Vyhrané stretnutie v Doveri

O kreacionizme sa u nás nehovorilo ani v kostole – okrem občasných povinných vyznaní viery: také vysoké bolo percento ľudí dôverujúcich Darwinovej vývojovej teórii s jej vznikom nových druhov mutáciami a prírodným výberom; uznávajúcich teda africké opice za našich bratancov a sesternice.

Aj myšlienka inteligentného dizajnu (ID) bola u nás úplne neznáma a nezaujímavá – pre absolútnu väčšinu ľudí až asi do leta 2005, keď k nám začali prenikať správy o zaujímavej situácii v Amerike, kde celá polovica obyvateľstva verí, že pred asi 6 000 rokmi Pánboh stvoril človeka, takého, ako je dnes. To je jeden druh tzv. kreacionistov. Naproti tomu len 12 % Američanov akceptuje vývoj človeka zo zvierat – v katolíckom Poľsku je to až 75 % a u nás to nebude menej. Tesne pred koncom minulého storočia strácal pojem biblickej kreácie svoj lesk aj v kruhoch amerických protestantov a preto ich akademici pre zmenenú spoločenskú situáciu vymysleli nový obal kresťanského náboženského presvedčenia: jednoduchú historku stvorenia z Genezis v reči ľudu nahradili učenými úvahami o „nezjednodušiteľnej zložitosti“ živých bytostí, resp. ich orgánov, a to v reči vzdelancov, plnej latinských odborných výrazov. Plánovač sa stal dizajnérom, Stvoriteľ Kreátorom, ktorý kreuje ako módni návrhári či umelci svoj „inteligentný dizajn“ (ID). Keď má do činenia s ľuďmi, to s nimi interaguje (pre zaneprázdnenosť častejšie neinteraguje). Logicky mysliaci človek nezistí rozdiel medzi kreacionistami a ID-istami, resp. skrátka dizajnistami.

Kreacionisti opisujú svoje poslanie poraziť evolúciu vojenskými výrazmi, nazývajúc ho prinajmenšom zásadnou diskusiou o kultúrnej vojne. Nedávno sme boli svedkami výsledku jedného z rozhodných stretnutí tejto vojny: konca sporu Kitzmiller et al. verzus Školská rada Doverskej oblasti v Pennsylvánii.

Bol to prvý prípad zaoberajúci sa pokusom kreacionistov zaviesť do verejných škôl pojem ID. Centrum zákonov Thomasa Mora, ktoré zastupovalo pred súdom kreacionistický názor školskej rady, sa samo nazýva „mečom a štítom ľudí oddaných viere“. Podobne ostrou metaforou označuje Discovery Institute (DI, Ústav objavov) v Seattle svoje učenie, ID, ako „klin na roztrhnutie materialistického srdca modernej vedy“. ID je predstava, že živé organizmy sú príliš zložité na to, aby mohli vzniknúť postupnou evolúciou. Skladajú sa z mnohých súčiastok, ktoré nefungujú bez ostatných, a tak je pre vznik živých bytostí nevyhnutná vyššia moc, taktne nazývaná inteligentným dizajnérom, ktorá každú bytosť starostlivo naplánuje a na jeden raz vytvorí.

Kreacionisti sa zamerali na tento boj od roku 1987, keď Najvyšší súd neuznal v prípade Edwards verzus Aguillard „kreacionizmus“ za vedu, čo prakticky znamenalo zákaz vyučovania kreacionizmu na hodinách biológie vo verejných školách, keďže by to bolo v rozpore s prvým dodatkom americkej ústavy, prikazujúcim odluku štátu od cirkví.

Profesor práva Philip Johnson vymyslel vtedy „stratégiu klinu“ a vyzval prívržencov teórie mladej Zeme, starej Zeme a iných evanjelikálnych siekt, aby zanechali vnútorné boje medzi sebou a spojili sa do jedného šíku proti spoločnému nepriateľovi, materialistickej a ateistickej vývojovej teórii. Ich novou zbraňou mal byť ID.

Dôležité bolo dohodnúť sa na tom, že Boh – nie evolúcia – stvoril svet; to bolo ľahké. Otázka veku Zeme sa dala odložiť na čas, keď sa podarí dostať do škôl názor o ID. Pätnásť rokov brúsili svoje argumenty, sem-tam mali menšie šarvátky, no pripravovali epickú udalosť.

Boli aj namyslení. Ich vodca William Dembski sa verejne stavil o fľašu prvotriednej škótskej whisky, že ak raz dôjde k súdnemu pojednávaniu o tom, či sa má vo verejných školách učiť ID, prekoná ID bez problémov všetky ústavné prekážky. Teraz prišiel čas platiť.

Discovery Institute roky pretláčal ID do popredia lobovaním u poslancov, publikovaním smerníc a úvodníkov, vyrábal videá a poskytoval právne porady. Doverská školská rada konzultovala aj DI aj Morovo centrum, prv než hlasovala za zavedenie ID do vyučovania biológie. Morovo centrum prečesalo celú krajinu hľadajúc školskú radu, ochotnú stať sa skúšobným králikom a sľubovalo svoj meč aj štít pre očakávané stretnutie. Keď k tomu došlo v podobe žaloby jedenástich doverských rodičov, boli obidve skupiny pripravené.

Zostava Morovho centra vykazovala päť pracovníkov DI vrátane Williama Dembského a Michaela Beheho, jeho najchýrnejších reprezentantov, takže hnutie ID malo v súdnej sieni svoju najsilnejšiu zostavu na prednesenie svojich argumentov. Jeho oponenti mali byť okrem toho pod prísahou a to ich malo prinútiť odpovedať aj na otázky, pred ktorými údajne uhýbali.

Dembski štylizoval pre právnikov z Morovho centra otázky, ktoré mali vyprešovať pravdu „z darvinistov“. Nazval to „zverákovou stratégiou“, ilustrujúc túto myšlienku obrázkami hláv – aj Darwinovej, v podobe vypchanej panenky – drvených vo zveráku. Vrcholom všetkého malo byť pojednávanie pred republikánskym sudcom, menovaným prezidentom Georgom Bushom. Sudca John E. Jones im dal šesť týždňov trvania procesu na prednesenie svojich argumentov na dôkaz, že ID nie je náboženstvo, ale veda.

„A čo sa stalo, keď kreacionisti vytasili svoje meče a kliny za takejto ideálnej situácie?“

Utrpeli porážku na hlavu

Ako prichádzali dôkazy a svedectvá odborníkov v priebehu procesu, ukazovalo sa stále jasnejším, že nemôžu vyhrať. Dembski a ďalší dvaja experti DI opustili bojové pole tesne predtým, ako mali vypovedať. Na paralelnej konferencii American Enterprise Inštitútu, konanej počas doverského procesu, Morovo centrum verejne povzbudzovalo DI, aby navádzal školské rady začleniť do výučby ID – a hneď nato ich prestalo brániť. To nebolo čestné, lebo v tom čase jeho príslušníci Minnich a Behe – bez pochýb jeho najväčší šampióni – svedčili v Doveri a predložili dodatočné argumenty v podobe priateľského listu (amical brief).

Klin sa rozštiepil, nie klát. Nešlo len o to, že súd rozhodol, že obhajcovia ID v radoch školskej rady klamali, aby zastreli náboženské ciele politiky ID. Na začiatku bral sudca seriózne do úvahy tvrdenie ID, že to nie je náboženstvo, ale skutočná veda, no zistil, že argumenty v prospech tohto tvrdenia nie sú nijako presvedčivé. Súd zistil, a aj obrana musela uznať, že ID sa pokúša redefinovať vedu. Ako v predošlých kreacionistických procesoch, aj tu súd rozhodol, že nazvať niečo vedou nerobí z toho niečoho vedu. Sudca napísal:

„Vyslovili sme rozhodujúcu otázku, či je ID veda. (Na základe odpovedí) sme rozhodli, že nie je.“

Okrem toho súd rozhodol, že ID je rovnako ako iné formy kreacionizmu náboženstvo:

„Uzatvárame, že objektívny pozorovateľ ľahko spozná náboženskú povahu ID, či je dospelý alebo dieťa.“

Dlhá papierová vojna uľahčila tieto rozhodnutia. Nepomohlo vyhýbať sa B-slovám (Boh) a hovoriť o majstrovskom intelekte či transcendentnej nemateriálnej inteligencii. Odvolávať sa na také priezračné náhradky slov je menej presvedčivé ako sebaobrana osoby, ktorá prezradila identitu agenta CIA:

„Ja som nikdy nepovedala Valéria Wilsonová, ja som hovorila len o manželke vyslanca Wilsona.“

Súd však nechal prečítať aj interný dokument Ústavu výskumov o kline, kde sa zabudlo na lingvistický figový list a konštatuje sa, že hlavným cieľom ústavu je náhrada materialistických vysvetlení „teistickým chápaním prírody a ľudských bytostí ako stvorených Bohom“.

Najlepší obraz o charaktere ID sa dá získať poznaním života a diela jednotlivých pracovníkov Ústavu objavov. Jedným z nich je Jonathan Wells.

Kto je Jonathan Wells?

Jonathan Wells je starší pracovník v Centre pre vedu a kultúru na Ústave objavov v Seattle. Sám o sebe napísal:

„Po získaní titulu učiteľa náboženskej výučby v roku 1978 a PhD. v teológii v roku 1986 na Yalskej univerzite ma slová môjho duchovného otca (reverenda Sun Myung Moona, ktorý v roku 1954 založil v Kórei Cirkev zjednotenia, unitárov – pozn. prekl.), moje štúdiá a moje modlitby presvedčili, že musím zasvätiť svoj život vyvráteniu darvinizmu, ako už predo mnou mnohí príslušníci našej cirkvi zasvätili svoj život ničeniu marxizmu. Darwinova teória vylučuje dizajn (návrh, plán), a preto logicky aj boha, čím je zdrojom ateizmu. Preto som sa s veľkou radosťou dal do práce, keď ma v roku 1978 otec Moon spolu s tuctom ďalších seminaristov vyslal študovať prírodné vedy, aby sme sa pripravili na ťažký boj.“

V Berkeley získal Wells v r. 1994 PhD. v molekulárnej a bunkovej biológii. Podľa recenzentov Padiana a Gishlicka nasledovalo päť rokov neplateného pobytu na univerzite v Berkeley (1995 – 1999) bez vedeckej činnosti a publikácií, ktorý mu umožnil Phillip Johnson; to už bol v skutočnosti členom tvoriaceho sa kolektívu Ústavu objavov v Seattle. Wells trvá na zdôrazňovaní svojho vedeckého pozadia v tom čase a bráni sa nepresným uvedením spoluautorstva na dvoch (za štyri roky!) článkoch. Dá sa predpokladať, že vtedy už intenzívne pracoval na svojej budúcej knihe Ikony evolúcie.

Keďže podľa jeho názoru má evolučná teória vážne a škodlivé dôsledky pre náboženstvo, vedu a kultúru, rozhodol sa Wells venovať svoj život kritike tejto filozofie a zničeniu jej dominancie v školskom a vedeckom systéme súčasného sveta. To je jeho motivácia aj dnes. Nejde mu o vedeckú dokumentáciu, ale o zasiatie pochybností do myslí tých, ktorí sú o veciach slabo informovaní – to sa mu podarilo a darí. Možno pridať, že aj do myslí potentných kupcov takejto literatúry – to mu vychádza ešte lepšie, keďže jeho kniha sa prekladá do mnohých jazykov (Jonathan Wells, Ikony evoluce, Praha: Návrat domů 2005. Písali sme o nej v článku „Učiteľ a kreacionizmus“, časopis Prometheus 1/2006, s. 14 – 15).

Wells parafrázoval Dobzhanského vetu, že „nič v biológii nemá zmysel inakšie ako vo svetle evolúcie“ na „nič vo vede nemá zmysel inakšie ako vo svetle dôkazov“, proti čomu sa nedá nič namietať. Len – kto uzná, že kreacionizmus je veda?

Reakcie zástancov ID na doverský rozsudok

Ústav objavov už vydal niekoľko kníh ako reakcie na doverský rozsudok, napríklad Traipsing into evolution (asi Motanie sa po evolúcii, 2005). Predpokladáme, že ani slovenskí kreacionisti sa nezmieria so situáciou, v ktorej by si nechali svoju vieru v Boha pre seba ako oddelenú oblasť duchovna v zmysle prvého ľudského práva na slobodu svedomia, ale zriekli sa napr. evanjelizačných snáh. (Moja predpoveď sa splnila: Po napísaní tejto state sa mi dostala do rúk pobožná kniha Júliusa Krempaského Veda verzus viera (Bratislava: Veda, 2006), s problematikou ktorej sa zaoberáme inde.)

a) Kritika sudcu Jonesa ad personam

Reakcie kreacionistov na ponižujúcu porážku sa zameriavajú v prvom rade na zneváženie osoby sudcu Jonesa. Nazývajú ho „aktivistickým“ sudcom trpiacim na „sebaklam velikášstva“.

Vytýkajú mu, že v 139-stranovom rozsudku išiel oveľa ďalej, ako bolo potrebné. Keď raz rozhodol, že doverská školská rada konala z náboženských dôvodov, čo by bolo zrejme protiústavné a dosvedčuje to rad precedensov Najvyššieho súdu, nebolo vraj potrebné zaoberať sa otázkou, či je ID veda, či je evolúcia kompatibilná s vierou atď.

Prečo to urobil? Chcel si vraj zaistiť prominentné miesto v histórii súdnictva. Chcel byť prvý, kto sa definitívne vyslovil o ID, odoprúc mu vedecký štatút, čo považoval za účinnú prevenciu ďalších procesov, ktoré by boli plytvaním právnických, materiálnych a iných zdrojov. Tým prejavil namyslenosť o svojej veľkosti (delusions of grandeur), hoci opak je pravda:

Je federálnym sudcom v strednej Pensylvánii a hovorí, ako keby bol rozhodujúcejší ako väčšina pri Najvyššom súde Spojených štátov amerických. Osobuje si právo a povinnosť rozhodnúť o otázke, či je ID veda, a to záväzne pre všetkých sudcov v USA a aj pre budúcnosť. Nižšie federálne súdy sú síce viazané rozhodnutiami Najvyššieho súdu, ale nie rozsudkami nižších súdov rovnakej úrovne. Iní federálni sudcovia sa môžu odvolať na sudcu Jonesa, najmä na jeho legálne uvažovanie, ale pri prípadnom novom spore majú povinnosť rozhodnúť nezávisle a nestranne o faktoch, ktoré sa im predložili. Načo sú dobré všetky tieto invektívy? Vie sa, že doverský zákaz platí naplno len v súdnej oblasti, pre ktorú bol vyrieknutý, ale má obrovskú hodnotu precedensu, na ktorý sa iní sudcovia v budúcnosti iste budú odvolávať.

Phyllis Schlaffy, prezidentka Eagle Forum, dala Jonesovi meno „falošný sudca“ so sklonom „k aktivizmu“, ktorý „vrazil nôž do chrbta evanjelikálnych kresťanov, ktorí zvolili prezidenta, ktorý ho menoval sudcom“. Sudca Jones predvídal, že ho budú ohovárať, keď napísal:

„Tí, čo nesúhlasia s naším názorom, označia ho za produkt aktivistického sudcu. No budú sa mýliť, pretože toto nie je aktivistický súd. Prípad sa k nám dostal ako výsledok aktivizmu zle informovanej školskej rady, ovplyvnenej právnickou firmou, ktorá hľadala zámienku na testovanie ústavného problému s ID; prehovorila školskú radu zastávať nerozumnú a nakoniec protiústavnú politiku.“

Na skutočnosť, že sudca Jones je republikán, aktívny protestantský veriaci a vymenoval ho republikánsky prezident George Bush, že mu teda nemožno vytýkať liberalizmus či príslušnosť k Demokratickej strane (čo by sa mohlo rovnať intelektuálnej a niekedy aj fyzickej likvidácii), reagujú pracovníci DI opovržlivým pokrčením ramien:

„Ten že je oddane nábožný? Povesť!“

b) Sudca Jones podceňuje ID

Sudcovi Jonesovi sa vytýka, že „rozhodol bez štúdia spisov a argumentov“: v rozsudku napísal, že rozhodujúcim dôkazom neúspechu ID je absolútne chýbanie peer-edited (odborníkmi posúdených) výskumov, dát alebo publikácií, vlastných alebo cudzích, na jeho podporu. Len letmo sa vraj uvádza jeden článok Beheho, ale vôbec sa nespomínajú iné, uvedené v prílohe D priateľského listu, ktorý súdu predložila Nadácia pre myšlienku a etiku, ani tie, ktoré súdu predložil svedok Dr. Scott Minnich, biológ. Mám podozrenie, že to boli tie isté publikácie. Buďme si úprimní: Stále je reč o jednom článku M. Beheho v Protein Science – tá nezjednodušiteľná zložitosť; o Meyerovom článku v jedných Proceedingoch – o kambrijskej explózii a inteligentnom dizajne, ktorý jej vraj pravdepodobne predchádzal; a potom sú tu články v nábožensky zameraných časopisoch a pár popularizačných kníh. Čo je to proti tisícom článkov v tom istom časovom období na jednoznačnú podporu evolučnej teórie – a desiatkam článkov zamietajúcich názory hŕstky osamelých bojovníkov na severozápadných hraniciach štátu v Seattle?

Ostatne 1: Čaká niekto od kreacionistov dôkazy v prospech ich teórie inteligentného dizajnu, nezjednodušiteľnej zložitosti atď? Neviem si ani len predstaviť, ako by mohli či už kreacionisti alebo prívrženci ID dokázať, že niečo konkrétneho bolo alebo stvorené z ničoho, alebo z niečoho tak pretvorené, že sa to dá s dávkou ústupčivosti nazvať stvorením. To je niečo celkom iné, ako pochybovať o čo aj desiatich ikonách evolúcie, za ktoré sa vyhlásia tie javy či štádiá v priebehu miliárdročnej evolúcie, kde vedci nie sú si zatiaľ zajedno, ako to bolo. Dizajnisti napríklad tvrdia, že Darwinov rodokmeň vývoja živých organizmov neplatí – že tu nejde o vetviaci sa strom s jedným kmeňom, ale skôr o krík s viacerými podnožiami. Podľa toho by mal život viacero začiatkov na rozličných miestach a v rozličných dobách a existovali by línie jednotlivých potomstiev. Myšlienka je to možno zaujímavá, ale kde sú dôkazy? Pracujú na nich ideisti? Iste nie. Zmení to však niečo podstatného na veci, ak bude platiť miesto predstavy stromu vývoja života predstava kríka vývoja života? Aj krík má jeden koreň, z ktorého pod zemou vyrastá viac kmeňov. Ak kmene nie sú pod zemou spojené, sú to osobitné stromy.

Tisíce vedcov-evolucionistov hľadá denne odpovede na zatiaľ nezodpovedané otázky, ako sa to stalo, ale nech je ich riešenie akékoľvek, tých pár ideistov zakaždým namieta:

„Nie, veď to tak Kreátor stvoril alebo nechal stvoriť.“

Ostatne 2: Vzdelaní a informovaní ľudia o evolúcii nepochybujú – ani univerzitne vzdelaní vedci z DI. Totiž: títo nepochybujú o mikroevolúcii, o dedičnosti malých zmien typu domestikácia hospodárskych zvierat. Ale baktérie, červy, ryby, cicavce a predovšetkým človek – to už podľa niektorých muselo byť stvorené každé osobitne; to nazvime makroevolúciou, a tým je to niečo zásadne iné; cicavce sa nemohli vyvinúť z vtákov, o tom je dovolené pochybovať, lebo to sme nikdy nevideli. Veľkorysejší kreacionisti sa uspokoja s tromi zásahmi stvoriteľa: pri veľkom tresku, pri prvej živej bunke a pri stvorení človeka. Tento posledný bod ich bude stáť ešte veľa potu, lebo treba povedať,

• kedy sa v stádach ošklivých chlpatých opíc objavili ušľachtilé postavy Adama a Evy (s figovými listami?),
• kedy sa vajíčko a spermia stávajú človekom s „dušou“.

Najpovoľnejším kreacionistom stačí boží zásah pri veľkom tresku (podľa S. W. Hawkinga sa tak vyslovil pápež Ján Pavol II. v roku 1981 na konferencii jezuitov o kozmológii vo Vatikáne). Nemôžem si pomôcť, ale takéto kupecké počty mi pripadajú smiešne malicherné.

Ostatne 3: Diskusia sa vedie o evolúcii, nie o tom, čo bolo pred ňou a čo ju vyvolalo. Konkrétne povedané nepatrí do nej veľký tresk, resp. kto ho nariadil. Čo to bolo a ako to prebehlo, o tom majú vedci hypotézy. Čo tomu predchádzalo? Nič. Pred veľkým treskom čas nebežal, neexistoval. (Advocatus diaboli: Takže veľký tresk mohol byť dielom božím či iného inteligentného dizajnéra? Iste. Vrátane nasmerovania vývoja vesmíru zatiaľ na okolo pätnásť a života na tri a pol miliardy rokov? Sotva).

c) Sudca Jones nepochopil podstatu ID

Sudcovi Jonesovi sa vytýka, že nesprávne tvrdí, že ID „vyžaduje nadprirodzené stvorenie“. Že neberie na vedomie jednu z dôležitých premís ID, že na základe empirických poznatkov nevedia vedci povedať, či inteligentné príčiny, zistené modernou vedou, sú vnútri alebo mimo prírody (pozri príloha A k priateľskému listu Ústavu objavov).

Tu ide o viac ako o bičík batérie, tu ide o celú tzv. teóriu ID.

Tá tvrdí, že: „Každodenná skúsenosť nás učí, že zásadné znaky vesmíru a živých vecí sú produkty inteligentnej príčiny. No skúsenosť sama nevie rozhodnúť, či táto inteligentná príčina sídli v prírode, to je vo vesmíre, alebo sa nachádza mimo neho. To má rozhodnúť filozofia a metafyzika.“

Vo vede vraj nie je opakom prírodnej/prirodzenej (natural) príčiny nadprirodzená príčina, ako sme si zvykli myslieť donedávna, ale „inteligentná príčina“. Do učebných textov O pandách a ľuďoch napísali prívrženci ID už v roku 1993:

„Ak sa veda zakladá na skúsenosti, potom platí, že správa, zakódovaná v DNA, musí pochádzať z inteligentnej príčiny. Čo za inteligentné agens je to? Na to veda nedá odpoveď; musí ju prenechať náboženstvu a filozofii. To však nebráni vede, aby hľadala dôkazy pôvodu inteligentnej príčiny všade, kde môžu existovať: NASA hľadá mimozemskú inteligenciu programom SETI (Search for Extra Terrestrial Intelligence) – zatiaľ nadarmo, ale archeológia už vyvinula (pionieered) metódy na rozlíšenie prirodzených a inteligentných príčin.“

Tento posledný údaj ma priam vzrušuje, ale jednoducho mu neverím: vraj je o tom v O pandách a ľuďoch, 2. vyd. 1993, s. 126 – 127; kto mi pomôže skontrolovať to? (Cit. podľa www.discovery.org, s ktorým nedostávam spojenie).

Čo si máme myslieť o slovičkárstve s výrazmi nadprirodzený a inteligentný? Vidíme, že okrem bežného významu v každodennej reči môžu tieto slová dostať aj tajuplné súvisy. Ale prečo zavádzať miesto osvedčenej dvojice opozít (výrazov s opačným, protikladným významom) nerovnú dvojicu prirodzený a inteligentný? Čo je to za stanovisko, že rozhodnutie o tom, či inteligencia zodpovedná za biologické základy (života na Zemi) sídli mimo vesmíru (je nadprirodzená) alebo v ňom, urobíme bez pomoci vedy? Čo bolo mimo vesmíru, sa dosiaľ označovalo za nad-prirodzené, teraz to má byť inteligentné. Keď vidím, ako to na tejto zemi chodí, neviem, či by naozaj nebolo rozumnejšie usídliť sa mimo nej – voľne podľa Russella. Uvažujú takto vedci alebo veriaci?

d) Cirkus okolo knihy O pandách a ľuďoch

Vydavateľstvo tejto knihy, Nadácia pre myslenie a etiku (FTE, odnož Ústavu objavov), chcelo v rámci doverského procesu osobne vystúpiť s obranou myšlienky ID predstavením knihy O pandách a ľuďoch, ale sudca Jones to zamietol a povolil im len predloženie tzv. priateľského listu (amicus brief), a to najviac v rozsahu 5 000 slov vrátane poznámok pod čiarou, takže táto kniha sa uvádza len v bibliografii priateľského listu. No sudca Jones zaručene prelistoval jej dôležité vydania.

Kniha má za sebou celý rad vydaní. Ako Kreačná biológia a v duchu známych biblických predstáv opisuje stvorenie sveta jednorazovým šesťdňovým aktom, ktorý sa neobíde bez predstavy boha-stvoriteľa. V prvom vydaní z roku 1983 bolo 80 poukazov na „kreacionizmus“, do štvrtého v roku 1987 ich počet vzrástol na 120. Od piateho vydania sa slovo kreacionizmus postupne vytráca až k nule a nahradzuje ho výraz „inteligentný dizajn“; po prvé je párkrát použitý v tretej verzii, vo štvrtej je to už desaťkrát a postupne sú nahradené všetky „kreacionizmy“ takmer do jedného. Nie je to nápadné?

Ukázalo sa, že po rozhodnutí Najvyššieho súdu z roku 1987 (o zákaze vyučovania kreacionizmu vo verejných školách) boli v texte slová „kreacionizmus“ a „kreačná veda“ nahradené výrazmi „teória inteligentného dizajnu“ a z „kreačných vedcov“ sa stali „teoretici ID“; no definície týchto pojmov ostali nezmenené. Najnovšie vydania nepoužívajú náboženské výrazy Stvoriteľ, resp. nadprirodzený stvoriteľ, ani niet odvolania na biblické údaje napríklad v Genezis, ako to ešte dnes robia vyslovení kreacionisti; všetky tieto výrazy sa raz šikovne, inokedy menej šikovne obchádzajú tak, aby sa zachoval celkový zmysel kresťanskej náuky. Preto vyniesol sudca Jones posudok, že postupné vydania tejto knihy dokazujú, že ID je len prebalený, premenovaný kreacionizmus. No ani vynechanie výrazu „inteligentný dizajn“ by nič nezmenilo na náboženskom, nie vedeckom charaktere knihy.

Zástancovia ID sa preto nakoniec snažili obísť požiadavku vedeckého preverenia, pri ktorom neobstoja. Navrhli, aby sa na prírodovedných hodinách učil akýkoľvek opak vývojovej teórie, nie vyslovene ID. Ale takáto taktika by bola v najlepšom prípade neúprimná, v najhoršom prípade je to novinárska kačica.

e) Súdny prípad otroka Dreda Scotta

Niektorí kritici rozhodnutia sudcu Jonesa idú tak ďaleko, že mu odopierajú právo rozhodovať v otázke „rozvratných kultúrnych kontroverzií“, akou je vraj spor, či je ID veda alebo náboženstvo a či sa teda smie vyučovať vo verejných školách. John West (6.januára 2006) nelogicky prirovnáva tento rozsudok k aktivizmu federálnych súdov, ktoré sa pokúšali riešiť problém otroctva pred občianskou vojnou a ilustruje ho osudom otroka Dreda Scotta (asi 1800 – 1858).

V roku 1847 požiadal otrok Dred Scott americké súdy o slobodu, na ktorú mal na základe svojho života u viacerých „pánov“ nárok. O desať rokov, po dekáde rozličných rozhodnutí viacerých súdov a odvolaniach, sa jeho prípad dostal konečne pred Najvyšší súd Spojených štátov. A v prípade, ktorý možno označiť za najnehanebnejší v celej jeho histórii, vyniesol tento súd v marci 1857 rozsudok, že všetci ľudia afrického pôvodu – či už otroci alebo slobodní – nemôžu byť ani stať sa občanmi Spojených štátov amerických, a teda nemôžu podávať žaloby ani pred federálnymi súdmi. Sú to „bytosti nižšieho rádu“, nespadajúce vo Vyhlásení nezávislosti pod pojem „všetci ľudia“ a nemajúce podľa Ústavy nijaké práva. Najvyšší súd tiež rozhodol, že federálne vlády nemajú moc zakazovať otroctvo vo svojom štáte. Netreba povedať, že Scott ostal otrokom. Umrel za deväť mesiacov po konečnom rozsudku (1858).

Vo februári 1861 sa Lincoln stal prezidentom, v apríli 1861 vypukla občianska vojna. V apríli 1865 zavraždili Lincolna (atentát v divadle) a skončila sa občianska vojna; v decembri 1865 bolo otroctvo zrušené v celých Spojených štátoch amerických.

Mrazí ma pri pomyslení, žeby zástancovia ID mohli hnať spor tak ďaleko, ako to dohnali zástancovia otroctva v Spojených štátoch amerických. Mali by si uvedomiť skutočnosti, ktorá strana vyhrala spor o otroctvo.

f) ID vraj nie je prejavom amerického fundamentalizmu

Sudca Jones vraj neoprávnene tvrdí, že ID vyrástol na podnoži amerického kresťanského fundamentalizmu dvadsiateho storočia. Pritom vraj zabúda ako na diskusie starých Grékov, tak na diskusie Darwinových súčasníkov. Výraz „inteligentný dizajn“ použil po prvý raz ešte v roku 1897 oxfordský vedec F. C. S. Schiller ako alternatívu k slepej evolúcii. Je pravda, že zástancovia ID sa neodvolávajú na doslovné znenie knihy Genezis, netvrdia, že Zem je mladá, majúc 6 000 – 10 000 rokov a aj potopu sveta nechajú na pokoji. Stačí to na odvolanie obžaloby z kresťanského fundamentalizmu? Nestačí. Dôležitejšie ako ostrovčeky konkrétnych jednotlivostí je spomenuté správanie sa, napr. J. Wellsa.

Po súde Dembski zabudol na svoje diskreditované tvrdenie, že ID je veda, a nie náboženstvo.

Vzdorovito vyhlásil, že „toto bude galvanizovať kresťanskú spoločnosť. A hovorím ľuďom, že budeme potrebovať oveľa viac peňazí.“

Veru, kreacionisti budú po tejto porážke potrebovať peniaze na ďalšie súdy – nielen na tú fľašu whisky, ktorú je teraz Dembski dlžen.

Samozrejme sme vedeli, že vojnový pokrik za ID sa ozve nanovo. Hoci Dembski priznal, že doverská porážka bol neúspech, tvrdí, že pre DI to nebolo Waterloo:

„Čakáme, že agitácia pre ID a proti evolúcii bude pokračovať. Školské rady a zákonodarcovia musia našľapovať opatrne, ale k problému evolúcie sa musia vrátiť – kultúrna vojna to vyžaduje.“

Kreacionisti zanechali poplatníkov s viac ako jedným miliónom dolárov súdnych trov. Sudca Jones nazval rozhodnutie určitých kruhov pustiť sa do súdneho sporu o ID podujatím „zarážajúcej hlúposti“, ústiacej „do úplne zbytočného plytvania finančnými a osobnými zdrojmi“. Doverskí voliči to spoznali a po skončení súdu odvolali pri najbližších voľbách všetkých osem kreacionistických členov školskej rady. Konzervatívne školské rady a politici, ktorí by si mohli myslieť, že podpora ID im získa prívržencov, by si mali dvakrát rozmyslieť, či budú volať na pomoc bojovníkov a zbrane kreacionistov.

Fanatici to pravdepodobne neuznajú, ale dúfajme, že pragmatické hlavy chápu, že je čas odložiť meče, štíty a kliny. Boj o inteligentný dizajn bol v Doveri prehraný.

---

Prameň: Robert T. Pennock v Science & Theology News a z iných zdrojov na internete spracoval Rastislav Škoda.

Pôvodne uverejnené: Rastislav Škoda, Zošity humanistov č. 55, 8. mája 2006.