Štúdie v evolučnej biológii viedli k záveru, že ľudské bytosti pochádzajú z ich opičích predkov. Táto asociácia bola predmetom búrlivých debát medzi vedcami už za Darwinových dní. Dnes však niet preukazných vedeckých pochybností o úzkom evolučnom vzťahu medzi všetkými primátmi, vrátane ľudí.
Mnohé z najdôležitejších objavov paleontológie posledného storočia sa vzťahujú na evolučnú históriu ľudí. Ako fosílie sa našiel nie jeden ale mnoho spojujúcich článkov – medzistupňov medzi rozličnými vetvami rodokmeňa ľudí. Tieto spájajúce fosílie sa vyskytujú v geologických usadeninách stredného veku. Dokumentujú čas, obdobie, a rýchlosť, akou prebiehal vývoj primátov a ľudí.
Vedci vykopali tisíce fosílnych vzoriek, reprezentujúcich ľudský rod. Veľký počet z nich sa nedá prisúdiť modernému ľudskému druhu Homo sapiens. Väčšina týchto vzoriek má dobre určený vek, často pomocou rádiometrie. Spolu vytvárajú dobre rozvetvený rodostrom, ktorého časti vyznačujú všeobecnú evolučnú následnosť, vedúcu od opiciam podobných foriem k modernému človeku.
Paleontológovia objavili v skalných vrstvách, starších ako štyri milióny rokov, početné druhy vymretých opíc – ale nikdy nie niektorého člena ľudskej rodiny. Australopithecus, ktorého najstaršie známe fosílie sú asi štyri milióny rokov staré, je druh, ktorý má niektoré znaky bližšie opiciam a iné bližšie modernému človeku. Početné znaky, vrátane dlhých ramien, krátkych nôh, stredne dlhých prstov na nohách, ako aj znaky hornej končatiny, svedčia, že príslušníci tohto druhu strávili značnú časť života na stromoch. Ale už chodili vzpriamene po zemi, ako ľudia. Vo stvrdnutom vulkanickom prachu sa našli prekrásne zachované dvojnohé stopy australopiteka a iných vymretých zvierat. Väčšina našich predkov typu Australopithecus vymrela asi pred dva a pol miliónmi rokov, kým tie jeho druhy, ktoré sú na postranných vetvách rodokmeňa, prežili popri lepšie vyvinutých hominidoch ešte jeden milión rokov.
Typické kosti najstaršieho druhu ľudského rodu, Homo, sa datujú do vrstiev hornín starých asi 2,4 milióna rokov. Fyzikálni antropológovia sa zhodujú v názore, že Homo sa vyvinul z jedného druhu australopiteka. Pred dvomi miliónmi rokov mali prví zástupcovia druhu Homo priemernú veľkosť mozgu asi jedenapolkrát väčšiu ako Australopithecus, ale stále podstatne menšiu ako moderní ľudia. Tvary panvových a nohových kostí svedčia, že títo včasní ľudia neboli prechodní šplhavci ako Australopithecus, ale chodili a behali na dlhých nohách ako moderní ľudia. Tak ako Australopithecus vykazoval komplex opičích, ľudských a prechodných znakov, tak bol Homo niektorými znakmi prechodom medzi australopitekom a moderným človekom, ale bližší k modernému človeku v iných aspektoch. Najranejšie kamenné nástroje sú v skutočnosti toho istého veku ako najranejšie fosílie druhu Homo. Raný Homo mal väčší mozog ako Australopithecus a bol výrobcom kamenných nástrojov.
Fosílny záznam pre obdobie medzi 2,4 milióna rokov a teraz obsahuje ostatky kostier viacerých druhov pričleňovaných k druhu Homo. Novšie druhy majú väčšie mozgy ako staršie. Fosílny záznam je dosť kompletný na to, aby dokázal, že ľudia sa najprv rozšírili z miesta svojho pôvodu v Afrike do Európy a do Ázie, a to pred málo menej ako dvomi miliónmi rokov. Rozličné typy kamenných nástrojov sa spájajú s rozličnými populáciami. Novšie druhy s väčšími mozgami obyčajne používali premyslenejšie nástroje ako staršie druhy.
Aj molekulárna biológia dodala silné dôkazy o úzkom vzťahu medzi opicami a ľuďmi. Analýzy početných proteínov a génov ukázali, že ľudia sú geneticky podobnejší šimpanzom a gorilám ako orangutanom a iným primátom.
Vedci extrahovali DNA aj z jednej dobre zachovanej kostry vymretého ľudského druhu známeho pod menom neandertálsky človek; bol príslušníkom rodu Homo a je považovaný za poddruh (subspecies) Homo sapiens alebo osobitný druh (species). Na základe molekulárnych hodín, ktoré používajú známe rýchlosti genetických mutácií, divergovala neandertálska línia od línie moderného Homo sapiens pred menej ako pol miliónom rokov, čo je úplne v súlade s fosílnym záznamom.
Na základe dát molekulárnej biológie a genetiky sa evolucionisti zhodujú na hypotéze, že moderný Homo sapiens, jednotlivec veľmi podobný nám, sa vyvinul z archaickejších ľudí pred asi 100 000 až 150 000 rokmi. Veria, že k tomuto prechodu došlo v Afrike a moderní ľudia sa potom rozšírili do Ázie, Európy a nakoniec do Austrálázie a Amerík (Australasia and the Americas).
Objavy pozostatkov hominidov za ostatné tri desaťročia vo Východnej a Južnej Afrike, na Strednom východe a inde sa spájajú s pokrokmi v molekulárnej biológii a dávajú vznik novej vednej disciplíne – molekulárnej paleoantropológii. A táto nová výskumná oblasť produkuje stále viac a viac dôkazov pre genetickú príbuznosť medzi ľudskými bytosťami a africkými opicami.
Výskumy verejnej mienky ukazujú, že mnohí ľudia veria na božskú intervenciu, ktorá aktívne riadila vývoj ľudských bytostí. Veda nemôže komentovať úlohu, ktorú môžu mať v ľudských záležitostiach nadprirodzené sily. Ale vedecké výskumy vedú k záveru, že tie isté sily, ktoré sú zodpovedné za vývoj všetkých ostatných foriem života na Zemi, možno brať do úvahy aj pri vývoji ľudských bytostí.
Záver
Vedenie je jediná cesta ako získať vedomosti o nás a o svete okolo nás. Ľudia poznávajú aj mnohými inými spôsobmi, ako je literatúra, umenie, filozofické uvažovanie a náboženská skúsenosť. Vedecké poznatky môžu obohatiť estetické a morálne vnímanie, ale táto oblasť presahuje hranice vedy, ktorá sa snaží o lepšie poznanie prírodného sveta.
Námietka, že nestrannosť vyžaduje, aby sa na školách vyvážene prednášala evolučná teória aj „veda o stvorení“, prezrádza nepochopenie toho, čo veda je a ako sa uskutočňuje. Vedecké bádanie sa snaží porozumieť prírodným javom na základe pozorovaní a experimentov. A vedecké podávanie faktov a ich vysvetlenie musí byť opäť prístupné prevereniu pozorovaniami a pokusmi.
Kreacionizmus, inteligentný dizajn a iné tvrdenia o nadprirodzených intervenciách pri vzniku života alebo živočíšnych druhov nemôžu byť súčasťou vedy, lebo sa nedajú preveriť vedeckými metódami. Tieto tvrdenie podriaďujú pozorované fakty konštatovaniam založeným na autorite, zjavení alebo náboženskej viere. Dokumentácia, ponúkaná na podporu týchto tvrdení, sa typicky obmedzuje na špeciálne publikácie ich prívržencov. Tieto publikácie nepripúšťajú hypotézy, ktoré by boli schopné zmeny vo svetle nových faktov, interpretácií alebo pri dôkaze pripustenia, že išlo o omyl. Toto je v rozpore s vedou, kde každá hypotéza alebo teória ostáva trvale vystavená možnosti zamietnutia alebo modifikácie vo svetle nových poznatkov.
Nijaký predmet viery, ktorý má svoj pôvod skôr v doktrinárskom materiáli ako vo vedeckom pozorovaní, interpretácii alebo experimentoch, nesmie byť prípustný ako veda v žiadnom prírodovednom vyučovacom predmete. Včlenenie učenia takých doktrín do programu prírodovedných školských tried kompromituje ciele verejnej školskej výchovy. Veda mala veľký úspech pri vysvetľovaní prírodných javov, čo viedlo nielen k zvyšovaniu chápania vesmíru, ale aj k veľkým zdokonaleniam a zlepšeniam technológie, verejného zdravia a blahobytu. Rastúci význam vedy v modernom živote vyžaduje, aby sa v prírodovednom vyučovaní vyučovala veda, nie náboženstvo.
Americká akadémia vied (kolektív)
The National Academy of Sciences – je uznávaná spoločnosť významných odborníkov, zapojených do vedeckého a technického výskumu, oddaných podpore pokroku vedy a techniky a ich využitiu pre všeobecné blaho.
Preložil Rastislav Škoda. Pôvodne uverejnené: Zošity humanistov, príloha k č. 53, január 2006.