézu, že biblia je celok, jednotné dielo, naplnené spoločnými ideami. Z tohto dôvodu katolícky Slovník biblického bohoslovia uvádza:

„Hoci sa Biblia skladá z viacerých samostatných kníh, biblický jazyk je do istej miery jednotný.“ [1]

Slovník vyhlasuje túto jednotu za „jeden zo základných faktov viery“. Ako sa však dá dokázať, že taký celkom beztvarý konglomerát rôznorodých elementov, akým je biblia, tvorí jednoliaty celok, keď vidíme, že to protirečí skutočnosti? Autori Slovníka priznávajú, že sa to dokázať nedá.

„Jednoliatosť Biblie,“ píšu uvedení autori, „potvrdzuje úplne spoľahlivo iba viera, a len ona určuje hranice tejto jednoliatosti… Kritérium je dané iba vierou.“ [2]

Prečo sa však kresťanská cirkev (a vo vzťahu k Starému zákonu aj židovská cirkev) pridŕža tézy o jednote biblie, zjavne protirečiacej skutočnosti? Iba preto, lebo si v nej hľadá istú náboženskú platformu, ktorú možno predkladať veriacim ako zdroj najvyššej pravdy, ako oporu náboženstva.

Pôvodný text Starého zákona bol napísaný v starohebrejčine (len veľmi málo úryvkov v aramejskom jazyku), kým pôvodný text Nového zákona v starogréčtine. Existujú, pravda, názory, že niektoré knihy Nového zákona, najmä Evanjelium Matúša, boli napísané aramejsky a až potom preložené do gréčtiny, ale z týchto hypotetických aramejských textov sa do dnešných čias nezachoval ani riadok.

Starý zákon bol veľmi skoro preložený do gréčtiny. Tento preklad dostal názov Sedemdesiatich alebo Septuaginta, čo v latinčine znamená sedemdesiat. Pôvod tohto názvu treba hľadať v legende o vzniku tohto prekladu. Keď sa egyptský kráľ Ptolemaios II. Filadelfos dozvedel, že v Judei existuje „Mojžišov zákon“, rozkázal svojmu dvoranovi Židovi Aristeasovi, aby dal preložiť tento „zákon“ do gréčtiny. Aristeas poslal list jeruzalemskému veľkňazovi Eliazarovi, v ktorom ho požiadal, aby mu poslal prekladateľov. Prišlo 72 osôb – po 6 z každého z 12 izraelských kmeňov. Ubytovali ich na ostrove Faros, kde každý z nich preložil počas 72 dní samostatne celý text Pentateuchu: a hoci boli prekladatelia navzájom izolovaní, všetkých 72 textov sa doslovne zhodovalo. Nepravosť „Aristeasovho listu“ je nezvratne dokázaná. V skutočnosti je história Septuaginty úplne iná.

V posledných storočiach pred naším letopočtom existovala v Alexandrii početná kolónia Židov. Títo zabudli svoju reč a ich rečou sa stala gréčtina, takže starohebrejský text Starého zákona sa pre nich stal nedostupným a potrebovali jeho grécky preklad. V dôsledku toho sa postupne objavovali preklady jednotlivých kníh Starého zákona. Úplný preklad bol pravdepodobne hotový až na začiatku nášho letopočtu. Kresťanské cirkvi považujú Septuagintu, takisto ako starožidovský originál, za výsledok božskej inšpirácie.

Na konci 4. storočia n. l. preložil bibliu sv. Hieronym do latinčiny. Tento preklad, ktorý dostal názov Vulgata (ľudový, všeobecne dostupný), si postupne získal medzi kresťanským duchovenstvom autoritu a stal sa napokon pre rímskokatolícku cirkev oficiálnym textom biblie, uznávaným takisto za výsledok božskej inšpirácie. Uvedené skutočnosti potvrdil tridentský koncil katolíckej cirkvi v 16. storočí, i keď pôvodný Hieronymov text bol čiastočne zmenený a opravený.

Tak katolícka, ako aj pravoslávna cirkev vystupovali proti prekladaniu biblie do národných jazykov. Napriek tomu sa v 9. storočí objavil slovanský text, ktorého tvorcami boli Cyril a Metod, a neskôr aj viacero ďalších prekladov. Prekladanie biblie do národných jazykov vo veľkom podporovali protestantské cirkvi. V 19. storočí začali vydávať bibliu v rozličných jazykoch všetky kresťanské cirkvi, vtedy vznikol aj ruský preklad, ktorý sa používa dodnes. V súčasnosti je biblia preložená takmer do všetkých jazykov sveta.

Vnútorné členenie textu biblických kníh je záležitosťou oveľa neskoršieho obdobia. V 13. storočí kardinál Štefan Langton rozdelil biblické knihy na kapitoly, v šesťdesiatych rokoch 16. storočia parížsky kníhtlačiar Robert Estienne rozdelil kapitoly na verše a očísloval ich. Toto „zdokonalenie“ štruktúry biblie prijal v jej starozákonnej časti s niektorými bezvýznamnými zmenami aj judaizmus.

„Kniha kníh“?

Kresťanstvo a jeho ideológovia sa pevne pridržiavajú biblie ako najvyššej duchovnej hodnoty a neprestávajú ju vychvaľovať ako „knihu kníh“, ako vzor múdrosti, krásy a ušľachtilosti. A keď nepostačujú fakty a dôkazy takéhoto hodnotenia, teológovia a teologizujúci filozofi vrstvia na seba „vznešené“ frázy, ktoré takmer nemajú reálny zmysel, ale znejú tajomne a noblesne. Napríklad známy pravoslávny teológ protojerej Sergej Bulgakov svojho času napísal:

„Biblia predstavuje celý svet, je tajomným organizmom, v ktorom sa nám darí žiť iba čiastočne. Nevyčerpateľnosť Biblie pre nás pramení súčasne v jej božskom obsahu, v jej pestrosti a rôznorodosti a napokon v našom vlastnom historicky sa meniacom stave ohraničenosti. Biblia – to je večné zoskupenie svetiel, ktoré plápolá nad nami na nebesiach, zatiaľ čo my sa pohybujeme vo svete obyčajnom a vnímame všetky svetlá ako nemenné, ale aj v novej polohe pre nás.“ [3]

Tento citát obsahuje namiesto konkrétnych a podstatných charakteristík iba vzletné výrazy a zdanlivo krásne prirovnania: tajomný organizmus, zoskupenie svetiel atď.

Do očí bije aj zjavné protirečenie niektorých základných charakteristík biblie, ktoré uvádza predchádzajúci citát. A čo je pre súčasnú biblickú teológiu osobitne dôležité, otázka, ako zladiť „večnosť“ a premenlivosť biblických obrazov a pojmov, sa v ňom šikovne zamotáva. Samy osebe sú tieto obrazy a pojmy nemenné, nám sa však zdajú historicky premenlivé. Obsahuje však biblia objektívnu pravdu, ktorá nezávisí od nášho vnímania? A ak ju nemôžeme postihnúť v jej skutočnom obsahu, načo nám je, nemohol nám ju stvoriteľ oznámiť v zrozumiteľnejšej podobe?!

V každom prípade je pre cirkev biblia potrebná práve v tej podobe, v akej existuje. V tom sa zhodujú nielen židovská a kresťanská cirkev, ale aj rozličné vierovyznania a denominácie vnútri samého kresťanstva bez ohľadu na ich organizáciu a kultové osobitosti.

V apríli roku 1979 zasadala v NSR Ekumenická pracovná skupina evanjelických (luteránskych – pozn. autora) a katolíckych teológov. Hlavným predmetom rokovania bola otázka jednoty cirkvi. Za základ tejto jednoty vyhlásila uvedená skupina evanjelium ako časť biblie, ale aj bibliu ako celok.

„Jednota cirkvi,“ uvádza sa v prijatom dokumente, „môže byť iba jednotou v evanjeliu.“ [4]

Biblia ako celok je – po latinsky povedané – norma normans non normata.

„Z nej získavajú kázne a cirkevná prax neustále nové impulzy.“ [5]

Uvedená latinská formula znamená: norma, ktorá normuje, ale nie je normovateľná. Teda biblia je konečnou inštanciou pravdy, ktorá nezávisí od riešenia nijakého životného či svetonázorového problému ani od nijakej inštancie, a nič – ani rozum, ani veda, ani životná prax ľudí nemôžu bibliu „normovať“. Všetko ostatné, čo sa prejavuje v živote a v ľudskom duchu, najmä v bohosloví, možno nazvať normans normata, teda normované a normovateľné. Čím? Bibliou ako najvyššou autoritou.

Pozrime sa, čo o význame biblie, a najmä Nového zákona, pre kresťanstvo uvádza najnovšia dvanásťdielna americká publikácia venovaná jej výkladu:

„Jestvuje iba jedna konečná a absolútna autorita pre vieru a cirkevné dianie, a teda i pre vieru a život každého veriaceho: živý Kristus, ktorý hovorí prostredníctvom ducha svätého.“ [6]

Autorita Krista a biblie, ako ďalej vysvetľuje autor tohto výkladu, sú navzájom neoddeliteľné. Známy katolícky autor Daniel-Rops o biblii hovorí:

„Je to jedinečná, absolútne nevyčerpateľná kniha, je to kniha boha i človeka.“ [7]

A ak sme natoľko opovážliví, že ju podrobujeme historickému výskumu, „nesmieme zabúdať, že je to predovšetkým dielo božie“. [8]

Takéto názory hlásajú všetky kresťanské cirkvi. Obsahujú ich aj najzávažnejšie listiny Moskovského patriarchátu. V tejto súvislosti treba spomenúť ponaučenia, ktoré dával pravoslávnemu duchovenstvu vo svojich ústnych a písomných vystúpeniach moskovský patriarcha Pimen.

„Pamätajte,“ hovorí, „že bez poznania biblie a bez osvojenia si jej ducha nemá dušpastierstvo nijakú silu. Čítanie biblie a rozjímanie o nej sa preto musí stať pravidlom celého vášho života. Len vtedy bude táto svätá kniha odhaľovať duchovnému pastierovi všetko, čo potrebuje na upevnenie našej viery a na kresťanskú výchovu ovečiek.“ [9]

Treba poznamenať, že kresťanská výchova ovečiek nezahŕňa len „upevňovanie ich viery“, ale musí poskytovať aj rady do života, kódex správania tak v spoločnosti, ako aj v osobnom živote.

Bibliu považuje za symbol svojej viery, za „knihu kníh“ nielen kresťanstvo, ale i judaizmus, vysoko ju hodnotí aj islam. Pre judaizmus je Starý zákon zjavením, zoslaným bohom Jahvem len Židom a nikomu inému, pričom práve v tomto dokumente sú obsiahnuté sľuby, ktoré dal boh svojmu „vyvolenému národu“, ako aj záväzky, ktoré tento národ pred bohom prijal. Nebyť tóry, t. j. Pentateuchu, ako tvrdia rabíni a židovskí klerikáli vôbec, nebolo by judaizmu, nebolo by židovstva. Islam zasa považuje bibliu za prípravný stupeň ku koránu a biblických patriarchov, najmä Mojžiša (Musu) a Ježiša (Isu), za bezprostredných predchodcov Mohameda. Nie náhodou niektorí súčasní idealistickí filozofi, ktorí sú zástancami náboženskej apologetiky, vyhlasujú bibliu za základ všetkých troch najvplyvnejších náboženstiev na svete, tvoriacich údajne jadro duchovného diania celej spoločnosti. Napríklad Karl Jaspers ich všetky považuje za „biblické náboženstvá“. [10]

Apologéti biblie sa vo svojej snahe vychváliť ju neobmedzujú iba na sféru náboženstva.

Katolícky teológ Daniel-Rops tvrdí, že biblia je „základom našej civilizácie“. [11] Karl Jaspers uvádza, že „Biblia a biblické náboženstvo sú zdrojom nášho filozofovania, stálym ukazovateľom a zdrojom právd“. [12] Títo, ale ani iní autori sa teda neobmedzujú iba na náboženstvo, ale hovoria o celkovom duchovnom živote človeka a ľudstva, o všetkých duchovných a sociálnych hodnotách. (Trúfajú si vskutku vysvetliť priveľa.)

V buržoáznych štátoch, dokonca aj tam, kde je cirkev formálne odlúčená od štátu, biblia vo veľkej miere zasahuje do rozličných oblastí spoločenského diania a životného štýlu. Prezident Spojených štátov amerických prisahá tak, že položí ruku na bibliu. Takým istým spôsobom skladajú prísahu svedkovia pred súdom. „Kniha kníh“ sa vo veľkom rozširuje a propaguje nielen v kníhkupectvách a knižniciach, ale aj v hoteloch, sídlach politických strán, v najrozličnejších obchodoch. Vydáva sa v mnohomiliónových nákladoch a v mnohých jazykoch; k decembru roku 1978 bola biblia preložená do 1 659 jazykov a nárečí. [13] Duchovní pastieri sa veľmi snažia, aby sa bibliou riadili v živote ľudia všetkých rás a národov na zemi.

Biblickou problematikou sa neustále zaoberajú mnohí teológovia, cirkevní a svetskí historici, filozofi, literárni historici. Iba v priebehu roku 1975 bolo v rozličných krajinách vydaných 8 031 kníh alebo článkov venovaných skúmaniu biblie. [14] Len bibliografických periodických publikácií s biblickou tematikou je vo svete 52. Treba uviesť, že medzi týmto množstvom literatúry nie sú len apologetické publikácie, ale aj seriózne vedecké práce historického, historicko-literárneho a kritického charakteru. Sám fakt, že sa vydávanie biblických publikácií tak rozmáha, svedčí o tom, že ani v súčasnej epoche biblia nestratila svoj spoločenský význam. Iná vec je, aký charakter má tento význam, akú úlohu v živote súčasných ľudí hrá táto kniha, čo obsahuje a aký je jej pôvod.

Dva možné prístupy k vedeckému skúmaniu biblických kníh

Aj v tej podobe, akú dala biblii židovská a kresťanská cirkev, nachádzame mnoho výtvorov starovekého folklóru – ľudovej tvorby viacerých kmeňov a národov Blízkeho východu. Počas celého tisícročia sa táto tvorba najprv hromadila v ľudskej pamäti, neskôr sa zachytila v rôznych rukopisoch a postupne napĺňala spoločnú ľudovú pokladnicu. Podľa žánru išlo o rozprávky, novely, mýty, pohrebné, víťazné, oslavné a kultové piesne, zbierky podobenstiev a aforizmov, zaklínadlá, v ktorých sa odzrkadľoval život vtedajších ľudí; spoločenské udalosti, najvýznamnejšie rodinné a osobné udalosti jednotlivcov, spôsob života a zvyky vtedajších čias, sociálne vzťahy, peripetie triedneho boja (odvtedy, ako sa spoločnosť rozdelila na triedy), vojny medzi štátmi, kmeňmi a kmeňovými zväzmi, vzťahy medzi kmeňmi a medzi národmi. Ako všetky výtvory ľudského ducha, aj tieto načrtávali predovšetkým vzťahy medzi ľuďmi; lásku a nenávisť, spoluprácu a boj, ktoré sa prejavili v sociálnej psychológii, v masových a individuálnych emóciách, v žiali i radostiach, v pohode i strachu.

Celý tento súhrn prejavov ľudského vedomia – spoločenského a zároveň individuálneho – nemohol v tých časoch nadobudnúť inú ideologickú podobu než náboženskú. Ako sa vyjadril Friedrich Engels (v súvislosti s inou historickou epochou, no platí to aj pre danú epochu), pocity más boli sýtené náboženskou potravou. Vzájomné vzťahy ľudí boli sprostredkované ich vzťahmi k bohom a iným nadprirodzeným bytostiam a silám. Celý život vtedajších ľudí – spoločenský i osobný, výrobný, politický, rodinný – sa odzrkadľoval vo folklórnych výtvoroch. Bol to fantastický odraz, ktorý sa podivuhodne lomil vo vedomí vtedajších ľudí cez prizmu nábožensko-mystického vnímania sveta. Všetky kategórie a formy spoločenského vedomia, či už veda a umenie, morálka a právo, politické názory i chápanie rodinných vzťahov, sú zastúpené vo vtedajšom folklóre ako nábožensko-fantastický odraz reálnych situácií a vzťahov.

To, čo sme práve povedali, sa nevzťahuje iba na biblické knihy. Kultúrna história nám uchovala veľké množstvo folklórnych epických zbierok a samostatných diel, ktoré vytvorili rozličné národy a kmene: staroindické védy, Homérove eposy, islandské ságy, Edda, Mahábhárata a Rámájana, Kalevala i Nartský epos. Z hľadiska obsahu i tematickej šírky, chronologického rámca, rôznorodosti a bohatstva materiálu, z hľadiska umeleckých hodnôt biblia zaujíma medzi nimi popredné miesto. Zbierka starovekých folklórnych výtvorov, ktorá sa nazýva biblia, je významným historickým a kultúrnym javom, ktorý si zasluhuje pozorné bádanie.

Biblické knihy vysvetľujú fakty a udalosti, ktoré sa dotýkajú prevažne histórie starovekých Židov, ale aj mnohých iných starovekých národov žijúcich v okolí Stredozemného mora. Tento výklad je deformovaný a skreslený nábožensko-mystickým rúchom, takže nie všetko, čo sa v biblii hovorí o historických udalostiach, možno pokladať za pravdivé. A predsa sa v biblických správach musela odraziť skutočnosť. Sociálne a národné boje, vojny i uzavretia mieru, vládnutie kráľov, činnosť vojenských veliteľov i zákonodarcov, ich vzájomné vzťahy, to všetko sa odráža v rozprávaní biblických kníh. A hoci je tento odraz skreslený fantáziou, hoci je spravidla tendenčný tak z náboženského, ako aj z národného hľadiska, napriek tomu má veľkú hodnotu. Historik zaoberajúci sa starovekom nemôže chodiť nevšímavo okolo faktov, ktoré nachádza v biblických knihách. Musí s nimi pracovať ako s historickým zdrojom, rešpektovať špecifický náboženský charakter biblických povestí i ich národnú tendenčnosť, a prirodzene, využívať pritom všetky prístupné historiografické metódy na kritiku týchto zdrojov.

Kritika biblie v uvedenej rovine je len kritikou analytickou so zreteľom na historické, folkloristické, teda v podstate historicko-literárne, lingvistické skúmanie – na úrovni historicko-porovnávacej jazykovedy. Veľmi dôležitá je analýza biblie z hľadiska dejín spoločenského myslenia starovekých národov. To je kritika na akademickej úrovni, t. j. kritika v tom zmysle, ktorý jej pripisuje Výkladový slovník ruského jazyka: „posudzovanie, analýza, skúmanie (preskúmanie) niečoho“. Takáto všestranná kritika biblie je vďačnou úlohou vednej disciplíny nazývanej biblistika alebo biblická kritika.

Nemôžeme sa však obmedziť iba na takúto kritiku biblie.

Ak porovnávame bibliu s inými folklórnymi epickými zbierkami staroveku a náboženskými dokumentmi, zistíme, že je v jednom smere úplne výnimočná: len ona si zachovala aktuálny ideologický význam. Ťažko dnes nájdeme na svete ľudí, ktorí by verili v reálnu existenciu olympských bohov alebo nadprirodzených bytostí z Kalevaly či Nartského eposu. Bolo by asi smiešne, keby niekto začal presviedčať súčasného človeka, že nijaký Zeus na Olympe nejestvuje.

V prípade biblie je situácia úplne iná. Milióny ľudí na celom svete ju ešte považujú za svätú knihu a veria, že jej rozprávania zodpovedajú pravde, nech by sa dotýkali čohokoľvek.

Pred nami nie je jednoducho folklórna literárna pamiatka, ale náboženský a bohoslužobný dokument dvoch náboženstiev, ktoré majú významnú úlohu v súčasnom ideologickom boji, v boji medzi nábožensko-mystickým a vedeckým svetonázorom. A keďže dnes ešte mnohí ľudia vidia v biblii nepostrádateľný zdroj pravdy, produkt božského zjavenia, dokonca vzor pre život a zdroj osobnej i spoločenskej morálky, je biblia účinným ideologickým dokumentom, využívaným kresťanskou a židovskou cirkvou vo svoj prospech a v prospech sociálnych síl, ktoré za nimi stoja. Preto je výskum biblie z ideologického hľadiska aj v súčasnosti mimoriadne aktuálny.

Biblia nás núti priamo s ňou polemizovať, hoci na prvý pohľad sa takáto polemika môže zdať nezvyklá. Načo máme vlastne na konci 20. storočia polemizovať s predstavami a učeniami, ktoré vznikli pred dvoma-troma tisícročiami? Veď je samozrejmé, že ľudstvo za toto obdobie pokročilo vo všetkých oblastiach života, najmä v oblasti duchovnej kultúry! A my vraj nemusíme vyvracať názory ľudí z raného obdobia ľudského rodu, iba ich skúmať z historického hľadiska. Keďže sa však tieto názory podávajú súčasnému človeku ako pravdivé, musíme sa zaoberať ich kritikou nielen z hľadiska skúmania ich pôvodu a historického výskytu, ale aj z hľadiska priameho vyvracania príslušných predstáv.

Pochopiteľne, pokiaľ chceme niečo vyvrátiť, musíme obsah toho, čo vyvraciame, aj vysvetliť. V danom prípade je táto úloha komplikovaná viacerými okolnosťami.

Spomínali sme už, že biblia poskytuje veľmi pestrý a rôznorodý materiál. Je možné v tomto materiáli nájsť isté základné línie, prenikajúce celý jej obsah? Vo všeobecnosti áno, i keď pritom musíme zanedbať mnohé, niekedy dokonca dôležité a podstatné detaily. Tieto základné línie sú reálne, pretože počas prvého tisícročia pred n. l. sa isté črty svetonázorových predstáv národov Blízkeho východu, najmä Židov, v podstate nemenili. No pokiaľ ide o spoločenské javy a historické osudy ľudí a národov, tu sám chod histórie a jej udalosti, triedny boj a prebiehajúce etnické procesy vnášali do spoločenského vedomia stále nový materiál, nové myšlienky a heslá, takže uvedené základné línie sa postupne modifikovali, čo sa odzrkadlilo aj v biblických knihách. Preskúmať tento vývoj je veľmi zaujímavá úloha.

Ťažkosti s výkladom biblie spočívajú predovšetkým v tom, že jej súčasní židovskí a kresťanskí vykladači (exegéti) podávajú rôznorodé vysvetlenia biblického textu, pripisujú mu rozličný zmysel, ktorý najčastejšie nezodpovedá tomu, čo text priamo hlása. V tomto štádiu výkladu nie je našou úlohou objasňovať ich názory, no vrátime sa k nim neskôr. Teraz sa zameriame na vysvetlenie obsahu biblických kníh bez ohľadu na jeho interpretáciu kresťanskými a židovskými biblistami.


[1] Slovar biblejskogo bogoslovija. Brusel 1974, s. XI.
[2] Tamže.
[3] Bulgakov, S.: Pravoslavije. Očerki učenija pravoslavnoj cerkvi. Paríž 1962, s. 66.
[4] Herder-Korrespondenz, 1979, N. 6, s. 307.
[5] Tamže.
[6] The Interpreter’s Bible (12 vv.). New York – Nashville 1971, v. 1, s. 24.
[7] Daniel-Rops: Que est ce que la Bible. Paris 1955, s. 7.
[8] Tamže, s. 50.
[9] Pimen, Patriarch Moskovskij i vseja Rusi: Slova, reči, poslanija, obraščenija, 1957 – 1977. Izdanije Moskovskoj patriarchii. Moskva 1977, s. 375.
[10] Pozri Jaspers, K.: Der philosophische Glaube. München 1952.
[11] Daniel-Rops: cit. dielo, s. 7.
[12] Jaspers, K.: cit. dielo, s. 89.
[13] Pozri Bulletin of United Bible Societies. Stuttgart 1979, 1 – 2 Quart, s. 139.
[14] Pozri Elenchus Bibliographicus Biblicus. Rome 1976, v. 57.


Knihu vydala Pravda, tlačový kombinát KSS, NAKLADATEĽSTVO PRAVDA, nositeľ Radu práce, ako svoju 3016. publikáciu, II. vydanie, Bratislava 1986.

Translation © PhDr. Juraj Zelman, CSc., 1984
Copyright © Politizdat, 1982

2 odpovede na “Biblia očami vedy – úvod”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *