Spása je podľa mňa stav, keď sa človek dostane po smrti do neba. Alebo spása je vstupenka do neba.
Po smrti, to znamená po pozemskej smrti. Človek sa raz narodil, a žije pozemský život. Dá sa aj povedať, že žije materiálny život. Počas toho pozemského života sa dozvie, že človek má telo (matériu) a dušu. Telo smrťou odumiera, ale duša nie. Tá podľa okolností samotného života pokračuje buď do neba alebo do pekla. Tak tomu veria abrahámske náboženstvá, to sú judaizmus, kresťanstvo a islam. Názov majú odvodený od takzvaného praotca Abraháma. Spomína sa v tóre, biblii, i v koráne.
Genezis 17, 5:
„A tvoje meno nebude už viac Abram, ale Abrahám, lebo ťa urobím otcom mnohých národov.“
V diskusiách sa často kresťania vyjadrujú, že kresťanmi sú kvôli spáse. Nevedia si predstaviť život bez spásy. Alebo nechcú žiť s vedomím, že spásy niet. Spásu považujú za nutnosť, za čosi dôležitejšie než samotný život.
Prečo je pre niektorých ľudí dôležité veriť, že smrťou život nekončí? Prečo túžia po večnom živote? Prečo túžia po tom, aby sa po smrti dostali do neba? Nebo je v predstavách veriacich akousi oázou pokoja, mieru, blahobytu, blaženosti, pocitu nesmierneho šťastia.
Téma nesmrteľnosti je (zdá sa) odveká. Už Gilgameš túžil po nesmrteľnosti.
Z eposu o Gilgamešovi:
„Vari na veky staviame dom?
Vari na veky pečatíme?
Vari na veky bratia o podiel sa delia?
Vari na veky hnev trvá na zemi?
Vari na veky rieka sa zdvíha a prináša záplavu?
Kuklu svoju opúšťa vážka,
aby jej lícia uzreli tvár slnka.
Od pradávna nič stáleho nie je.
Spiaci i mŕtvi – ako sa sebe podobajú!
Vari oboje obraz smrti nevytvárajú?
Či už jednoduchý človek, alebo urodzený,
keď ich osud sa naplní,
tu sa zhromažďujú Annunakovia, vznešení bohovia,
a Mametu, ktorý osud vytvára, osud ich im určí…
Im pridelí smrť i život,
však smrť – dni jej nikomu nie sú známe!“
Epos o Gilgamešovi je asi najstarší staroveký epos. Vznikol pravdepodobne okolo roku 3000 pred našim letopočtom. Je to veľkolepý hrdinský epos z najstarších čias Mezopotámie. Epos prináša nadčasové hodnoty ako sú priateľstvo a láska. Kladie otázky o zmysle života, o túžbe po prekonaní smrti. Gilgameš síce nedosiahne večný život, ale jeho pamiatkou, ktorá pretrvá oveľa dlhšie ako on sám, sú hradby mesta, ktoré dal postaviť a slávne činy, ktoré vykonal. Význam eposu spočíva v humanistickom odkaze o dôležitosti priateľstva a latentnej výzve čitateľovi zveľaďovať zverené hodnoty.
2 odpovede na “Prečo ľudia túžia po spáse?”
Neviem, prijal som smrť takú, aká je. Bez emócií. Beriem na vedomie, že raz zomriem. Potom nebudem. Iba tak možno niekto si na mňa nejaký čas spomenie, ale to sú jeho myšlienky, nie ja. Zomriem, a už nebudem. Je to kruté, ale asi rovnako kruté, ako som pred narodením neexistoval v roku 1228. Jednoducho, raz som nebol, a potom, po smrti, zasa nebudem. Medzitým sa nazýva môj život. Dokonca som ani nevedel, že som v brušku matky. Že som sa narodil. Síce som plakal, kričal, ale nevedel som to. Pamäť sa mi utvárala postupne. Pamätám si, ako som otcovi sedel na kolenách, a pozerali sme televízor. Mal som asi 4 roky. Aký dlhý čas ubehol, kým som si začal čosi pamätať zo života. Raz zomriem, a moja pamäť sa stratí. Je to podobné ako s počítačovým programom. Píšeš čosi v programe, text, a zrazu klikneš na X, čiže zatvoriť súbor. A počítač vypíše: Uložiť? Ak nie, dáta sa stratia. A to sa udeje počas môjho života. Moje dáta sa stratia. Budú len dáta tých, ktorí žijú, a pamätajú sa na mňa.
Rozsiahla diskusia bez nejakej konkrétnej odpovede.