Medzinárodný deň žien je sviatkom, ktorý je v podstate menej oslavou a viac pripomienkou, že mnohé dnešné „samozrejmosti“ nie sú samozrejmé. Nabáda nás s úctou si spomenúť na obrovské úsilie ľudí pred nami, ktorých mená už často nepoznáme, no len vďaka nim na našom území už niekoľko generácií žien chodí do školy, majú možnosť sa vyučiť aj vyštudovať, môžu byť ekonomicky samostatné, zakladať si rodiny a mať deti vtedy, keď sa pre ne rozhodnú, a dokonca už vyše sto rokov majú volebné právo.
Prečo 8. marec?
Korene jarného dátumu dňa žien siahajú do textilných tovární v amerických priemyselných mestách, kde robotníčky už v 19. storočí zvykli v prvú alebo druhú marcovú nedeľu demonštrovať za lepšie pracovné podmienky. Túto tradíciu si ešte pred prvou svetovou vojnou osvojili aj ľavicové ženské organizácie v Európe. Zvlášť zarezonovala po tragickom požiari textilnej továrne Triangle Factory v New Yorku v marci roku 1911, pri ktorom pre nechránenú prácu s horľavým materiálom a zamknutým únikovým chodbám zahynulo vyše sto žien. Reportáže o obetiach, skáčucich v ústrety smrti z horiacej výškovej budovy, vtedy obleteli svet, pretože robotníčky pochádzali z krajanských komunít, ktoré mali na svoju pôvodnú vlasť v Európe stále silné väzby. Roku 1917 sa zasa demonštrácia petrohradských žien, ktoré čelili nedostatku jedla, kuriva, a vojnovej drahote, rozrástla do niekoľkodňovej vlny nepokojov, ktoré nakoniec vyvolali abdikáciu cára Mikuláša II. Nová „dočasná“ vláda potom zaviedla viaceré reformy, okrem iného aj všeobecné volebné právo. Spomenutá demonštrácia sa konala 23. februára podľa juliánskeho kalendára, teda 8. marca podľa nášho.
Deň žien je sviatkom aj OSN
Po 2. svetovej vojne sa jedným z garantov rovných práv pre ženy stala aj Organizácia spojených národov. V charte OSN podpísanej roku 1945 bola rovnoprávnosť bez ohľadu na pohlavie zahrnutá medzi základné ľudské práva. Od svojho okrúhleho výročia v roku 1975 usporadúva OSN pri príležitosti Medzinárodného dňa žien podujatia, na ktorých bilancuje vývoj za uplynulé obdobie, napríklad v oblasti práva dievčat na vzdelanie, na zárobok, na osobnú bezpečnosť, na nemrzačenie z dôvodu „tradície“. Pridávajú sa i niektoré profesijné organizácie, napríklad Pen Club zvykne upozorniť na prenasledované, väznené či zavraždené novinárky.
V tomto kontexte je aj zrejmejšie, prečo sa komunistický režim úspešne snažil zdevalvovať sviatočný deň 8. marca na len ďalšiu z radu príležitostí na recyklovaný prejav, obligátny karafiát s obloženým chlebíčkom a súdružské popíjanie na pracovisku. Príliš veľa detailov o historických koreňoch totiž nevhodne pripomínalo, že v opovrhovaných kapitalistických krajinách smeli fungovať nezávislé odbory, bolo tam možné získať vysoké odškodné za pracovný úraz, demonštrovať, štrajkovať, vydávať vlastné noviny, dosiahnuť zmenu vlády…
Ženy v SAV: Otvorenejšia atmosféra, rovnejšie šance
V porovnaní so ženami, pracujúcimi na menej kvalifikovaných miestach, máme v našom, akademickom prostredí našťastie oveľa otvorenejšiu atmosféru a rovnejšie šance. No ani tie nie sú samozrejmosťou a mnohé zážitky našich starších kolegýň sú hodné pozornosti. Pamätám si, ako ma ako postdoktorandku zarazila skúsenosť MUDr. Evy Kellerovej, DrSc. z Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV, s ktorou sa podelila v publikácii o ženách na SAV z roku 2002. Začiatkom 90. rokov, keď ešte bol jednou z podmienok profesúry titul doktora vied, si pri sledovaní menovania profesorov na ministerstve školstva všimla zaujímavý detail:
„Percento žien, ktoré boli menované profesorkami, bolo veľmi nízke, presne si nepamätám, ale udieralo to do očí. Všetky z nich však mali splnené všetky podmienky, teda všetky boli aj doktorky vied. U mužov bolo viac ako 50 percent výnimiek z tohto pravidla.“
Veľmi poučné bol aj ďalšie svedectvo MUDr. Kellerovej o tom, ako sa rovnosť príležitostí začína od zdanlivých maličkostí. Spomínala, ako veľmi ju ako maličkú ovplyvnila otcova jednoznačná podpora v spore o to, či si môže vybrať vychádzkové šaty s vreckami. Lebo mať vrecká ako chlapci, to pre ňu znamenalo môcť si na vychádzke slobodne nazbierať a priniesť domov všetky kamienky, vetvičky, a vôbec veci, ktoré nádejnú vedkyňu môžu zaujímať. Zápasila o svoju slobodu bádania a rovnosť príležitostí, a otec stál pri nej.
Deň 8. marca je teda aj výbornou príležitosťou aspoň v duchu poďakovať všetkým, kto v podobných malých i veľkých zápasoch stáli a stoja pri nás.
Text: Marína Zavacká, Historický ústav SAV
Foto: archív