Ak teraz nepodporíme výchovu vedcov, budú nám tu chýbať ďalšie desiatky rokov. Hovorí Martin Plesch – kvantový fyzik Slovenskej akadémie vied a Ústavu výpočtovej techniky Masarykovej univerzity v Brne a jeden z popredných predstaviteľov rozvoja nadaných detí v oblasti prírodných vied na Slovensku. Medzinárodným súťažiam a olympiádam sa venuje už viac ako 25 rokov. Okrem toho je predsedom poroty a odborným garantom Nadácie Dionýza Ilkoviča. Tá aktuálne rozširuje podporu mladých talentov. Ak na ňu chcete prispieť aj vy, môžete jej darovať svoje 2 % z dane na www.nadaciadi.sk.
Ako darovať 2 % z dane?
Informácie potrebné na vyplnenie tlačív pre firmy a fyzické osoby, ktoré podávajú daňové priznanie sami.
| Názov organizácie: | Nadácia Dionýza Ilkoviča |
| Právna forma: | Nadácia |
| IČO: | 52589030 |
| Sídlo: | Bajkalská 17978/28, 821 09 Bratislava-Ružinov |
Tlačivo na 2 % pre zamestnancov: Vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby.
Veľa ľudí si myslí, že Slovensko má väčšie problémy ako nedostatok vedcov. Prečo by teda mali podporiť práve ich výchovu?
To je ťažká otázka. Rozumiem, že ľudia majú pocit, že sú tu aj pálčivejšie problémy, no podpora vedy je beh na strašne dlhé trate. Ak si teraz povieme, že na to ešte nemáme, tak tu vedci proste nebudú nieže teraz, ale nebudú ďalších niekoľko desiatok rokov. A následne zistíme, že nám kriticky chýbajú. V istom zmysle nám práve koronakríza ukázala, že veda je síce veľmi globálna a tie veci sa nedajú vyvíjať lokálne, no keď príde krízová situácia, prejaví sa istá forma nacionalizmu alebo regionalizmu. Teraz už síce máme vakcíny, ktoré sa dodávajú celosvetovo, no ak by sme tu na začiatku nemali vedecké laboratóriá, virologický ústav a biomedicínske centrum, tak by sme mali oveľa väčší problém napríklad pri testovaní.
A ďalšia vec je, že hoci si to ľudia neuvedomujú, Slovensko patrí medzi najbohatšie krajiny sveta. Predstava, že pokrok má zabezpečovať iba Amerika, Nemecko a Francúzsko je podľa mňa naivná, pretože ani oni nemajú neobmedzené zdroje – finančné ani ľudské. Ak my našim špičkovým ľuďom neumožníme, aby sa z nich stali vedci, tak tým utrpí celý svet.
Ako sme teda na tom na Slovensku – vychovávame dostatok budúcich špičkových vedcov alebo nie?
Povedal by som, že to nie je až také zlé, hoci by to, samozrejme, mohlo byť aj lepšie. Podpora študentských vedeckých súťaží a olympiád je stále na pleciach štátu a ten ju – lepšie či horšie – zabezpečuje. Vďaka tomu tu nemáme až taký kritický problém na špičke, ale máme ho na nižších úrovniach. Nepodporujeme totiž tých, z ktorých by sme mohli špičku vyberať. Podobne je to napríklad v športe. Keď už máme reprezentačné družstvo, tak mu vieme zaplatiť sústredenia, tréningy a vycestovania. No samotná výchova malých hokejistov či tenistov je extrémne slabá a podobne je to aj s mladými fyzikmi, chemikmi či matematikmi. Nemáme z čoho vyberať tých najlepších, pretože šikovní a zanietení učitelia postupne odchádzajú a tí, čo prichádzajú namiesto nich, často nedosahujú dostatočnú kvalitu alebo majú nízke zanietenie. Prípadne sú to učitelia, ktorí nemajú čas sa deťom po zvonení venovať, pretože sú existenčne tlačení do toho, aby robili ešte inú prácu.
V čom je prapôvod celého tohto stavu? Sú to nízke platy učiteľov?
Dnes už tie platy nie sú až také mizerné ako pred pár rokmi, no toto povolanie je stále pomerne málo atraktívne. Voľakedy chcelo byť kopec detí už od malička učiteľmi, dnes je ich veľmi málo a potom nám vzniká začarovaný kruh – učitelia sú často dehonestovaní, no na druhej strane je žiaľ pravda, že mnohí z nich nie sú veľmi dobrí, pretože na pedagogiku často chodia ľudia, ktorí sa nikam inam nedostali. To, čo by sme podľa mňa potrebovali, je zatraktívnenie učiteľského povolania, aj keď to je beh na dlhé trate. Keď nám tu ale budú učiť kvalitnejší ľudia, vieme namotivovať aj viac ľudí na vedeckú kariéru.
Takže dôvodom malého záujmu žiakov o vedeckú kariéru v prírodných vedách je nedostatok kvalitných učiteľov?
Áno, pretože deti musia mať v prvom rade ponuku prírodovedných krúžkov na škole, a tie sú závislé od učiteľov. Keď rozmýšľajú, kam by išli, tak tam musia byť okrem volejbalu či cudzích jazykov aj krúžky zábavnej fyziky, chemických pokusov a podobne. Potom sa na to chytia. Sami od seba so záujmom o prírodné vedy prídu len veľmi ťažko. Mám pocit, že táto ponuka nám na školách žiaľ ustupuje. Všimol som si to pri svojich dcérach – jedna je šiestačka, druhá druháčka. Keď tá mladšia priniesla domov ponuku mimoškolských aktivít, zdalo sa mi, že je tam málo vedeckých krúžkov. Schválne som si vytiahol 4 roky starú ponuku staršej dcéry pre ten istý ročník a bola to pravda. Keď som sa bavil s riaditeľkou o dôvode, povedala mi, že to jednoducho nemá kto robiť. Tí, čo to zvykli robiť odišli do dôchodku a mladí nechcú za „pár šupov“ tráviť poobedia na krúžkoch. Ťažko vytvoríme v mladom človeku nadšenie pre vedu, keď mu ju vlastne ani neponúkneme.
Čiže cesta ako nadchnúť deti pre vedu sú krúžky?
Áno, pretože ak chcete robiť niečo dobre, musíte tomu aj venovať viac času. Z Hamšíka by nebol Hamšík a z Vlhovej Vlhová, ak by športovali iba na hodinách telocviku. Rovnako ako sa nikto nenaučil hrať na klavíri na hodinách hudobnej. Nemôžeme si myslieť, že „vyrobíme“ špičkového vedca na hodinách matematiky, fyziky, chémie či informatiky. Škola môže poskytnúť základ, no potom tam musí byť nadstavba. V športe poskytujú nadstavbu športové kluby a v kultúre základné umelecké školy, no pre prírodné vedy nemáme žiadnu obdobu.
Okrem krúžkov pomáhajú samozrejme aj korešpondenčné semináre a súťaže, na ktoré žiaci z krúžkov chodia. Často sa to podceňuje, ale deti sú veľmi súťaživé a keď niečo vyhrajú alebo sa umiestnia, vie ich to veľmi namotivovať.
Čo je teda riešením? Ak zabezpečenie krúžkov a súťaží necháme iba na štát, nenarazíme opäť raz na problém nedostatku financií?
Toto je veľmi ťažká otázka. Myslím si, že školy majú oveľa silnejšiu infraštruktúru a mali by to byť práve ony, ktoré deťom krúžky aj v prírodných vedách poskytnú. Musíme ich v tom ale podporovať a tu je aj priestor na tretie strany. V rámci prerodu zo socialistickej spoločnosti na kapitalistickú sa u nás postupne mení predstava toho, že o všetko sa má postarať iba štát. Postupne sa do tohto segmentu začínajú dostávať aj súkromné peniaze, čo je aj prípad Nadácie Dionýza Ilkoviča a jej partnerov. Už roky je bežné, že firmy prispievajú napríklad na šport, ale prispievanie na školstvo je pomerne nová vec, a to je veľmi dobre. Takto to bežne funguje na Západe.
No na druhej strane aj samotní rodičia by mali pochopiť, že prírodné vedy majú hodnotu a treba na ne prispievať. Nikto sa totiž nezamýšľa, prečo musí platiť napríklad za plávanie alebo hodiny hry na klavír, no za matematiku či fyziku už platiť nechce, pretože má pocit, že by to mala poskytnúť škola. Neviem ale, ako toto nastavenie spoločnosti zmeniť.
Kde v tomto celom stojí Nadácia Dionýza Ilkoviča? V čom konkrétne pomáha?
Prvotný cieľ Nadácie bol vyzdvihnúť a oceniť učiteľov, ktorí v rámci mimoškolskej činnosti pomáhajú rozvíjať špičkové talentované deti v prírodných vedách. Samotných žiakov ešte ako-tak oceňujeme, ale učiteľov nie. Aj ja keď som sa ešte na škole dostal na medzinárodnú súťaž do Austrálie, tak ma posadili do lietadla a išiel som reprezentovať Slovensko. Bol to pre mňa obrovský zážitok – už len to, že som tam mohol ísť. Môjho učiteľa so mnou ale neposlali, jeho tak maximálne riaditeľ potľapkal po pleci. A takto je to skoro vždy. Preto sa snažíme výnimočných učiteľov ukazovať a oceňovať ich prácu v rámci Ceny Dionýza Ilkoviča.
Teraz Nadácia okrem toho rozširuje svoju podporu aj o pomoc samotným reprezentáciám žiakov na medzinárodných súťažiach a chceme tiež podporiť iniciatívy jednotlivých učiteľov na základných a stredných školách. Oni sami často najlepšie vedia, čo potrebujú na to, aby spomínané krúžky založili, alebo aby ich zatraktívnili. Všetky financie idú z transparentného účtu Nadácie, na ktorý môžu ľudia či firmy prispieť, napríklad darovaním 2 % daní.
Spomínali ste reprezentácie žiakov. Nepodporuje ich štát?
Áno, ale on je trošku špecifický v tom, že síce zafinancuje samotné vyslanie žiakov do zahraničia, no kopec menších vecí „vypadáva“. Napríklad štát zaplatí letenky, ale už nám nezostanú žiadne peniaze na brandované tričká a potom sme na súťaži jediný tím, ktorí ich nemá. Pred súťažou sa tímy potrebujú pripravovať, no štát im často predplatí iba jedno sústredenie, hoci na to, aby mali žiaci reálnu šancu, potrebujú napríklad aspoň dve. Tam sa pritom bavíme často o nákladoch v stovkách eur, maximálne 1 000 eur. A toto je cieľ – dofinancovať veci, ktoré štát nevie alebo nechce zaplatiť.
A ako presne bude fungovať podpora projektov učiteľov?
Tu ide o podporu aktívnych učiteľov, ktorí možno teraz nemajú žiakov, ktorí by mohli ísť reprezentovať Slovensko, ale chceli by ich mať a na to potrebujú napríklad drobné dovybavenie laboratórií, financie na organizáciu nejakej regionálnej súťaže, účasť na inej menšej súťaži a podobne. Takto chceme podporiť školy a aktívnych učiteľov, aby mohli vychovávať talenty.
Ako by mali tieto projekty vyzerať?
Veľmi jednoducho. Tým že som vedec, trávim veľa času vypisovaním ohromne zložitých projektov a ďalšiu kopu času ich hodnotením. Aj vďaka tomu viem, že toto rozhodne nechceme. Idea je taká, že nám učitelia jednoducho povedia, čo chcú robiť a koľko by na to potrebovali. Plus by sme chceli vedieť, čo v danej veci robili doteraz, pretože si myslím, že človek nespraví ohromnú vec z ničoho. Ideálny projekt je teda pre mňa taký, že nám učiteľ predstaví iniciatívu, ktorú už niekoľko rokov robí a chcel by ju posunúť o dva kroky ďalej, no na to by potreboval xy eur.
Narazili ste už niekedy na naozaj talentovaného žiaka, ktorého talent sa nepodarilo rozvinúť iba pre to, že chýbali peniaze? Stáva sa to?
Na to, či sa podarí rozvinúť nejaký talent sa nedá odpovedať dopredu. Treba to len vyskúšať. Ale ja by som to možno otočil. Mal som žiaka, ktorý sa podľa mňa dostal ďaleko, pretože mal podporu, bol totiž z dobre situovanej rodiny. Pracovali sme spolu na stredoškolskej práci, v rámci ktorej sme vyvracali vedecké odôvodnenie fungovania jednoduchej vedeckej hračky. Narazili sme ale na to, že s vybavením, ktoré sme mali k dispozícii, sme to nevedeli dokončiť. Potrebovali sme fotoaparát, ktorý dokáže spraviť veľmi veľa obrázkov za sekundu, no stál približne 1 300 eur, a to som ani ja nevedel „vytiahnuť“ zo žiadneho grantu. Otec tohto žiaka ho ale kúpil a skončilo to tak, že sme zo stredoškolského projektu spravili naozaj špičkový vedecký článok. Čiže, žiaľ, je to niekedy aj o peniazoch. Aktuálne tento žiak študuje v Británii odbor, ktorý prepája matematiku, fyziku a inžinierstvo.
Ako si predstavujete ideálny stav na našich školách tak, aby z nich vychádzal dostatok budúcich kvalitných vedcov?
Za prvé by mala existovať dostatočná ponuka spomínaných mimoškolských aktivít v prírodných vedách a mal by ju zabezpečovať štát, respektíve ju aspoň do značnej miery podporovať. Tak ako podporuje umelecké školy a športové kluby. Súčasne treba zabezpečiť podporu reprezentácie najlepších žiakov na medzinárodných súťažiach tak, aby to bolo na úrovni. Ani futbalistov predsa neposielame na súťaže bez dresov. (smiech) No a zároveň by sme sa mali postarať o zatraktívnenie výuky prírodných vied tým, že napríklad dovybavíme laboratóriá, aby žiaci mohli robiť zaujímavé pokusy. A nielen raz za školský rok.
A ako v tomto vedia pomôcť bežní ľudia či firmy?
V prvom rade tým, že budú voliť politické strany, ktoré nemajú školstvo až niekde na samom konci svojich priorít. Vedia tiež, samozrejme, pomôcť cez neziskové organizácie ako je napríklad Nadácia Dionýza Ilkoviča. Prispieť môžu napríklad darovaním 2 % z dane. Myslím, že ľudia už pochopili, že aj vzdelávanie je dôležitá oblasť, kam podpora môže ísť. Samozrejme, mnohí svoje 2 % dávajú priamo školám, ktoré navštevujú ich deti, ale ak teda niekto chce podporiť rozvoj vzdelávania globálnejšie, tak toto je jedna z ciest.